^{GC 635} Keď bude zrušená ochrana, ktorú dnes poskytujú štátne zákony ľuďom, ktorí rešpektujú Boží zákon, vznikne súčasne v rôznych krajinách hnutie usilujúce o ich záhubu. Keď sa priblíži nariadením stanovený čas, ľudia sa spoja, aby zničili nenávidenú sektu. Jednej noci sa rozhodnú zasadiť jej rázny úder, ktorý umlčí ich nesúhlas a kritiku.

Boží ľud – niektorí vo väzení, iní v osamelých úkrytoch hôr a lesov – bude prosiť o Božiu ochranu, zatiaľ čo skupiny vojakov z podnetu padlých anjelov sa ich budú snažiť zničiť. Boh zakročí práve vo chvíli najväčšieho nebezpečenstva, aby vyslobodil svojich vyvolených. Pán sľúbil: „Pieseň budete mať ako pieseň noci, v ktorej sa zasväcuje slávnosť, a radosť srdca ako radosť toho, kto ide s píšťalou idúc na vrch Hospodinov, ku Skale Izraelovej. A Hospodin dá počuť velebnosť svojho hlasu a ukáže spustenie svojho ramena s búrlivosťou hnevu a s plameňom zožierajúceho ohňa, s rozmetávajúcim víchrom, prívalom a ľadom.“ (Iz 30,29.30)

Davy zlých ľudí budú pripravené vrhnúť sa na svoje obete s víťazoslávnym pokrikom, s posmechom a preklínaním, ale náhle padne na zem hustá hmla, černejšia než najtemnejšia noc. ^{GC 636} Potom sa na nebi objaví dúha, žiariaca slávou Božieho trónu a bude sa zdať, že obklopuje každý hlúčik modliacich sa ľudí. Rozzúrené davy sa náhle zastavia. Ich posmešný krik stíchne. Zrazu zabudnú, ku komu smerovalo ich vražedné besnenie. S hroznými predtuchami budú sledovať znamenie Božej zmluvy a budú sa chcieť ukryť pred jej prenikavým svetlom.

Boží ľud počuje jasný a príjemný hlas: „Pozrite!“ Keď vzhliadnu k nebu, uvidia dúhu zasľúbenia. Čierne, zlovestné mraky zastierajúce oblohu sa rozdelia a Boží ľud bude uprene hľadieť do neba tak ako kedysi Štefan. Uvidia Božiu slávu a Syna človeka sediaceho na Božom tróne. Na jeho tele postrehnú známky pokorenia a spolu s anjelmi budú počuť prosbu určenú Otcovi: „Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby, kde som ja, aj oni tam so mnou boli.“ (Ján 17,24) Znova zaznie lahodný a víťazoslávny hlas: „Prichádzajú! Prichádzajú! Svätí, nevinní a nepoškvrnení. Zachovali moje Slovo a vytrvali, preto budú žiť medzi anjelmi.“ Z bledých a trasúcich sa pier ľudí, čo sa pevne držali svojej viery, zaznie víťazoslávne zvolanie.

Boh uprostred noci prejaví svoju moc a vyslobodí svoj ľud. Objaví sa slnko, ktoré sa rozžiari v plnom jase. V rýchlom slede sa zjavia znamenia a divy. Bezbožní budú hľadieť s hrôzou a zdesením na to, čo sa bude diať, zatiaľ čo spravodliví budú slávnostne a radostne sledovať znamenie svojho vyslobodenia. Celá príroda sa akoby vychýlila zo svojho poriadku. Voda prestane tiecť. Ťažké, temné mračná budú stúpať hore a narážať na seba. Uprostred rozbúreného neba sa objaví jedno miesto neopísateľnej slávy. Z neho zaznie silný Boží hlas: „Stalo sa!“ (Zj 16,17)

Tento hlas otrasie nebom i zemou. ^{GC 637} Nastane „veľké zemetrasenie, akého nebolo odvtedy, odkedy je človek na zemi“, také silné zemetrasenie. (Zj 16,17.18) Bude to vyzerať, akoby sa obloha otvárala a zatvárala a akoby ju osvecovala sláva Božieho trónu. Hory sa budú chvieť ako trstina vo vetre a rozbité skaly budú padať na všetky strany. Zaznie burácanie ako pred búrkou. More sa bude búrlivo vzdúvať. Hukot uragánu bude znieť ako hlas démonov pri zničení. Celá zem sa bude kolísať a vzdúvať ako morské vlny. Zemský povrch bude pukať. Výjav bude pripomínať rúcanie základov zeme. Celé horstvá sa prepadnú pod zem. Obývané ostrovy zmiznú. Prístavy, ktoré sa svojou bezbožnosťou podobali Sodome, pohltí rozbúrené more. „I veľký Babylon prišiel na pamäť pred Bohom, aby mu dal pohár vína prchlivosti svojho hnevu.“ Veľký ľadovec, ťažký „ako cent“, dokoná dielo skazy. (Zj 16,19.21) Pyšné mestá sa ocitnú v troskách. Nádherné paláce, pre ktoré veľkí muži sveta obetovali svoj majetok, aby sa preslávili, sa zrútia pred ich zrakom. Múry väzenia sa rozostúpia a Boží ľud, ktorý bol v nich väznený pre svoju vieru, bude vyslobodený.

Hroby sa otvoria a „mnohí z tých, ktorí spia v zeme prachu, sa zobudia, a to jedni na večný život a druhí na potupu a na večný hnus“. (Dan 12,2) Všetci, ktorí zomreli vo viere v posolstvo tretieho anjela, vstanú z hrobu oslávení, aby počuli Božiu zmluvu pokoja spolu s tými, ktorí zachovávali Boží zákon. Aj „tí, ktorí ho prebodli“ (Zj 1,7), ktorí sa vysmievali smrteľnému zápasu Ježiša Krista a zosmiešňovali ho, aj najtvrdší odporcovia jeho pravdy a jeho ľudu budú vzkriesení, aby uvideli Spasiteľovu slávu i odplatu verných a poslušných.

Oblohu budú stále pokrývať husté mraky, len občas prerazí mračnú clonu lúč slnka, ktorý sa bude podobať trestajúcemu oku Hospodina. ^{GC 638} Z neba budú šľahať oslnivé blesky a celá zem bude v obrovskom ohni. Dunenie hromov budú prehlušovať ešte tajomné a hrôzu naháňajúce hlasy, ktoré oznámia údel bezbožných ľudí. Nie všetci budú rozumieť týmto slovám, dobre im však porozumejú falošní učitelia. Pred krátkou chvíľou boli takí bezstarostní, pyšní, prejavovali toľko odporu a horlivosti v krutom prenasledovaní ľudí, ktorí zachovávali Božie prikázania. Teraz sú úplne ohromení a trasú sa od strachu. Ich nárek bude prehlušovať besnenie živlov. Padlí anjeli uznajú Kristovo božstvo a budú sa triasť pred jeho mocou. Ľudia budú prosiť o milosť a padať na zem v nevýslovnej hrôze.

Keď starozákonní proroci sledovali vo videní deň Božieho súdu, volali: „Kvíľte, lebo je blízko deň Hospodinov. Príde ako záhuba od Všemohúceho.“ (Iz 13,6) „Vojdi do skaly a skry sa v prachu pred strachom Hospodinovým a pred slávou jeho velebnosti! Vysoké oči človeka budú znížené a zohnutá bude vysokosť ľudí a bude vyvýšený, len sám Hospodin toho dňa. Lebo deň Hospodina zástupov sa blíži na každého pyšného a vysokého i na každého povzneseného a bude ponížený.“ „Toho dňa odhodí človek svoje strieborné modly i svoje zlaté modly, ktorých mu narobili, aby sa klaňal krtom a netopierom. A vojde do dutín skál a do trhlín brál pred strachom Hospodinovým a pred slávou jeho velebnosti, keď povstane, aby mocne zatriasol zemou.“ (Iz 2,10-12.20.21)

Spoza oblakov bude prenikať žiara hviezdy, ktorej jas bude v tme štvornásobne silnejší. Pre verných bude svedectvom o nádeji a radosti, ale pre priestupníkov Božieho zákona o prísnom hneve. Ľudia, ktorí obetovali všetko pre Ježiša Krista, budú teraz v bezpečí ako keby v úkryte Božieho paláca. Prešli skúškou a pred svetom i pred ľuďmi, ktorí odmietli pravdu, dosvedčili svoju vernosť Spasiteľovi, ktorý za nich zomrel. ^{GC 639} Tí, čo zostali verní i tvárou v tvár smrti, prežijú obdivuhodnú zmenu. Zrazu budú vyslobodení z hroznej krutovlády ľudí podobných démonom. Ich tváre predtým bledé, vychudnuté a plné úzkosti, budú žiariť úžasom, vierou a láskou. Z ich úst zaznie víťazoslávny chválospev: „Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súženiach, nájdenou veľmi dokázanou. Preto sa nebudeme báť, ani keby zem uhla so svojho miesta a keby sa hneď aj vrchy pohybovali a rútili sa doprostred mora. Nech hučia a penia sa jeho vody; nech sa trasú vrchy od jeho veleby!“ (Ž 46,2-4)

Zatiaľ čo budú prejavovať dôveru k Pánovi, mraky miznú a objavuje sa nevýslovne žiariace hviezdne nebo na rozdiel od čiernej a zlovestnej oblohy na obidvoch stranách. Z otvorených brán bude žiariť sláva nebeského mesta. Potom sa na oblohe ukáže ruka, ktorá bude držať dve kamenné dosky zložené na sebe. Prorok povedal: „A nebesia budú oznamovať jeho spravodlivosť, lebo on, Boh je sudcom.“ (Ž 50,6) Svätý zákon ako prejav Božej spravodlivosti bol vyhlásený na Sinaji ako pravidlo života za hromobitia a ohňa, teraz je ľuďom predstavený ako meradlo súdu. Ruka roztvorí dosky a ľudia na nich uvidia prikázania Desatora, zaznamenané akoby ohnivým perom. Slová budú také zreteľné, že si ich bude môcť každý prečítať. Pamäť sa oživí, temno povier a falošných náuk bude z mysle ľudí odstránené a všetci obyvatelia sveta uvidia desať krátkych, výstižných a pádnych Božích výrokov.

Nemožno opísať hrôzu a zúfalstvo tých, ktorí nežili podľa Božích požiadaviek. Pán im dal svoj zákon, mohli ním posudzovať svoje povahy a poznať svoje nedostatky, keď ešte mali príležitosť robiť pokánie a nápravu. Chceli však získať priazeň sveta, preto nerešpektovali požiadavky zákona a učili aj druhých prestupovať ich. Snažili sa priviesť Boží ľud k tomu, aby zneuctieval Božiu sobotu. ^{GC 640} Teraz ich odsúdi zákon, ktorým pohŕdali. Celkom jasne pochopia, že sa nemajú na čo vyhovárať. Vybrali si, komu chcú slúžiť a koho uctievať. „Vtedy sa navrátite a budete vidieť rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto slúži Bohu, a tým, kto mu neslúži.“ (Mal 3,18)

Nepriatelia Božieho zákona, od duchovných až po obyčajného člena, pochopia nový význam pravdy a povinnosti. Príliš neskoro poznajú, že sobota štvrtého prikázania je pečaťou živého Boha. Príliš neskoro spoznajú pravú podstatu svojho falošného dňa odpočinku a zistia, na akom neistom základe stavali. Pochopia, že bojovali proti Bohu. Náboženskí učitelia viedli ľudí do záhuby, aj keď tvrdili, že ich vedú do Božieho raja. Len v deň konečného zúčtovania bude zrejmé, akú veľkú zodpovednosť mali predstavitelia a duchovní rôznych cirkví a aké hrozné následky priniesla ich nevera. Len vo večnosti budeme schopní správne oceniť stratu hoci aj jediného života. Ľudia, ktorým Pán povie: „Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mat 7,23), budú v strašnom postavení.

Z neba zaznie Boží hlas oznamujúci deň a hodinu druhého príchodu Ježiša Krista, ktorý pripomenie Božiemu ľudu večnú zmluvu. Jeho slová sa budú po zemi rozliehať ako dunenie najsilnejšieho hromu. Boží ľud bude stáť a počúvať s očami upretými k nebesiam. Ich tváre bude osvecovať Božia sláva a budú žiariť podobne, ako žiarila tvár Mojžiša, keď zostúpil z vrchu Sinaj. Bezbožní ľudia sa na nich nebudú môcť pozerať. A keď Boh vysloví požehnanie nad ľuďmi, ktorí ho uctievali zachovávaním jeho svätej soboty, ozve sa mohutné víťazoslávne zvolanie.

Čoskoro na to sa na východe objaví malý čierny obláčik, veľký asi ako polovica mužskej dlane. Bude to oblak obklopujúci Spasiteľa a z diaľky sa bude javiť ako zahalený v tme. Boží ľud bude vedieť, že je to znamenie Syna človeka. ^{GC 641} V úctivom tichu budú všetci sledovať, ako sa blíži k zemi, ako sa vyjasňuje a je čoraz krajší. Nakoniec sa z neho vytvorí veľký biely oblak. Jeho základom je sláva podobná stravujúcemu ohňu, nad ktorým sa klenie dúha zmluvy. Pán Ježiš príde ako mocný dobyvateľ. Už nie ako „Muž bolesti“, aby pil z trpkého kalicha hanby a utrpenia, ale ako víťaz na nebi i na zemi, aby súdil živých i mŕtvych. „A ten,... volal sa Verný a Pravdivý a v spravodlivosti súdi i bojuje.“ „A vojská, ktoré sú na nebi, išli za ním.“ (Zj 19,11.14) Na tejto ceste ho bude sprevádzať nespočetný zástup anjelov s prekrásnymi nebeskými chválospevmi. Celá obloha bude plná žiariacich postáv, „tisíc tisícov a desaťkrát tisíc desaťtisícov“. Ľudský jazyk nedokáže tento obraz opísať, myseľ smrteľníka nie je schopná vnímať takú nádheru. „Jeho sláva pokryla nebesia a zem bola plná jeho chvály. A blesk bol ako svetlo.“ (Hab 3,3.4) Keď sa živý oblak priblíži, všetci uvidia Pána života. Jeho svätú hlavu nebude trýzniť tŕňová koruna, jeho čelo bude okrášľovať diadém slávy. Jeho tvár bude žiariť oslňujúcim jasom poludňajšieho slnka. „A na svojom rúchu a na svojich bedrách má napísané meno: Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (Zj 19,16)

V jeho prítomnosti „obledli všetky tváre na smrť“. Na tých, ktorí odmietli Božiu milosť, dopadne hrôza večného zúfalstva. „Vidím každého muža, že má svoje ruky na svojich bedrách ako žena, ktorá ide porodiť? A prečo obledli všetky tváre na smrť?“ (Jer 30,6; Náh 2,11) S chvením budú spravodliví volať: „Kto môže obstáť?“ Anjeli prestanú spievať a nastane chvíľa posvätného ticha. Potom zaznie hlas Pána Ježiša: „Moja milosť vám postačí.“ Tváre spravodlivých sa rozjasnia a ich srdce naplní radosť. Anjeli sa budú ešte viac približovať k zemi a začnú znova spievať.

Kráľ kráľov bude zostupovať na oblaku zahalený do plameňov ohňa. Nebo sa zvinie ako zvitok, zem sa bude pred ním chvieť, všetky vrchy a ostrovy sa budú pohybovať. ^{GC 642} „Príde náš Boh a nebude mlčať; oheň bude žrať pred ním a vôkol neho bude náramná víchrica. Zavolá na nebesia hore a na zem, aby súdil svoj ľud.“ (Ž 50,3.4)

„A kráľovia zeme, veľmoži, boháči, vojvodcovia a mocní i každý sluha i každý slobodný skryli sa do jaskýň a do skál vrchov a vraveli vrchom a skalám: Padnite na nás a prikryte nás pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka, lebo prišiel ten veliký deň jeho hnevu a kto môže obstáť?“ (Zj 6,15-17)

Stíchne posmech a umĺknu lživé ústa. Prestane rinčanie zbraní a bojová vrava, zmizne „každé rúcho pováľané v krvi“. (Iz 9,5) Počuť iba modlitby, plač a nariekanie. Z úst tých, ktorí sa krátko predtým posmievali, znie volanie: „Lebo prišiel ten veliký deň jeho hnevu a kto môže obstáť?“ Bezbožní prosia, aby ich prikryli skaly a hory, aby sa nemuseli stretnúť s Bohom, ktorým pohŕdali a ktorého odmietali.

Poznajú ten hlas, ktorý osloví mŕtvych. Ako často ich láskavo a naliehavo volal k pokániu. Často ho počuli v úpenlivých prosbách priateľa, brata či Vykupiteľa. Pre tých, ktorí odmietli Božiu milosť, je to hlas odsúdenia, aj keď ich taký dlhý čas žiadal: „Odvráťte, odvráťte sa od svojich zlých ciest! Lebo prečo máte zomrieť, dome Izraelov?!“ (Ez 33,11) Ako by si priali, aby tento hlas nikdy predtým nepočuli! Pán Ježiš ako stelesnená múdrosť hovorí: „No preto, že som volala, a odopierali ste; vystierala som svoju ruku a nebolo nikoho, kto by bol pozoroval ušima; ale ste pustili naprázdno každú moju radu a môjho karhania ste nechceli.“ (Prísl 1,24.25) Jeho hlas prebúdza v nich spomienky, na ktoré by radi zabudli, výstrahy, ktorými pohŕdali, pozvania, ktoré odmietali, príležitosti, ktoré nevyužili. ^{GC 643}

Sú medzi nimi ľudia, ktorí sa posmievali Ježišovi Kristovi v jeho ponížení. Znova počujú mocné slová, ktoré trpiaci Spasiteľ riekol, keď ho veľkňaz podrobil prísahe: „Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ (Mat 26,64) Teraz ho uvidia v jeho sláve, sedieť po Božej pravici.

Tí, čo sa mu vysmievali, že je Božím Synom, teraz celkom onemejú. Bude tu stáť nadutý Herodes, ktorý sa posmieval kráľovskému titulu Ježiša Krista a prikázal posmievajúcim sa vojakom, aby ho korunovali za kráľa. Budú tu stáť vojaci, ktorí ho bezbožnými rukami obliekli do červeného plášťa, položili mu na hlavu tŕňovú korunu, do ruky mu dali trstinu ako žezlo a rúhavo sa mu klaňali. Muži, ktorí týrali Pána života a opľúvali ho, sa teraz budú odvracať od jeho prenikavého pohľadu a budú chcieť utiecť z jeho prítomnosti. S hrôzou a výčitkami budú teraz hľadieť na jeho jazvy ľudia, ktorí vbíjali klince do jeho rúk a nôh i vojak, ktorý mu prebodol bok.

Celkom presne si kňazi a predstavitelia ľudu spomenú na to, čo sa odohralo na Golgote. S hrôzou a zdesením si oživia v pamäti, ako diabolsky sa radovali, potriasali hlavami a volali: „Iným pomáhal a sám sebe nemôže pomôcť. Je kráľom Izraelovým, nech teraz zostúpi z kríža, a uveríme mu. Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho chce.“ (Mat 27,42.43)

Živo si pripomenú Spasiteľovo podobenstvo o vinici prenajatej vinárom, ktorí odmietli odovzdať svojmu pánovi výnos z vinice, zbili jeho sluhov a zabili mu syna. Rozpomenú sa aj na to, že sami nad sebou vyniesli rozsudok. Pán vinice „zlostníkov, zlé ich zahubí“. (Mat 21,41) V hriechu a treste neverných mužov z podobenstva poznávajú kňazi a predstavitelia ľudu svoje správanie a spravodlivé odsúdenie. Teraz bude znieť z ich úst volanie smrteľnej úzkosti. Hlasnejšie než výkrik: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“, ktorý sa niesol ulicami Jeruzalema, bude sa teraz ozývať zúfalý nárek: „Je to Boží Syn! Je to pravý Mesiáš!“ ^{GC 644} Budú chcieť utiecť z prítomnosti Kráľa kráľov. Márna bude ich snaha ukryť sa v dutinách zeme, ktoré vytvorili zúrivé živly.

V živote ľudí odmietajúcich pravdu občas prichádzajú chvíle, keď sa prebudí ich svedomie, keď sa v ich pamäti vybavia trápne spomienky na pokrytectvo a v srdci cítia chvíľkovú ľútosť. Nedá sa to porovnať s výčitkami, ktoré pocítia v deň, „keď príde to, čoho sa strachujete, ako búrka a vaše nešťastie sa dovalí ako víchrica“. (Prísl 1,27) Tí, čo chceli zničiť Ježiša Krista a verný Boží ľud, uvidia ich zahalených slávou. V hrôze budú počúvať jasot vykúpených, ktorí budú radostne volať: „Hľa, toto je náš Boh, na ktorého sme očakávali a vše nás spasil.“ (Iz 25,9)

Kým sa zem bude otriasať, blesky šľahať oblohou a hromy dunieť, hlas Božieho Syna zavolá mŕtvych veriacich. Boží Syn pozrie na hroby spravodlivých, pozdvihne ruky k nebu a zvolá: „Prebuďte sa, prebuďte sa, prebuďte sa, vy, ktorí spíte v prachu zeme a vstaňte!“ Mŕtvi na celej zemi budú počuť jeho hlas a ožijú. Celá zem zaduní množstvom neobyčajne veľkého zástupu zo všetkých národov, rás, kmeňov i jazykov. Z väzenia smrti vyjdú oblečení v rúchu nesmrteľnej slávy a zvolajú: „Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo?“ (1 Kor 15,55) Vzkriesení vykúpení spoja svoje hlasy so živými v dlhom, radostnom a víťaznom volaní.

Všetci vstanú zo svojich hrobov v takej veľkosti, v akej do nich boli uložení. Medzi vzkriesenými bude mohutný a vznešený Adam, len o málo menší než Boží Syn. Výrazne sa bude odlišovať od ľudí neskorších generácií, z čoho bude zrejmé, ako ľudstvo upadlo. No všetci vstanú svieži, v sile večnej mladosti. ^{GC 645} Na začiatku bol človek stvorený na Boží obraz nielen povahou, ale i postavou a črtami. Hriech znetvoril a takmer vymazal Boží obraz v človeku. Ježiš Kristus však prišiel, aby obnovil stratených. Pretvorí naše hriechom znetvorené telá podľa svojej oslávenej podoby. Naše smrteľné, pominuteľné telo, zbavené pôvabu a zasiahnuté hriechom, bude znova dokonalé, krásne a nesmrteľné. Všetky telesné nedostatky a chyby zostanú v hrobe. Vykúpení budú mať opäť prístup k stromu života z dávno strateného raja a dorastú do veľkosti ľudského rodu v jeho pôvodnej podobe. Posledné dôsledky hriechu budú odstránené a verní nasledovníci Ježiša Krista sa ukážu „v kráse Hospodina, nášho Boha“, ich telo, duch i duša budú dokonalým obrazom nášho Pána. Aké podivuhodné vykúpenie! Dlho o ňom ľudia hovorili, dlho v neho verili, nadšene a s nádejami o ňom premýšľali, a predsa ho nikdy úplne nepochopili.

Žijúci spravodliví budú premenení „rázom, v okamihu“. (1 Kor 15,51) Keď zaznie Boží hlas, budú oslávení. Stanú sa nesmrteľnými a spolu so vzkriesenými vykúpenými budú „vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria“. (1 Tes 4,17) Anjeli „zhromaždia svojich vyvolených od štyroch vetrov, od konca zeme až do konca neba“. (Mar 13,27) Anjeli donesú malé deti ich matkám. Priatelia, ktorých smrť už dávno rozdelila, sa znova stretnú, aby sa už nikdy neodlúčili a s radostným chválospevom pôjdu spoločne do Božieho mesta.

Po oboch stranách oblačného voza budú krídla a pod nimi živé kolesá. Keď bude oblak stúpať hore, z kolies bude znieť: „Svätý“, z pohybujúcich sa krídel sa bude ozývať: „Svätý“ a sprievod anjelov bude volať: „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh Všemohúci.“ Aj vykúpení zvolajú „Haleluja“, keď sa oblačný voz bude blížiť k Novému Jeruzalemu.

Pred vstupom do Božieho mesta odovzdá Spasiteľ svojim nasledovníkom symbol víťazstva a oblečie im kráľovský odev. Žiariace rady vytvoria štvorec okolo svojho Kráľa, jeho postava bude majestátne vynikať nad vykúpenými i anjelmi a z jeho tváre bude vyžarovať nesmierna láska. ^{GC 646} Nespočítateľné zástupy vykúpených sa naňho budú pozerať, každé oko bude hľadieť na Spasiteľovu slávu, ktorého podoba bola „tak zohavená, jeho vzhľad nad iných ľudí a jeho podoba nad synov človeka“. (Iz 52,14) Pán položí vlastnou rukou korunu slávy na hlavu každého víťaza. Pre každého bude pripravená koruna. Bude na nej napísané „nové meno“ (Zj 2,17) a nápis „Svätosť Hospodinovi“. Každý dostane palmu víťazstva a nádhernú harfu. Len čo veliaci anjeli udajú prvý tón, zaznie z každej harfy krásna a ľúbezná melódia. Každé srdce naplní nevýslovné nadšenie a z každých úst zaznie vďačnosť a chvála. „Tomu, ktorý nás zamiloval a umyl nás od našich hriechov svojou krvou a učinil nás kráľmi a kňazmi Bohu a svojmu Otcovi – jemu sláva a sila na veky vekov.“ (Zj 1,5.6)

Zástupy vykúpených stoja pred svätým mestom. Pán Ježiš otvára doširoka perlové brány, aby nimi vošli zástupy tých, ktorí prijali pravdu. Uvidia Boží raj, domov Adama pred pádom do hriechu. Potom zaznie hlas – krajší než akákoľvek hudba, ktorú ľudské uši počuli – a oznámi: „Váš zápas sa skončil.“ „Poďte, požehnaní môjho Otca, vládnite dedične kráľovstvom, vám pripraveným od založenia sveta.“ (Mat 25,34)

Vtedy sa naplní Spasiteľova žiadosť za svojich učeníkov: „Otče, ktorých si mi dal, chcem aby, kde som ja, aj oni tam so mnou boli.“ (Ján 17,24) „Bezvadných pred tvárou svojej slávy v plesaní“ (Júda 24) predstavuje Pán Ježiš Otcovi tých, ktorých vykúpil svojou krvou a hovorí: „Hľa, ja a deti, ktoré mi dal Hospodin.“ „Ja som ich ostríhal v tvojom mene, ktorých si mi dal.“ (Iz 8,18; Ján 17,12) Aký to zázrak zachraňujúcej lásky! Bude to úžasná chvíľa, keď sa večný Otec pozrie na vykúpených a uvidí svoj obraz. Bude tam súlad bez hriechu a jeho zlorečenstva. Človek bude znova žiť v zhode so svojím Bohom. ^{GC 647}

Pán Ježiš privíta svojich verných s nevýslovnou láskou a pozve ich „do radosti svojho Pána“. (Mat 25,21) Spasiteľ bude mať radosť, pretože v kráľovstve slávy uvidí tých, ktorých zachránil svojím utrpením a ponížením. Aj vykúpení sa budú podieľať na jeho radosti, keď uvidia medzi zachránenými tých, ktorých priviedli ku Kristovi svojimi modlitbami, svojím vplyvom a láskavými obeťami. Keď sa všetci zhromaždia okolo veľkého bieleho trónu, naplní ich srdce nevýslovné šťastie, pretože uvidia nielen ľudí, ktorých sami získali pre Pána Ježiša, ale poznajú, že i oni priviedli ďalších a tí opäť ďalších. Pán ich všetkých doviedol do prístavu pokoja, aby zložili svoje koruny k nohám Pána Ježiša a naveky ho chválili.

Po privítaní vykúpených v Božom meste priestorom zaznie jasavý chválospev Pánovi. Prvý Adam sa stretne s druhým Adamom. Boží Syn čaká s otvorenou náručou, aby prijal praotca ľudského rodu – bytosť, ktorú stvoril a ktorá sa vzbúrila proti svojmu Tvorcovi. Pre jeho hriech nesie Spasiteľovo telo známky ukrižovania. Keď Adam uvidí jazvy po strašných klincoch, nepadne svojmu Pánovi do náruče, ale pokorne padá k jeho nohám a zvolá: „Hoden je Baránok, ten zabitý!“ (Zj 5,12) Spasiteľ ho láskavo pozdvihne a vyzve, aby znova pozrel na svoj rajský domov, z ktorého musel na taký dlhý čas odísť.

Adamov život na zemi po odchode z raja bol plný bolesti a zármutku. Každý vyschnutý list, každé obetné zviera, každé znehodnotenie prírody, každá škvrna na čistote človeka mu stále pripomínala jeho hriech. Trpel nevýslovnou bolesťou, keď videl, ako sa šíri bezbožnosť a keď – ako odpoveď na svoje varovania – musel počúvať výčitky, že on zapríčinil hriech. Trpezlivo a pokorne znášal takmer tisíc rokov trest za svoje prestúpenie. Svoj hriech úprimne ľutoval, veril v zásluhy zasľúbeného Spasiteľa a zomrel v nádeji na vzkriesenie. Boží Syn zaplatil za vinu a hriech človeka. Vďaka zmiereniu v Ježišovi Kristovi môže Adam znova prevziať svoje pôvodné panstvo. ^{GC 648}

Uchvátený radosťou znova uvidí stromy, ktoré mal kedysi tak rád – práve tie stromy, ktorých plody zbieral v čase svojej nevinnosti a radosti. Pozerá na vinné kmene, ktoré pestoval vlastnými rukami, na kvety, o ktoré sa kedysi staral. Uvedomuje si, že je to skutočnosť. Je to naozaj obnovený raj, teraz ešte krajší než vtedy, keď z neho musel odísť. Spasiteľ ho zavedie k stromu života, z ktorého odtrhne nádherné ovocie a ponúkne mu ho. Pri pohľade na Boží raj uvidí Adam mnoho zachránených členov svojej rodiny. Potom položí svoju korunu k nohám Pána Ježiša, padne mu do náruče a objíme Vykupiteľa. Vezme do rúk svoju zlatú harfu a od nebeskej klenby sa odrazí víťazoslávny chválospev: „Hoden, hoden, hoden je Baránok, ktorý bol zabitý a znova žije!“ Adamova rodina sa pripojí k spevu, položí svoje koruny k nohám Spasiteľa a v úcte sa mu pokloní.

Toto stretnutie budú sledovať anjeli, ktorí plakali pri páde Adama do hriechu a radovali sa, keď Pán Ježiš po svojom vzkriesení vystúpil na nebesia, čím vydobyl možnosť vzkriesenia pre všetkých, ktorí uveria v jeho meno. Teraz pozorujú, že dielo vykúpenia je dokonané a pripájajú sa k chválospevom.

Pred trónom na krištáľovom mori, na onom sklenenom mori, ktoré je akoby zmiešané s ohňom a žiari Božou slávou, sa zhromaždia ľudia, „ktorí zvíťazili nad šelmou, nesklonili sa pred jej obrazom a nenechali sa označiť číslom jej mena“. Stoja s Baránkom na vrchu Sion, majú „Božie harfy“ a ich počet je stoštyridsaťštyritisíc vykúpených z ľudí. Zaznie hlas ako hukot mnohých vôd a ako zvuk silného hromu, „ako keď hudobníci rozozvučia svoje nástroje“. ^{GC 649} Budú spievať „novú pieseň“ pred Božím trónom, pieseň, ktorú sa nikto nemôže naučiť okrem tých stoštyridsaťštyritisíc. Je to pieseň Mojžiša a Baránka – pieseň vyslobodenia. Len stoštyridsaťštyritisíc vykúpených sa môže naučiť túto pieseň, pretože je to pieseň ich života – života, ktorý nikto iný neprežil. „To sú tí, ktorí nasledujú Baránka, kamkoľvek ide.“ Zo zeme boli prenesení živí ako „prvotina Bohu a Baránkovi“. (Zj 15,2.3; 14,1-5) „Toto sú tí, ktorí prišli z toho veľkého súženia“, prešli súžením, akého nebolo od čias, čo žijú ľudia na zemi. Vytrpeli úzkosť Jákobovho súženia, boli bez Obhajcu pri konečnom vyliatí Božích rán. Pán ich vyslobodil, pretože „oprali svoje rúcha a zbielili ich v krvi Baránkovej“. (Zj 7,14) „A v ich ústach nebola nájdená lesť, lebo sú bezvadní pred trónom Božím.“ (Zj 14,5) „Preto sú pred trónom Božím a svätoslúžia mu dňom i nocou v jeho chráme, a ten, ktorý sedí na tróne, bude stániť nad nimi.“ Videli spustošenú zem od hladu a moru, keď slnko pálilo ľudí veľkou horúčavou a oni sami prežívali utrpenie, hlad a smäd. Ale „nebudú viacej lačnieť ani nebudú viacej žízniť, ani nebude na nich dorážať slnce ani nijaké horko. Lebo Baránok, ktorý leží prostredkom trónu, ich bude pásť a bude ich vodiť k prameňom vôd života a Boh zotrie každú slzu z ich očí.“ (Zj 7,15-17)

V každom čase prechádzali verní Boží nasledovníci školou utrpenia. Šli úzkou cestou v pozemskom živote a v peci súženia sa zbavovali povahových nečistôt. Pre Ježiša Krista znášali ohováranie, nepriateľstvo i nenávisť. Podstúpili ťažké zápasy ako On, trpeli a prežívali bolestné sklamanie. ^{GC 650} Z vlastných skúseností spoznali, aký je hriech zlý, akú má moc a akú vinu a biedu prináša. Hľadeli na neho s odporom. Vedomie nekonečnej obete, ktorú priniesol Pán na ich záchranu, ich pokoruje v ich vlastných očiach a napĺňa srdce vďačnosťou a chválou, ktorú bezhriešne bytosti nikdy nedokážu celkom oceniť. Milujú mnoho, lebo im bolo mnoho odpustené. Zúčastnili sa na Kristovom utrpení, preto môžu mať podiel na jeho sláve.

Dediči Božieho kráľovstva prichádzajú z chatrčí, väzníc, popravísk, hôr, púští, zo zemských i morských jaskýň. Na zemi boli „strádajúci, súžení, trápení“. (Žid 11,37) Milióny verných zomreli v potupe, pretože neochvejne odmietali prijať podvodné tvrdenia satana. Ľudské súdy ich súdili ako najhorších zločincov. Ale teraz „on, Boh je sudcom“. (Ž 50,6) Teraz sa rozsudok vynesený na zemi mení. „Pán Hospodin... odstráni potupu svojho ľudu z celej zeme.“ (Iz 25,8) „A nazovú ich: Svätý ľud, vykúpený Hospodinovi.“ Boh určil, že dostanú „okrasu miesto popola, oleja veselosti miesto smútku, odev chvály miesto ducha malomyseľnosti“. (Iz 62,12; 61,3) Už nebudú slabí, zarmútení, rozohnaní a utláčaní. Od tejto chvíle budú stále s Pánom. Pred jeho trónom budú stáť oblečení do bohatšieho odevu, než aký kedy nosili najvznešenejší ľudia. Ich hlavy budú zdobiť krajšie koruny, než aké kedy ozdobovali pozemských vládcov. Dni bolesti a náreku sa navždy skončili. Kráľ slávy zotrel slzy z ich tvárí, skončili sa všetky príčiny zármutku. Vykúpení budú mávať palmovými ratolesťami, spievať čistý a harmonický chválospev. Všetky hlasy sa postupne pripoja a celým nebom zaznie chvála: „Spasenie nášmu Bohu, sediacemu na tróne, a Baránkovi!“ Všetci obyvatelia neba odpovedia: „Amen. Dobrorečenie a sláva a múdrosť a vďaka a česť a moc a vláda našemu Bohu na veky vekov. Amen.“ (Zj 7,10.12) ^{GC 651}

Tu na zemi iba začíname chápať úžasné témy vykúpenia. Svojím nedokonalým rozumom môžeme vážne premýšľať o hanbe a sláve, o živote a smrti, o spravodlivosti a milosti, ktoré sa spájajú v kríži. Ani s najväčším vypätím svojich duševných síl, nedokážeme pochopiť vykúpenie v jeho celom význame. Človek nie je schopný celkom pochopiť nesmiernu veľkosť, dĺžku, šírku, hĺbku a výšku zachraňujúcej lásky. Vykúpení nepochopia celý plán záchrany ani vtedy, keď „ho uvidia tvárou v tvár“ a „poznajú ho plne, ako Boh pozná ich“. Po celú večnosť bude prekvapená a žasnúca myseľ odhaľovať nové pravdy. Aj keď skončia pozemské starosti, bolesti i pokušenia a budú odstránené ich príčiny, vykúpení si budú vždy jasne uvedomovať, čo stála ich záchrana.

Zachránení budú po celú večnosť premýšľať a spievať o Kristovom kríži. V oslávenom Kristovi budú vidieť Krista ukrižovaného. Nikdy nezabudnú, že Pán, ktorý ich stvoril svojou mocou a udržuje nespočítateľné svety v nekonečnom vesmíre, milovaný Boží Syn, Vládca neba, ktorého radostne uctievajú cherubíni a serafíni, sa ponížil, aby pozdvihol človeka, ktorý padol do hriechu. Nezabudnú, že znášal trest a hanbu za hriech, ani to, že Otec pred ním skryl svoju tvár, že mu bieda strateného sveta zlomila srdce a ukončila jeho utrpenie na golgotskom kríži. Vždy bude vzbudzovať obdiv a úctu celého vesmíru skutočnosť, že Stvoriteľ všetkých svetov a Sudca všetkých stvorených bytostí odložil svoju slávu a ponížil sa z lásky k človekovi. Keď sa zástupy zachránených budú pozerať na svojho Vykupiteľa a uvidia večnú Otcovu slávu žiariacu v jeho tvári, keď uvidia Boží trón, ktorý stojí večne a poznajú, že jeho kráľovstvo nebude mať konca, budú nadšene volať: „Hoden, hoden je Baránok, ktorý bol zabitý a zmieril nás s Bohom svojou drahocennou krvou!“ ^{GC 652}

Tajomstvo kríža vysvetľuje všetky ostatné tajomstvá. Vo svetle, ktoré žiari z Golgoty, vyzerajú Božie vlastnosti krásne a príťažlivo, najmä tie, ktoré nás napĺňali strachom a posvätnou bázňou. Milosť, láskavosť a otcovská láska sa spájajú so svätosťou, spravodlivosťou a mocou. Keď budeme pozorovať Božiu vznešenosť na tróne, jeho veľkosť i vyvýšenosť a poznáme jeho charakter v prejavoch jeho milosti, pochopíme ako nikdy predtým význam vzácneho oslovenia: „Otče náš.“

Pochopíme, že nekonečne múdry Boh nemohol vytvoriť plán našej záchrany bez obete svojho Syna. Odmenou za túto obeť mu bude radosť, že zem naplnia vykúpené, sväté, šťastné a nesmrteľné bytosti. Výsledkom Spasiteľovho zápasu s mocnosťami temna bude radosť vykúpených, ktorá bude prispievať na Božiu slávu po celú večnosť. Nebeský Otec vníma hodnotu jediného zachráneného človeka so zadosťučinením v porovnaní s cenou, ktorá bola za neho zaplatená. Aj Ježiš Kristus pocíti zadosťučinenie, keď uvidí ovocie svojej veľkej obete.