REGISTER KNIHY

20. Veľké náboženské prebudenie - Veľký spor vekov

Audio záznam

GC 355 Posolstvo prvého anjela zo 14. kapitoly knihy Zjavenie predpovedá veľké náboženské prebudenie, ku ktorému dôjde po zvestovaní skorého príchodu Ježiša Krista. Ján videl anjela letiaceho „prostredkom neba, ktorý mal večné evanjelium, aby ho zvestoval tým, ktorí bývajú na zemi, a každému národu i pokoleniu i jazyku i ľudu“. Volal mocným hlasom: „Bojte sa Boha, a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu, a klaňajte sa tomu, ktorý učinil nebo i zem i more i pramene vôd.“ (Zj 14,6.7)

Dôležité je, že podľa Biblie je hlásateľom uvedeného posolstva anjel. Božej múdrosti sa zapáčilo znázorniť čistotou, slávou a mocou nebeského posla vznešenosť diela, ktoré má toto posolstvo vykonať a zároveň pripomenúť moc a slávu, ktoré ho budú sprevádzať. Anjelov let „prostredkom neba“, „mocný hlas“, ktorý posolstvo zvestuje, a hlásanie posolstva všetkým „ktorí bývajú na zemi“ – „každému národu i pokoleniu i jazyku i ľudu“ – naznačujú rýchly rozmach a celosvetový dosah tohto hnutia.

Posolstvo samo upresňuje čas, keď toto hnutie vznikne. Uvádza, že hnutie je súčasťou „večného evanjelia“ a ohlasuje začiatok súdu. GC 356 Posolstvo o záchrane človeka sa hlásalo v každej dobe, ale uvedené posolstvo je len časťou evanjelia, ktorá sa má hlásať až v dobe konca, pretože až vtedy bude zrejmé, že nastala hodina súdu. Proroctvo ukazuje rad udalostí, ktoré budú predchádzať začiatku súdu. To platí zvlášť o biblickej knihe Daniel. Pán vyzval proroka Daniela, aby tú časť proroctva, ktorá sa vzťahuje na dobu konca, zavrel a zapečatil „až do času, keď bude mať byť koniec“. (Dan 12,4) Až vtedy, keď dospejeme do určenej doby, môže byť hlásané posolstvo o súde, založené na splnení predchádzajúcich proroctiev. Prorok napísal, že v dobe konca „mnohí budú spytovať, a rozmnoží sa vedomosť“. (Dan 12,4)

Apoštol Pavol varoval cirkev, aby neočakávala príchod Ježiša Krista za jeho života. Ten deň „nenastane“ napísal, „kým prv nepríde odpadnutie, a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia“. (2 Tes 2,3) Len po veľkom odpadnutí a dlhom období vlády „človeka neprávosti“ môžeme očakávať príchod Pána. „Človek neprávosti“, nazývaný aj ako „tajomstvo neprávosti“, „syn zatratenia“ a „ten hriešny“, predstavuje pápežstvo, ktoré malo podľa prorockých predpovedí vládnuť 1260 rokov. Toto obdobie sa skončilo v roku 1798. Druhý príchod Ježiša Krista nemohol teda nastať pred uvedeným rokom. Pavlovo varovanie platí pre celé kresťanské obdobie až do roku 1798. Iba po tomto dátume sa malo začať hlásať posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista.

Uvedené posolstvo sa nemalo zvestovať v predchádzajúcich storočiach. Ako vieme, apoštol Pavol toto posolstvo nehlásal. Pokiaľ šlo o druhý príchod Pána Ježiša, odkazoval svojich bratov do ďalekej budúcnosti. Ani reformátori nehlásali druhý príchod Ježiša Krista. Martin Luther očakával, že súd nenastane ani o tristo rokov po ňom. Po roku 1798 bola biblická kniha Daniel „odpečatená“, niektorí ľudia proroctvo pochopili a začali hlásať posolstvo o blízkom súde. GC 357

Podobne ako veľká reformácia v 16. storočí, začalo adventné hnutie súčasne v rôznych krajinách. V Európe i v Amerike študovali verní a zbožní ľudia proroctvá, skúmali texty inšpirované Duchom Svätým a nachádzali v nich presvedčujúce dôkazy, že sa priblížil koniec sveta. V rôznych krajinách nezávisle od seba sa objavili skupiny kresťanov, ktorí len na základe štúdia Písma dospeli k presvedčeniu, že sa blíži príchod Spasiteľa.

V roku 1821, tri roky potom, čo Miller došiel na základe štúdia proroctiev k presvedčeniu, že sa priblížila doba súdu, začal o blízkom príchode Ježiša Krista kázať Dr. Jozef Wolff, známy ako „misionár celého sveta“. Wolff sa narodil v Nemecku v židovskej rodine. Jeho otec bol rabín. Už veľmi mladý sa presvedčil o správnosti kresťanstva. Bystrý a zvedavý chlapec pozorne počúval rozhovory zbožných Židov, ktorí sa každý deň schádzali v dome jeho otca a hovorili o nádeji a očakávaní národa, o sláve prichádzajúceho Mesiáša a o obnove Izraela. Raz počul vysloviť meno Ježiša z Nazareta a začal sa oňho zaujímať. Dostal odpoveď: “Bol to neobyčajne nadaný Žid. Keď sa však začal vydávať za Mesiáša, odsúdil ho židovský národ na smrť.“ Zvedavý chlapec sa pýtal ďalej: „Prečo je Jeruzalem zborený a my sme v zajatí?“ Otec odpovedal: „Žiaľ preto, lebo Židia vraždili prorokov. Chlapcovi navždy utkvela myšlienka: „Čo ak bol aj Ježiš prorokom a Židia ho usmrtili napriek tomu, že bol nevinný.“ (Cesty a dobrodružstvá Jozefa Wolffa, zv. 1, str. 6) Ten pocit bol taký silný, že sa často zastavil pred kresťanským kostolom, do ktorého mu bolo zakázané vstúpiť a počúval kázeň zvonku.

Keď mal sedem rokov, chválil sa pred istým starším kresťanským susedom, ako Izrael zvíťazí, keď raz príde Mesiáš. Starý pán vľúdne odpovedal: „Milý chlapče, poviem ti, kto bol skutočný Mesiáš: Bol to Ježiš z Nazareta..., ktorého tvoji predkovia ukrižovali, podobne ako predtým zabíjali prorokov. GC 358 Choď domov, prečítaj si päťdesiatu tretiu kapitolu z knihy proroka Izaiáša a presvedčíš sa, že Ježiš Kristus je Syn Boží.“ (Tamže, diel 1, str. 7) Chlapca to okamžite presvedčilo. Išiel domov, prečítal si uvedenú časť Písma a s údivom zistil, ako dokonale sa splnila predpoveď na Ježišovi z Nazareta. Majú kresťania pravdu? Chlapec požiadal otca, aby mu proroctvo vysvetlil, ale ten reagoval zarytým mlčaním, takže sa ho neodvážil spýtať na to druhýkrát. Posilnilo to ale jeho túžbu dozvedieť sa o kresťanstve viac.

Informácie, ktoré hľadal, boli pred ním v jeho židovskom domove starostlivo utajované. Keď mal jedenásť rokov, opustil rodičovský dom a odišiel do sveta, aby sám získal vzdelanie a vybral si náboženstvo a životné povolanie. Načas našiel domov u príbuzných, ale čoskoro ho ako odpadlíka vyhnali. Zostal bez prostriedkov medzi cudzími ľuďmi a musel sa o seba postarať sám. Sťahoval sa z miesta na miesto, usilovne študoval a zarábal si na živobytie vyučovaním hebrejčiny. Pod vplyvom jedného katolíckeho učiteľa sa stal katolíkom a rozhodol sa, že bude pôsobiť ako misionár medzi Židmi. S týmto zámerom odišiel o niekoľko rokov neskôr do Ríma, aby pokračoval vo svojich štúdiách v katolíckom Ústave pre šírenie viery. I tam bol pre svoj zvyk myslieť nezávisle a hovoriť otvorene obvinený z kacírstva. Otvorene odsudzoval neprístojnosti v cirkvi a zdôrazňoval potrebu nápravy. I keď mu boli katolícki hodnostári na začiatku veľmi naklonení, musel po nejakom čase Rím opustiť. Pod dohľadom cirkvi prešiel rôznymi miestami, no nakoniec bolo všetkým jasné, že sa nikdy nepodriadi autorite rímskej cirkvi. Vyhlásili ho za nepolepšiteľného a nechali odísť. Odcestoval do Anglicka, prijal protestantskú vieru a prestúpil do anglikánskej cirkvi. Po dvoch rokoch usilovného štúdia začal v roku 1821 svoje verejné pôsobenie. GC 359

Keď Wolff prijal veľkú pravdu o prvom príchode Pána Ježiša, ako „muža bolestí, a oboznámeného s nemocou“, poznal, že proroctvá rovnako zreteľne predpovedajú i jeho druhý príchod v moci a sláve. Snažil sa priviesť svoj národ k Ježišovi z Nazareta ako k sľúbenému Mesiášovi a poukazoval na jeho prvý príchod v pokore ako obeť za hriechy ľudstva a súčasne ich učil, že príde druhýkrát ako kráľ a vysloboditeľ.

Hlásal: „Ježiš z Nazareta, pravý Mesiáš, ktorého ruky a nohy boli prebodnuté, vedený ako baránok na zabitie, muž bolesti, ktorý skúsil nemoci, prišiel prvýkrát, keď Júdovi bolo odňaté žezlo a zákonná moc, príde druhýkrát na nebeských oblakoch za zvuku trúby archanjela“ (Jozef Wolff, Bádanie a misijná činnosť, str. 62), „postaví sa na Olivovom vrchu a prijme panstvo nad tvorstvom, udelené a premrhané kedysi Adamom. (1 Moj 1,26; 3,17) Ježiš Kristus bude kráľom nad celým svetom. Plač a nárek stvorenia ustane, zaznejú piesne chvály a vďakyvzdania... Až Ježiš príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi..., vstanú najprv mŕtvi, ktorí boli veriacimi. (1 Tes 4,16; 1 Kor 15,32) My kresťania to nazývame prvým zmŕtvychvstaním. Potom zmení svoju povahu ríša zvierat (Iz 11,6-9) a podriadi sa Pánu Ježišovi. Zavládne všeobecný mier.“ (Wolff, Denník, str. 378.379) „Pán opäť povie pri pohľade na zem: Hľa, všetko je veľmi dobré.“ (Tamže, str. 294)

Wolff veril, že príchod Ježiša Krista je blízko. Jeho výklad proroctva o posledných udalostiach sa len o niekoľko rokov líšil od Millerovho výkladu. Tým, ktorí mu na základe textu Písma: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nikto“ tvrdili, že ľudia nikdy nebudú poznať čas Kristovho príchodu, Wolff odpovedal: „Povedal nám Pán, že o tom dni a hodine ľudia nikdy nebudú vedieť? GC 360 Neoznámil nám snáď znamenia doby, aby sme mohli prinajmenšom poznať, že sa jeho príchod blíži, podobne ako človek pozná príchod leta, keď figovník vyráža listy? (Mat 24,32) Nemáme nikdy poznať onú dobu, i keď nás sám vyzýva, aby sme proroctvo knihy Daniel nielen čítali, ale aj mu rozumeli? A práve v knihe Daniel je napísané, že jej slová budú ‚zapečatené‘ až do času konca (čo platilo v jeho dobe) a že mnohí budú chodiť sem a tam (to je hebrejský výraz pre uvažovanie a skúmanie o čase) a že sa rozmnoží ľudské poznanie (to znamená poznanie o uvedenom čase). (Dan 12,4) Náš Pán tým nechcel povedať, že nebudeme vedieť o jeho blížiacom sa príchode, ale že nikto nebude poznať presný deň a presnú hodinu jeho návratu. Povedal, že znamenia doby nám majú stačiť, aby sme sa začali pripravovať na jeho príchod, ako sa Noe pripravoval tým, že staval koráb.“ (Wolff, Bádanie a misijná činnosť, str. 404.405)

O vtedajšom bežnom či skôr nesprávnom výklade Písma Wolff napísal: „Väčšina kresťanov opustila jasný zmysel Písma svätého a prijala budhistický spôsob hľadania akéhosi tajomného zmyslu jednotlivých pojmov. Veria, že budúce šťastie vykúpených spočíva v nejakom poletovaní vo vzduchu. Keď počujú slovo Židia, myslia na pohanov. Keď počujú o Jeruzaleme, rozumejú tým cirkev. Keď sa v Biblii píše o zemi, domnievajú sa, že sa hovorí o nebi a keď je reč o príchode Ježiša Krista, rozumejú tým pokrok misijných spoločností. Výraz ‚ísť na Božiu horu‘ chápu ako ‚veľké zhromaždenie metodistov‘.“ (Wolff, Denník, str. 96)

V priebehu dvadsiatich štyroch rokov, od roku 1821 do roku 1845, Wolff precestoval mnoho krajín. V Afrike navštívil Egypt a Etiópiu, v Ázii Palestínu, Sýriu, Perziu, Bucharu a Indiu. Navštívil aj Spojené štáty americké a cestou sa zastavil na ostrove Sv. Heleny, kde kázal.

Do New Yorku prišiel v auguste 1837. Najskôr kázal tam, neskôr vo Filadelfii a v Baltimore. Nakoniec navštívil Washington. GC 361 Napísal: „Tu mi jedna zo snemovní kongresu, na návrh bývalého prezidenta J. Q. Adamsa jednomyseľne povolila použiť kongresovú sálu na prednášku, ktorú som mal v sobotu pred všetkými členmi kongresu, pred biskupom z Virgínie a pred duchovnými a obyvateľmi Washingtonu. Tú istú poctu mi preukázali členovia vlády v New Yersey a v Pensylvánii. Prednášal som im o svojich cestách po Ázii, ale aj o kráľovstve Ježiša Krista.“ (Tamže, str. 398.399)

Dr. Wolff cestoval po zaostalých krajinách bez ochrany nejakej európskej vlády. Prežil mnoho ťažkostí a musel čeliť nespočetným nebezpečenstvám. Trpel hladom, bili ho, predali ho do otroctva a trikrát bol odsúdený na smrť. Niekoľkokrát ho prepadli lupiči a niekoľkokrát skoro zomrel od smädu. Raz ho olúpili o všetko, čo mal, a musel putovať stovky kilometrov peši cez hory, sneh mu šľahal do tváre a jeho bosé nohy mu od zmrznutej zeme stuhli.

Keď ho varovali, aby medzi divoké a nepriateľské kmene nechodil neozbrojený, hovorieval, že je ozbrojený „modlitbou, horlivosťou pre Krista a vierou v jeho pomoc“. Hovoril: „Mám zásobu lásky k Bohu a lásky k blížnym a mám v rukách Bibliu.“ (W. H. D. Adams, Často v nebezpečenstve, str. 192) Nech šiel kdekoľvek, vždy mal so sebou Bibliu v hebrejčine a v angličtine. O jednej zo svojich neskorších ciest napísal: „Držal som v ruke otvorenú Bibliu. Cítil som, že v tejto knihe je moja sila a že jej moc mi dáva silu.“ (Tamže, str. 201)

Vo svojej práci pokračoval, kým sa posolstvo o Božom súde rozšírilo do veľkej časti obývaného sveta. Medzi Židmi, Turkmi, Peržanmi, Hindmi a mnohými inými národmi a kmeňmi šíril Božie slovo v rôznych jazykoch a všade hlásal, že sa blíži kráľovstvo Mesiáša.

Na cestách sa stretol s učením o skorom príchode Pána v jednom izolovanom kmeni. GC 362 Napísal, že „jemenskí Arabi majú knihu, zvanú Seera, ktorá podáva správu o druhom príchode Ježiša Krista a o jeho slávnej vláde. Očakávajú, že v roku 1840 dôjde k veľkým udalostiam.“ (Wolff, Denník, str. 377) „V Jemene... som strávil šesť dní u Rechabovcov.

Tí nepijú víno, nepestujú vinice, nesejú, žijú v stanoch a držia sa slov Jonadába, syna Rechábovho. Našiel som medzi nimi aj Izraelitov z kmeňa Dánovho..., ktorí spolu s Rechabovcami očakávajú skorý príchod Mesiáša na nebeských oblakoch.“ (Tamže, str. 389)

Podobnú vieru našiel iný misionár u Tatárov. Jeden tatársky kňaz sa ho spýtal, kedy príde Kristus druhýkrát. Keď mu misionár odpovedal, že o tom nič nevie, bol kňaz veľmi prekvapený takouto neznalosťou človeka, ktorý o sebe tvrdí, že je učiteľom Biblie a vysvetlil mu svoje presvedčenie založené na proroctvách, že Ježiš Kristus príde asi v roku 1844.

Adventné posolstvo v Anglicku zaznievalo už od roku 1826. Hnutie tu nemalo takú výraznú podobu ako v Amerike, neurčilo presný dátum Kristovho druhého príchodu, napriek tomu hlásalo veľkú pravdu o skorom príchode Ježiša Krista v moci a sláve, a to nielen medzi členmi anglikánskej cirkvi. Mourant Brock, anglický spisovateľ, uvádza, že asi sedemsto kazateľov anglikánskej cirkvi zvestovalo „evanjelium o kráľovstve“. Vo Veľkej Británii tiež zaznelo posolstvo, že Pán Ježiš príde v roku 1844. Zo Spojených štátov sem prichádzala tlač o adventnom hnutí. V Anglicku sa tlačili podobné knihy a časopisy. V roku 1842 sa vrátil do svojej vlasti Róbert Winter, rodený Angličan, ktorý prijal adventnú vieru v Amerike, aby v Anglicku hlásal blízky príchod Pána Ježiša. Pridali sa k nemu mnohí ďalší a posolstvo o súde znelo v rôznych častiach Anglicka. GC 363

V Južnej Amerike, kde panovala úplná nevedomosť a kde vládli katolícki kňazi, sa dostal k Písmu španielsky jezuita Lacunza a vlastným štúdiom poznal pravdu o blízkom príchode Ježiša Krista. Cítil nutnosť odovzdať svoje poznatky ďalším ľuďom, nechcel sa ale vystavovať nebezpečenstvu, že ho Rím postihne cirkevným trestom, preto svoje poznatky zverejnil pod pseudonymom „rabbi Ben-Ezra“ a predstavil sa ako obrátený Žid. Lacunza žil v 18. storočí a jeho kniha sa napriek tomu dostala do Anglicka. Do angličtiny bola preložená až v roku 1825. Jej vydanie prehĺbilo záujem o druhý príchod Ježiša Krista, ktorý sa v Anglicku už prebudil.

V Nemecku toto učenie hlásal v 18. storočí Bengel, duchovný luteránskej cirkvi, slávny znalec a kritik Biblie. Keď dokončil svoje školské vzdelanie, Bengel sa venoval „štúdiu teológie, ku ktorej ho priťahovala jeho vrodená vážna povaha a náboženské zameranie, posilnené výchovou a vzdelaním v mladosti. Tak ako iní hĺbaví mladí ľudia, ktorí žili pred ním i po ňom, musel bojovať s náboženskými pochybnosťami a ťažkosťami. Bengel s dojatím spomínal na mnohé šípy, ktoré prebodávali jeho úbohé srdce a zaťažovali jeho mladosť.“ (Encyclopaedia Britannica, heslo Bengel) Ako člen wurttenberského konzistória (poradného cirkevného úradu), sa zasadzoval o náboženskú slobodu. „Hájil práva a výsady cirkvi a súčasne sa zasadzoval o to, aby bola zaručená plná sloboda ľuďom, ktorí pociťujú nutnosť vystúpiť zo svojej cirkvi.“ Blahodarné účinky jeho pôsobenia možno dosiaľ pociťovať v krajine, odkiaľ pochádzal.

Keď si raz Bengel pripravoval kázeň na adventnú nedeľu z 21. kapitoly Zjavenia, zrazu pochopil pravdu o druhom príchode Ježiša Krista. Proroctvá z knihy Zjavenia začal chápať tak jasne ako nikdy predtým. Premožený vedomím nesmiernej dôležitosti a neprekonateľnej slávy výjavov predpovedaných prorokom, musel na chvíľu prerušiť uvažovanie. Keď vystúpil na kazateľnicu, vnucovala sa mu celá otázka živo a naliehavo. GC 364 Od tejto chvíle sa venoval štúdiu proroctiev, zvlášť proroctvám z knihy Zjavenie. Skoro dospel k presvedčeniu, že poukazujú na blížiaci sa príchod Ježiša Krista. Dátum, ktorý určil ako čas druhého Kristovho príchodu, sa len o niekoľko rokov líšil od dátumu, ktorý neskôr vypočítal Miller.

Bengelove spisy sa šírili medzi všetkými kresťanmi. V jeho vlasti, vo Wurttenbergu, a do istej miery i v ostatných častiach Nemecka ľudia prijímali jeho výklady proroctiev. Hnutie pokračovalo po jeho smrti a adventné posolstvo sa šírilo v Nemecku v rovnakom čase, keď zaznievalo aj v iných krajinách. V tom čase odišli niektorí veriaci z Nemecka do Ruska a založili tam kolónie. Viera v blízky príchod Pána Ježiša sa v nemeckých zboroch v Rusku udržiavala dlho.

Svetlo zažiarilo aj vo Francúzsku a vo Švajčiarsku. V Ženeve, kde Farel a Kalvín šírili pravdu reformácie, kázal Gaussen posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista. Ako študent prijal Gaussen racionalizmus, ktorý zachvátil celú Európu v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia. Keď nastúpil do kazateľského úradu, nielenže nevedel nič o pravej viere, ale mal skôr sklon ku skepticizmu. Ako mladý sa začal zaujímať o proroctvá. Keď si prečítal Rollinove Dejiny staroveku, upútala ho druhá kapitola knihy Daniel. Prekvapilo ho, s akou obdivuhodnou presnosťou sa proroctvo splnilo, čo vyplývalo zo správy dejepisca. To bol pre neho dôkaz Božej inšpirácie Písma, ktorý mu v neskorších rokoch poslúžil vo chvíľach nebezpečenstva ako kotva. Racionalizmus ho prestal uspokojovať. Štúdium Biblie a hľadanie väčšieho poznania ho po určitej dobe priviedli k pevnej viere.

Počas ďalšieho štúdia proroctiev dospel k presvedčeniu, že príchod Pána Ježiša je blízko. GC 365 Uvedomil si vážnosť a význam tejto veľkej pravdy a chcel ju oznámiť ľuďom. Ale všeobecne rozšírené presvedčenie, že proroctvá knihy Daniel sú tajomstvom, ktorému sa nedá porozumieť, bolo pre neho veľkou prekážkou. Nakoniec sa rozhodol, ako to pred ním urobil Farel, keď kázal v Ženeve evanjelium, začať s deťmi a dúfal, že prostredníctvom nich vzbudí záujem rodičov.

O význame svojho úsilia neskôr povedal: „Chcel by som, aby bolo jasné, že týmto spôsobom sa obraciam na deti nie preto, že ide o bezvýznamnú vec, ale práve naopak, pretože ide o vec veľmi závažnú. Chcel som, aby ma ľudia vypočuli, no obával som sa, že by som nevzbudil pozornosť, keby som sa obrátil najprv k dospelým. Preto som sa rozhodol, že získam tých najmladších. Zhromaždil som okolo seba skupinu detí. Len čo sa skupina rozrastie a uvidí sa, že počúvajú, obsah sa im páči a rozumejú mu, zaujímajú sa oň a vedia si ho sami vysvetliť, potom sa iste skoro utvorí druhá skupina poslucháčov a dospelí uvidia, že sa oplatí venovať tomu čas a štúdium. Keď to dosiahnem, bude vyhrané.“ (L. Gaussen, Prorok Daniel, zv. 2, úvod)

Gaussenova námaha bola úspešná. Keď hovoril k deťom, prichádzali ho počúvať aj starší. Okolie jeho kostola bolo plné pozorných poslucháčov. Boli medzi nimi vážení a vzdelaní ľudia i cudzinci, ktorí boli v Ženeve na návšteve. Takto sa posolstvo dostalo aj do iných oblastí.

Povzbudený týmto úspechom, uverejnil Gaussen svoje učenie a dúfal, že tým podporí štúdium prorockých kníh vo francúzsky hovoriacich zboroch. Gaussen vyhlásil: „Uverejnením výkladu prednášaného deťom sa obraciame k dospelým, ktorí často takéto knihy zanedbávajú pod falošnou zámienkou, že sú nezrozumiteľné. Ako môžu byť nezrozumiteľné, keď im porozumeli vaše deti? Veľmi som si prial rozšíriť, pokiaľ je to možné, poznanie proroctiev v našich zboroch. Neexistuje iný predmet štúdia, ktorý by podľa môjho úsudku lepšie zodpovedal potrebám doby. Tým sa musíme pripraviť na nastávajúce preosievanie, byť bdelí a očakávať Ježiša Krista.“ GC 366

I keď Gaussen patril medzi najvýznamnejších a najobľúbenejších francúzsky hovoriacich kazateľov, bol po nejakom čase zbavený úradu hlavne preto, že miesto katechizmu, nudnej a racionalistickej učebnice, v ktorej zostávalo málo skutočnej viery, používal pri vyučovaní mládeže Bibliu. Neskôr sa stal učiteľom teologickej školy. Nedele trávil prácou s deťmi a učil ich poznávať Bibliu. Jeho publikácie o proroctvách vzbudili veľký záujem. Z profesorskej katedry, v tlači i vo svojom obľúbenom zamestnaní učiteľa detí mohol dlhé roky účinne pôsobiť na veľký počet poslucháčov a zameriavať ich pozornosť na štúdium proroctiev, ktoré ukazujú na blízky príchod Pána Ježiša.

Aj v Škandinávii zaznelo adventné posolstvo a vzbudilo veľký záujem. Mnohí ľudia sa prebudili z bezstarostnej istoty, vyznávali a zanechávali svoje hriechy a hľadali u Krista odpustenie. Farári štátnej cirkvi sa postavili proti tomuto hnutiu a vďaka nim sa niektorí hlásatelia posolstva dostali do väzenia. Na mnohých miestach, kde boli hlásatelia blízkeho príchodu Pána Ježiša týmto spôsobom umlčaní, považoval Boh za vhodné oznámiť posolstvo zázračným spôsobom - prostredníctvom malých detí. Pretože neboli plnoleté, zákon sa nemohol uplatniť a mohli nerušene hovoriť.

Toto hnutie sa ujalo predovšetkým v ľudových vrstvách. Ľudia sa zhromažďovali v jednoduchých príbytkoch robotníkov, aby si vypočuli varovné posolstvo. Aj detskí kazatelia väčšinou pochádzali z chudobných rodín. Niektorí nemali viac ako šesť alebo osem rokov. Svojím životom dokazovali, že milujú Spasiteľa a snažia sa žiť podľa jeho svätých požiadaviek. Obyčajne neprejavovali viac inteligencie a schopností ako ostatné deti v ich veku. Keď sa postavili pred poslucháčov, bolo zrejmé, že ich vedie sila, ktorá presahuje ich vrodené schopnosti. Ich hlas i celý vzhľad sa zmenil. GC 367 Dôrazne a naliehavo hlásali prichádzajúci súd. Citovali pritom slová Písma: „Bojte sa Boha, a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu, a klaňajte sa tomu, ktorý učinil nebo i zem i more i pramene vôd.“ (Zj 14,7) Karhali hriechy ľudí, odsudzovali nemravnosť a neresti, vytýkali svetský život a odpadlíctvo, napomínali svojich poslucháčov, aby sa poponáhľali a zachránili pred prichádzajúcim hnevom.

Poslucháči sa chveli. Boží Duch presvedčivo oslovoval ich srdce. Mnohých priviedol k štúdiu Písma s novým a hlbším záujmom. Alkoholici a nemravní ľudia začali meniť svoje životy, iní sa vzdali nečestného spôsobu života. Výsledky boli také zrejmé, že aj duchovní štátnej cirkvi museli uznať, že je to Božie dielo.

Boh si prial, aby sa správa o druhom príchode Spasiteľa rozšírila do škandinávskych krajín. Keď boli umlčané hlasy Božích služobníkov, vložil svojho Ducha na deti, aby sa dielo uskutočnilo. Keď sa Pán Ježiš blížil k Jeruzalemu v sprievode nadšených zástupov, ktorí ho s jasotom a mávaním palmovými ratolesťami vyhlasovali za Syna Dávidovho, vyzvali ho žiarliví farizeji, aby ich umlčal. Pán Ježiš im odpovedal, že sa tým plní proroctvo, a keby ľudia mlčali, kričali by kamene. Keď vošli do jeruzalemských brán, prestali dospelí radostne volať zastrašení vyhrážkami kňazov a vládcov, no deti na nádvorí spievali a mávali palmovými ratolesťami a volali: „Hosana v Synovi Dávidovom!“ (Mat 21,8-16) Nahnevaní farizeji namietali: „Čuješ, čo títo hovoria?“ Pán Ježiš im odpovedal: „Áno. Či ste nikdy nečítali, že z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, pripravil si chválu?“ (Mat 21,16) GC 368 Tak ako Boh pôsobil prostredníctvom detí v dobe prvého príchodu Ježiša Krista, podobne prostredníctvom nich pôsobil aj pri zvestovaní jeho druhého príchodu. Musí sa naplniť Boží výrok, že správu o druhom príchode Spasiteľa bude počuť celé ľudstvo, všetky národy, kmene a jazyky.

William Miller a jeho spolupracovníci mali hlásať varovné posolstvo v Amerike. Táto krajina sa stala strediskom veľkého adventného hnutia. V nej sa vyplnilo proroctvo z posolstva prvého anjela. Spisy Millera a jeho spolupracovníkov sa šírili do vzdialených krajín. Všade, kam prenikli misionári, zaznievala aj radostná zvesť o skorom príchode Ježiša Krista. Posolstvo večného evanjelia: „Bojte sa Boha a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu“ sa rozšírilo veľmi ďaleko.

Prorocký výklad, ktorý ukazoval, že príchod Ježiša Krista sa uskutoční na jar roku 1844, na ľudí veľmi zapôsobil. Posolstvo sa šírilo do jednotlivých štátov únie a všade vzbudzovalo veľký záujem. Mnohí ľudia prijali výklad prorockých období za správny, prekonali vlastnú pýchu a s radosťou prijali pravdu. Niektorí kazatelia sa vzdali svojich sektárskych názorov a pocitov, vzdali sa svojich platených miest, opustili svoje zbory a začali hlásať príchod Pána Ježiša. Kazateľov, ktorí posolstvo prijali, bolo pomerne málo, preto ho hlásali väčšinou laici. Farmári opúšťali svoje polia, remeselníci svoje dielne, obchodníci svoje obchody, zamestnanci svoje zamestnania, napriek tomu bol počet pracovníkov malý v porovnaní s úlohou, ktorú mali splniť. Stav zosvetštenej cirkvi a hriešneho sveta ťažil myseľ verných strážcov, ktorí s radosťou znášali námahu, nedostatok a utrpenie, len aby priviedli ľudí k pokániu a záchrane. Aj keď sa satan staval proti nim, dielo napredovalo a pravdu o príchode Pána prijalo mnoho ľudí. GC 369

Všade zaznievalo posolstvo, ktoré upozorňovalo hriešnikov – ako neveriacich, tak i členov cirkvi – aby sa zachránili pred prichádzajúcim hnevom. Podobne ako Ján Krstiteľ, predchodca Ježiša Krista, prikladali títo kazatelia „sekeru ku koreňu stromu“ a všetkých vyzývali, aby prinášali ovocie hodné pokánia. Ich naliehavé volanie tvorilo úplný protiklad s uisťovaním, ktoré znelo z kazateľníc, že je pokoj a bezpečnosť. Kdekoľvek posolstvo zaznelo, zasiahlo poslucháčov. Jednoduché a priame svedectvo Písma, ktoré mocou Ducha Svätého prenikalo do sŕdc, malo takú presviedčajúcu silu, že mu dokázalo odolať len málo ľudí. Formálnych kresťanov vyburcovalo z falošnej istoty. Začali si uvedomovať svoje odpadlíctvo, svetáctvo a neveru, svoju pýchu a sebectvo. Mnohí ľudia hľadali Boha s ľútosťou a pokorou. Záujem, ktorý tak dlho venovali pozemským veciam, teraz upreli k nebu. Zostúpil na nich Duch Svätý a oni sa s rozcitliveným a pokorným srdcom pridávali k volaniu: „Bojte sa Boha a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu.“

Nejeden hriešnik sa s plačom pýtal: „Čo mám činiť, aby som bol spasený?“ (Sk 16,30) Ľudia, ktorí sa v minulosti správali nečestne, snažili sa odčiniť spáchané krivdy. Všetci, ktorí našli v Kristovi pokoj, túžili, aby rovnaké požehnanie získali ostatní. Srdcia rodičov sa obracali k deťom a srdcia detí k rodičom. Mizli bariéry, ktoré vytvára pýcha a nezáujem. Ľudia úprimne vyznávali svoje nedostatky a členovia rodín sa usilovali o záchranu svojich najbližších a najdrahších. Často zneli príhovorné modlitby. Ľudia úprimne volali k Bohu. Niektorí sa modlili celú noc o uistenie, že im Pán odpustil hriechy alebo za obrátenie príbuzných či známych.

Na zhromaždenia adventistov prichádzali zástupy ľudí všetkých vrstiev. Bohatí i chudobní, ľudia s vysokým spoločenským postavením i prostí chceli z rôznych dôvodov sami počuť učenie o druhom príchode. Pán zdržiaval prejavy nepriateľstva, keď jeho služobníci vysvetľovali dôvody svojej viery. GC 370 Často to boli slabé nástroje, ale Boží Duch dodal pravde silu. Zhromaždení návštevníci cítili prítomnosť anjelov a počet veriacich každodenne narastal. Veľké zástupy poslucháčov s napätím a bez dychu sledovali dôkazy o blízkom príchode Ježiša Krista. Zdalo sa, že sa nebo priblížilo k zemi. Božie pôsobenie vnímali mladí i starí. Ľudia sa vracali do svojich domovov a nahlas chválili Boha. Ich šťastné hlasy zneli v tichu noci. Kto sa zúčastnil týchto zhromaždení, nedokázal na ne nikdy zabudnúť.

Hlásanie presného dátumu Kristovho príchodu narazilo na veľký odpor mnohých ľudí zo všetkých vrstiev, od duchovných až po najtrúfalejších hriešnikov. Splnili sa slová proroctva, že: „V posledných dňoch prídu posmievači, ktorí budú chodiť podľa svojich vlastných žiadostí a hovoriť: Kde je to zasľúbenie o jeho príchode? Lebo odkedy posnuli otcovia, všetko tak trvá, od počiatku stvorenia.“ (2 Pet 3,3.4) Mnohí kresťania, ktorí hovorili, že milujú Spasiteľa, tvrdili, že nie sú proti učeniu o druhom príchode, že sú len proti stanoveniu dátumu. Boh ale videl, čo je v ich srdci. Nechceli počuť o tom, že Kristus príde, aby spravodlivo súdil. Boli to neverní sluhovia, ktorých činy nemohli obstáť pred skúmavým Božím pohľadom. Mali strach stretnúť sa so svojím Pánom. Rovnako ako Židia v čase Kristovho prvého príchodu, ani oni neboli pripravení privítať Pána Ježiša. Nielenže nechceli počuť jasné dôkazy z Písma, ale ešte sa aj vysmievali ľuďom, ktorí Pána čakali. Satan a padlí anjeli jasali a posmievali sa Kristovi a jeho anjelom, že tí, ktorí si hovoria Boží ľud, ho milujú tak málo, že po jeho návrate vôbec netúžia.

Najčastejšou námietkou ľudí, ktorí odmietli adventné posolstvo bolo: „Nikto nepozná dňa ani hodiny.“ Písmo hovorí: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli ani Syn, iba sám môj Otec.“ (Mat 24,36) GC 371 Ľudia, ktorí očakávali svojho Pána, tento text vysvetľovali jednoducho a priliehavo, upozorňovali, že si ho ich odporcovia nesprávne vykladajú. Uvádzali slová, ktoré Pán Ježiš predniesol počas pamätného rozhovoru so svojimi učeníkmi na Olivovom vrchu, keď odišiel naposledy z chrámu. Učeníci sa ho vtedy pýtali: „Povedz nám, kedy to bude, a čo bude znamením tvojho príchodu a skonania sveta?“ Pán Ježiš im predstavil znamenia a riekol: „Tak aj vy, keď uvidíte všetko toto, vedzte, že je blízko, predo dvermi.“ (Mat 24,3.33) Jeden výrok Spasiteľa nesmieme vykladať tak, aby odporoval inému výroku. I keď nikto nepozná deň a hodinu Kristovho príchodu, Pán nás poúča a vyzýva, aby sme poznali, kedy sa určená doba priblíži. Písmo nás ďalej učí, že nebrať vážne Kristovo upozornenie a odmietať alebo ignorovať, že sa blíži čas jeho príchodu, by bolo pre nás rovnako tragické, ako bolo pre súčasníkov Noeho, ktorí nevedeli, kedy nastane potopa. Podobenstvo, ktoré porovnáva verného a neverného služobníka, uvádza, ako dopadne ten, ktorý si v srdci hovorí: „Môj pán ešte dlho nepríde.“ Ukazuje, ako bude Ježiš Kristus posudzovať a odmeňovať tých, ktorí sú bdelí a hlásajú jeho príchod, i tých, ktorí ho popierajú. Riekol: „Teda bdejte!“ „Blahoslavený ten sluha, ktorého, keď príde jeho pán, nájde tak robiť.“ (Mat 24,42.46) „Keď teda nebudeš bdieť, prídem na teba ako zlodej, a nezvieš, v ktorú hodinu prídem na teba.“ (Zj 3,3)
Apoštol Pavol hovorí o ľuďoch, pre ktorých príchod Pána Ježiša nastane nečakane. „Lebo sami dôkladne viete, že deň Pánov príde tak ako zlodej v noci. Lebo keď budú hovoriť: Pokoj a bezpečnosť, vtedy náhle príde na nich zahynutie... a neujdú.“ Pre tých, ktorí berú Kristovo varovanie vážne, dodáva: „Lebo vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nie sme synmi noci ani tmy.“ (1 Tes 5,2-5) GC 372

Veriaci poukazovali na to, že Písmo neospravedlňuje ľudskú nevedomosť o blízkosti príchodu Pána Ježiša. Kto hľadal len dôvod, aby mohol pravdu odmietnuť, ten si zapchával uši, aby vysvetlenie nepočul. Výrok: „Nikto nepozná dňa ani hodiny“ naďalej opakovali otvorení posmievači, ale aj zdanliví Kristovi služobníci. Keď sa ľudia prebudili a začali sa pýtať na cestu záchrany, postavili sa predstavitelia cirkví medzi nich a pravdu, pokúšali sa upokojiť ich obavy nesprávnym výkladom Božieho slova. Neverní „strážni“ sa pripojili k najväčšiemu podvodníkovi a volali: „Pokoj, pokoj“, keď Boh nehovorí o pokoji. Ako farizeji v dobe Pána Ježiša, odmietali mnohí vojsť do nebeského kráľovstva a bránili iným, ktorí tam vojsť chceli. Boh bude brať týchto ľudí na zodpovednosť za tých, ktorí zahynú.

Ako zvyčajne, prví prijali posolstvo tí najpokornejší a najviac odovzdaní Bohu. Ľudia, ktorí skúmali Bibliu, museli nutne poznať, že všeobecné názory na proroctvo odporujú Písmu a že ľuďom, ktorí nepodliehajú vplyvu duchovenstva a sami skúmajú Božie slovo stačí, aby porovnali adventné posolstvo s Písmom a poznajú, že pochádza od Boha.

Mnohých prenasledovali ich neveriaci bratia. Aby nestratili postavenie v zbore, nechávali si niektorí svoje presvedčenie pre seba. Iní ale cítili, že vernosť Bohu im nedovoľuje, aby tajili pravdu, ktorú im Boh zveril. Mnoho ľudí bolo z cirkvi vylúčených len preto, že vyznávali svoju vieru v druhý príchod Ježiša Krista. Ľudia, ktorí prešli touto skúškou viery, si vážili slová proroka: „Vaši bratia hovoria, ktorí vás nenávidia a vypovedajú vás pre moje meno: Nech sa oslávi Hospodin, aby sme videli vašu radosť! Ale tí sa budú hanbiť.“ (Iz 66,5)

Anjeli sledovali s hlbokým záujmom, aký výsledok prinesie hlásanie varovného posolstva. GC 373 Keď cirkvi všeobecne posolstvo odmietali, anjeli sa smutne odvracali. Veľa ľudí nemalo príležitosť prejaviť svoj postoj k adventnému posolstvu. Mnohých zviedli ich manželia, manželky, rodičia alebo deti, aby uverili, že poslúchať toto kacírstvo, ktorému učia adventisti je hriech. Anjeli dostali príkaz, aby týchto jedincov verne sledovali, malo ich osvietiť ešte ďalšie svetlo od Božieho trónu.

Ľudia, ktorí posolstvo prijali, túžobne očakávali príchod svojho Spasiteľa. Očakávali, že sa s ním onedlho stretnú. Blížili sa k určenému času so slávnostným pokojom. Žili v spoločenstve s Bohom, v očakávaní pokoja, ktorý budú prežívať počas nádhernej budúcnosti. Nik, kto prežil túto nádej a vieru, nezabudne na nádherné hodiny čakania. Už niekoľko týždňov pred stanoveným časom dala väčšina veriacich nabok všetku svetskú činnosť. Úprimní veriaci starostlivo skúmali každú myšlienku a každý pocit, akoby ležali na smrteľnej posteli a mali o niekoľko hodín naposledy zavrieť oči. Nevyberali si žiadne „rúcho pre nanebovzatie“. (Pozri dodatok č. 38) Všetci cítili potrebu vnútornej istoty, že sú pripravení stretnúť sa s Pánom Ježišom. Za biele šaty považovali čistotu duše, povahu očistenú od hriechu krvou Ježiša Krista. Kiežby Boží ľud prejavoval rovnakú úprimnosť a ozajstnú vieru i dnes. Keby sa stále tak pokoroval pred Pánom a vysielal svoje prosby k trónu milosti, mal by teraz omnoho bohatšie skúsenosti, než má. Boží ľud sa málo modlí, málo si uvedomuje svoje hriechy a prejavuje nedostatok živej viery. Preto mnohí prijímajú tak málo milosti, ktorú štedro ponúka náš Vykupiteľ.
Boh chcel vyskúšať svoj ľud. Jeho ruka zakryla chybu, ktorá vznikla pri výpočte prorockých období. GC 374 Adventisti chybu neobjavili, neobjavili ju ani najučenejší z ich odporcov. Aj oni priznávali: „Váš výpočet prorockých období je správny. Dôjde k nejakej veľkej udalosti, nebude to tá, ktorú predpovedá pán Miller, ide o obrátenie celého sveta a nie o druhý Kristov príchod.“ (Pozri dodatok č. 39)

Očakávaná doba pominula a Kristus neprišiel, aby vyslobodil svoj ľud. Ľudia, ktorí s úprimnou vierou a láskou očakávali svojho Spasiteľa, zažili trpké sklamanie. Boží zámer sa však splnil. Boh vyskúšal srdcia tých, ktorí tvrdili, že čakajú na Kristov návrat. Mnohých z nich neviedli iné pohnútky než strach. Viera, ktorú vyznávali, nezasiahla ich srdce a nepriniesla ani zmenu ich života. Keď očakávaná udalosť nenastala, vyhlasovali, že nie sú sklamaní, lebo nikdy neverili, že Kristus príde. Boli medzi prvými, ktorí sa posmievali bolesti veriacich.

Pán Ježiš a zástupy nebešťanov sledovali s láskou a súcitom skúšaných a sklamaných veriacich. Keby mohol byť odhalený závoj, ktorý oddeľuje viditeľný svet od neviditeľného, ľudia by videli anjelov, ako chránia týchto verných jedincov pred útokmi satana.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy