REGISTER KNIHY

21. Odmietnuté varovanie - Veľký spor vekov

Audio záznam

GC 375 William Miller a jeho spolupracovníci hlásaním druhého príchodu Ježiša Krista sledovali jediný cieľ – chceli vyburcovať ľudí, aby sa pripravili na súd. Snažili sa prebudiť formálne veriacich, aby prijali pravú nádej a poznali, že potrebujú prežívať hlbšiu kresťanskú skúsenosť. Neobrátených ľudí presviedčali o potrebe pokánia a o nutnosti hľadať Boha. „Nesnažili sa získať niekoho pre určitú cirkev alebo náboženskú organizáciu. Pôsobili vo všetkých cirkvách a spoločenstvách veriacich a nezasahovali do ich organizácie alebo poriadku.“

Miller vyhlásil: „Nikdy som nemal túžbu alebo záujem založiť nejakú samostatnú organizáciu vedľa existujúcich cirkví, nedával som prednosť niektorej cirkvi na úkor ostatných. Snažil som sa byť prospešný všetkým. Bol som presvedčený, že z nádeje na príchod Ježiša Krista sa budú radovať všetci kresťania a že ľudia, ktorí so mnou nebudú súhlasiť, nebudú mať menej radi tých, ktorí toto učenie prijmú. Netušil som, že niekedy bude potrebné konať samostatné zhromaždenia. Mal som jediný cieľ – obracať ľudí k Bohu, oznamovať svetu, že prichádza súd a presviedčať svojich blížnych, že sa musia pripraviť na stretnutie s Bohom v mieri. Veľká väčšina ľudí, ktorú som priviedol k obráteniu, vstúpila do jestvujúcich cirkví.“ (Bliss, Pamäte Williama Millera, str. 328)

Millerova činnosť podporovala pribúdanie členov v cirkvách, preto ju cirkvi po určitú dobu vítali. GC 376 Keď sa však kazatelia a predstavitelia cirkví rozhodli zakročiť proti adventnému učeniu a potlačiť všetky diskusie o tejto téme, začali vystupovať proti adventnému hnutiu nielen z kazateľníc, ale zakazovali aj členom svojich cirkví, aby chodili na zhromaždenia, kde sa kázalo o druhom príchode Pána Ježiša. Dokonca im zakazovali hovoriť o tejto nádeji počas cirkevných zhromaždení. Tým sa veriaci ocitli v ťažkom postavení. Mali radi svoje zbory a nechceli z nich odísť. Keď videli, že svedectvo Božieho slova zbory odmietajú a upiera sa im právo študovať proroctvá, pochopili, že im vernosť Bohu nedovoľuje, aby sa podvolili. Nemohli považovať za Kristovu cirkev a za „stĺp to a pevnú postať pravdy“ (1 Tim 3,15) takých ľudí, ktorí zavrhli svedectvo Božieho slova. Preto považovali za správne odísť zo svojich doterajších cirkví. V lete roku 1844 vystúpilo z rôznych cirkví asi päťdesiattisíc členov.

V tom čase možno pozorovať nápadnú zmenu vo väčšine cirkví v Spojených štátoch amerických. Už dlhý čas sa cirkvi postupne stále viac prispôsobovali svetským spôsobom a zvyklostiam, preto sa v nich prejavil úpadok ozajstného duchovného života. V uvedenom roku sa takmer vo všetkých cirkvách prejavili príznaky náhleho a výrazného úpadku. Veľa sa o tom písalo v tlači, hovorilo z kazateľníc, ale – ako sa zdalo – nikto si tento jav nedokázal vysvetliť.

Na jednom zhromaždení presbyteriánskej cirkvi vo Filadelfii vyhlásil pán Barnes, pastor jedného z najväčších zborov v meste a autor známeho komentára Biblie, že „pôsobí ako duchovný už dvadsať rokov a s výnimkou posledného prípadu dosiaľ nezažil slávnosť večere Pánovej, pri ktorej by nebol do cirkvi prijatý väčší či menší počet nových členov. Teraz sa neprejavuje žiadne prebudenie, žiadne obrátenie, nevidieť, že by veriaci rástli v milosti, nikto neprichádza do mojej pracovne, aby so mnou hovoril o svojom spasení. GC 377 S rozvojom podnikania, so stúpajúcimi vyhliadkami na rozkvet obchodu a priemyslu sa šíri aj záujem o tento svet. Tak je to vo všetkých cirkvách.“ (Congregational Journal, 23. mája 1844)

Vo februári toho istého roku vyhlásil profesor Finney z Oberlin College: „Môžeme konštatovať, že protestantské cirkvi v našej krajine sú všeobecne ľahostajné alebo sa stavajú proti akýmkoľvek mravným reformám tejto doby. Existuje niekoľko výnimiek, nie je ich ale dosť na to, aby zmenili všeobecnú situáciu. Máme ešte iný presvedčivý dôkaz: v cirkvách všeobecne nepôsobí prebudenecký vplyv. Takmer všetko zasiahla hrozivo hlboká duchovná otupenosť, čo potvrdzuje aj náboženská tlač v celej zemi... Členovia cirkví sa do značnej miery oddávajú dnešnej móde, spolu s neveriacimi sa zúčastňujú rôznych neviazaných večierkov, tanečných zábav, osláv atď... Nie je potrebné tento smutný jav ďalej rozvádzať. Máme o tom dostatok dôkazov a veľmi nás ťaží, že cirkvi všeobecne upadajú. Odišli ďaleko od Pána a Pán sa vzdialil od nich.“

Iný pisateľ v časopise Religious Telescope podáva nasledujúce svedectvo: „Nikdy som nezažil taký všeobecný úpadok náboženstva, aký prežívame teraz. Cirkev by sa mala prebudiť a hľadať príčinu tohto stavu, pretože každý, kto miluje Božiu cirkev, musí daný stav pokladať za nešťastie. Keď sledujeme, ako málo ľudí sa skutočne obracia k Bohu, a pozorujeme bezpríkladnú neviazanosť a vzdorovitosť hriešnikov, musíme mimovoľne zvolať: Prestal byť Boh milostivý? Zavreli sa už dvere jeho milosti?“

Príčiny tohto stavu musíme hľadať predovšetkým v cirkvi samotnej. Duchovná temnota, ktorá postihuje národy, cirkvi i jednotlivcov, nie je spôsobená tým, že by Boh svojvoľne odňal svoju milosť, ale tým, že ľudia odmietajú alebo neberú vážne Božie posolstvo. GC 378 Túto pravdu môžeme sledovať v dejinách Židov v dobe Ježiša Krista. Pretože sa zaoberali iba záležitosťami tohto sveta, zabúdali na Boha a jeho Slovo, zatemnilo sa ich chápanie a ich srdcia sa zamerali len na svet a zmyselnosť. Preto nevedeli o príchode Mesiáša a vo svojej pýche a nevere Spasiteľa zavrhli. Boh ani vtedy neodoprel židovskému národu možnosť poznať záchranu a podieľať sa na nej. Ľudia, ktorí pravdu zavrhli, stratili akúkoľvek túžbu po Božom dare. Považovali „tmu za svetlo a svetlo za tmu“ (Iz 5,20), kým sa v nich svetlo nezmenilo na tmu a bola to veľká temnota.

Satanovým zámerom vyhovuje formálne náboženstvo, ktorému chýba živá zbožnosť. Po odmietnutí evanjelia Židia ďalej horlivo dodržiavali staré obrady, prísne dbali na svoju národnú jedinečnosť, museli ale doznať, že sa medzi nimi už neprejavuje Božia prítomnosť. Danielovo proroctvo ukazovalo na čas príchodu Mesiáša s takou presnosťou a predvídalo jeho smrť s takou jednoznačnosťou, že rabíni ľudí odrádzali od štúdia tejto knihy a nakoniec vyhlásili kliatbu nad každým, kto by sa pokúšal vypočítať čas Mesiášovho príchodu. Ďalšie storočia prežili Židia v slepote a zaťatosti, stavali sa ľahostajne voči milostivej ponuke záchrany, prehliadali požehnanie evanjelia, slávnostné i vážne varovania pred nebezpečenstvom, že odmietajú Božiu ponuku.

Rovnaké príčiny prinášajú vždy rovnaké následky. Kto úmyselne potláča vedomie povinnosti, pretože to odporuje jeho sklonom, stratí nakoniec schopnosť rozoznať pravdu od bludu. Rozum sa zatemní, svedomie otupí, srdce sa zatvrdí a duše sa odlúčia od Boha. Tam, kde ľudia zľahčujú alebo pohŕdajú posolstvom Božej pravdy, tam cirkev zahalí temnota, viera a láska ochladnú, prejaví sa odcudzenie a rozkol. GC 379 Členovia cirkvi venujú svoj záujem a svoje sily záležitostiam tohto sveta a hriešnici sa ešte viac zatvrdia vo svojom odpore voči Bohu.

Posolstvo prvého anjela zo Zjavenia 14. kapitoly, ktoré oznamuje príchod Božieho súdu a vyzýva ľudí, aby vzdávali úctu a poctu Bohu, malo oddeliť pravý Boží ľud od zhubných vplyvov sveta a prebudiť ho, aby poznal svoj na svet orientovaný stav a odpadnutie od Boha. Týmto posolstvom Boh cirkvi varoval. Keby boli posolstvo prijali, mohlo to viesť k náprave každého zla, ktoré ich od neho oddeľovalo. Keby členovia cirkví prijali Božie posolstvo, pokorili sa pred Pánom a úprimne sa snažili pripraviť, aby mohli obstáť v Božej prítomnosti, prejavil by sa medzi nimi Boží Duch a Božia moc. Cirkev by sa znovu zjednotila vo viere a láske ako v apoštolskej dobe, keď boli veriaci „jedno srdce a jedna duša“ a „hovorili slovo Božie prosto a smelo“. „A Pán pridával cirkvi zachránených každý deň.“ (Sk 4,32.31; 2,47)

Keby formálni nasledovníci Ježiša Krista prijali zvesť, ktorá vychádza z Božieho slova, dosiahli by jednotu, za ktorú sa modlil Pán Ježiš a ktorú apoštol označil za „jednotu Ducha v zväzku pokoja“. Povedal: „Jedno telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ (Ef 4,3-5)

Adventné posolstvo prinieslo požehnanie ľuďom, ktorí ho prijali. Títo veriaci prišli z rôznych náboženských organizácií, ale konfesijné priehrady padli, zanechali to čo ich rozdeľovalo. Prestali veriť v tisícročnú ríšu pokoja na zemi, pretože to odporuje Písmu, poopravili svoje názory na druhý príchod Pána Ježiša, zmizla pýcha a prispôsobovanie sa svetu. Naprávali krivdy a vytvárali najvnútornejšie spoločenstvo, zavládla medzi nimi láska a radosť. Ak toto učenie vykonalo toľko pre tých niekoľkých ľudí, ktorí ho prijali, mohlo zmeniť aj všetkých, keby ho neboli odmietli. GC 380

Cirkvi väčšinou posolstvo neprijali. Ich duchovní, ktorí ako strážcovia „izraelského domu“ mali ako prví poznať znamenia príchodu Ježiša Krista, nerozpoznali pravdu ani z proroctva ani zo znamení doby. Pretože ich srdce naplnili svetské túžby a ambície, ochladla ich láska k Bohu a viera v jeho Slovo. Keď počuli adventné učenie, vzbudilo to len predsudky a neveru. Skutočnosť, že posolstvo hlásali väčšinou laici, uvádzali kritici ako dôkaz proti nemu. Ako kedysi, i teraz vyvolávalo svedectvo Božieho slova otázku: „Či azda niekto z kniežat uveril v neho, alebo z farizejov?“ (Ján 7,48) Keď zistili, že nie je ľahké vyvrátiť dôkazy o časových údajoch z proroctva, odrádzali iných, aby proroctvá neštudovali. Tvrdili, že prorocké knihy sú zapečatené a ľudia im nemôžu rozumieť. Mnoho ľudí slepo verilo svojim farárom a odmietlo počúvať posolstvo. Iní sa síce presvedčili o pravde, no neodvážili sa priznať zo strachu, „aby neboli vyobcovaní zo synagógy“. (Ján 12,42) Posolstvo, ktoré Boh poslal, aby vyskúšal a očistil cirkev, jasne ukázalo, koľko ľudí miluje viac tento svet než Krista. Putá, ktoré ich spájali so zemou, boli silnejšie než putá k nebeskému domovu. Rozhodli sa riadiť radšej svetskou múdrosťou a odmietli toto posolstvo.

Odmietnutím posolstva prvého anjela zavrhli prostriedok, ktorý im dal Boh pre ich nápravu. Neprijali posla, ktorý mohol napraviť bludy, ktoré ich odlúčili od Boha a ešte viac sa usilovali o priazeň sveta. To bola príčina svetského zmýšľania, odpadlíctva a duchovnej smrti v cirkvách v roku 1844. GC 381

Podľa 14. kapitoly knihy Zjavenie po prvom anjelovi nasleduje druhý a volá: „Padol, padol Babylon, to veľké mesto, ktoré vínom hnevu svojho smilstva napájalo všetky národy.“
(Zj 14,8) Slovo Babylon je odvodené od slova „Bábel“ a znamená zmätok. Písmo týmto termínom označuje rôzne formy falošného alebo odpadlíckeho náboženstva. Zjavenie
17. kapitola prirovnáva Babylon k žene – žena v Biblii symbolizuje cirkev, cnostná žena predstavuje pravú cirkev, hriešna žena cirkev odpadlícku.

Svätý a trvalý vzťah medzi Kristom a jeho cirkvou znázorňuje Biblia manželským zväzkom. Pán pripútal k sebe svoj ľud slávnostnou zmluvou, v ktorej sľúbil, že bude jeho Bohom, pričom sa ľud zaviazal, že bude patriť len jemu. Pán riekol: „A zasnúbim si ťa na večnosť a zasnúbim si ťa v spravodlivosti a v súde, v milosti a v mnohom zľutovaní.“ (Hoz 2,19) Inokedy povedal: „Lebo ja som sa oženil s vami.“ (Jer 3,14) Aj apoštol Pavol používa v Novom zákone rovnaký obraz, keď hovorí: „Lebo som si vás zasnúbil jednému mužovi, aby som vás predstavil a oddal ako čistú pannu Kristovi.“ (2 Kor 11,2)

Cirkev sa dopúšťa nevery voči Kristovi, keď dovoľuje, aby sa jej dôvera a láska od neho odvrátili a srdce ovládla láska k svetu. Biblia to prirovnáva k porušeniu manželského sľubu. Hriech, ktorého sa Izrael dopustil tým, že odišiel od svojho Boha, je znázornený rovnakým obrazom. Obdivuhodná Božia láska, ktorú odmietli, je opísaná dojímavým spôsobom: „Prisahal som ti a vošiel som s tebou v zmluvu, hovorí Pán Hospodin, a tak si bola mojou.“ „Bola si veľmi, preveľmi krásna, a šťastne sa ti vodilo, takže si dosiahla i kráľovstvo. A rozniesla sa ti povesť medzi národy pre tvoju krásu, pretože bola dokonalá, pre moju slávu, ktorú som bol položil na teba,... Ale si sa nádejala na svoju krásu a smilnila si na svoju povesť.“ GC 382 „Ale ako sa spreneverí žena odíduc od svojho druha, tak ste sa spreneverili proti mne, dome Izraelov, hovorí Hospodin.“ „Oj, cudzoložná ženo! Miesto svojho muža berie cudzích!“ (Ez 16,8.13-15; Jer 3,20; Ez 16,32)

Nový Zákon hovorí podobne o vyznávačoch kresťanstva ako o takých, ktorí túžia po priazni sveta viac než po Božom uznaní. Apoštol Jakub napísal: „Cudzoložníci a cudzoložnice, či vy neviete, že priateľstvo sveta je nepriateľstvom s Bohom? Teda ktokoľvek by chcel byť priateľom sveta, stáva sa nepriateľom Božím.“ (Jak 4,4)

Babylon, zo Zjavenia 17. kapitoly je predstavený ako žena „odiata purpurom a šarlátom a bola pokrytá zlatom a ozdobená drahým kamením a perlami a vo svojej ruke mala zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva, a na svojom čele mala napísané meno: Tajomstvo, Veľký Babylon, Mater smilníc a ohavností zeme“. Prorok ďalej opisuje: „Videl som ženu, že bola opilá krvi svätých a krvi svedkov Ježišových.“ O Babylone sa tiež hovorí, že je „veľké mesto, ktoré má kráľovstvo nad kráľmi zeme“. (Zj 17,4-6.18) Moc, ktorá po dlhé storočia neobmedzene vládla nad kresťanskými panovníkmi, je Rím. Purpur a šarlát, zlato, drahé kamene a perly živo zobrazujú veľkoleposť a viac než kráľovskú honosnosť, ktorú vystavoval na obdiv pyšný Rím. O žiadnej inej mocnosti než o rímskej cirkvi, ktorá tak kruto prenasledovala Kristových nasledovníkov, sa nedalo právom povedať, že je „opitá krvou svätých“. Babylonu sa tiež vyčíta nezákonné spojenie „s kráľmi zeme“. Tým, že sa židovská cirkev odlúčila od Pána a spojila s pohanmi, stala sa neviestkou. Podobne upadla a zaslúži si rovnaké odsúdenie aj rímska cirkev, pretože hľadala oporu u svetských mocností.

O Babylone sa hovorí, že je to „matka smilstva“. Jej dcérami sú cirkvi, ktoré prijali jej učenie, jej tradície a riadia sa jej príkladom tým, že obetujú pravdu i Božiu priazeň, aby mohli vytvoriť protizákonné spojenectvo so svetom. GC 383 Posolstvo zo Zjavenia 14. kapitoly, ktoré oznamuje pád Babylona, sa vzťahuje na tie náboženské organizácie, ktoré boli kedysi čisté, no neskôr sa zvrhli. Pretože toto posolstvo nasleduje po upozornení na súd, má byť hlásané v posledných dňoch. Nemôže teda označovať iba rímsku cirkev, pretože tá odpadla od Boha už pred mnohými storočiami. Navyše 18. kapitola knihy Zjavenie vyzýva Boží ľud, aby „vyšiel z Babylona“. To znamená, že veľká časť Božieho ľudu je ešte stále v Babylone. V ktorých cirkvách môžeme dnes nájsť väčšinu Kristových nasledovníkov? Nepochybne v rôznych protestantských cirkvách. V čase svojho vzniku sa tieto cirkvi čestne priznali k Bohu a k pravde, preto ich sprevádzalo Božie požehnanie. Aj neveriaci svet musel uznať, že prijatie zásad evanjelia prináša blahodarné výsledky, ako to sľubuje izraelský prorok:
„A rozniesla sa ti povesť medzi národy pre tvoju krásu, pretože bola dokonalá, pre moju slávu, ktorú som bol položil na teba, hovorí Pán Hospodin.“ Padli v dôsledku snahy napodobňovať neveriacich a získať ich priazeň, čo sa stalo kliatbou a záhubou Izraela. „Ale si sa nádejala na svoju krásu a smilnila si na svoju povesť.“ (Ez 16,14.15)

Mnohé protestantské cirkvi napodobňujú príklad Ríma v hriešnom spojenectve s „kráľmi zeme“ – štátne cirkvi spojenectvom so svetskými vládami a iné cirkvi v úsilí o priazeň sveta. Označenie „Babylon“ – zmätok – môžeme právom použiť pre cirkvi, ktoré síce tvrdia, že svoje učenie odvodzujú z Biblie, napriek tomu sa rozštiepili na nespočetné skupiny a zásadne sa líšia svojím vyznaním viery a svojím učením.

Okrem hriešneho spojenia so svetom majú cirkvi, ktoré sa oddelili od Ríma, aj ďalšie rysy rímskej cirkvi. GC 384

Istá rímskokatolícka kniha tvrdí: „Keby sa rímska cirkev uctievaním svätých dopúšťala modloslužobníctva, potom sa jej dcéra, anglikánska cirkev, dopúšťa toho istého, pretože na desať kostolov zasvätených Panne Márii pripadá len jeden zasvätený Kristovi.“

(Richard Challoner v The Catholic Christian Instructed, úvod, str. 21.22)

Dr. Hopkins hovorí vo svojej úvahe o tisícročnom kráľovstve: „Nie je dôvod tvrdiť, že antikristovské postoje a zvyky prejavuje len rímska cirkev. Protestantské cirkvi majú v sebe mnoho antikristovského a sú veľmi vzdialené od toho, aby sa o nich mohlo povedať, že sú naozaj zbavené... skazenosti a bezbožnosti.“ (Samuel Hopkins, Dielo, diel 2, str. 328)

O odluke presbyteriánskej cirkvi od Ríma Dr. Guthrie napísal: „Naša cirkev pred tristo rokmi opustila brány Ríma s otvorenou Bibliou na svojej zástave a s heslom ‚Skúmajte Písmo‘.“ Potom kladie dôležitú otázku: „Vyšla čistá z brán Babylona?“ (Thomas Guthrie, The Gospel in Ezekiel, str. 237)

C. H. Spurgeon povedal: „Anglikánska cirkev je, ako sa zdá, úplne presiaknutá učením, že spasenie závisí od sviatostí. Ale ľudia, ktorí sa od tejto cirkvi odlučujú, sú takmer vždy naplnení filozofickou neverou. Ľudia, od ktorých by sme očakávali lepšie postoje, sa jeden po druhom odvracajú od základov viery. Obávam sa, že srdce Anglicka je úplne preniknuté zhubnou neverou, ktorá sa odvažuje vystupovať na kazateľnicu a nazývať sa kresťanskou vierou.“

Z čoho pramení takéto odpadlíctvo? Ako cirkev na začiatku opustila čistotu evanjelia? Tým, že prijala pohanské zvyky, aby uľahčila pohanom prijať kresťanstvo. Apoštol Pavol hovoril: „Lebo tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí.“ (2 Tes 2,7) Za života apoštolov bola cirkev pomerne čistá. „Koncom druhého storočia väčšina zborov ale prijala novú podobu. Keď zomreli starí učeníci, ich potomkovia spolu s novoobrátenými... prijali nové formy a spôsoby.“ (Robert Robinson, Ecclesiastical Researches, kap. 6, odst. 17, str. 51) GC 385 Aby získali nových členov, nevyžadovali od nich dodržiavanie vznešených kresťanských zásad. Následkom toho prúdila do cirkvi „pohanská krv a prinášala so sebou pohanské zvyky, názory a modly“. (Gavazzi, Lectures, str. 278) Keď si kresťanské náboženstvo získalo priazeň a podporu svetských vládcov, prichádzali formálne do cirkvi veľké zástupy ľudí. Boli to kresťania iba navonok, v skutočnosti mnohí z nich „zostali v podstate pohanmi, a ďalej tajne uctievali svojich bohov“. (Tamže, str. 278)

Neopakuje sa to isté takmer v každej protestantskej cirkvi? Keď zomreli zakladatelia, naplnení pravým duchom obnovy, nastúpila ďalšia generácia a začala pretvárať cirkev. Potomkovia reformátorov obvykle slepo lipnú na vierouke otcov a odmietajú uznať čokoľvek, čo ich otcovia neprijali, ale pritom nežijú ich príkladom pokory, sebazaprenia a odmietania sveta. Tak „sa vytráca pôvodná prostota“. Do cirkvi potom preniká záplava svetáctva a „prináša so sebou svetské zvyky, názory a modly“.

Žiaľ, zdanliví nasledovníci Ježiša Krista sa dnes do značnej miery usilujú o priateľstvo so svetom, ktoré je „nepriateľstvom s Bohom“. (Jak 4,4) Ako ďaleko odišla väčšina kresťanských cirkví od biblického vzoru pokory, sebazaprenia, prostoty a zbožnosti. Ján Wesley raz povedal o správnom používaní peňazí: „Neplytvajte ani najmenšou časťou tejto hrivny, len aby ste uspokojili žiadosť očí zbytočným alebo drahým oblečením či nepotrebnou ozdobou. Nepremrhajte prostriedky na výzdobu svojich domovov zbytočným alebo nákladným nábytkom, drahými obrazmi, maľbami, zlatými predmetmi... Nedávajte peniaze na to, aby ste ukojili svoju pýchu, dosiahli to, aby vás ľudia obdivovali alebo vychvaľovali... GC 386 Kým sa budeš obliekať do purpuru a jemnej bielizne, každý deň budeš žiť v prepychu a v zábavách, budú mnohí ľudia iste chváliť tvoj vyberaný vkus, tvoju štedrosť a pohostinnosť. Taký drahý potlesk si však nekupuj, uspokoj sa radšej s poctou, ktorú dáva Boh.“ (Wesley, Dielo, kázeň 50, Používanie peňazí) V mnohých cirkvách sa dnes toto učenie neberie vážne.

Vo svete sa stalo populárnym hlásiť sa k nejakému náboženstvu. Vládcovia, politici, právnici, lekári, obchodníci vstupujú do cirkví, aby získali spoločenskú vážnosť a dôveru, a tým podporili svoje záujmy. Kresťanským vyznaním sa snažia zakryť nečestné konanie. Rôzne náboženské organizácie, podporované darmi a vplyvom týchto ľudí, robia všetko možné, aby získali popularitu a priaznivcov. Na hlavných uliciach stavajú nápadne zdobené kostoly. Návštevníci prichádzajú v drahých módnych odevoch. Vyplácajú vysoké mzdy obratným kazateľom, aby ľudí zaujali a zabávali. Kázeň sa nesmie dotýkať rozšírených hriechov, ale musí znieť v ušiach poslucháčov príjemne a lahodne. Hriešnici potom vstupujú do cirkvi, lebo je to módne a ich hriechy zakrýva plášť zbožnosti.

Vplyvný americký časopis písal o súčasnom postoji amerických kresťanov k svetu: „Cirkev sa nepozorovane podrobila duchu doby a prispôsobila bohoslužobné formy moderným požiadavkám.“ „Využíva naozaj všetky dostupné prostriedky, aby sa náboženstvo stalo príťažlivým.“ Autor jedného článku v newyorskom časopise Independent napísal o metodizme: „Deliaca čiara medzi veriacimi a bezbožnými vybledla do akéhosi polotieňa a horlivci na obidvoch stranách sa snažia zmazať všetky rozdiely medzi ich spôsobom života a zábavou.“ „Obľuba náboženstva prispieva k tomu, že pribúdajú ľudia, ktorí chcú získať požehnanie bez toho, aby prijali nejaké povinnosti.“ GC 387

Howard Crosby povedal: „Je na zamyslenie, ako málo plní Kristova cirkev zámery svojho Pána. Tak ako kedysi starí Židia priateľskými zväzkami s pohanskými národmi odvracali svoje srdce od Boha, tak i dnes Kristova cirkev nesprávnym spájaním sa s neveriacim svetom opúšťa Božie smernice správneho života a prijíma škodlivé – i keď často zdanlivo správne – zvyky nekresťanskej spoločnosti. Používa pri tom argumenty a dochádza k názorom, ktoré sú cudzie Božiemu zjaveniu a nezlučiteľné s rastom v milosti.“ (Howard Crosby, The Healthy Christian, An Appeal to the Church, str. 141.142)

V tomto prílive svetského vplyvu a honby za pôžitkami sa takmer stráca sebazaprenie a sebaobetovanie pre vec Ježiša Krista. „Mnohí dnešní členovia našich cirkví boli v detstve vychovávaní, aby prinášali obete a pre Krista niečo vykonali.“ I keď má dnes „cirkev nedostatok prostriedkov,... nesmie nikoho vyzývať, aby niečo dal. To sa údajne nesmie! Je treba konať burzy, výstavy, predaj starožitností alebo spoločenské stretnutia, jednoducho niečo, aby sa ľudia bavili.“

Guvernér Washburn z Wisconsinu vo svojom novoročnom prejave z 9. januára 1873 povedal: „Zdá sa, že treba vydať zákon, aby sa mohli uzavrieť školy, kde sa vychovávajú hazardní hráči. Nachádzam to všade. I cirkvi (iste nevedomky) niekedy konajú diablovo dielo. Usporadúvajú dobročinné koncerty, tomboly, lotérie, súťaže o ceny – často pre náboženské alebo dobročinné účely, ale niekedy aj pre menej ušľachtilé ciele. To sú všetko akcie, ktoré majú získať peniaze, bez toho, aby sa za ne poskytli zodpovedajúce hodnoty. Nič nie je také demoralizujúce, také jedovaté – zvlášť pre mladých – ako získavanie peňazí alebo majetku bez práce. Keď sa úctyhodní ľudia zúčastňujú na takých, vlastne hazardných podujatiach, uspokojujú svoje svedomie tým, že získané peniaze poslúžia na dobré účely. Nemožno sa čudovaťť, že mládež ľahko prepadá vzrušeniu, ktoré prinášajú hazardné hry.“ GC 388

Sklon prispôsobovať sa svetu preniká do všetkých cirkví. Robert Atkins vykreslil v jednej svojej kázni v Londýne pochmúrny obraz duchovného úpadku, ktorý zavládol v Anglicku: „Skutočne spravodliví ľudia sa strácajú a nik si s tým nerobí starosti. Dnešní kresťania – nech patria k akejkoľvek cirkvi – milujú svet, prispôsobujú sa mu, usilujú o osobné pohodlie a túžia po tom, aby mali úctu a vážnosť. Pán ich povolal, aby trpeli s Kristom, oni sa desia aj tej najmenšej urážky... Odpadlíctvo, odpadlíctvo, odpadlíctvo je vytesané nad vchodom každého kostola. Keby si to uvedomovali, keby to cítili, bola by ešte nádej, ale beda, oni len volajú: ‚Sme bohatí, máme všetkého dosť a nič nepotrebujeme.‘“ (Robert Atkins, Second Advent Library, traktát č. 39)

Veľký hriech, ktorý Písmo vytýka Babylonu, spočíva v tom, že „vínom hnevu svojho smilstva napájalo všetky národy“. (Zj 14,8) Opojný pohár ponúkaný svetu predstavuje falošné učenie, ktoré cirkev prijala ako dôsledok svojho nesprávneho spojenia s mocnými tohto sveta. Priateľstvo so svetom znehodnocuje vieru veriacich a na druhej strane má zhubný vplyv na svet, pretože šíri učenie, ktoré odporuje jasným výrokom Písma.

Rím vzal ľuďom Bibliu a vyžadoval od všetkých, aby prijali jeho učenie. Úlohou reformácie bolo vrátiť ľuďom Božie slovo. Napriek tomu dnešné cirkvi učia ľudí, aby zakladali svoju vieru na vyznaní a na učení svojej cirkvi viac než na Písme. Karol Beecher o protestantských cirkvách vyhlásil: „Desia sa každého tvrdšieho slova proti svojej vierouke, presne tak, ako sa svätí otcovia desili každého tvrdšieho slova proti rastúcemu uctievaniu svätých a mučeníkov, ktoré zavádzali... Protestantské evanjelické cirkvi si každá sebe i navzájom tak zviazali ruky, že sa u nich nemôže stať kazateľom nikto, kto okrem Biblie neuznáva aj ich ďalšie knihy... GC 389 Nepreháňam, ak poviem, že moc cirkevných vyznaní je taká veľká, že začína zakazovať Bibliu, ako to robil Rím, i keď to robí omnoho opatrnejšie.“ (Karol Beecher, kázeň, Biblia je dostatočnou vieroukou, prednesené vo Fort Wayne v štáte Indiana, 22. februára 1846)

Keď verní učitelia vykladajú Božie slovo, povstávajú vzdelanci a kazatelia, ktorí tvrdia, že rozumejú Písmu a označujú správne učenie za kacírstvo, čím odrádzajú ľudí, ktorí hľadajú pravdu. Keby svet nebol beznádejne opitý vínom Babylona, pravdy Božieho slova by presvedčili a priviedli k obráteniu mnohých ľudí. Kresťanská vierouka sa javí taká zmätená a rozporná, že ľudia nevedia, čomu majú vlastne veriť. Vina za to, že svet sa neobracia k Bohu, spočíva na cirkvách.

Posolstvo druhého anjela zo Zjavenia 14. kapitoly bolo prvýkrát kázané v lete roku 1844. Vtedy sa najviac hodilo na cirkvi v Spojených štátoch. Tam najčastejšie znelo posolstvo o blížiacom sa súde, no cirkvi ho aj najviac zavrhovali a najrýchlejšie sa tu prejavil ich úpadok. Posolstvo druhého anjela sa v roku 1844 nenaplnilo úplne. Vtedy cirkvi zažili mravný úpadok ako dôsledok toho, že odmietli adventné posolstvo. Úpadok ale nebol úplný. Keď aj naďalej zavrhovali jednotlivé pravdy potrebné pre ich dobu, klesali hlbšie a hlbšie. Ani potom sa nedalo povedať, že úplne „padol Babylon, ktorý napájal všetky národy svojím smilstvom“. Ešte nezviedol všetky národy. Snaha prispôsobiť sa svetu a ľahostajnosť k aktuálnym pravdám určeným pre našu dobu stále vládne a získava si ďalšiu pôdu v protestantských cirkvách vo všetkých krajinách. Týmto cirkvám patrí obvinenie druhého anjela z knihy Zjavenie, i keď ich odpadnutie ešte nedosiahlo vrchol. GC 390

Biblia varuje, že pred príchodom Pána Ježiša bude satan konať „so všetkou mocou a so znameniami a s lživými zázrakmi a s každým zvodom neprávosti medzi tými, ktorí hynú, pretože neprijali lásky pravdy, aby boli spasení; a preto im Boh pošle mocné pôsobenie bludu, aby uverili lži“. (2 Tes 2,9-11) Len vtedy, keď nastane taký stav, že kresťanské cirkvi sa plne spoja so svetom, bude pád Babylona úplný. Cirkvi sa k tomu blížia, ale proroctvo z knihy Zjavenie 14,8 sa naplní až v budúcnosti.

I keď v cirkvách, ktoré sú znázornené Babylonom, vládne duchovná temnota a odcudzenie Bohu, ešte stále v nich žije väčšina pravých Kristových nasledovníkov. Mnohí z nich ešte nepočuli zvláštne pravdy pre túto dobu. Mnohí z nich nie sú spokojní so svojím stavom a túžia po hlbšom poznaní. Márne hľadajú podobu Ježiša Krista v cirkvách, ku ktorým patria. Čím viac sa tieto cirkvi odchyľujú od pravdy a približujú svetu, tým viac sa zväčšuje rozdiel medzi obidvoma skupinami, až nakoniec skončia rozchodom. Príde čas, keď ľudia, ktorí milujú Boha nadovšetko, nebudú môcť zostať spolu s ľuďmi „viacej milujúcimi rozkoše ako milujúci Boha, ktorí majú tvárnosť pobožnosti, ktorí však jej moc zapreli“. (2 Tim 3,4.5)

Zjavenie 18. kapitola ukazuje dobu, keď po odmietnutí trojanjelského varovného posolstva zo Zjavenia 14,6-12 upadnú cirkvi do stavu, aký predpovedal druhý anjel, keď Boží ľud, ktorý bude ešte stále v Babylone, bude vyzvaný, aby sa od týchto cirkví oddelil. Bude to posledné posolstvo pre tento svet a svoju úlohu splní. Keď ľudia, ktorí „neuverili pravde, ale si obľúbili neprávosť“ (2 Tes 2,12), budú ponechaní vplyvu klamov a uveria lži, potom svetlo pravdy zažiari všetkým, ktorých srdcia sú otvorené ho prijať, a všetky Božie deti, ktoré ostali v Babylone, počúvnu výzvu: „Vyjdite z neho, môj ľude.“ (Zj 18,4)


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy