^{GC 343} Boh vo všetkých dobách a v každom veľkom reformačnom či náboženskom hnutí na tejto zemi pôsobil pozoruhodne rovnakým spôsobom. K ľuďom sa správa podľa rovnakých zásad. Dnešné významné hnutia majú svoju obdobu v minulosti. To, čo cirkev prežila kedysi, poskytuje cenné poučenie pre dnešnú dobu.

Biblia jasne učí, že Boh prostredníctvom Ducha Svätého, zvláštnym spôsobom usmerňuje svojich služobníkov na zemi, aby pomocou veľkých hnutí doviedol k záveru dielo záchrany. Ľudia sú nástroje v Božích rukách. Pán ich povoláva, aby prostredníctvom nich uskutočnil zámery svojej milosti a svojho milosrdenstva. Každý človek má určitú úlohu. Pán dáva každému toľko poznania, koľko v svojej dobe potrebuje, aby mohol splniť úlohu, ktorú mu Boh zveril. Žiaden človek – bez ohľadu na to, ako ho Boh poctil – nikdy úplne nepochopil veľký plán záchrany ľudstva ani dokonale nedocenil Boží zámer, ktorý sa mal uskutočniť v jeho dobe. Ľudia celkom nechápu, čo chce Boh dosiahnuť prostredníctvom úlohy, ktorú im zveril. Nerozumejú celkom všetkým dôsledkom posolstva, ktoré hlásajú v Božom mene.

„Či azda vystihneš hlbiny bytosti Boha? Či dosiahneš až po dokonalosť Všemohúceho?“ „Lebo moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami, ani moje cesty nie sú vašimi cestami, hovorí Hospodin. Lebo o koľko vyššie sú nebesia než zem, o toľko sú vyššie moje cesty než vaše cesty a moje myšlienky než vaše myšlienky.“ ^{GC 344} „Ja som silný Boh, a nie je viacej nijakého Boha, ani nieto podobného mne, ktorý oznamujem od počiatku to, čo bude na koniec, a od pradávna veci, ktoré sa ešte nestali, ktorý hovorím: Moja rada stojí, a činím všetko, čo sa mi len ľúbi.“ (Jób 11,7; Iz 55,8.9; 46,9.10)

Ani proroci, ktorí boli mimoriadnym spôsobom osvietení Duchom Svätým, úplne neporozumeli dôsledkom zjavení, ktoré dostali. Význam jednotlivých posolstiev sa mal odhaľovať postupne podľa toho, ako bude Boží ľud potrebovať poučenie, ktoré obsahujú.

Keď písal apoštol Peter o záchrane, s ktorou sa ľudia zoznamujú prostredníctvom evanjelia, vyhlásil: „O ktorom spasení snažne pátrali a spytovali proroci, ktorí prorokovali o milosti, vzťahujúcej sa na vás, spytujúc, na ktorý a aký čas to oznamoval Duch Kristov, ktorý bol v nich a ktorý svedčil vopred o utrpeniach Kristových a o slávach za tým, ktorým bolo zjavené, že nie sebe, ale nám slúžili tým.“ (1 Pet 1,10-12)

I keď Boh nedoprial prorokom úplne pochopiť zjavené posolstvo, Boží muži sa usilovne snažili porozumieť, čo im Boh vo svojej milosti chcel oznámiť. Proroci „skúmali a pýtali sa“, „skúmali, na ktorý čas a na aké okolnosti ukazuje Kristov Duch v nich prítomný“. Aké ponaučenie vyplýva pre Boží ľud, ktorému Pán poslal prostredníctvom svojich služobníkov dané proroctvo? „Bolo im zjavené, že tým neslúžia sami sebe, ale vám.“ Všimnime si, že títo svätí Boží muži „skúmali“ posolstvo, ktoré Pán poslal pre budúce generácie. Porovnajme ich horlivosť s ľahostajnosťou a nezáujmom neskorších „šťastlivcov“ o tento dar neba. Je to dôsledok ľahostajnosti, ktorá miluje pohodlie a tento svet, a uspokojí sa s vyhlásením, že proroctvám nemožno porozumieť. ^{GC 345}

I keď obmedzený rozum človeka nemôže preniknúť do myslenia nekonečného Boha a nedokáže ani celkom pochopiť jeho zámery, ľudia veľmi často nie sú schopní porozumieť Božiemu posolstvu preto, že sa dopúšťajú určitej chyby alebo si niečo nevšímajú. Myslenie ľudí, a dokonca i Božích služobníkov, je často natoľko zaslepené ľudskými názormi, tradíciami a nesprávnymi náukami, že dokáže len čiastočne pochopiť veľké pravdy zjavené v Božom slove. Podobne na tom boli aj učeníci Ježiša Krista v čase, keď s nimi Pán Ježiš osobne žil. Prijali všeobecnú predstavu Mesiáša ako pozemského vládcu, ktorý povýši Izrael na svetovládny trón, a preto neboli schopní porozumieť jeho slovám, keď im predpovedal svoje utrpenie a smrť.

Ježiš Kristus ich vyslal s posolstvom: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie. Čiňte pokánie a verte v evanjelium!“ (Mar 1,15) Toto posolstvo bolo založené na proroctve z knihy Daniel, deviatej kapitoly. Anjel vyhlásil, že po šesťdesiatich deviatich prorockých týždňoch príde „pomazaný Vojvoda“. Apoštolovia teda s veľkou nádejou a s radosťou očakávali, kedy už bude nastolené v Jeruzaleme kráľovstvo Mesiáša, ktoré bude vládnuť celému svetu.

Hlásali posolstvo, ktoré im Kristus zveril, i keď mu sami správne nerozumeli. Ich posolstvo síce vychádzalo z textu Daniel 9,25, no nechápali zmysel nasledujúceho verša tej istej kapitoly, ktorý predpovedá, že Mesiáš bude zabitý. Od najútlejšieho detstva túžili po slávnej pozemskej ríši a to ich natoľko zaslepilo, že nepochopili zmysel proroctva ani význam Kristových slov.

Svoju povinnosť splnili tým, že židovskému národu tlmočili ponuku milosti. Ale vtedy, keď očakávali, že uvidia svojho Pána nastupovať na Dávidov trón, zdesení sledovali jeho zatknutie, bičovanie, zosmiešňovanie, odsúdenie a nakoniec ukrižovanie. ^{GC 346} Aké beznádejné sklamanie napĺňalo srdcia učeníkov, keď ich Pán odpočíval v hrobe!

Kristus prišiel v presne určenom čase a spôsobom, ako to predpovedali proroctvá. Svojou službou do podrobností naplnil biblické záznamy. Kázal posolstvo o spáse a „jeho slovo bolo mocné“. Jeho poslucháči pocítili vo svojich srdciach, že toto posolstvo pochádza z neba. Písmo a Duch Svätý potvrdili, že Boží Syn splnil Božie poslanie.

Učeníci naozaj úprimne milovali svojho drahého Majstra, a predsa ich myseľ zatemňovali pochybnosti a neistota. V zármutku si ani nespomenuli, že Pán Ježiš svoje utrpenie a smrť predpovedal. Mohli by prežívať taký zármutok a sklamanie, keby bol Ježiš z Nazareta skutočným Mesiášom? Táto otázka ich trýznila počas dlhých beznádejných hodín onej soboty medzi jeho smrťou a vzkriesením, kým Spasiteľ odpočíval v hrobe.

Aj keď Kristových nasledovníkov zahaľovala temná noc zármutku, predsa neboli opustení. Prorok napísal: „Keď sedím vo tme, Hospodin mi je svetlom... zase ma vyvedie na svetlo; budem vidieť jeho spravodlivosť.“ „Ani tma nezatmí pred tebou, a noc ti svieti ako deň, tebe je jedno či tma, či svetlo.“ Boh vyhlásil: „Vzíde vo tme svetlo priamym.“ „A povediem slepých po ceste, ktorej neznajú; po chodníkoch, ktorých neznajú, ich sprevodím; obrátim tmu pred nimi v svetlo a krivolaké miesta v rovinu. Tieto veci učiním a neopustím ich.“ (Mich 7,8.9; Ž 139,12; 112,4; Iz 42,16)

Posolstvo, ktoré učeníci hlásali v mene Krista, bolo v každom ohľade správne a predpovedané udalosti sa skutočne odohrali. Hlásali: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie.“

^{GC 347} Keď uplynul „čas“ – šesťdesiatdeväť týždňov podľa proroctva Danielovej knihy, deviatej kapitoly, keď mal vystúpiť „Pomazaný“, teda Mesiáš – bol Pán Ježiš skutočne pomazaný Duchom Svätým, keď ho Ján pokrstil v Jordáne. „Božie kráľovstvo“, ktoré sa priblížilo, ako hlásali, bolo nastolené smrťou Ježiša Krista. Toto kráľovstvo sa nestalo pozemskou ríšou, ako sa všeobecne verilo a učilo. Nebude ním ani to budúce, večné kráľovstvo, ktoré bude nastolené keď „kráľovstvo, panstvo a veličenstvo kráľovstiev pod všetkými nebesami bude dané ľudu svätých Najvyšších,“ v ktorom „všetky panstvá budú jemu slúžiť a poslúchať ho“. (Dan 7,27) Biblia označuje slovným spojením „Božie kráľovstvo“ tak kráľovstvo milosti, ako aj kráľovstvo slávy. O kráľovstve milosti písal apoštol Pavol v liste Židom. Najskôr ukázal Krista, láskavého Obhajcu, ktorý je schopný „mať súcit s našimi slabosťami“ a potom vyhlásil: „Pristupujme teda so smelou dôverou k trónu milosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“ (Žid 4,16) Trón milosti predstavuje kráľovstvo milosti, pretože existencia trónu predpokladá existenciu kráľovstva. Pán Ježiš v mnohých svojich podobenstvách tiež používal pojem „Božie kráľovstvo“ na označenie pôsobenia Božej milosti na ľudské srdce.

Podobne trón slávy predstavuje kráľovstvo slávy. O tomto kráľovstve Pán Ježiš riekol: „A keď príde Syn človeka vo svojej sláve a všetci svätí anjeli s ním, vtedy sa posadí na tróne svojej slávy, a zhromaždené budú pred neho všetky národy.“ (Mat 25,31.32) Toto kráľovstvo patrí ešte budúcnosti. Bude nastolené až pri druhom príchode Ježiša Krista.

Kráľovstvo milosti bolo zriadené hneď po páde prvých ľudí do hriechu, keď bol vypracovaný plán pre záchranu hriešneho ľudstva. Toto kráľovstvo existovalo ako Boží zámer a prísľub, ale aj napriek tomu sa ľudia mohli už vtedy vierou stať jeho občanmi. V skutočnosti ho však nastolila len smrť Ježiša Krista. ^{GC 348} I keď Spasiteľ už začal svoju pozemskú službu, mohol unavený zaťatosťou a nevďačnosťou ľudí odmietnuť smrť na golgotskom kríži. V Getsemanskej záhrade sa kalich horkosti chvel v jeho rukách. Ešte aj vtedy mohol zotrieť z čela kvapky krvavého potu a nechať hriešne ľudstvo zahynúť v neprávostiach. Keby to bol urobil, nebola by pre hriešnikov možnosť záchrany. Spasiteľ však obetoval svoj život a z posledných síl zvolal: „Dokonané je“, čím zaistil uskutočnenie plánu záchrany človeka. Zabezpečil splnenie sľubu záchrany, ktorý dal Boh prvým ľuďom po páde do hriechu. Božie kráľovstvo milosti, ktoré dovtedy existovalo ako Boží sľub, bolo teraz skutočne zriadené.

Kristova smrť ako udalosť, v ktorej učeníci videli koniec svojich nádejí, sa tak stala večnou zárukou pravej nádeje. I keď im priniesla kruté sklamanie, predstavovala vrcholný dôkaz správnosti ich viery. Udalosť, ktorá ich naplnila zármutkom a zúfalstvom, otvorila dvere nádeje každému Adamovmu potomkovi. Od Kristovej smrti závisí budúci život a večné šťastie Božích verných nasledovníkov všetkých čias.

Uskutočnili sa zámery nekonečnej milosti, i keď apoštolom priniesli sklamanie. Ich srdcia si podmanila Božia milosť a sila jeho učenia – veď učil „ako taký, ktorý má právo a moc“ (Mat 7,29) – no do rýdzeho zlata ich lásky ku Kristovi sa primiešal bezcenný odpad svetskej pýchy a sebeckej ctižiadostivosti. Dokonca aj v slávnostnej chvíli pri večeri Veľkej noci, keď Pán Ježiš vstupoval do Getsemanskej temnoty, „povstal medzi nimi aj svár o tom, ktorý z nich zdá sa byť väčším“. (Luk 22,24) Mysleli len na trón, na korunu a na slávu, hoci pred nimi bolo pohanenie a utrpenie v Getsemanskej záhrade, v súdnej dvorane a golgotský kríž.

^{GC 349} Pýcha a túžba po svetskej sláve zapríčinili, že sa tak kŕčovite držali učenia svojej doby a nepochopili, čo im Spasiteľ hovoril o podstate svojho kráľovstva, o svojom súžení a smrti. Tieto omyly im priniesli utrpenie – tvrdé, ale nevyhnutné, aby našli správny smer. I keď učeníci nepochopili zmysel posolstva, ktoré hlásali, a nedočkali sa naplnenia svojich nádejí, kázali varovné posolstvo, ktoré im Boh zveril a Pán odmení ich vieru a poslušnosť. Smeli hlásať slávnu zvesť o vzkriesení Spasiteľa všetkým národom. Aby boli pripravení na túto úlohu, Pán dopustil, aby prežili sklamanie, ktoré sa im zdalo príliš trpké.

Po svojom zmŕtvychvstaní sa Pán Ježiš zjavil dvom učeníkom na ceste do Emauz a „započnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov vykladal im, čo kde vo všetkých písmach je napísané o ňom“. (Luk 24,27) Srdce učeníkov zahorelo. Ich viera znovu ožila. „Ktorý nás podľa svojho mnohého milosrdenstva znova splodil cieľom živej nádeje“ (1 Pet 1,3), dokonca ešte skôr, než sa im Pán Ježiš dal poznať. Chcel osvietiť ich myseľ a posilniť ich vieru v pevné „prorocké slovo“. Prial si, aby sa pravda pevne zakorenila v ich mysliach, a to nielen preto, že sa s ním osobne stretli, ale skôr na základe nepochybných dôkazov, ktoré predstavuje Písmo – na základe symbolov, predobrazov i proroctiev Starého zákona. Nasledovníci Pána Ježiša potrebovali vieru založenú na rozumnom podklade, a to nielen pre seba, ale aj preto, aby mohli zvesť o Kristovi niesť do celého sveta. Aby takúto vieru získali, viedol ich Pán Ježiš tým, že „započnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov vykladal im“. (Luk 24,27) Takým spôsobom dokázal vzkriesený Spasiteľ hodnotu a dôležitosť Starého zákona.

Akú zmenu učeníci prežili, keď mali možnosť znovu sa pozrieť do milovanej tváre svojho Majstra! (Luk 24,32) ^{GC 350} Omnoho plnšie a dokonalejšie ako predtým „našli toho, o ktorom písal Mojžiš v zákone a proroci“. (Ján 1,46) Neistotu, pochybnosti, beznádej vystriedala dokonalá istota a neochvejná viera. Nie je divu, že po jeho nanebovstúpení „boli po celý čas v chráme a chválili Boha a dobrorečili mu“. (Luk 24,53) Ľudia, ktorí vedeli o potupnej smrti ich Pána, očakávali, že uvidia v ich tvárach výraz zármutku, bezradnosti a porážky, videli ale radosť a víťazstvo. To bola príprava učeníkov pre ich ďalšiu úlohu. Prešli najťažšou skúškou, akú len mohli zniesť a zakúsili, ako sa Božie slovo víťazne naplnilo, i keď podľa ľudského úsudku bolo už všetko stratené. Čo mohlo neskôr ohroziť ich vieru alebo oslabiť vrelosť ich lásky? I v najväčšom žiali mali „silné potešenie“ a nádej, „ktorú máme sťa kotvu duše, bezpečnú a pevnú“. (Žid 6,18.19) Boli svedkami Božej múdrosti a moci a mali istotu, „že ani smrť ani život ani anjeli ani vrchnosti ani moci ani prítomné ani budúce veci ani vysokosť ani hlbokosť ani niktoré iné stvorenie nebude môcť odlúčiť nás od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi“. Vyznávali: „Ale v tom vo všetkom statne víťazíme skrze toho, ktorý nás zamiloval.“ (Rim 8,38.39.37) „Ale slovo Pánovo zostáva naveky.“ (1 Pet 1,25) „Kde kto odsúdi? Kristus Ježiš je, ktorý zomrel, a viacej, ktorý aj vstal z mŕtvych, ktorý aj je po pravici Božej, ktorý sa aj prihovára za nás.“ (Rim 8,34)

Pán hovorí: „Môj ľud sa nebude viacej hanbiť naveky.“ (Joel 2,26) „Večer ponocuje plač, a ráno už má plesanie.“ (Ž 30,6) ^{GC 351} Keď sa v deň vzkriesenia učeníci stretli so svojím Pánom, ich srdce zahorelo; keď na ceste do Emauz načúvali jeho slovám; keď sa dívali na jeho hlavu, ruky a nohy, ktoré niesli stopy rán; keď ich pred svojím nanebovstúpením zaviedol k Betánii, zodvihol ruky, požehnal im a vyzval ich: „Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu!“ a dodal „hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta“. (Mar 16,15; Mat 28,20) Keď na Turíce zostúpil sľúbený Utešiteľ, učeníci dostali Božiu moc a získali istotu, že ich Pán, ktorý vystúpil na nebesia, je s nimi – neboli by ochotní vymeniť službu evanjelia jeho milosti spolu s „korunou spravodlivosti“, ktorú získajú v deň jeho druhého príchodu – i keby ich táto služba viedla cestou obeti a mučeníctva – za slávu svetského trónu, na ktorý sa spočiatku veľmi tešili. Pán, ktorý „môže učiniť nad všetko, nesmierne viac než prosíme alebo rozumieme“, im poskytol možnosť zúčastniť sa na jeho utrpení a tiež zdieľať jeho radosť – radosť z toho, že „doviedol mnoho synov do slávy“, nevýslovnú radosť „prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy“, ktorú „utrpenia terajšieho času“, ako píše apoštol Pavol „nie sú hodné, aby boli prirovnané k budúcej sláve“. (Ef 3,20; Žid 2,10; 2 Kor 4,17; Rim 8,18)

Skúsenosť učeníkov, ktorí hlásali „evanjelium o kráľovstve“ po prvom príchode Pána Ježiša sa podobá skúsenosti ľudí, ktorí hlásali zvesť o jeho druhom príchode. Tak ako apoštolovia vyšli a začali kázať: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie“, vyšiel aj Miller a jeho spolupracovníci a hlásali, že sa čoskoro naplní najdlhšie časové proroctvo Biblie, priblíži sa súd a nastane Božie večné kráľovstvo. Kázanie apoštolov vychádzalo z časového údaja o sedemdesiatich týždňoch z proroctva knihy Daniel, deviatej kapitoly. Posolstvo Millera a jeho spolupracovníkov upozorňovalo na ukončenie obdobia 2300 večerov a rán z knihy Daniel 8,14. Súčasťou tohto obdobia je i zmienených sedemdesiat týždňov. Obe posolstvá sa zakladajú na splnení rôznych častí tohto veľkého prorockého obdobia.

Podobne ako apoštolovia ani Miller a jeho spolupracovníci nepochopili celý význam posolstva, ktoré hlásali. Bludy, tak dlho zakorenené v cirkvi, im nedovolili správne pochopiť dôležité prvky proroctva. ^{GC 352} I keď hlásali posolstvo, ktoré mali z Božieho poverenia oznámiť svetu, nepochopili správne jeho význam, a preto sa dožili sklamania.

Pri výklade proroctva Daniel 8,14: „Až bude dva tisíce tristokrát večer a ráno, potom bude ospravedlnená svätyňa“ prijal Miller, ako už bolo povedané, vtedy všeobecne rozšírený názor, že svätyňou je táto zem. Domnieval sa, že očistenie svätyne znamená očistenie zeme ohňom pri druhom príchode Ježiša Krista. Keď dospel k názoru, že koniec obdobia 2300 večerov a rán je možné presne určiť, myslel si, že ide o čas druhého príchodu Ježiša Krista. Mýlil sa, pretože prijal všeobecne rozšírený názor na to, čo v Biblii predstavuje svätyňa.

V obradnom systéme, ktorý znázorňoval obrazne obeť a kňazskú službu Pána Ježiša, bolo očistenie svätyne poslednou službou, ktorú veľkňaz konal podľa ročného liturgického kalendára. Bol to posledný akt procesu zmierenia, ktorým boli odstránené alebo prenesené hriechy Izraela. Tento sviatok obrazne predstavoval záverečné dielo nášho Veľkňaza v nebi, odstránením hriechov Božieho ľudu z nebeských záznamov. Táto služba zahŕňa vyšetrovanie, súd a bezprostredne predchádza príchodu Pána Ježiša na nebeských oblakoch s veľkou slávou a mocou. Keď bude Pán prichádzať, bude už o každom človeku rozhodnuté. Pán Ježiš vyhlásil: „A hľa, prídem skoro a moja odplata so mnou, aby som odplatil jednému každému podľa toho, aký bude jeho skutok.“ (Zj 22,12) Prvá časť súdu sa uskutoční pred druhým príchodom Pána Ježiša, ako to zvestuje posolstvo prvého anjela zo Zjavenia 14,7: „Bojte sa Boha, a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu.“

Ľudia, ktorí hlásali toto varovanie, oznamovali pravé posolstvo v pravý čas. ^{GC 353} Apoštolovia, ktorí zvestovali: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie“, na základe proroctva knihy Daniel z deviatej kapitoly nepochopili, že táto časť Písma predpovedá smrť Mesiáša. Aj Miller a jeho spolupracovníci oznamovali posolstvo založené na proroctve z knihy Daniel 8,14 a Zjavenia 14,7. Nepochopili však, že v štrnástej kapitole Zjavenia sú ešte ďalšie proroctvá, ktoré treba oznámiť ľuďom pred druhým príchodom Pána Ježiša. Ako sa apoštolovia mýlili v otázke kráľovstva, ktoré má byť nastolené na konci sedemdesiatich týždňov, tak sa prví adventisti mýlili v tom, aká udalosť nastane po uplynutí 2300 večerov a rán. V obidvoch prípadoch myslenie ľudí zatemnili vtedajšie bežné názory, lepšie povedané, lipnutie na nich. V oboch prípadoch ľudia splnili Božiu vôľu a hlásali posolstvo, ktoré im Pán zveril, ale v oboch prípadoch zažili sklamanie, pretože nepochopili svoje posolstvo správne.

Pán aj napriek tomu uskutočnil svoj milostivý zámer. Zaznelo varovanie, že prichádza súd. Veľký deň sa priblížil a Pán vo svojej prozreteľnosti vyskúšal ľudí tým, že im dal oznámiť určitý čas, aby sa ukázalo, čo je v ich srdciach. Posolstvo malo vyskúšať a očistiť kresťanskú cirkev. Malo sa ukázať, či členovia cirkvi milujú tento svet alebo svojho nebeského Pána. Vyznávali, že milujú svojho Spasiteľa a teraz mali možnosť svoju lásku dokázať. Budú ochotní vzdať sa svetských nádejí a ambícií a radostne prijať zvesť o druhom príchode svojho Pána? Posolstvo im malo umožniť poznať ich skutočný duchovný stav. Dostali ho z milosti a malo ich vyburcovať, aby kajúcne a pokorne hľadali svojho Pána.

Aj sklamanie v dôsledku ich nesprávneho chápania posolstva im malo priniesť úžitok. Preverilo pohnútky ľudí, ktorí tvrdili, že varovné posolstvo prijali. Zavrhnú po sklamaní všetko, čo prežili, a prestanú dôverovať Božiemu slovu alebo sa pokorne a s modlitbou budú snažiť poznať, v čom sa dopustili chyby, a budú chcieť pochopiť zmysel daného proroctva? ^{GC 354} Koľkí z nich konali len zo strachu, z chvíľkového popudu alebo vzrušenia? Koľkí z nich vlastne verili len čiastočne alebo neverili vôbec? Mnohí tvrdili, že sa tešia na príchod Pána Ježiša. Keď však mali znášať posmech a odmietanie ostatných, keď boli vystavení skúške – pretože Pán neprišiel a oni zažili sklamanie – zrieknu sa toho, čomu uverili? Zavrhnú pravdu potvrdenú jasným svedectvom Božieho slova preto, že okamžite nepochopia dôvod Pánovho konania.

Sklamanie tiež ukázalo skutočnú silu ľudí, ktorí s úprimnou vierou počúvli to, o čom boli presvedčení, že je učenie Božieho slova a Ducha Svätého. Naučili sa, čomu môže ľudí naučiť len podobná skúška – totiž aké nebezpečné je prijímať názory a výklady ľudí miesto toho, aby dovolili Biblii, aby sa vykladala sama. Sklamanie a zármutok, ktoré boli výsledkom ich vlastného omylu, viedli veriacich k náprave. Začali dôkladnejšie študovať biblické proroctvá, začali overovať základy svojej viery a odmietať všetko, čo síce ostatní kresťania všeobecne uznávali, ale čo sa nezakladalo na Písme.

To, čo sa týmto veriacim, podobne ako kedysi apoštolom, zdalo v hodine skúšky ťažko pochopiteľné, neskôr sa objasnilo. Keď potom porozumeli dokonaniu Pánovmu (Jak 5,11), pochopili, že sa pri nich splnil Boží láskavý zámer aj napriek sklamaniu, ktoré bolo dôsledkom ich omylu. Na základe vlastnej skúsenosti poznali, že Pán je ľútostivý a milosrdný a že „Všetky stezky Hospodinove sú milosťou a pravdou tým, ktorí ostríhajú jeho zmluvu a jeho svedectvá.“ (Ž 25,10)