REGISTER KNIHY

33. Prvý veľký podvod - Veľký spor vekov

Audio záznam

GC 531 Satan sa od samého začiatku ľudských dejín snažil človeka zvádzať do hriechu. Vyvolal vzburu v nebi a chcel, aby sa s ním spojili aj obyvatelia našej planéty v boji proti Božej vláde. Kým sa Adam a Eva riadili Božím zákonom, boli dokonale šťastní. Táto skutočnosť odporovala satanovmu tvrdeniu, ktoré šíril v nebi, že Boží zákon obmedzuje stvorené bytosti, a preto nie je dobrý. Okrem toho, pohľad na krásny domov pripravený pre nevinný pár vyvolal satanovu závisť. Rozhodol sa zviesť ich k hriechu, odlúčiť od Boha a podriadiť si ich. Týmto spôsobom ovládne zem a zriadi si na nej svoje kráľovstvo ako opozíciu proti Najvyššiemu.

Keby sa satan prejavil, aký v skutočnosti je, Adam a Eva by ho okamžite odmietli, pretože Boh ich varoval pred týmto nebezpečným nepriateľom. Satan pracoval skryto a tajil svoje úmysly, aby ľahšie dosiahol svoj cieľ. Ako nástroj použil hada, ktorý vtedy vyzeral veľmi krásne a oslovil Evu otázkou: „Či naozaj riekol Boh: Nebudete jesť z niktorého stromu rajského?“ (1 Moj 3,1) Keby sa Eva nezačala s pokušiteľom rozprávať, bola by v bezpečí. Odvážila sa s ním hovoriť a stala sa obeťou jeho zvodu. Podobným spôsobom sa i dnes mnoho ľudí stáva satanovou obeťou. Vyslovujú pochybnosti o Božích požiadavkách a vedú o nich spory. GC 532 Namiesto toho, aby rešpektovali Božie nariadenia, prijímajú ľudské teórie, v ktorých sú skryté satanove nástrahy.

„Na to povedala žena hadovi: Z ovocia rajských stromov jeme. Ale o ovocí stromu, ktorý je prostred raja, riekol Boh: Nebudete jesť z neho ani sa ho nedotknete, aby ste nezomreli! A had povedal žene: Istotne nezomriete. Ale Boh vie, že toho dňa, ktorého by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči a budete ako bohovia, ktorí vedia, čo je dobré i zlé.“ (1 Moj 3,2-5) Sľuboval, že budú podobní Bohu, získajú vyššiu múdrosť, než akú majú dosiaľ a postúpia na vyššiu úroveň bytia. Eva pokušeniu podľahla a svojím vplyvom zviedla do hriechu aj Adama. Uverili slovám hada, že Boh nemyslí vážne to, čo povedal. Prestali veriť svojmu Stvoriteľovi a začali ho podozrievať, že obmedzuje ich slobodu, keby teda nemuseli poslúchať jeho zákon, mohli by získať väčšiu múdrosť a vyššie postavenie.

Aký zmysel našiel Adam po páde do hriechu v slovách: „Toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš?“ (1 Moj 2,17) Presvedčil sa, že znamenajú, ako mu satan nahováral, dosiahnutie vyššej úrovne bytia? Potom by prestúpenie bolo skutočne užitočné a satan by sa prejavil ako veľký dobrodinec ľudského rodu. Adam sa ale presvedčil, že Boží výrok má iný význam. Boh povedal, že dôsledok hriechu pre človeka je návrat do prachu, z ktorého ho Boh stvoril. „Dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý.“ (1 Moj 3,19) Ukázalo sa, že satanov sľub: „Otvoria sa vaše oči“ je pravdivý len čiastočne. Keď Adam a Eva neuposlúchli Boha, otvorili sa ich oči a spoznali svoju nerozumnosť, okúsili zlo a ochutnali trpké ovocie neposlušnosti.

Uprostred rajskej záhrady rástol strom života, ktorého plody mali schopnosť udržiavať pri živote. GC 533 Keby Adam neprestal poslúchať Boha, mohol mať i naďalej voľný prístup k tomuto stromu a žil by večne. Keď zhrešil, odlúčil sa od stromu života a prepadol smrti. Boží rozsudok: „Dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý“, hovorí o úplnom zániku života.

Prestúpením Božích požiadaviek človek stratil nesmrteľnosť, ktorú mu Boh sľúbil pod podmienkou poslušnosti. Adam nemohol odovzdať svojim potomkom to, čo nemal. Keby Boh hriešnemu ľudskému rodu neukázal cestu k nesmrteľnosti prostredníctvom obeti svojho Syna, nemal by človek nádej. Kým „prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili“, Ježiš Kristus „zahladil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium“. (Rim 5,12; 2 Tim 1,10) Len v Ježišovi Kristovi je možné dosiahnuť nesmrteľnosť. Pán Ježiš povedal: „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (Ján 3,36) Každý človek môže získať ten najcennejší Boží dar, ak splní podmienky. Všetci, „ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť“, dostanú „večný život“. (Rim 2,7)

Jedine podvodník sľúbil Adamovi život za neposlušnosť. Hadovo tvrdenie Eve v raji: „Istotne nezomriete“, bolo prvou kázňou, ktorá kedy bola vyslovená o nesmrteľnosti duše. Toto tvrdenie, ktoré sa môže odvolávať jedine na autoritu satana, znie z kresťanských kazateľníc a väčšina ľudstva ho prijíma tak ochotne, ako ho prijali naši prarodičia. Boží výrok: „Duša, ktorá hreší, tá zomrie“ (Ez 18,20), by podľa tohto výkladu musel znamenať: Duša, ktorá hreší, nezomrie, ale bude žiť večne. Môžeme sa len čudovať zaslepenosti ľudí, ktorí tak ľahkovážne veria satanovi, ale Božiemu výroku neveria. GC 534

Keby mal človek po páde do hriechu prístup k stromu života, žil by večne a hriech by sa tým stal nezničiteľným. Cherubín s ohnivým mečom strážil „cestu ku stromu života“ (1 Moj 3,24) a nikto z Adamovej rodiny nesmel prekročiť túto zábranu a jesť ovocie zo stromu života. Preto nesmrteľní hriešnici neexistujú.

Satan po páde človeka do hriechu prikázal svojim spolupracovníkom, aby sa predovšetkým snažili vštepovať ľuďom vieru v prirodzenú nesmrteľnosť človeka, a keď sa im podarí ľudí zviesť, aby prijali tento blud, potom ich majú presvedčiť, že hriešnik bude večne trpieť. Vládca temna prostredníctvom svojich služobníkov predstavuje Boha ako pomstivého tyrana. Tvrdí, že Boh uvrhne do pekla všetkých, ktorí sa mu nepáčia, aby naveky pociťovali jeho hnev. Keď budú trpieť nevýslovné muky a zvíjať sa vo večnom ohni, bude sa na to Stvoriteľ údajne dívať s uspokojením.

Takýmto spôsobom nepriateľ pripisuje Stvoriteľovi a Dobrodincovi ľudstva svoje vlastnosti. Krutosť je vlastnosť satana. Boh je láska a všetko, čo stvoril, bolo čisté, sväté a láskavé, kým to pôvodca zla nepoznačil hriechom. Satan sám je tým nepriateľom, ktorý zvádza človeka do hriechu a potom ho ničí. Pokiaľ sa mu to podarí a má istotu, že mu človek padne za obeť, raduje sa zo skazy, ktorú spôsobil. Keby mu to Boh dovolil, pochytal by do svojich sietí všetkých ľudí. Bez zásahu Božej moci by neunikol ani jeden Adamov potomok.

Satan sa aj dnes snaží zvíťaziť nad ľuďmi, podobne ako zvíťazil nad našimi prvými rodičmi tým, že spochybňuje ich vieru v Stvoriteľa a vedie ich, aby pochybovali o múdrosti jeho vlády a spravodlivosti jeho zákona. Satan a jeho pomocníci predstavujú Boha tak, akoby bol ešte horší, než sú oni sami, aby tým ospravedlnili svoju vlastnú zlobu a vzburu. Veľký podvodník sa snaží pripisovať krutosť svojej povahy nášmu nebeskému Otcovi, aby vyzeral ako niekto, komu sa veľmi ukrivdilo, keď bol vyhnaný z neba preto, že sa nechcel podriadiť takému nespravodlivému vládcovi. GC 535 Presviedča svet, že pod jeho vládou by mohol mať slobodu, ktorá by sa líšila od otroctva spôsobeného prísnymi nariadeniami Boha. Darí sa mu získavať na svoju stranu ľudí, aby prestali Bohu dôverovať.

Učenie, že bezbožní sú trápení ohňom a sírou vo večnom pekle a že za hriechy, ktoré spáchali počas svojho krátkeho života na zemi, budú mučení tak dlho, ako dlho bude žiť Boh, je nezlučiteľné s Božou láskou a milosrdenstvom i s naším ľudským zmyslom pre spravodlivosť. Napriek tomu sa toto učenie všeobecne hlásalo a dodnes je súčasťou niektorých vierovyznaní. Jeden učený teológ povedal: „Pohľad na pekelné muky zvýrazní blaženosť vykúpených. Keď uvidia, ako druhí ľudia, ktorí boli jednakej podstaty a narodili sa za rovnakých okolností, trpia také muky, zatiaľ čo oni sa majú tak dobre, poznajú, ako sú šťastní.“ Iný vyhlásil: „Kým bude naveky vykonávaný rozsudok nad ľuďmi, na ktorých dopadol hnev, bude dym ich mučenia večne stúpať pred vykúpených, tešiacich sa milosťou, ktorí nezdieľajú osud zatratených a budú prevolávať: Amen. Haleluja. Chváľte Hospodina!“

Kde sa dá v Božom slove nájsť toto učenie? Vykúpení v nebi by museli byť zbavení ľútosti a súcitu, ale aj ľudskosti? Budú snáď ich city nahradené chladnokrvnou ľahostajnosťou alebo krutosťou divochov? Nie, to Božie slovo neučí. Ľudia, ktorí hlásajú uvedené názory teológov, môžu byť vzdelaní, ba i čestní, podliehajú však satanovmu klamu. Satan ich zvádza, aby dávali určitým pojmom v Biblii iný význam, aby v texte Božieho slova videli tvrdosť a zlobu, ktorá patrí satanovi, nie nášmu Stvoriteľovi. „Ako že ja žijem, hovorí Pán Hospodin, že nemám záľuby v smrti bezbožníka, ale v tom, aby sa odvrátil bezbožník od svojej cesty a žil. Odvráťte, odvráťte sa od svojich zlých ciest! Lebo prečo máte zomrieť, dome Izraelov?!“ (Ez 33,11) GC 536

Čo by z toho Boh mal, keby sme pripustili, že ho teší pohľad na mučenie, že má radosť zo stonania, výkrikov a preklínania bytostí trpiacich v plameňoch pekla? Môžu byť také strašné zvuky príjemnou hudbou pre Večnú lásku? Zástancovia učenia o večnom pekle tvrdia, že večné utrpenie bezbožných ukazuje, ako Boh nenávidí hriech, ktorý ničí pokoj a poriadok vo vesmíre. To je hrozné rúhanie! Má snáď hriech trvať naveky preto, že je pre Boha neprijateľný? Podľa učenia spomínaných teológov utrpenie bez nádeje na zľutovanie privádza trpiacich do šialenstva, takže vyslovujú kliatby a rúhanie, čím znásobujú svoj hriech. Božiu slávu nezväčší večne rastúci hriech.

Ľudský rozum nie je schopný uvedomiť si, koľko zla napáchalo falošné učenie o večnom utrpení bezbožných. Učenie Biblie, plné lásky a dobroty, oplývajúce súcitom a zľutovaním, zatieňujú povery a strach. Keď si uvedomíme, ako falošne predstavuje satan Božiu povahu, nemôžeme sa diviť, že ľudia majú z nášho milosrdného Stvoriteľa strach, hrôzu, ba dokonca ho nenávidia. Príšerné predstavy o Bohu, ktoré sa týmto učením šíria z kazateľníc po celom svete, urobili z tisícov, ba miliónov ľudí pochybovačov a ateistov.

Učenie o večnom trápení bezbožných je jedným z falošných náuk, čo tvoria „víno smilstva“ duchovného Babylona, ktorým opája všetky národy. (Zj 14,8; 17,2) Je nepochopiteľné, že Kristovi služobníci prijali tento blud a hlásali ho z kazateľníc. Prijali ho z Ríma, práve tak ako nesprávny deň odpočinku. Je pravdou, že toto učenie hlásali aj veľkí a dobrí ľudia, pretože nemali o tejto otázke poznanie, aké máme my dnes. Boli zodpovední len za to svetlo poznania, ktoré svietilo v ich dobe, no my sme zodpovední za svetlo, ktoré svieti dnes.

GC 537 Ak odmietame svedectvo Božieho slova a prijímame falošné náuky len preto, že to tak učili naši otcovia, vzťahuje sa na nás odsúdenie vynesené nad Babylonom, že aj my pijeme „víno jeho smilstva“.

Mnohí ľudia, pre ktorých je učenie o večných mukách neprijateľné, zachádzajú do opačného extrému. Uvedomujú si, že Písmo predstavuje Boha ako bytosť plnú lásky, súcitu a nemôžu veriť, že by vydal svoje stvorenie ohňu večne horiaceho pekla. Keďže sa domnievajú, že duša je nesmrteľná, dochádzajú k záveru, že všetci ľudia budú nakoniec zachránení. Podľa nich majú všetky varovania v Biblii priviesť ľudí k tomu, aby sa Boha báli a poslúchali ho, ale nie sú mienené doslova. Hriešnik môže rozvíjať svoje sebectvo, nerešpektovať Božie požiadavky, a predsa môže očakávať, že ho Boh nakoniec milostivo prijme. Toto učenie sa spolieha na Božiu milosť, ale neberie vážne Božie požiadavky; páči sa ľudskému sebectvu a povzbudzuje bezbožných, aby žili ďalej v hriechu.

Ako príklad toho, ako zástancovia učenia o univerzálnom spasení prekrúcajú Písmo, aby tým podporili svoje výklady, ktoré pôsobia na ľudí celkom zhubne, stačí uviesť ich vlastné výroky. Na pohrebe jedného neveriaceho mládenca, ktorý zomrel náhle pri nehode, si duchovný vybral na čítanie text z Písma, ktorý hovorí o Dávidovi: „Lebo sa časom potešil nad Amnonom, že zomrel.“ (2 Sam 13,39)

A potom o ňom hovoril: „Často sa ma ľudia pýtajú, aký osud postihne tých, ktorí odchádzajú zo sveta v hriechu, ktorí zomrú trebárs v opitosti, s krvavými škvrnami po zločinoch nezmytých z ich odevov alebo zomrú tak, ako zomrel tento mládenec, bez akéhokoľvek vyznania, bez náboženskej skúsenosti. Písmo sväté nás uspokojí, dá nám odpoveď na túto ťažkú otázku. Amnon bol neobyčajne hriešny, neľutoval svoje hriechy, bol opitý a v opitom stave zomrel. Dávid ako Boží prorok musel vedieť, či sa povedie Amnonovi v budúcom svete zle alebo dobre. Ako prehovorilo jeho srdce? GC 538 Časom sa potešil nad Amnonom, že zomrel.“

Rečník pokračoval: „Aký záver môžeme vyvodiť z týchto slov? Že súčasťou jeho náboženskej viery nebolo učenie o večných mukách ľudí. Tak to chápeme a objavujeme v tom pádny dôkaz na podporu príjemnejšej, osvietenejšej, blahodarnejšej domnienky o konečnom univerzálnom očistení a pokoji. Dávid sa potešil zo smrti svojho syna. A prečo? Pretože prorockým zrakom mohol nahliadnuť do skvelej budúcnosti a vidieť, že jeho syn – vzdialený od všetkých pokušení, zbavený otroctva a očistený od hriechu, keď sa stal dostatočne svätý a osvietený – bol prijatý do zhromaždenia radujúcich sa duchov v nebi. Útechou pre Dávida bolo, že jeho milovaný syn bol vzdialený od prítomného stavu hriechu a utrpenia a odobral sa tam, kde sa do jeho duše bude vlievať najvznešenejší vplyv Ducha Svätého, kde sa jeho myseľ otvorí pre múdrosť neba a prežitok z večnej lásky, a takto pripravený a posvätený bude môcť prežívať pokoj a spoločnosť nebeského dedičstva.

Tieto myšlienky by nás mali presvedčiť, že záchrana pre nebo nezávisí na ničom, čo môžeme urobiť počas svojho života na tejto zemi, ani na zmene srdca, ani na viere, ani na náboženskom vyznaní.“

Týmto spôsobom opakujú údajní Kristovi služobníci klam, ktorý vyslovil had v raji: „Istotne nezomriete..., toho dňa, ktorého by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči a budete ako bohovia.“ Satan tvrdí, že i najhorší hriešnik – vrah, zlodej, cudzoložník – bude po smrti mať možnosť vstúpiť do večnej blaženosti.

Z čoho vyvodil tento falšovateľ Písma svoje závery? Z jedinej vety, ktorá vyjadruje, že Dávid sa zmieril s tým, čo sa stalo. GC 539 „No, potom hynula duša, kráľa Dávida túžbou vyjsť k Absalomovi, lebo sa časom potešil nad Amnonom, že zomrel.“ (2 Sam 13,39) Keď sa sila jeho zármutku časom zmiernila, odvrátili sa jeho myšlienky od mŕtveho k živému synovi, ktorý zo strachu pred spravodlivým trestom odišiel dobrovoľne do vyhnanstva. Je to dôkaz, že krvismilný, opitý Amnon bol hneď po smrti prenesený do nebeskej blaženosti, aby sa tam pripravil pre život so svätými anjelmi? Možno je to príjemne znejúca rozprávka, určená na uspokojenie neobráteného srdca. Je to satanova účinne pôsobiaca lož. Môžeme sa čudovať, že toto učenie podporuje bezbožnosť?

Podobne ako spomenutý falošný učiteľ konajú mnohí iní. Vytrhnú zo súvislosti niekoľko slov Písma, pričom v mnohých prípadoch je zmysel textu presne opačný, než aký z neho vyvodzujú. Citovaný text však používajú ako dôkaz pre učenie, ktoré odporuje Božiemu slovu. Výrok uvádzaný ako dôkaz, že opitý Amnon je v nebi, odporuje jasnému a jednoznačnému vyhláseniu Písma, že žiadny opilec nevstúpi do Božieho kráľovstva. (1 Kor 6,10) Takýmto spôsobom robia pochybovači a neverci z pravdy lož. Ich podvod oklame mnoho ľudí a uchlácholí ich vo falošnej istote.

Keby to bola pravda, že duše všetkých ľudí odchádzajú pri smrti priamo do neba, potom by sme si mali radšej priať smrť ako život. Táto viera môže niektorých ľudí priviesť k tomu, že sami ukončia svoj život. Keď na nich doľahnú starosti, ťažkosti a sklamanie, zdá sa im výhodnejšie ukončiť tento život a odísť do večnej blaženosti.

Boh vo svojom slove jednoznačne dokazuje, že potrestá tých, ktorí prestupujú jeho zákon. Tí, čo si nahovárajú, že Boh je príliš milosrdný na to, aby prejavil spravodlivosť voči hriešnikom, by sa mali pozrieť na golgotský kríž. GC 540 Smrť bezhriešneho Božieho Syna svedčí o tom, že „odplatou za hriech je smrť“, že každé prestúpenie Božieho zákona prináša spravodlivú odplatu. Kristus, ktorý bol bez hriechu, stal sa hriechom kvôli človeku. Niesol vinu za prestúpenie. Tvár jeho Otca sa pred ním ukryla, kým jeho srdce puklo a život v ňom zhasol. Priniesol takú obeť preto, aby hriešnici mohli byť zachránení. Žiadnym iným spôsobom nemohol byť človek zbavený trestu za hriech. Každý človek, ktorý odmieta takto draho vykúpené odpustenie, musí sám niesť vinu a trest za svoje prestúpenie.

Všimnime si, čo Biblia ďalej učí o bezbožných ľuďoch, ktorí odmietajú pokánie a ktorých zástancovia univerzálneho spasenia vidia v nebi ako svätých, šťastných anjelov.

„Ja dám tomu, kto žízni, z prameňa vody života zadarmo.“ (Zj 21,6) Toto zasľúbenie platí len tým, čo sú smädní. Naplní sa len u ľudí, ktorí cítia potrebu vody života a hľadajú ju bez ohľadu na jej prípadnú cenu. „Kto víťazí, zdedí všetko a budem mu Bohom a on mi bude synom.“ (Zj 21,7) Tu sú uvedené aj podmienky. Aby sme sa stali dedičmi Božieho kráľovstva, musíme bojovať proti hriechu a zvíťaziť nad ním.

Pán povedal prostredníctvom proroka Izaiáša: „Povedzte spravodlivému, že bude dobre, lebo bude jesť ovocie svojich skutkov. Ale beda bezbožnému, zle bude; lebo mu bude daná odplata jeho rúk.“ (Iz 3,10.11) Múdry muž hovorí: „Hoci sa niekedy hriešnikovi, ktorý vykoná i stokrát zlé, odkladá, viem i to cele iste, že bude dobre tým, ktorí sa boja Boha, ktorí sa boja jeho tvári. Ale nebude dobre bezbožnému.“ (Kaz 8,12.13) A apoštol Pavol dosvedčuje, že hriešnik hromadí proti sebe „hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov“. „Súženie a úzkosť na každú dušu človeka, ktorý robí zlé.“ (Rim 2,5.6.9) GC 541

„Lebo to viete, že niktorý smilník alebo nečistý, alebo lakomec, čo je to isté ako modlár, nemá dedičstva v kráľovstve Krista a Boha.“ (Ef 5,5) „Stíhajte pokoj so všetkými a posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána.“ (Žid 12,14) „Blahoslavení, ktorí (perú svoje rúcha a) činia jeho prikázania, aby mali právo k drevu života a aby vošli bránami do mesta. A vonku budú psi a čarodejníci a smilníci a vrahovia a modlári a každý, kto má rád a činí lož.“ (Zj 22,14.15)

Boh sám sa človekovi predstavil a oznámil, ako sa zachová k hriechu. „Hospodin, Hospodin, silný Boh ľútostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a pravdy, ktorý zachováva milosť tisícim a odpúšťa neprávosť, prestúpenie a hriech, ktorý však nijakým činom nenechá bez trestu vinného.“ (2 Moj 34,6.7) „Zahladí všetkých bezbožníkov.“ „Ale priestupníci budú vyplienení všetci dovedna; koniec bezbožníkov bude ich vyťatie.“ (Ž 145,20; 37,38) Moc a autorita Božej vlády ukončí vzburu. Všetky prejavy spravodlivosti sa budú úplne zhodovať s povahou Boha, ktorý je milosrdný, zhovievavý a dobrotivý.

Boh neznásilňuje vôľu ani úsudok nikoho. Nemá záľubu v otrockej poslušnosti. Praje si, aby ho bytosti, ktoré stvoril, milovali, pretože si ich lásku zaslúži. Chce, aby ho poslúchali a uvedomovali si hodnotu jeho múdrosti, spravodlivosti a lásky. Ľudia, ktorí správne chápu jeho povahu, ho budú milovať, lebo obdivujú jeho vlastnosti.

Zásady láskavosti, milosrdenstva a lásky, ktoré učil a stelesňoval náš Spasiteľ, sú prejavom Božej vôle a povahy. Pán Ježiš vyhlásil, že neučí nič iné iba to, čo prijal od Otca. Zásady Božej vlády sa dokonale zhodujú s príkazom Spasiteľa: „Milujte svojich nepriateľov.“

GC 542 Boh vykoná spravodlivosť nad bezbožnými pre blaho vesmíru, a teda aj pre blaho ich samých. Chcel by ich urobiť šťastnými, keby to neodporovalo zákonom jeho vlády a spravodlivosti jeho povahy. Prejavuje im svoju lásku, umožňuje im poznať svoj zákon a ponúka im svoju milosť. Oni však pohŕdajú jeho láskou, prestupujú jeho zákon a odmietajú jeho milosť. Božie dary síce stále prijímajú, ale Darcu zneuctievajú. Nenávidia Boha, pretože vedia, že nemôže prijať ich hriechy. Pán dlho znáša ich prevrátenosť, no nakoniec príde rozhodujúca hodina, keď sa rozhodne o ich osude. Pripúta si Boh týchto vzbúrencov k sebe násilím? Prinúti ich, aby plnili jeho vôľu?

Ľudia, ktorí si vybrali za svojho vodcu satana a nechali sa ovládať jeho mocou, nie sú pripravení, aby mohli vstúpiť do Božej prítomnosti. V ich povahe sa zakorenila pýcha, faloš, pôžitkárstvo a krutosť. Mohli by vojsť do neba a žiť večne s tými, ktorými tu na zemi pohŕdali a ktorých nenávideli? Pravda nebude klamárom nikdy príjemná. Pokora nikdy neuspokojí domýšľavosť a pýchu. Čistota je neprijateľná pre skazeného a nesebecká láska sa nikdy nezapáči sebcovi. Akú radosť by mohlo nebo ponúknuť ľuďom, ktorých zaujímajú výhradne svetské a sebecké záľuby?

Môžu byť ľudia, ktorí sa celý život búrili voči Bohu náhle prenesení do neba a sledovať vysoký a svätý stav dokonalosti, ktorý tam panuje? Majú právo pozerať sa, ako je každá bytosť naplnená láskou, každá tvár žiari radosťou, ako znie krásna hudba na počesť Boha a Baránka a nepretržitý prúd svetla žiari na vykúpených z tváre Boha, ktorý sedí na tróne? Môžu ľudia, ktorí nenávidia Boha, pravdu a svätosť, prísť medzi nebeské zástupy a spievať s nimi chválospevy? Mohli by zniesť slávu Boha a Baránka? Nie. GC 543 Boh im poskytol čas milosti, aby si mohli pripraviť povahu pre nebo. Oni nikdy neučili svoju myseľ, aby si zamilovala čistotu, nikdy sa neučili nebeskú reč a teraz je už príliš neskoro. Život prežitý v vzbure proti Bohu ich nepripravil pre nebo. Svätosť a pokoj neba by im pôsobili utrpenie. Božia sláva by bola pre nich zničujúcim ohňom. Určite by sa z takého svätého miesta snažili ujsť. Priali by si zomrieť a skryť sa pred tvárou Spasiteľa, ktorý zomrel, aby ich zachránil. Bezbožní ľudia sami rozhodujú o svojom údele. Sami sa dobrovoľne vylúčili z neba. Boh to vo svojej spravodlivosti a milosti len prijme.

Podobne ako vody pri potope, aj oheň Božieho súdu oznamuje, že tých, ktorí si vedome vybrali zlo, nie je možné zachrániť. Nie sú ochotní podriadiť sa Božej autorite. Zvykli si odporovať a na konci života je už príliš neskoro, aby obrátili prúd svojich myšlienok opačným smerom, aby sa obrátili od svojvôle k poslušnosti, od nenávisti k láske.

Boh nechal žiť vraha Kaina a tým ukázal svetu, ako by to vyzeralo, keby hriešnik mohol žiť večne a ďalej by neobmedzene páchal zlo. Kainov príklad zviedol mnohých jeho potomkov do hriechu. Hospodin videl, že „sa množí zlosť človeka na zemi a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni“. „A zem bola porušená pred Bohom a zem bola naplnená ukrutnosťou.“ (1 Moj 6,5.11)

V dobe Noeho Boh z milosti k svetu odstránil všetkých páchateľov zla zo zeme. Z milosti vyhubil zvrhlých obyvateľov Sodomy. Satan svojím podvodným vplyvom vzbudil súcit a obdiv voči páchateľom neprávostí a tí ďalej navádzali iných do vzbury proti Bohu. Tak to bolo v dobe Kaina i Noeho, v dobe Abraháma i Lota, a tak je to i dnes. Z milosti k vesmíru Boh nakoniec odstráni všetkých, ktorí odmietajú jeho milosť. GC 544

„Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“ (Rim 6,23) Život je dedičstvo spravodlivých, smrť je údel bezbožných. Mojžiš riekol Izraelitom: „Hľaďže, dnes som ti predložil život a dobré, smrť a zlé.“ (5 Moj 30,15) Smrť, o ktorej sa hovorí v týchto veršoch Písma, nie je prirodzená smrť, ktorou zomierajú všetci ľudia od Adama, pretože sú hriešni. Je to „druhá smrť“, opak večného života.

Následkom pádu Adama do hriechu smrť postihla celý ľudský rod. Všetci bez rozdielu odchádzajú do hrobu. Plán spasenia však zaistil, aby všetci ľudia mohli byť vzkriesení. „Bude vzkriesenie z mŕtvych, spravodlivých i nespravodlivých.“ „Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.“ (Sk 24,15; 1 Kor 15,22) Z hrobov vstanú dve rozdielne skupiny ľudí. „Všetci, ktorí sú v hroboch, počujú jeho hlas a vyjdú tí, ktorí dobre činili, na vzkriesenie života, ale tí, ktorí zle robili, na vzkriesenie súdu.“ (Ján 5,28.29) Tých, ktorých Pán uzná za hodných vzkriesenia k životu, sú „blahoslavení a svätí“. „Nad tými druhá smrť nemá moci.“ (Zj 20,6) Ostatní, ktorí vierou a pokáním neprijali odpustenie, musia niesť trest za prestúpenie – „mzdu hriechu“. Podstúpia trest rôznej dĺžky a rôzneho stupňa podľa svojich činov a potom zomrú druhou smrťou. Boh nemôže zachrániť hriešnika s jeho hriechmi, pretože to odporuje Božej spravodlivosti a milosti. Ukončí jeho život, ktorý hriešnik svojím prestúpením odmietol a dokázal, že ho nie je hoden. Žalmista volá: „A len málo ešte a nebude bezbožníka a pozrieš dobre na jeho miesto, a nebude ho.“ A iný hovorí: „Budú, ako keby ich nebolo bývalo.“ (Ž 37,10; Ob 16) Pokrytí hanbou zostanú v beznádejne večnom zabudnutí. GC 545

Tak bude odstránený hriech so všetkou biedou a skazou, ktorú prináša. Žalmista napísal: „Zahubil si bezbožníka; zahladil si ich meno na večné veky. Nepriateľu, dokonané sú tvoje pustošenia na večnosť.“ (Ž 9,6.7) Apoštol Ján podľa záznamu v knihe Zjavenie prorockým zrakom videl večnosť a počul chválospev, ktorý nerušil jediný falošný tón. Počul, ako celé tvorstvo na nebi i na zemi prevoláva Bohu slávu. (Zj 5,13) Potom už nebudú existovať odsúdení ľudia, ktorí by sa v nekonečnom trápení rúhali Bohu. Bytosti trpiace v pekle nebudú svojimi výkrikmi rušiť spev vykúpených.

Zo základného bludu o prirodzenej nesmrteľnosti ľudskej duše vychádza učenie o vedomom stave po smrti. Táto náuka, podobne ako učenie o večnom utrpení, odporuje učeniu Písma, zdravému úsudku i ľudskému citu. Podľa všeobecne rozšíreného presvedčenia vedia vykúpení ľudia v nebi o všetkom, čo sa deje na zemi, zvlášť pokiaľ ide o ich priateľov, ktorých tu zanechali. Bol by to pre zosnulých dôvod k radosti, keby vedeli o strastiach žijúcich ľudí? Museli by sledovať hriechy, ktorých sa dopúšťajú ich milovaní a pozerať sa, ako prežívajú starosti, sklamania a ťažkosti života? Ako by potom mohli prežívať blaženosť neba ľudia, ktorí by boli v myšlienkach pri svojich blízkych na zemi? Poburujúca je predstava, že len čo človek vydýchne naposledy, dostane sa duša hriešnika, ktorý nečinil pokánie, do pekelných plameňov. Aký strach musia prežívať ľudia, ktorí sledujú, ako ich milí odchádzajú do hrobu nepripravení a teda sa dostanú do večného utrpenia a zla. Niektorých ľudí tieto trýznivé predstavy doviedli do šialenstva.

Čo o tejto téme hovorí Písmo? Dávid vyhlásil, že mŕtvi nevedia nič. „Vyjde jeho duch, navráti sa do svojej zeme; v ten istý deň zahynuli jeho úmysly.“ (Ž 146,4) GC 546 Šalamún dodáva: „Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho.“ „Aj ich láska, aj ich nenávisť, aj ich revnivosť už dávno zahynula a nemajú viacej nijakého podielu na veky v ničom tom, čo sa deje pod slnkom.“ „Neni diela ani výmyslu, ani vedomosti, ani múdrosti v ríši mŕtvych, kam ideš.“ (Kaz 9,5.6.10)

Keď Boh splnil prosbu kráľa Ezechiáša a predĺžil mu život o pätnásť rokov, chválil vďačný kráľ Boha za jeho veľkú milosť. Vo svojom chválospeve uviedol dôvod, prečo sa tak raduje: „Lebo hrob ťa nebude oslavovať, smrť ťa nebude chváliť; nebudú očakávať na tvoju pravdu tí, ktorí zostupujú do jamy. Živý, živý ťa bude oslavovať ako ja dnes.“ (Iz 38,18.19) Všeobecne sa rozšírila predstava, že spravodliví zosnulí sú v nebi, kde žijú v blaženosti a chvália Boha nesmrteľným jazykom. Ezechiáš nevidel v smrti takú skvelú nádej. S jeho slovami súhlasí výrok žalmistu: „Lebo v smrti nieto rozpomienky na teba a kto ťa bude oslavovať v hrobe?!“ „Nie mŕtvi budú chváliť Hospodina a niktorí z tých, ktorí zostupujú na miesto mlčania.“ (Ž 6,6; 115,17)

Počas Turíc Peter o praotcovi Dávidovi povedal, „že i zomrel, i pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa“. „Dávid nevstúpil na nebesia.“ (Sk 2,29.34) To, že Dávid zostáva v hrobe až do vzkriesenia, dokazuje, že spravodliví ľudia neodchádzajú po smrti do neba. Jedine vzkriesením a v dôsledku toho, že Kristus vstúpil na nebesia, môže Dávid nakoniec zasadnúť po pravici Božieho trónu.

Apoštol Pavol napísal: „Lebo ak mŕtvi nevstávajú z mŕtvych, ani Kristus nevstal z mŕtvych, a jestli Kristus nevstal z mŕtvych, márna je vaša viera, ešte ste vo svojich hriechoch. A tak aj tí, ktorí zosnuli v Kristovi, zahynuli.“ (1 Kor 15,16-18) Keby po štyritisíc rokov spravodliví mŕtvi odchádzali pri smrti do neba, nemohol by Pavol povedať, že keby nebolo vzkriesenia, že „aj tí, ktorí zosnuli v Kristovi, zahynuli“. GC 547 Vzkriesenie by nebolo potrebné.

Mučeník Tyndale o stave ľudí po smrti povedal: „Otvorene priznávam, že nie som presvedčený o tom, že už žijú v sláve, v akej žije Kristus alebo v akej žijú Boží anjeli. Takéto učenie nie je článkom môjho vyznania viery; lebo keby tomu tak bolo, musel by som kázne o vzkriesení tela považovať za zbytočnosť.“ (William Tyndale, Úvod k Novému zákonu, 1534)

Nie je možné poprieť, že učenie o nesmrteľnosti, do ktorej človek prechádza okamžite po smrti, viedlo k prehliadaniu biblického učenia o vzkriesení. Všimol si to aj Dr. Adam Clarke, ktorý vyhlásil: „Zdá sa, že učenie o vzkriesení malo pre prvých kresťanov omnoho väčší význam, než má dnes. Prečo je to tak? Apoštolovia ho sústavne zdôrazňovali a ním povzbudzovali Kristových nasledovníkov k usilovnosti, poslušnosti a radostnej mysli. A ich nasledovníci sa dnes o ňom zmieňujú len výnimočne. Tak kázali apoštolovia a v to verili prví kresťania, tak kážeme my a v to veria aj naši poslucháči. Na žiadne učenie v evanjeliu nie je kladený väčší dôraz a žiadne učenie nie je v dnešných kázňach tak zanedbávané.“(Adam Clarke, Komentár k Novému zákonu, poznámky k 1 Kor 15)

Tento stav trvá už tak dlho, že jedinečná pravda o vzkriesení sa takmer vytratila a kresťanský svet na ňu zabudol. Preto istý popredný náboženský spisovateľ vo svojich poznámkach k slovám apoštola Pavla v 1 Tes 4,13-18 napísal: „Pre prinášanie útechy je pre nás učenie o nesmrteľnosti výhodnejšie než neisté učenie o druhom príchode. Pán si pre nás príde v okamihu našej smrti. Na to máme čakať a pripravovať sa. Mŕtvi už vošli do slávy. Nečakajú na zvuk Božej trúby, ktorá ohlási ich súd a blaženosť.“ GC 548

Pán Ježiš pred svojím odchodom nepovedal učeníkom, že za ním čoskoro prídu. Sľúbil im: „Pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli.“ (Ján 14,3) Aj apoštol Pavol napísal: „Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my, živí, ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.“ K tomu dodáva: „Takže sa potešujte navzájom týmito slovami.“ (1 Tes 4,16-18) Tieto slová útechy sa zásadne rozchádzajú s vyššie uvedenými výrokmi duchovného, ktorý zastáva univerzálne spasenie. Duchovný utešoval pozostalých, že Pán prijal zosnulého medzi svojich anjelov hneď po tom, čo vydýchol naposledy, bez ohľadu na to, aký bol hriešny. Apoštol Pavol odkazoval svojich spoluveriacich na budúci príchod Pána Ježiša, keď bude zlomená moc smrti a hrobu „a tí, ktorí zosnuli v Kristovi“, budú vzkriesení k večnému životu.

Skôr než niekto vstúpi do večných príbytkov, musí byť jeho prípad preskúmaný a Boh musí posúdiť jeho povahu a skutky. Všetci ľudia budú súdení podľa záznamov v nebeských knihách a podľa svojich skutkov dostanú aj odmenu. Tento súd sa nekoná pri smrti jednotlivého človeka. Všimnime si slová apoštola Pavla: „Pretože ustanovil deň, v ktorý bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe muža, ktorého určil na to, a podáva všetkým ľuďom vieru, vzkriesiac ho z mŕtvych.“ (Sk 17,31) Apoštol tu jasne hovorí, že pre súd sveta je pevne stanovený konkrétny deň v budúcnosti.

Apoštol Júda odkazuje na rovnaký čas: „Anjelov, ktorí nezachovali svojho kniežatstva, ale opustili svoj vlastný príbytok,“ Hospodin „zachoval strážených pod mrákavou vo večných putách k súdu veľkého dňa.“ Ďalej cituje slová Enocha: „Hľa, prišiel Pán so svojimi svätými myriadami učiniť súd proti všetkým.“ (Júda 6.14.15) GC 549 Apoštol Ján zaznamenal, že „videl som mŕtvych, malých i veľkých, stojacich pred trónom Božím. A otvorili sa knihy,... mŕtvi boli súdení podľa toho, čo bolo napísané v knihách, podľa svojich skutkov.“ (Zj 20,12)

Keby sa už mŕtvi tešili v nebeskej blaženosti alebo keby sa zvíjali v pekelných plameňoch, načo by bol súd? Božie slovo dáva na tieto dôležité otázky jasné a jednoznačné odpovede, ktorým môžu porozumieť aj jednoduchí ľudia. Ale môžeme nájsť niečo múdre či spravodlivé v bežne rozšírenom učení? Mohli by spravodliví po vyšetrení svojich prípadov pred súdom prijať pochvalu: „Dobre sluha, dobrý a verný... Vojdi do radosti svojho pána!“ (Mat 25,21), keby už žili v Božej prítomnosti po celé stáročia? Povolá snáď Sudca neba a zeme bezbožných z miesta múk, aby nad nimi vyniesol rozsudok: „Iďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa.“ (Mat 25,41) To je rúhanie, hanebné zosmiešňovanie Božej múdrosti a spravodlivosti.

Učenie o nesmrteľnosti duše patrí medzi falošné náuky, ktoré Rím prevzal z pohanstva a vniesol do kresťanského náboženstva. Martin Luther ich priradil k tým „nehoráznym výplodom, ktoré patria na smetisko rímskych dekrétov“. (E. Petavel, Problém nesmrteľnosti, str. 255) Vo svojich poznámkach k slovám Šalamúna, že mŕtvi nevedia nič, reformátor uviedol: „Tu je ďalší dôkaz, že mŕtvi nič nevedia. Nemajú povinnosti, ani vedomie, ani umenie a ani múdrosť. Šalamún tvrdí, že mŕtvi spia a necítia vôbec nič, lebo ležia, nepočítajú dni ani roky. Keď sa prebudia, bude sa im zdať, že spali sotva okamih.“ (Martin Luther, Výklad Šalamúnovej knihy zvanej Kazateľ, str. 152) GC 550

Nikde v Písme sa nenájde tvrdenie, že spravodliví dostanú odmenu a bezbožní budú potrestaní okamžite po smrti. Patriarchovia a proroci nič také nezaznamenali. Kristus a jeho apoštolovia nič podobného nepovedali. Biblia jasne učí, že mŕtvi neodchádzajú hneď do neba, ale spia až do vzkriesenia. (1 Tes 4,14; Jób 14,10-12) V ten deň, „kým sa neroztrhne strieborný povraz a nerozrazí sa zlatá čaša“ (Kaz 12,6), zmizne myslenie človeka. Tí, ktorí vchádzajú do hrobu, už neprehovoria. Nevedia o ničom, čo sa deje pod slnkom. (Jób 14,21) Je to blažený odpočinok pre unavených spravodlivých. Čas dlhý alebo krátky je im len okamihom. Spia a prebudí ich Božia trúba k slávnej nesmrteľnosti. „Lebo zatrúbi a mŕtvi vstanú neporušiteľní... A keď toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa naplní slovo, ktoré je napísané: Smrť je pohltená vo víťazstvo.“ (1 Kor 15,52.54) Keď sa zobudia z hlbokého spánku, začnú premýšľať o tom, na čo prestali myslieť v čase smrti. Posledným pocitom bol strach zo smrti, poslednou myšlienkou to, že prepadajú moci hrobu. Keď povstanú z hrobu, ich prvú radostnú myšlienku vyjadrí víťazné zvolanie: „Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo?“ (1 Kor 15,55)


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy