REGISTER KNIHY

11. Protest kniežat - Veľký spor vekov

Audio záznam
Cisár Karel V.(1500-1558)
Ján Saský (1468-1532)

GC 197 Jedným z najgeniálnejších svedectiev, s ktorým vystúpili nemecké kresťanské kniežatá v prospech reformácie, bol ich protest na sneme v Speyeri roku 1529. Odvaha, viera a pevnosť týchto Božích mužov vydobyli pre nasledujúce storočia slobodu myslenia a svedomia. Ich protest dal reformovanej cirkvi názov protestantská. Základné zásady ich protestu tvoria „pravú podstatu protestantizmu“. (D’Aubigné, zv. 13, kap. 6)

Pre reformáciu nastalo pochmúrne a nebezpečné obdobie. Napriek wormskému výnosu, ktorý postavil Luthera mimo zákon a zakazoval šíriť jeho učenie alebo mu veriť, vládla v nemeckej ríši dosiaľ náboženská znášanlivosť. Božia prozreteľnosť zdržiavala sily, ktoré sa stavali proti pravde. Karol V. chcel reformáciu zničiť, ale len čo sa rozohnal na úder, bol nútený úder zadržať. Opäť sa už zdalo, že nevyhnutne prichádza koniec pre všetkých, ktorí sa opovážili postaviť proti Rímu. V rozhodujúcom okamihu sa na východnej hranici objavili turecké vojská, inokedy zase vyhlásil nemeckému cisárovi vojnu francúzsky kráľ alebo dokonca sám pápež, žiarlivý na jeho rastúci vplyv. Kým zúrili roztržky a rozbroje medzi národmi, reformácia sa mohla utužiť a šíriť.

Nakoniec však katolícki panovníci urovnali svoje spory, aby mohli proti reformátorom zakročiť spoločne. Snem v Speyeri, ktorý sa konal v roku 1526, poskytol každému štátu plnú slobodu v náboženských veciach až do zvolania všeobecného koncilu. GC 198 Len čo pominulo nebezpečenstvo, ktoré viedlo k tomuto ústupku, zvolal cisár v roku 1529 do Speyeru druhý snem, ktorý mal vyhubiť kacírstvo. Na ňom mali byť kniežatá, pokiaľ to bude možné pokojným spôsobom, privedené k tomu, aby sa postavili proti reformácii. Keby sa to nepodarilo, bol Karol pripravený siahnuť po meči.

Zástancovia pápeža jasali. Prišli do Speyeru vo veľkom počte a verejne prejavovali svoje nepriateľstvo voči reformátorom a všetkým, ktorí stáli na ich strane. Melanchthon o tom povedal: „Sme vyvrheľmi, sme smeti sveta. Kristus však pohliadne na svoj úbohý ľud a zachráni ho.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5) Evanjelické kniežatá, ktoré sa zúčastnili na sneme, nesmeli dovoliť kázať evanjelium ani vo vlastnom dome. Obyvatelia Speyeru túžili po Božom slove a aj napriek zákazu sa po tisícoch zhromažďovali na bohoslužbách, ktoré sa konali v kaplnke saského kurfirsta.

To urýchlilo príchod rozhodujúcej chvíle. Cisár poslal snemu posolstvo, v ktorom ho žiadal, aby zrušil uznesenie zaručujúce slobodu svedomia, pretože toto uznesenie prinieslo veľký zmätok. Tento svojvoľný počin cisára pobúril evanjelikov a vzbudil ich obavy. Jeden z nich povedal: „Kristus znovu padol do rúk Kaifáša a Piláta.“ Obhajcovia pápežstva sa rozzúrili. Jeden fanatický katolík vyhlásil: „Turci sú lepší než luteráni, pretože Turci dodržujú pôstne dni, zatiaľ čo luteráni ich nezachovávajú. Ak budeme musieť voliť medzi Písmom svätým a starými cirkevnými bludmi, radšej zavrhneme Písmo sväté.“ Melanchtom na to poznamenal: „Každý deň tu na sneme hodí Faber po nás, evanjelikoch, nejaký nový kameň.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5)

Náboženskú toleranciu zaručoval zákon a evanjelické štáty boli odhodlané postaviť sa proti porušovaniu svojich práv. Luther, pre ktorého ešte stále platila kliatba wormského ediktu, sa nesmel na sneme v Speyeri zúčastniť. Jeho miesto však zaujali jeho spolupracovníci a šľachtici, ktorých povolal Boh, aby obhajovali Božiu vec v tejto nebezpečnej dobe. GC 199 Šľachetný kurfirst Fridrich Saský, bývalý Lutherov ochranca, zomrel, ale vojvoda Ján, jeho brat a nástupca, uvítal reformáciu s radosťou. I keď chcel mať pokoj, prejavil veľkú rozhodnosť a odvahu vo všetkom, čo sa týkalo viery.

Kňazi žiadali, aby sa štáty, ktoré prijali reformáciu, bezpodmienečne podrobili rímskej právomoci. Reformátori naproti tomu žiadali slobodu, ktorá im bola predtým zaručená. Nemohli súhlasiť s tým, aby mal Rím znovu vládu nad štátmi, ktoré tak radostne prijali Božie slovo.

Nakoniec bol podaný kompromisný návrh, aby v krajinách, kde sa reformácia ešte nepresadila, bol prísne dodržiavaný wormský edikt a „v tých štátoch, kde sa ľud od neho odchýlil a kde nie je možné vynútiť jeho dodržiavanie bez nebezpečenstva vzbury, aby nezavádzali žiadne nové reformy, nedotýkali sa sporných bodov, nestavali sa proti omši a nepripustili, aby rímski katolíci prijímali luteránstvo“. (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5) Tieto opatrenia snem schválil na veľkú radosť pápežských kňazov a prelátov.

Keby dodržiavanie tohto ediktu bolo vynútené, „reformácia by sa nemohla šíriť tam, kde je dosiaľ neznáma, ani by sa nemohla upevniť na dobrých základoch tam, kde sa už rozšírila“. (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5) Sloboda prejavu by bola potlačená. Nebolo by dovolené prestúpiť na inú vieru. Od prívržencov reformácie sa žiadalo, aby sa týmto obmedzeniam a zákazom ihneď podriadili. Zdalo sa, že svet čoskoro príde o akúkoľvek nádej. „Návrat pod nadvládu Ríma... by nevyhnutne znamenal návrat starých neporiadkov“ a potom by sa už iste našla príležitosť, „aby sa dokončila skaza diela už silno otraseného fanatizmom a rozkolom“. (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5)

Keď sa evanjelici zišli, aby sa poradili, pozerali na seba so strachom a obavami v očiach. Jeden druhého sa pýtal: „Čo robiť?“ Šlo o otázky dôležité pre celý svet. Majú sa vodcovia reformácie podriadiť a prijať edikt? GC 200 Ako ľahko mohli v takej ťažkej a rozhodujúcej chvíli skĺznuť na nesprávnu cestu. Koľko prijateľných zámienok, výhovoriek a dôvodov mohli nájsť pre to, že je nutné podriadiť sa. Luteránska šľachta mala zaručenú slobodu vyznania. Rovnaké právo mali aj všetci ich poddaní, ktorí ešte pred vydaním tohto dekrétu prijali reformačnú vieru. Prečo by sa s tým nemohli uspokojiť? Koľkému nebezpečenstvu by sa mohli vyhnúť, keby sa podrobili. Do koľkých neznámych nebezpečenstiev a sporov ich neochota uposlúchnuť privedie? Kto vie, aké možnosti prinesie budúcnosť? Preto prijmime olivovú ratolesť mieru, ktorú Rím podáva a zaceľme rany Nemecka. Podobnými argumentmi mohli reformátori ospravedlniť svoj súhlas s postupom, ktorý by ich v krátkom čase doviedol k porážke.

„Našťastie rozoznali, z akého princípu vychádza navrhované riešenie a konali na základe svojej viery. O aký princíp šlo? O právo Ríma znásilňovať svedomie a zakazovať slobodné štúdium. Či sa im a ich protestantským poddaným neponúkala náboženská sloboda? Áno, ale len ako zvláštna výhoda vyjadrená nejakou dohodou, nie však ako právo. Pre všetkých ostatných, ktorí sa na konaní nezúčastnili, mala platiť veľká zásada moci – pre svedomie nie je miesto, Rím je neomylným sudcom a je nutné ho poslúchať. Prijatie navrhovanej dohody by znamenalo, že náboženská sloboda sa bude vzťahovať len na reformované Sasko a v celom ostatnom kresťanskom svete bude štúdium Písma a vyznávanie reformačnej viery zločinom a bude trestané väzením a smrťou na hranici. Môžu súhlasiť s tým, aby náboženská sloboda platila len niekde? Môžu súhlasiť s vyhlásením, že reformácia už nesmie získať žiadneho prívrženca a pripustiť, že tam, kde vládne Rím v tejto chvíli, bude vládnuť na veky? Mohli by potom reformátori tvrdiť, že nie sú zodpovední za krv stoviek a tisícov ľudí, ktorí v dôsledku tejto dohody prídu o život v krajinách ovládaných pápežom? GC 201 Znamenalo by to zradu veci evanjelia a slobody kresťanstva v najrozhodnejšom okamihu.“ (Wylie, zv. 9, kap. 15) „Rozhodli sa radšej obetovať všetko, svoj štát, svoju korunu i svoj život.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5)

Kniežatá si povedali: „Odmietnime toto nariadenie, v otázkach svedomia nerozhoduje väčšina.“ Vyhlásili: „Za pokoj, ktorému sa teší ríša, vďačíme nariadeniu z roku 1526. Jeho zrušenie by v Nemecku spôsobilo rozbroje a rozkol. Snem nemá právo zrušiť náboženskú slobodu, dokiaľ sa koncil nezíde.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5) Povinnosťou štátu je chrániť slobodu svedomia a tam tiež končí jeho právomoc v náboženských otázkach. Každá vláda, ktorá sa pokúša usmerňovať alebo vynucovať náboženské presvedčenie mocou, opúšťa zásadu, za ktorú tak šľachetne bojovali evanjelickí kresťania.

Obhajcovia pápeža sa rozhodli, že potlačia to, čo nazývali „nebezpečnou tvrdošijnosťou“. Najskôr sa pokúsili spôsobiť rozkol medzi prívržencami reformácie a zastrašiť všetkých, ktorí sa k nej zatiaľ otvorene nehlásili. Nakoniec boli pred snem pozvaní zástupcovia slobodných miest a mali prehlásiť, či pristúpia na podmienky návrhu. Žiadali o odklad, ale nadarmo. Keď mali prisahať, temer polovica sa ich postavila na stranu reformátorov. Tí, ktorí odmietli obetovať slobodu svedomia a právo samostatne myslieť, dobre vedeli, že sa svojím postojom vystavujú budúcej kritike, odsúdeniu a prenasledovaniu. Jeden z delegátov povedal: „Musíme buď zaprieť Božie slovo, alebo sa nechať upáliť.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5)

Kráľ Ferdinand, ktorý na sneme zastupoval cisára, videl, že nariadenie by vyvolalo vážne nezhody, ak by ho kniežatá neprijali a nepodporovali. Pokúsil sa ich presvedčiť, pričom dobre vedel, že použitie násilia by proti takým mužom len stupňovalo ich odhodlanosť. GC 202 „Prosil kniežatá, aby prijali nariadenie, a uisťoval ich, že cisár bude s nimi spokojný.“ Títo verní mužovia však uznávali moc, ktorá prevyšuje všetkých pozemských vládcov. Pokojne odpovedali: „Poslúchneme cisára vo všetkom, čo môže prispieť na zachovanie pokoja a bude na Božiu česť.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5)

Nakoniec kráľ oznámil pred snemom kurfirstovi a jeho priateľom, že edikt „bude vydaný formou cisárskeho nariadenia“ a že „im neostáva nič iné, ako sa podriadiť väčšine“. Po tomto vyhlásení kráľ opustil zhromaždenie bez toho, aby poskytol zástancom reformácie príležitosť, aby o ňom mohli diskutovať alebo naň odpovedať. „Márne vyslali kráľovi posolstvo s prosbou, aby sa vrátil.“ Na ich námietky kráľ odpovedal: „Je to hotová vec. Neostáva nič iné, len sa podrobiť.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 5)

Cisárska strana bola presvedčená, že evanjelické kniežatá vyzdvihnú Písmo sväté nad učenie a požiadavky ľudí. Dobre vedeli, že kdekoľvek bude prijatá táto zásada, tam pápežstvo nakoniec stratí svoju moc. Stúpenci cisára podobne ako tisíce ich nasledovníkov, videli len „to, čo je možné vidieť očami“, a nahovárali si, že vec cisára a pápeža je v poriadku, zatiaľ čo vec reformátorov je na tom zle. Keby sa zástancovia reformácie spoliehali na ľudskú pomoc, boli by naozaj bezmocní, ako si to ich nepriatelia mysleli. I keď boli počtom slabí a odporovali Rímu, boli silní. Odvolali sa „od snemu k Božiemu slovu a od cisára Karola k Ježišovi Kristovi, Kráľovi kráľov a Pánovi pánov“. (D’Aubigné, zv. 13, kap. 6)

Keď Ferdinand odmietol zohľadniť ich presvedčenie v otázke svedomia, kniežatá sa rozhodli, že nebudú dbať na jeho neprítomnosť a predložia bezodkladne svoj protest národnému snemu. Spísali slávnostné vyhlásenie a predložili ho snemu. Znelo:

„Protestujeme týmto pred Bohom, naším jediným Stvoriteľom, Ochrancom, Vykupiteľom a Spasiteľom, ktorý bude jedného dňa naším Sudcom, a pred všetkými ľuďmi i stvorením, že my i náš ľud, v žiadnom prípade nesúhlasíme s navrhovaným nariadením a nepripojíme sa k ničomu, čo sa akokoľvek prieči Bohu, svätému Božiemu slovu, nášmu pravému svedomiu a spáse našich duší. GC 203

Neschvaľujeme vyhlásené nariadenie! Sme si istí, že keď všemohúci Boh povolá človeka, aby poznal Boha, tento človek nemôže Boha poznať. Spoľahlivé učenie je len to, ktoré sa zhoduje s Božím slovom... Pán zakazuje hlásať akékoľvek iné učenie... Písmo sväté sa má vykladať inými, jasnejšími textami Biblie;... táto svätá kniha je pre kresťana nevyhnutná, je ľahká na pochopenie a jej poslaním je odstraňovať temnotu. Sme rozhodnutí z Božej milosti zachovávať a výlučne hlásať rýdze Božie slovo len tak, ako je obsiahnuté v Biblických knihách Starého a Nového zákona a nepripustiť, aby sa k nemu čokoľvek pridávalo, čo by mu mohlo odporovať. Toto slovo je jediná pravda. Je bezpečným meradlom každého učenia a života a nemôže zlyhať alebo nás oklamať. Kto stavia na tomto základe, odolá všetkým pekelným mocnostiam a všetka ľudská márnosť, ktorá sa postaví proti nemu, padne pred Božou tvárou.

Z tohto dôvodu odmietame jarmo, ktoré sa na nás kladie. Súčasne očakávame, že Jeho cisárska Milosť sa voči nám zachová ako kresťanský vládca, ktorý miluje Boha nadovšetko. Vyhlasujeme, že budeme ochotne prejavovať jemu i vám, milostiví páni, lásku a poslušnosť, ako je našou spravodlivou a skutočnou povinnosťou.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 6)

Protest zapôsobil na snem hlbokým dojmom. Väčšina členov snemu žasla nad smelosťou protestujúcich a naplnili ich obavy. Budúcnosť sa im javila ako búrlivá a neistá. Rozkol, spory a krviprelievanie sa zdali neodvrátiteľné. Stúpenci reformácie v istote, že obhajujú spravodlivú vec a spoliehajú sa na ruku Všemohúceho boli „plní odvahy a odhodlania“.

„Zásady obsiahnuté v tomto vychýrenom proteste... sú samou podstatou protestantizmu. Tento protest sa stavia proti dvojakému zneužívaniu ľudskej moci vo veciach viery: prvým je zasahovanie štátnych úradov do náboženských otázok a druhým je samozvaná moc cirkvi.

GC 204 Namiesto týchto nešvárov kladie protestantizmus právo svedomia nad moc úradov a autoritu Božieho slova nad moc cirkvi. Predovšetkým odmieta svetskú moc v duchovných veciach a odvoláva sa na slová apoštolov: ‚Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.’ (Sk 5,29) Nad korunu Karola V. vyvýšil korunu Ježiša Krista. Šiel však ešte ďalej: vyhlásil zásadu, že každé ľudské učenie má byť podriadené Božiemu slovu.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 6) Protestujúci okrem toho vyhlásili svoje právo slobodne vysloviť svoje presvedčenie o pravde. Budú nielen veriť Božiemu slovu a poslúchať ho, ale budú i učiť to, čo Božie slovo hovorí a neuznávajú právo kňazov alebo úradov zasahovať do toho. Speyerský protest je slávnostným vystúpením proti náboženskému útlaku a požiadavkám na právo všetkých ľudí uctievať Boha podľa vlastného svedomia.

Protest bol verejne vyhlásený. Zapísal sa do pamäti tisícov ľudí a zaznamenali ho nebeské knihy, odkiaľ ho nemôže nikto vymazať. Celé evanjelické Nemecko prijalo protest ako vyjadrenie svojej viery. Toto vyhlásenie ľudia chápali ako prísľub novej a lepšej doby. Jeden zo šľachticov povedal Speyerským protestantom: „Kiež vás Všemohúci, ktorý vám dal milosť vyjadriť sa tak dôrazne, slobodne a neohrozene, zachová v tejto kresťanskej odhodlanosti až po večnosť.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 6)

Keby si reformácia po dosiahnutí prvého úspechu dovolila vyčkávať, kým si získa priazeň sveta, spreneverila by sa Bohu i sebe a tým by si pripravila vlastnú skazu. To, čo vtedy prežili reformátori, je poučením pre všetky nasledujúce veky. Satan pôsobí proti Bohu a proti Božiemu slovu stále rovnakým spôsobom. Rovnako ako v šestnástom storočí stavia sa i dnes proti tomu, aby sa Písmo sväté stalo meradlom života. V našej dobe ľudia odišli ďaleko od jeho učenia a príkazov, preto je potrebné, aby sa vrátili k samému základu protestantizmu – k Biblii ako k jedinému pravidlu viery a života. GC 205 Satan stále pôsobí všetkými svojimi prostriedkami, aby zrušil náboženskú slobodu. Antikristovská mocnosť, proti ktorej vystúpili protestanti v Speyeri, sa teraz pokúša s obnovenou silou znovu získať stratenú vládu. Neochvejná vernosť Božiemu slovu, ktorá sa prejavila v reformácii počas takej kritickej chvíle, je dnes jedinou nádejou pre nápravu.

Určité znamenia naznačovali, že protestantom hrozí nebezpečenstvo. Iné znamenia zase ukazovali, že Božia ruka ochráni verných. V tej dobe „Melanchthon náhlivo sprevádzal ulicami Speyeru smerom k Rýnu svojho priateľa Šimona Grynaeua a naliehavo ho žiadal, aby ušiel za rieku. Grynaeus bol týmto náhlením prekvapený a Melanchthon mu vysvetľoval: ‚Ukázal sa mi akýsi starec, ktorého som nepoznal. Mal vážny a slávnostný výzor a povedal mi, že Ferdinand pošle za chvíľu strážnikov, aby Grynaeua zatkli.‘“

Toho dňa totiž Faber, popredný obhajca pápežstva, vo svojej kázni osočil Grynaeua. Grynaeus sa proti obvineniu ohradil a nakoniec Faberovi vytkol, že obhajuje „ohavné bludy“. „Faber potlačil svoj hnev, ale hneď šiel ku kráľovi a získal od neho zatykač na nepohodlného heidelberského profesora. Melanchthon nepochyboval o tom, že jeho priateľa zachránil sám Boh, keď poslal jedného zo svojich anjelov, aby ho varoval.“

„Na brehu Rýna potom nehybne čakal, dokiaľ prúd rieky nezachráni Grynaeua pred jeho prenasledovateľmi. ‚Konečne‘, zvolal Melanchthon, keď ho uvidel na opačnom brehu, ‚konečne je vytrhnutý z krutých pazúrov ľudí, ktorí túžia po nevinnej krvi‘. Keď sa Melanchthon vrátil domov, dozvedel sa, že strážnici, ktorí pátrali po Grynaeuovi, prehľadali dom od povaly až po pivnicu.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 6)

Reformácia mala ešte viac zažiariť pred mocnými tohto sveta. Kráľ Ferdinand odmietol evanjelické kniežatá prijať. GC 206 Namiesto toho dostali príležitosť predložiť svoju vec cisárovi a zhromaždeným cirkevným a štátnym hodnostárom. Cisár Karol V. chcel urovnať spory, ktoré zachvátili ríšu po vyhlásení protestu v Speyeri, preto zvolal do Augsburgu snem, ktorému hodlal podľa svojho oznámenia sám predsedať. Na tento snem pozval aj predstaviteľov protestantizmu.

Reformácii hrozilo veľké nebezpečenstvo. Jej prívrženci zverili svoju vec Bohu a sľúbili, že zostanú verní evanjeliu. Radcovia varovali saského kurfirsta, aby na snem nechodil. Tvrdili, že cisár vyžaduje účasť protestantských kniežat preto, aby ich vlákal do pasce. „Ísť a nechať sa zavrieť do hradieb mesta a vydať sa tak do rúk mocného nepriateľa, to predsa znamená riskovať všetko.“ Iní veľkodušne oznamovali: „Nech sa len kniežatá správajú odvážne a Božia vec bude zachránená.“ Luther povedal: „Boh je verný, neopustí nás.“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 2) Kurfirst sa vybral do Augsburgu aj so svojím sprievodom. Všetci vedeli o nebezpečenstve, ktoré im hrozí. Mnohí sa vydali na cestu s chmúrnymi predstavami a s obavou v duši. Luther, ktorý ich odprevádzal až do Coburgu, povzbudzoval ich slabnúcu vieru tým, že im spieval chorál, ktorý zložil pre túto cestu: „Hrad prepevný je náš Boh.“ Povzbudivá pieseň zahnala mnoho úzkostných predstáv, povzbudila mnohé skleslé srdcia.

Evanjelické kniežatá si priali predložiť snemu svoje názory systematicky zoradené a doložené dôkazmi z Písma. Prípravu dokumentu zverili Lutherovi, Melanchthonovi a ich spolupracovníkom. Toto vyznanie prijali protestanti ako prejav svojej viery a potom sa zišli, aby tento významný dokument podpísali. Bola to slávnostná, ale aj nebezpečná chvíľa. Reformátori sa obávali, aby vec reformácie nebola zmiešaná s politickými otázkami. Uvedomovali si, že reformácia by mala pôsobiť len pod vplyvom, ktorý vychádza z Božieho slova. GC 207 Keď chceli vyznanie podpísať protestantskí šľachtici, Melanchthon sa proti tomu postavil s odôvodnením: „To je záležitosť teológov a kňazov, aby tieto veci navrhovali. Autoritu mocných zeme zachovajme pre iné veci.“ Ján Saský sa ohradil: „Boh chráň, aby ste ma vynechali. Som rozhodnutý vykonať to, čo je správne, i keby ma to malo stáť korunu. Chcem vyznávať Pána. Kurfirstský klobúk a hermelínový plášť mi nie sú také drahé ako kríž Ježiša Krista.“ Po tomto vyhlásení vzal pero a podpísal sa pod vyznanie. Iný zo šľachticov vzal pero do ruky a povedal: „Ak to vyžaduje česť môjho Pána Ježiša Krista, som ochotný... vzdať sa svojho majetku a položiť aj svoj život.“ Potom pokračoval: „Skôr by som sa vzdal svojich poddaných a svojho územia a odišiel z krajiny svojich otcov s palicou v ruke, než by som prijal iné učenie ako to, ktoré je obsiahnuté v tomto vyznaní.“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 6) Takú vieru a odvahu mali títo Boží muži.

Nadišla chvíľa, keď mali predstúpiť pred cisára. Karol V. prijal evanjelických predstaviteľov reformácie, sediac na svojom tróne, obklopený kniežatami a šľachticmi. Evanjelici prečítali vyznanie svojej viery. Pred vznešeným zhromaždením jasne vyložili pravdy evanjelia a označili bludy katolíckej cirkvi. Právom sa tento deň označuje za „najväčší deň reformácie a jeden z najslávnejších dní v dejinách kresťanstva a ľudstva“. (D’Aubigné, zv. 14, kap. 7)

Uplynulo len niekoľko rokov od chvíle, keď mních z Wittenberga stál vo Wormse sám pred národnou radou. Na jeho mieste stáli teraz vznešené a mocné kniežatá ríše. Lutherovi zakázali ísť do Augsburgu, bol tam však prítomný svojimi slovami a modlitbami. Napísal: „Som prešťastný, že som sa dožil tejto hodiny, v ktorej bol Kristus verejne vyvýšený tak vynikajúcimi vyznávačmi na takom slávnom zhromaždení.“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 7) Tak sa naplnili slová Písma: „Budem hovoriť o tvojich svedectvách pred kráľmi a nebudem sa hanbiť.“ (Ž 119,46) GC 208

Za života apoštola Pavla sa evanjelium, pre ktoré bol väznený, dostalo rovnakým spôsobom pred kniežatá a šľachtu cisárskeho mesta. Podobne i vtedy znela v palácoch zvesť, ktorú cisár zakázal hlásať z kazateľníc. To, čo mnohí pokladali za nevhodné pre poddaných, počúvali teraz udivení vládcovia a páni ríše. Králi a šľachtici tvorili poslucháčstvo, korunované kniežatá boli kazateľmi a predmetom kázania bola Božia kráľovská pravda. Dobový spisovateľ poznamenal: „Od apoštolských dôb sa neprihodilo nič väčšieho, ani nezaznelo veľkolepejšie vyznanie.“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 7)

Istý katolícky biskup povedal: „Všetko, čo luteráni hovoria, je pravda, to nemôžeme poprieť.“ Ktosi sa doktora Ecka spýtal: „Môžete rozumovými dôkazmi vyvrátiť vyznanie, ktoré predniesol kurfirst a jeho druhovia?“ Eck povedal: „Pomocou apoštolských a prorockých spisov nie, no pomocou spisov cirkevných otcov a vyjadrení koncilov áno!“ Odpoveď znela: „Rozumiem, luteráni vychádzajú podľa vás z Písma, zatiaľ čo my stojíme mimo Písma.“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 8)

Niektoré ďalšie nemecké kniežatá sa rozhodli pre reformovanú vieru. Sám cisár vyhlásil, že články protestantov sú rýdza pravda. Vyznanie bolo preložené do mnohých jazykov a rozšírené po celej Európe. V nasledujúcich generáciách ich prijali milióny ľudí ako vyjadrenie svojej viery.

Verní Boží služobníci nemuseli pracovať sami. Keď sa proti ním spájali duchovné mocnosti zla, Pán nezabúdal na svoj ľud. Keby mohli všetko sledovať duchovným zrakom, videli by jasné dôkazy Božej prítomnosti a pomoci, aké videl prorok v dávnych dobách. Keď Elizeov služobník upozorňoval svojho pána na nepriateľské vojsko, ktoré obkľúčilo mesto a zatarasilo im všetky cesty, prorok sa modlil: „Hospodine, prosím, otvor jeho oči, aby videl!“ (2 Kráľ 6,17) Zrazu sluha uvidel, že vrch je plný koní a ohnivých vozov. Nebeské vojsko bolo pripravené ochrániť Božieho muža. Tak anjeli chránia tých, ktorí pracujú pre obnovu cirkvi.

Luther dôsledne presadzoval okrem iných zásadu, že reformácia nesmie žiadať podporu u svetskej moci a že nesmú ju chrániť pomocou zbraní. Tešil sa, že evanjelium vyznávajú ríšske kniežatá. Keď kniežatá navrhovali vytvoriť obranný zväz, hovoril, že „učenie evanjelia má obhajovať sám Boh... Čím menej bude do diela zasahovať človek, tým mocnejšie zasiahne Boh. Podľa jeho názoru boli všetky navrhované politické opatrenia prejavom nedôstojného strachu a hriešnej nedôvery.“ (D’Aubigné, zv. 10, kap. 14) GC 209

Keď sa mocní nepriatelia spojili, aby reformáciu zničili, a keď sa zdalo, že sa proti nej zdvihnú tisíce mečov, Luther napísal: „Satan stupňuje svoju zúrivosť. Bezbožní veľkňazi spriadajú úklady, hrozí nám vojna. Vyzvite ľud, aby statočne bojoval pred Božím trónom vierou a modlitbou tak, aby naši nepriatelia, premožení Božím Duchom, boli prinútení zmieriť sa. To, čo najviac potrebujeme a musíme robiť, je modliť sa. Oznámte ľuďom, že sú teraz vystavení ostriu meča a satanovej zlobe, a povedzte im, nech sa modlia.“ (D’Aubigné, zv. 10, kap. 14)

O niečo neskôr sa Luther ešte raz zmienil o zväze, ktorý zamýšľali založiť evanjelické kniežatá a vyhlásil, že jedinou zbraňou, ktorú by sme mali používať, je „meč Ducha“. V liste saskému kurfirstovi napísal: „Nemôžeme s dobrým svedomím schvaľovať navrhovaný obranný zväz. Radšej by sme desaťkrát zomreli, než aby sme videli, že pre vec evanjelia bola preliata jediná kvapka krvi. Musíme byť ako ,ovce vedené na zabitie‘. Musíme niesť Kristov kríž. Vaša Výsosť môže byť bez obáv. Dosiahneme svojimi modlitbami viac než všetci naši nepriatelia svojím chválením. Len nepošpiňte svoje ruky krvou svojich bratov. Ak cisár žiada, aby sme boli vydaní jeho sudcom, sme pripravení pred nich predstúpiť. Nemôžete brániť našu vieru. Každý pre svoju vieru podstupuje vlastné nebezpečenstvo.“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 1) GC 210

Zo skrytých modlitieb vyšla sila, ktorá v dobe veľkej reformácie otriasla svetom. V posvätnom tichu vystupovali Boží služobníci na skalu Božích zasľúbení. V čase zápasov v Augsburgu „sa Luther každý deň najmenej tri hodiny modlil a boli to práve hodiny najvhodnejšie pre štúdium“. Vo svojej skromnej izbe otváral svoju dušu pred Bohom slovami „plnými úcty, strachu a nádeje tak, ako by sa rozprával s priateľom“. Hovoril: „Viem, že si náš Otec a náš Boh a že zaženieš prenasledovateľov svojich synov, pretože s nami si ohrozený i ty. Celá táto vec je tvoja a len z tvojej vôle sa na nej zúčastňujeme. Ochraňuj nás teda, Otče!“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 6)

Melanchthonovi, ktorého zvierali obavy a úzkosť, Luther napísal: „Milosť a pokoj v Kristovi – v Kristovi hovorím, nie na svete. Amen. Veľmi nenávidím tie nesmierne starosti, ktoré ťa trápia. Ak ide o nespravodlivú vec, opusť ju, ak však ide o vec spravodlivú, prečo neveríš prísľubom Pána, ktorý nám prikazuje, aby sme spali pokojne?... Kristus neopustí dielo spravodlivosti a pravdy. Kristus žije, Kristus vládne, prečo sa teda máme báť?“ (D’Aubigné, zv. 14, kap. 6)

Boh vypočul volanie svojich služobníkov. Dal kniežatám a kazateľom milosť a odvahu, aby zastávali pravdu proti vládcom tmy tohto sveta. Pán riekol: „Hľa, kladiem na Sione uholný kameň vyvolený, drahocenný, a ten, kto verí naň, nebude zahanbený.“ (1 Pet 2,6) Protestantskí reformátori stavali na Kristovi a brány pekla ich nemohli premôcť.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy