REGISTER KNIHY

10. Postup reformácie v Nemecku - Veľký spor vekov

Audio záznam
Lutherova študovňa na hrade Wartburg

GC 185 Lutherovo tajuplné zmiznutie vyvolalo ochromenie v celom Nemecku. Všade sa pýtali, čo sa s ním stalo. Šírili sa podivuhodné správy a veľa ľudí sa domnievalo, že bol zavraždený. Mnohí nariekali, a neboli to len jeho oddaní priatelia, ale aj tisíce ľudí, ktorí sa k reformácii verejne neprihlásili. Mnohí prisahali, že sa pomstia za jeho smrť.

Predstavitelia rímskej cirkvi s obavami sledovali, ako sa proti nim dvíha vlna hrozivých nálad ľudu. Najprv jasali nad domnelou Lutherovou smrťou, ale teraz by sa najradšej skryli pred hnevom ľudu. Ani jeho najodvážnejšie činy nespôsobili jeho nepriateľom také starosti ako jeho zmiznutie. Ľudia, ktorí vo svojej nenávisti chceli zničiť smelého reformátora, dostali teraz, keď sa stal bezmocným zajatcom, strach. Jeden z nich vyhlásil: „Jediné, čo nám ostáva, aby sme sa zachránili, je zapáliť fakle a prehľadať celý svet, aby sme Luthera našli a vrátili ho národu, ktorý si ho žiada.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 1) Ukázalo sa, že cisárov výnos vyznel naprázdno. Pápežskí legáti zúrili, keď poznali, že sa ľudia o tento výnos zaujímajú omnoho menej než o Luthera.

Správy o tom, že je v bezpečí, i keď ako väzeň, upokojili obavy ľudí a ešte viac povzbudili ich nadšenie pre Luthera. Ľudia čítali jeho spisy ešte horlivejšie ako predtým. GC 186 Stále viac a viac ľudí sa pridávalo na stranu hrdinu, ktorý obhajoval Božie slovo proti obrovskej presile. Reformácia postupne silnela. Semeno, ktoré Luther zasial, klíčilo všade. Jeho neprítomnosť zavŕšila dielo, ktoré by jeho prítomnosť vykonať nedokázala. Ostatní pracovníci, keď bol ich vodca v ústraní, cítili väčšiu zodpovednosť. S novou vierou a horlivosťou sa snažili konať všetko, čo bolo v ich silách, aby sa tak šľachetne začaté dielo nezastavilo.

Satan však nezaháľal. Pokúsil sa o to, o čo sa pokúšal v každom inom reformnom hnutí – oklamať a zničiť ľudí tým, že im podstrčil napodobeninu, ktorú vydával za originál. Tak ako povstávali falošní Kristovia v prvom storočí kresťanskej cirkvi, tak vystupovali falošní proroci v 16. storočí.

Niekoľko mužov, ktorých hlboko zasiahlo náboženské vzrušenie, sa domnievalo, že z neba dostali zvláštne zjavenie. Tvrdili, že ich Boh poveril, aby dokončili reformáciu, ktorú Luther len skromne začal. V skutočnosti však marili dielo, ktoré Luther vykonal. Odmietali zásadu, ktorá je základom reformácie, že Božie slovo je jediným a dostatočným pravidlom viery a života. Nestavali na tomto neomylnom základe, ale na svojich nestálych a neistých pocitoch a dojmoch. Tým, že dali bokom Písmo sväté, ktoré odhaľuje blud a klam, otvorili satanovi cestu, aby ľahšie ovládal zmýšľanie ľudí.

Jeden z takýchto prorokov tvrdil, že dostal pokyny od anjela Gabriela. Istý študent, ktorý sa k nemu pridal, zanechal štúdium a vyhlasoval, že mu Boh dal múdrosť vykladať jeho slová. K nim sa potom pripojili ďalší ľudia, ktorí mali sklon k fanatizmu. Vystupovanie týchto blúznivcov vyvolalo nemalý rozruch. GC 187 Lutherove kázne burcovali ľud a všetci cítili potrebu nápravy. Tvrdenia falošných prorokov však zviedli na scestie mnoho skutočne čestných a charakterných ľudí.

Vodcovia tohto hnutia prichádzali do Wittenbergu a uplatňovali proti Melanchthonovi a jeho spolupracovníkom svoje domnelé nároky. Tvrdili: „Boh nás poslal, aby sme učili ľud. Viedli sme s Pánom dôverné rozhovory. Vieme, čo sa stane; sme totiž apoštoli a proroci a obraciame sa na doktora Luthera.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7)

Reformátori boli prekvapení a bezradní. To bolo niečo, s čím sa ešte nestretli a nevedeli, ako sa zachovať. Melanchthon vyhlásil: „V týchto ľuďoch je naozaj mimoriadny duch, ale aký je to duch?... Varujme sa, aby sme na jednej strane neuhášali Božieho Ducha a na druhej strane, aby nás nezviedol satan.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7)

Výsledky nového učenia sa čoskoro ukázali. Ľudia začali zanedbávať Bibliu alebo ju úplne odložili. Na školách nastal zmätok. Študenti prestali dodržiavať poriadok, opúšťali štúdium a odchádzali z univerzít. Ľuďom, ktorí si mysleli, že sú schopní oživiť a riadiť reformáciu, sa vlastne podarilo priviesť ju na pokraj zničenia. Prívrženci pápežstva získali znovu sebadôveru a nadšene volali: „Ešte jeden taký zápas a všetko bude naše.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7)

Keď sa Luther na Wartburgu dozvedel, čo sa deje, robil si veľké starosti: „Čakal som, že satan na nás zošle tento mor.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7) Poznal pravú povahu týchto údajných prorokov a videl nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo vec pravdy. Ani nepriateľstvo pápeža a cisára mu nerobilo takú veľkú starosť, akú cítil teraz. Z ľudí, ktorí sa vydávali za priaznivcov reformácie, sa stali jej najhorší nepriatelia. GC 188 Práve tie pravdy, ktoré mu priniesli toľko radosti a útechy, použili na to, aby vyvolali v cirkvi spory a zmätok.

Luthera inšpiroval k reformácii Duch Svätý a viedol ho ďalej, než si Luther sám prial. Nemal v úmysle zaujať také stanoviská, aké zaujal, alebo robiť také zásadné zmeny, aké konal. Bol iba nástrojom v rukách Nekonečnej moci.

A predsa sa často obával o výsledok svojej práce. Raz povedal: „Keby som vedel, že moje učenie škodí čo i len jednému jedinému človeku, hoci aj tomu najjednoduchšiemu a najúbohejšiemu – čo nemôže, pretože je to evanjelium – chcel by som radšej desaťkrát zomrieť než neodvolať.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7)

I samotný Wittenberg, stredisko reformácie, sa rýchlo dostával pod vplyv fanatizmu a bezzákonnosti. Tento hrozný stav nebol dôsledkom Lutherovho učenia, aj keď nepriatelia po celom Nemecku obviňovali Luthera. S trpkosťou v srdci si Luther niekedy kládol otázku: „Je možné, aby takto skončilo veľké reformačné dielo?“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7) Keď však opäť v modlitbe zápasil s Bohom, napĺňal jeho vnútro pokoj. Vyhlásil: „Nie je to moje dielo, ale tvoje. Nestrpíš predsa, aby ho skazila poverčivosť alebo fanatizmus.“ Pomyslenie, že by mal v takej ťažkej chvíli zostať bokom od zápasov, sa pre neho stalo neznesiteľným. Rozhodol sa, že sa vráti do Wittenbergu.

Okamžite sa teda vydal na nebezpečnú cestu. Keďže ešte stále platila nad ním ríšska kliatba, nepriatelia ho mohli pripraviť o život. Priatelia mu nesmeli poskytnúť pomoc ani prístrešie. Cisárska vláda prijala najprísnejšie opatrenia proti jeho prívržencom. Luther však videl, že dielo evanjelia je ohrozené a v Božom mene smelo vyrazil do boja za pravdu.

V liste saskému kurfirstovi, v ktorom oznámil úmysel odísť z Wartburgu, Luther napísal: „Nech je známe Vašej Výsosti, že odchádzam do Wittenbergu pod ochranou, ktorá je ďaleko vyššia než ochrana kniežat a kurfirstov. Nemám v úmysle žiadať podporu Vašej Výsosti, vôbec netúžim po vašej ochrane, skôr ja budem chrániť vás. GC 189 Keby som vedel, že Vaša Výsosť ma môže alebo chce ochrániť, nešiel by som do Wittenbergu vôbec. Niet meča, ktorý by mohol podporiť túto vec. Všetko musí urobiť sám Boh, bez pomoci a spolupráce človeka. Ten, kto má najväčšiu vieru, sa môže najskôr ochrániť.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 8)

V druhom liste, ktorý napísal cestou do Wittenbergu, Luther doplnil: „Viem, že vzbudím neľúbosť Vašej Výsosti a hnev celého sveta. Či nie sú wittenbergskí mojím stádom? Či mi ich Boh nezveril? A či by som sa kvôli nim nemal v prípade nutnosti vystaviť nebezpečenstvu smrti? Nakoniec sa obávam, že v Nemecku nastane veľké povstanie, ktorým Boh potrestá náš národ.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 7)

Veľmi opatrne a pokorne, ale rozhodne a pevne začal Luther svoje dielo. Povedal: „Slovom musíme zvrhnúť a zničiť to, čo sa nastolilo násilím. Nepoužijem silu proti poverčivým a neveriacim... Nikto nesmie byť donucovaný. Pravou podstatou viery je sloboda.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 8)

Zakrátko sa po Wittenbergu roznieslo, že sa Luther vrátil a že bude kázať. Poslucháči prišli zo všetkých strán a kostol sa naplnil do posledného miesta. Luther vystúpil na kazateľnicu a s veľkou múdrosťou a láskavosťou učil, napomínal a karhal. Keď hovoril o správaní ľudí, ktorí sa snažili násilne zrušiť omšu, povedal:

„Omša nie je dobrá vec. Boh s ňou nesúhlasí. Mala by sa zrušiť a prial by som si, aby ju na celom svete nahradila Večera Pánova. Nikto však nesmie byť od nej odtrhnutý násilím. Túto vec musíme nechať v Božích rukách. Musí pôsobiť Božie slovo, nie my. Pýtate sa, prečo tomu tak má byť? Srdcia ľudí nemáme vo svojich rukách, ako má hrnčiar v rukách hlinu. Máme právo hovoriť, nemáme však právo konať. Kážme, ostatné je už na Bohu. Keby použil násilie, čo by získal? Predstieranie, formálnosť, napodobňovanie, náboženské úkony vymyslené človekom a pokrytectvo... Nebude však v tom ani úprimnosť srdca, ani viera, ani láska. GC 190 Kde chýbajú tieto tri veci, chýba všetko a za takýto výsledok by som nedal ani zlámaný groš. Boh urobí jediným slovom viac než vy a ja a viac než spojeným úsilím celý svet. Boh ovládne srdce. A ak je zasiahnuté srdce, máš všetko...

Budem kázať, zhovárať sa a písať. Nebudem však nikoho nútiť, pretože viera je slobodný prejav človeka. Viete, čo som urobil. Povstal som proti pápežovi, odpustkom a obhajcom pápežstva, ale bez násilia a nevyvolával som rozruch. Presadzoval som Božie slovo. Kázal som a písal, to je všetko, čo som konal. A predsa, kým som písal – slovo, ktoré som kázal, zvrhlo pápežstvo. Žiadne knieža ani cisár mu tak neuškodili. Ja som predsa neurobil nič. Samo Božie slovo vykonalo všetko. Keby som bol chcel použiť silu, možno by bolo celé Nemecko zaliate krvou. Čo by to však prinieslo? Skazu a spustošenie tela i duše. Preto som bol ticho a nechal som slovo, aby samo prešlo svetom.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 8)

Luther po celý týždeň každý deň kázal pozorným zástupom. Božie slovo rozptýlilo ovzdušie fanatického vzrušenia. Moc evanjelia priviedla zvedených späť na cestu pravdy.

Luther sa netúžil stretnúť s fanatikmi, ktorých konanie prinieslo toľko zla. Vedel, že sú to ľudia nesprávne mysliaci a nedisciplinovaní, ktorí tvrdia, že dostali z neba zvláštne osvietenie, pritom ale neznesú najmenší odpor ani najmiernejšie pokarhanie či radu. Chcú byť najvyššou autoritou a od každého vyžadujú, aby bez námietok uznal ich nároky. Pretože ho žiadali o rozhovor, súhlasil. Jasne odhalil zhubnosť ich tvrdení, takže títo domnelí proroci ihneď opustili Wittenberg.

Fanatizmus bol načas zastavený. O niekoľko rokov neskôr však vypukol s ešte väčšou silou a s ešte horšími následkami. O vodcoch tohto hnutia Luther povedal: GC 191 „Pre nich bolo Písmo sväté len mŕtvou literou, lebo všetci hneď volali: ,Duch, Duch!’ Celkom iste nepôjdem tam, kam ich vedie ich duch. Kiež ma Boh vo svojom milosrdenstve uchráni pred cirkvou, v ktorej sú len samí ‚svätí‘. Chcem žiť s pokornými, slabými, bezmocnými, ktorí vedia o svojich hriechoch a ktorí stále volajú k Bohu z hĺbky svojho srdca, aby v ňom našli útechu a pomoc.“ (D’Aubigné, zv. 10, kap. 10)

Tomáš Münzer, najhorlivejší z fanatikov, bol veľmi schopný. Keby svoje schopnosti nechal správne usmerniť, mohol vykonať mnoho dobra. Münzer však neprijal hlavné zásady pravého náboženstva. „Bol posadnutý túžbou zreformovať svet a zabúdal na to, na čo zabúdajú všetci podobní pochabí ľudia, že totiž s reformáciou musia začať u seba.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 8) Túžil po tom, aby získal postavenie a vplyv. Nebol ochotný byť druhým, ani po Lutherovi. Tvrdil, že reformátori namiesto pápeža nastolili autoritu Písma a tým vlastne vytvorili iné pápežstvo. Tvrdil o sebe, že ho poveril Boh, aby uskutočnil pravú reformáciu. Münzer tvrdil: „Kto má tohto ducha, má pravú vieru, i keby nikdy v živote Bibliu ani nevidel.“ (D’Aubigné, zv. 10, kap. 10)

Fanatickí učitelia podliehali vlastným dojmom a považovali každý svoj pocit za Boží hlas. Preto zachádzali do extrémov. Niektorí dokonca pálili svoje Biblie a hlásali: „Litera zabíja, ale Duch oživuje.“ GC 192 Münzerovo učenie zodpovedalo túžbe ľudí po zázrakoch, pričom uspokojovalo ich pýchu, pretože ľudské názory a predstavy vyvyšoval nad Božie slovo. Jeho učenie prijalo tisíce ľudí. Zanedlho Münzer verejne pri bohoslužbách odmietol akýkoľvek spoločenský poriadok a vyhlásil, že poslúchať vrchnosť je to isté ako slúžiť súčasne Bohu i satanovi.

Ľudia, ktorí už začínali zvrhávať jarmo pápežstva, sa stávali netrpezlivými a najradšej by sa zbavili aj svetskej vlády. Münzerovo revolučné učenie, podľa jeho tvrdenia Bohom posvätené, ich zvádzalo k tomu, aby odmietli akýkoľvek poriadok a popustili uzdu svojim predsudkom a vášňam. Nasledovali hrozné vzbury a boje, nemecké polia nasiakli krvou.

Vnútorné muky, ktoré Luther prežíval kedysi v Erfurte, keď videl, že z dôsledkov fanatizmu obviňujú reformáciu, ho teraz zasiahli znovu dvojnásobne silnejšie. Pápežovi naklonená šľachta hlásala – a mnohí boli ochotní uveriť jej tvrdeniu – že vzbury sú zákonitým dôsledkom Lutherovho učenia. I keď toto obvinenie nebolo ničím podložené, reformátorovi spôsobilo veľký zármutok. Nemohol uniesť, že vec pravdy zneuctili tým, že ju porovnávali s najhrubším fanatizmom. Na druhej strane aj vodcovia vzbury nenávideli Luthera, pretože nielen odmietal ich učenie a upieral im božské vnuknutie, ale označoval ich za povstalcov proti štátnej správe. Obviňovali ho, že je bezohľadný klamár. Zdalo sa, že vyvolal proti sebe nepriateľstvo šľachty i ľudu.

Katolíci jasali a tešili sa, že čoskoro budú svedkami konca reformácie. Obviňovali Luthera z bludov, proti ktorým práve bojoval. Skupine fanatikov, ktorí falošne tvrdili, že sa s nimi zaobchádza veľmi nespravodlivo, sa podarilo získať sympatie značného množstva ľudí. A ako to neraz býva v prípade ľudí, ktorí zídu na nesprávnu cestu, pokladali ich za mučeníkov. Tí, ktorí sa všemožne stavali proti reformácii, boli ľutovaní a oslavovaní ako obete krutosti a útlaku. Bola to práca satana, vyvolaná rovnakým duchom vzbury, ktorý sa po prvýkrát prejavil v nebi.

Satan sa sústavne snaží klamať ľudí a zvádzať ich k tomu, aby hriech nazývali spravodlivosťou a spravodlivosť hriechom. A ako sa mu dielo darí! Ako často sú verní Boží služobníci kritizovaní a hanobení len preto, že odvážne stoja za pravdou! GC 193 Kým ľudia, ktorí konajú satanovo dielo, sú oslavovaní a chválení, ba dokonca pokladaní za mučeníkov. Tí, ktorí si zaslúžia úctu a podporu za svoju vernosť Bohu, sú opúšťaní, podozrievaní a neveria im.

Napodobeniny svätosti, nepravá, predstieraná posvätenosť, stále mätú ľudí. V rôznych podobách sa dosiaľ prejavuje rovnaký duch ako v dobe Luthera a odvádza myseľ ľudí od Písma svätého. Zvádza ich, aby sa riadili vlastnými pocitmi a dojmami miesto toho, aby počúvali Boží zákon. Je to jeden z najúspešnejších nástrojov, ktorými satan hanobí čistotu a pravdu.

Luther neohrozene bránil evanjelium proti útokom, ktoré prichádzali zo všetkých strán. Božie slovo sa v každom boji samo osvedčovalo ako mocná zbraň. Týmto slovom bojoval Luther proti moci, ktorú si privlastňoval pápež, proti racionalistickej filozofii vzdelancov a stál pevne ako skala proti fanatizmu, ktorý sa snažil priživiť na reformácii.

Všetci títo protivníci reformácie ignorovali svojím spôsobom Písmo a povyšovali ľudskú múdrosť nad zdroj náboženskej pravdy a poznania. Racionalizmus zbožšťoval ľudský rozum a považoval ho za meradlo náboženstva. Rímska cirkev tvrdila, že jej najvyšší kňaz má najvyššiu autoritu vďaka priamej apoštolskej postupnosti a tým otvorila dokorán dvere všetkým výstrednostiam a zlu, ktoré možno tajne páchať pod rúškom svätosti apoštolského poslania. Münzer a jeho stúpenci tvrdili, že dostali vnuknutie. Ich vnuknutie však nebolo ničím iným než ich vlastnými predstavami. Svojím vplyvom podkopávali akúkoľvek ľudskú i Božiu autoritu. Pravé kresťanstvo prijíma Božie slovo ako veľký poklad zjavenej pravdy a ako kritérium pre posudzovanie každého vnuknutia.

Po návrate z Wartburgu dokončil Luther preklad Nového zákona a krátko nato nemecký ľud dostal evanjeliá vo svojej materčine. Preklad prijali nadšene všetci, ktorí milovali pravdu. GC 194 Opovržlivo ho však odmietli ľudia, ktorí dali prednosť ľudským výmyslom a ľudským prikázaniam.

Kňazov desilo pomyslenie, že teraz už o požiadavkách Božieho slova budú môcť s nimi diskutovať aj obyčajní ľudia, čím sa odhalí ich vlastná nevedomosť. Zbrane ich svetskej argumentácii boli bezmocné proti meču Ducha. Rím sa pokúsil celou svojou autoritou zabrániť šíreniu Písma, ale všetky dekréty, kliatby a mučenie neboli nič platné. Čím viac Rím odsudzoval a zakazoval Bibliu, tým viac ľudí túžilo poznať, čo vlastne Biblia učí. Každý, kto vedel čítať, túžil sa zoznámiť s Božím slovom. Ľudia nosili Bibliu so sebou, čítali ju znovu a znovu a neuspokojili sa, pokiaľ nevedeli celé časti spamäti. Keď Luther videl, ako prijali Nový zákon, začal hneď prekladať Starý zákon a uverejňoval ho po častiach, akonáhle niektorú z jeho kníh dokončil.

Lutherove spisy radostne vítali v mestách i na dedinách. „Čo Luther a jeho priatelia stačili napísať, to druhí rozširovali. Niektorí mnísi, presvedčení o nesprávnosti kláštorných sľubov, túžili zmeniť jednotvárny záhaľčivý život za život činorodý. Nevedeli však hlásať Božie slovo, a tak prechádzali krajinou, navštevovali dediny a osady a predávali knihy, ktoré napísal Luther a jeho priatelia. Onedlho sa Nemecko hemžilo ľuďmi, ktorí odvážne šírili knihy.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 11)

Knihy čítali s úprimným záujmom bohatí i chudobní, učení i jednoduchí. Dedinskí učitelia ich po nociach predčítali skupinám ľudí, ktorí sa zhromaždili pri kozube. Na základe veľkého úsilia sa niektorí poslucháči presvedčili o pravde, radostne prijali zvesť evanjelia a zvestovali ju potom ďalším.

„Otvorenie tvojich slov osvecuje; robí prostých rozumnými.“ (Ž 119,130) GC 195 Skutočnosť overila pravdivosť týchto slov inšpirovaných Duchom Svätým. Štúdium Písma spôsobilo prenikavú zmenu v mysliach a v srdciach ľudí. Cirkevná vláda vložila na pápežových poddaných železné jarmo, ktoré ich udržiavalo v nevedomosti a v ponížení. Úzkostlivo ich viedla k poverčivému dodržiavaniu obradov a vonkajších foriem. Ich srdce a rozum sa takej služby temer nezúčastňovali. Lutherove kázne zrozumiteľne poukazovali na pravdy Božieho slova i Slovo samotné, a keď sa dostali do rúk prostého ľudu, prebudili v nich driemajúce sily, pretože Božie slovo nielen očisťuje a zušľachťuje ducha, ale aj rozvíja a posilňuje myseľ.

Ľudia všetkých vrstiev a postavenia obhajovali s Bibliou v ruke učenie reformácie. Pápeženci, ktorí ponechali štúdium Písma kňazom a mníchom, ich teraz vyzývali, aby vyvrátili nové učenie. Kňazov a mníchov, ktorí nepoznali ani Písmo, ani Božiu moc, úplne porážali tí, ktorých označovali za nevzdelancov a kacírov. Jeden katolícky spisovateľ napísal: „Luther, nanešťastie, presvedčil svojich stúpencov, aby neverili ničomu inému než Písmu svätému.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 11) Zástupy sa zhromažďovali, aby počúvali pravdu, prednášanú mužmi, ktorí síce nemali vysoké vzdelanie, ale dokázali oponovať učeným a výrečným teológom. Zahanbujúca nevedomosť význačných osobností sa prejavila vtedy, keď sa ich argumenty stretli s prostým učením Božieho slova. Robotníci, vojaci, ženy, ba i deti poznali učenie Biblie lepšie než kňazi a učení doktori.

Rozdiel medzi stúpencami evanjelia a zástancami pápežských povier bol medzi vzdelanými rovnako zreteľný ako medzi prostým ľudom. GC 196 „Proti starým predstaviteľom cirkevnej hierarchie, ktorí prestali študovať jazyky a pestovať literatúru... stála ušľachtilo zmýšľajúca mládež, ktorá sa zasvätila štúdiu, skúmala Písmo a zoznamovala sa s majstrovskými dielami staroveku. Títo mladí ľudia, ktorí mali bystrý rozum, ušľachtilú myseľ a nebojácne srdce, získali čoskoro také vedomosti, že sa s nimi dlho nikto nemohol merať... Pochopiteľne, kedykoľvek sa títo mladí obrancovia reformácie stretli na nejakom zhromaždení s katolíckymi doktormi teológie, útočili na nich s takou ľahkosťou a istotou, že nevzdelaní doktori boli tým zaskočení a bezradní, takže ľudia nimi zaslúžene opovrhovali.“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 11)

Keď katolícki duchovní videli, že im ubúdajú poslucháči, zavolali na pomoc svetské úrady a všetkými dostupnými spôsobmi sa snažili priviesť svoje ovečky späť. Ľud však našiel v novom učení to, čo uspokojovalo jeho duševné potreby. Odvracal sa od duchovných, ktorí ho tak dlho kŕmili bezcennými šupinami poverčivých obradov a ľudských tradícií.

Keď hlásateľov pravdy začali prenasledovať, riadili sa Kristovými slovami: „A keď vás budú prenasledovať v tomto meste, utečte do iného.“ (Mat 10,23) Svetlo prenikalo všade. Kde našli utečenci pohostinne otvorené dvere, zostali tam a kázali Krista – niekedy v kostole – a pokiaľ im to nebolo dovolené, potom v súkromných domoch alebo pod šírym nebom. Všade, kde sa našli poslucháči, bol Boží chrám. Pravda hlásaná s takýmto nadšením a istotou sa šírila s neodolateľnou silou.

Cirkevné úrady márne vyzývali štátnu vrchnosť, aby zakročila proti kacírom. Márne sa pokúšali väzniť ich, mučiť, upaľovať na hranici a popravovať mečom. Tisíce veriacich spečatilo svoju vieru krvou, napriek tomu sa dielo šírilo ďalej. Prenasledovanie len pomohlo pravdu rozšíriť a fanatizmus, ktorý chcel nepriateľ do nej primiešať, spôsobil len to, že jasnejšie vynikol rozdiel medzi pôsobením satana a Božím dielom.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy