REGISTER KNIHY

12. Francúzska reformácia - Veľký spor vekov

Audio záznam
Ján Calvin (1509-1564)
Ján Knox (1514-1572)
Faber Stapulensis (Lefévre) (1450-1536)

GC 211 Po speyerskom proteste a augsburskom vyznaní, ktoré znamenali víťazstvo reformácie v Nemecku, nastali roky sporov a duchovnej temnoty. Zdalo sa, že protestantizmus oslabený rozkolom svojich prívržencov a pod tlakom mocných nepriateľov, je odsúdený na úplný zánik. Tisíce ľudí spečatilo svoje svedectvo vlastnou krvou. Vypukla občianska vojna. Jeden z popredných stúpencov reformácie ju zradil, a tak najlepšie kniežatá, ktoré sa pridali k reformácii, padli do rúk cisára a vláčili ich ako zajatcov z jedného mesta do druhého. Vo chvíli, keď si cisár myslel, že už zvíťazil, stihla ho náhle porážka. Musel pozerať na to, ako stráca korisť a nakoniec bol nútený zákonom zaručiť slobodu pre učenie, ktoré si predsavzal zničiť. Bol ochotný obetovať svoje kráľovstvo, pokladnice i vlastný život, aby kacírstvo vyhubil. Dožil sa len toho, že videl svoje vojská zničené v bojoch, vyprázdnenú pokladnicu, mnohé jeho územia ohrozovali vzbury, zatiaľ čo viera, ktorú sa márne snažil potlačiť, sa šírila ďalej. Karol V. bojoval proti všemohúcej Moci. Boh povedal: „Nech je svetlo“, ale cisár sa pokúšal uchovať neporušenú tmu. Svoje zámery nedokázal uskutočniť. Predčasne zostarol, vyčerpaný dlhým bojom sa nakoniec vzdal trónu a uchýlil sa do samoty kláštora.

Vo Švajčiarsku nastali pre reformáciu smutné časy podobne ako v Nemecku. Mnoho kantónov prijalo reformáciu, iné sa so slepou tvrdošijnosťou držali učenia Ríma. GC 212 V Katolíckych kantónoch prenasledovali tých, ktorí túžili poznať pravdu, čo nakoniec viedlo k občianskej vojne. Zwingli a mnohí jeho spolupracovníci padli v krvavej bitke pri Kappele. Oekolampad, zdrvený hroznými katastrofami, zanedlho zomrel. Rím slávil víťazstvo a na mnohých miestach sa zdalo, že znovu získa všetko, čo stratil. Pán, ktorého rady sú večné, však neopustil svoje dielo a nezabudol na svojich nasledovníkov. Jeho ruka vyslobodí svoj ľud. Aj v ďalších krajinách si povolal pracovníkov, aby šírili reformáciu.

Vo Francúzsku začal svitať nový deň ešte skôr, než tam zaznelo meno Martina Luthera ako reformátora. Medzi prvými, ktorí zahliadli svetlo, bol staručký Lefévre, veľmi vzdelaný profesor parížskej univerzity, úprimný a horlivý pápeženec. Pri štúdiu starej literatúry upútala jeho pozornosť Biblia a Lefévre zaviedol jej štúdium medzi svojimi študentmi.

Lefévre bol nadšeným ctiteľom svätých a pripravoval podľa cirkevných legiend dejiny svätcov a mučeníkov. Dielu venoval mnoho úsilia. Pri jeho dokončovaní mu napadlo, že by mu v práci mohla pomôcť Biblia a začal ju s týmto zámerom študovať. Objavil, že sa v nej naozaj píše o svätých, ale inak než v rímskom kalendári. Jeho myseľ osvietil prúd Božieho svetla. Prekvapený a znechutený prestal pracovať na úlohe, ktorú si predsavzal, a venoval sa Božiemu slovu. Onedlho začal drahocenné pravdy, ktoré v ňom objavil, odovzdávať svojim študentom.

V roku 1512, teda ešte predtým než Luther alebo Zwingli začali reformačné dielo, Lefévre napísal: „Boh nám prostredníctvom viery dáva spravodlivosť, ktorá nám jedine vďaka jeho milosti dáva právo na večný život.“ (Wylie, zv. 13, kap. 1) Keď premýšľal o tajomstve vykúpenia, zvolal: GC 213 „Aká nevýslovne veľká je to premena – Bezhriešny je odsúdený a hriešnik je vyslobodený – Požehnaný znáša zlorečenstvo a zlorečený dostáva požehnanie – Živý umiera a mŕtvy žije – Sláva je prekonaná tmou a človek, ktorý nepoznal nič než blúdenie v tme, dostáva rúcho slávy.“ (D’Aubigné, zv. 12, kap. 2)

Učil, že chvála za spasenie patrí len Bohu, ale aj to, že človek má povinnosť poslúchať. Vyhlásil: „Ak si členom Kristovej cirkvi, si časťou Kristovho tela, ak patríš ku Kristovmu telu, máš Božiu prirodzenosť... Keby len ľudia dokázali pochopiť túto výsadu, ako čisto, sväto a bezhriešne by žili a s akým opovrhnutím by posudzovali všetku slávu tohto sveta v porovnaní so slávou, ktorú dostali – so slávou, ktorú ľudské oko nedokáže vnímať.“ (D’Aubigné, zv. 12, kap. 2)

Niektorí Lefévrovi žiaci nadšene počúvali jeho slová a neskôr pokračovali v hlásaní pravdy, i keď hlas učiteľa umĺkol. Patril medzi nich Viliam Farel, syn zbožných rodičov, vychovávaný k tomu, aby s bezvýhradnou vierou prijímal učenie cirkvi. Mohol o sebe povedať ako kedysi apoštol Pavol: „Podľa najakurátnejšej sekty nášho náboženstva som žil ako farizeus.“ (Sk 26,5) Ako horlivý rímsky katolík by najradšej zničil každého, kto by sa opovážil postaviť proti cirkvi. Neskôr, keď si spomínal na toto obdobie svojho života, napísal: „Škrípal som zubami ako zúrivý vlk, keď som počul niekoho hovoriť proti pápežovi.“ (Wylie, zv. 13, kap. 2) Neúnavne uctieval svätých, spolu s Lefévrom chodieval do parížskych kostolov, modlil sa pri oltároch a ozdoboval ich svojimi darmi. Tieto obrady mu však nepriniesli pokoj. Zvieralo ho vedomie vlastných hriechov, ktoré nedokázali odstrániť ani všetky kajúcne skutky. Slová reformátora vnímal ako hlas z neba: „Spasenie je z milosti. Nevinný je odsúdený a hriešnik prepustený. GC 214 Len Kristov kríž otvára brány neba a zatvára brány pekla.“ (D’Aubigné, zv. 13, kap. 2)

Farel radostne prijal túto pravdu. Prežil podobné obrátenie ako apoštol Pavol, odvrátil sa od otroctva tradícií a začal žiť slobodou Božích synov. Ako sám povedal: „Namiesto hltavého vlka s vražedným srdcom“ sa stal „pokojným a tichým ako krotký baránok, ktorého srdce už nepatrilo pápežovi, ale Ježišovi Kristovi“. (D’Aubigné, zv. 12, kap. 3)

Kým Lefévre ďalej šíril svetlo medzi svojimi študentmi, vydal sa Farel, ktorý horlil pre vec Ježiša Krista rovnako ako predtým pre pápežstvo, hlásať pravdu verejne. Zanedlho sa k nim pridal významný cirkevný hodnostár, biskup z Meaux. K hlásaniu evanjelia sa pridali ďalší učitelia, ktorí vynikali svojím vzdelaním i schopnosťami. Evanjelium získavalo stúpencov vo všetkých vrstvách spoločnosti, v domoch remeselníkov a roľníkov i v kráľovskom paláci. Sestra Františka I., ktorý vtedy vládol, prijala reformovanú vieru. Zdalo sa, že i sám kráľ a kráľovná sú evanjeliu priaznivo naklonení a reformátori s najväčšími nádejami očakávali, že evanjelium prijme celé Francúzsko.

Ich nádeje sa nesplnili. Kristových nasledovníkov čakali skúšky a prenasledovanie. Budúcnosť im bola zatiaľ milosrdne zahalená. Nastal čas mieru, počas ktorého mohli načerpať silu, aby potom obstáli v búrke a reformácia sa mohla šíriť ďalej. Biskup z Meaux pôsobil horlivo vo svojej vlastnej diecéze, učil duchovenstvo i ľud. Prepúšťal nevzdelaných a nemravných kňazov a na ich miesta, pokiaľ to len bolo možné, prijímal vzdelaných a zbožných mužov. Biskup veľmi túžil, aby jeho ľud mal prístup k Božiemu slovu a čoskoro to dosiahol. Lefévre preložil Nový zákon. V tom istom čase, keď vychádzala Lutherova nemecká Biblia z tlačiarne vo Wittenbergu, bol vydaný v Meaux francúzsky preklad Nového zákona. Biskup nešetril námahou ani peniazmi, aby sa Biblia rozšírila po jeho farnostiach a zakrátko mali roľníci z Meaux Písmo sväté. GC 215

Ako pútnici umierajúci smädom radostne vítajú prameň životodarnej vody, tak prijímali títo ľudia Božie posolstvo. Roľníci na poliach, remeselníci v dielňach sa navzájom povzbudzovali pri svojej každodennej drine tým, že spolu hovorili o drahocenných pravdách Biblie. Po večeroch sa už neschádzali ako predtým v krčme pri víne, ale zhromažďovali sa v bytoch, spoločne čítali Božie slovo, modlili sa a oslavovali Boha. Zmena nedala na seba dlho čakať. I keď patrili k najnižšej vrstve spoločnosti – boli to nevzdelaní a ťažko pracujúci roľníci – prejavila sa v ich živote obnovujúca a povznášajúca moc Božej milosti. Títo skromní, láskaví a svätí ľudia boli dôkazom toho, čo môže evanjelium vykonať pre ľudí, ktorí ho úprimne prijmú.

Svetlo, ktoré sa rozžiarilo v Meaux, preniklo svojimi lúčmi široko-ďaleko. Každý deň narastal počet obrátených. Hnev cirkevnej hierarchie nejaký čas brzdil kráľ, ktorý nenávidel obmedzené pobožnostkárstvo mníchov. Nakoniec predsa zvíťazili zástancovia pápežstva a postavili hranice. Biskup z Meaux si musel vybrať medzi upálením a odvolaním. Rozhodol sa pre ľahšiu cestu. Hoci vodca odpadol, stádo zostalo pevné. Mnohí podali svedectvo o pravde uprostred plameňov. Svojou odvahou a vernosťou na hranici prehovorili títo prostí kresťania k tisícom ľudí, ktorí nepočuli ich svedectvo v čase pokoja.

Neboli to len jednoduchí a chudobní ľudia, ktorí sa v utrpení a za posmechu odvážili svedčiť o Kristovi. I v zámkoch a palácoch žili ušľachtilí ľudia, ktorí si pravdu cenili viac než bohatstvo, postavenie i vlastný život. V šľachtickom brnení bol neraz silnejší a odvážnejší duch, než aký chodil v biskupskom rúchu s mitrou. Louis de Berquin mal šľachtický pôvod. Bol to udatný, dvorný rytier, zaujímajúci sa o štúdium a poznanie, s uhladeným správaním, mravne bezúhonný. Dobový spisovateľ o ňom povedal: „Bol to nadšený vykonávateľ pápežských uznesení, usilovne sa zúčastňoval omší a kázaní; popri všetkých ostatných svojich cnostiach vynikal mimoriadnou nenávisťou voči luteránstvu.“ GC 216 Božia prozreteľnosť ho priviedla k Biblii, podobne ako mnohých ďalších, a s prekvapením zistil, že v nej „nenašiel učenie Ríma, ale učenie Luthera“. (Wylie, zv. 13, kap. 9) Odvtedy sa naplno venoval evanjeliu.

Schopnosti a výrečnosť tohto „najvzdelanejšieho z francúzskych šľachticov“, jeho nezdolateľná odvaha a hrdinská horlivosť, jeho vplyv na dvore – bol totiž kráľovým obľúbencom – spôsobili, že ho mnohí pokladali za človeka predurčeného stať sa reformátorom svojej krajiny. Beze o ňom povedal: „Berquin by sa bol stal druhým Lutherom, keby bol našiel vo Františkovi I. druhého kurfirsta.“ Pápeženci volali: „Je horší než Luther.“ (Wylie, zv. 13, kap. 9) Francúzski katolíci sa ho skutočne báli. Uväznili ho ako kacíra, ale kráľ ho prepustil na slobodu. Boj naďalej pretrvával. František kolísal medzi Rímom a reformáciou, niekedy znášal zúrivosť mníchov, inokedy ju zase tlmil. Pápežské úrady Berquina trikrát uväznili, ale panovník ho vždy opäť prepustil na slobodu; obdivoval totiž jeho génia, ušľachtilú povahu a odmietol ho obetovať zlobe cirkevnej hierarchie.

Berquina niekoľkokrát upozornili na nebezpečenstvo, ktoré mu vo Francúzsku hrozí. Priatelia ho prosili, aby sa ako mnohí iní zachránil dobrovoľným odchodom z krajiny. Bojazlivý a prispôsobivý Erasmus, ktorý napriek svojmu jedinečnému vzdelaniu nedosahoval takú mravnú úroveň, ktorá by podriadila česť i život pravde, Berquinovi napísal: „Požiadaj, aby ťa poslali ako vyslanca do niektorej cudzej krajiny. Choď a cestuj po Nemecku. Poznáš Bedeho a jemu podobných – je to tisíchlavý netvor, chrlí jed na všetky strany. Máš pluky nepriateľov. Aj keby bolo tvoje učenie lepšie ako učenie Ježiša Krista, nedajú ti pokoj, dokiaľ ťa potupne nezničia. Never príliš ochrane kráľa. V žiadnom prípade ma neuvádzaj do podozrenia v súvislosti s náboženskými otázkami.“ (Wylie, zv. 13, kap. 9)

Čím viac rástlo nebezpečenstvo, tým silnejšia bola i Berquinova horlivosť. Odmietol Erasmovu radu, aby začal špekulovať a správať sa uhýbavo. GC 217 Rozhodol sa, že vystúpi ešte smelšie, bude nielen brániť pravdu, ale aj bojovať proti bludom. Obvinenie z kacírstva, ktoré sa pápeženci stále snažia vzniesť proti nemu, vznesie sám proti nim. Jeho najhorlivejšími a najrozhorčenejšími odporcami boli učení profesori a mnísi z teologickej fakulty parížskej univerzity, jednej z najvyšších cirkevných autorít v meste i v celej krajine. Zo spisov týchto profesorov Berquin vybral dvanásť tvrdení a verejne vyhlásil, že „odporujú Biblii a sú kacírske“. Potom vyzval kráľa, aby rozsúdil tento spor.

Panovník bol ochotný vypočuť si názor obidvoch strán. Tešil sa, že bude mať príležitosť pokoriť pýchu sebavedomých mníchov a prikázal zástancom pápežstva, aby svoju vec obhájili pomocou Biblie. Dobre vedeli, že im táto zbraň nepomôže. Oveľa lepšie vedeli používať iné zbrane – väzenie, mučenie, upaľovanie na hranici. Teraz sa karty obrátili a katolíci poznali, že sami padajú do jamy, ktorú kopali pre Berquina. Zdesení hľadali možnosť úniku.

„V tom čase ktosi poškodil sochu Panny Márie, ktorá stála na rohu jednej z ulíc.“ Celé mesto bolo vzrušené. Na miesto sa zbehli zástupy ľudí a prejavovali zármutok a rozhorčenie. Aj kráľa sa to hlboko dotklo. Mníchom sa naskytla jedinečná príležitosť, ktorú pohotovo využili. Začali volať: „To sú plody Berquinovho učenia. Toto luteránske sprisahanie čoskoro zničí všetko – náboženstvo, zákony, ba aj samotný trón.“ (Wylie, zv. 13, kap. 9)

Berquina znovu zatkli. Kráľ odišiel z Paríža a mnísi preto mohli konať svojvoľne. Postavili reformátora pred súd a odsúdili ho na smrť. Aby kráľ nemohol zasiahnuť a oslobodiť ho, rozsudok vykonali ešte v ten istý deň. GC 218 Napoludnie Berquina priviedli na popravisko. Zhromaždil sa tu obrovský dav ľudí, ktorí chcel popravu vidieť. Mnohí si s úžasom a nevôľou uvedomili, že obeť patrí k tej najlepšej a najstatočnejšej z francúzskych šľachtických rodín. Tváre ľudí v dave prezrádzali zdesenie, rozhorčenie, pohŕdanie a nenávisť. Len jediná tvár zostala pokojná. Mučeník bol vo svojich myšlienkach ďaleko odtiaľ, uvedomoval si iba prítomnosť svojho Pána.

Nevšímal si rozlámanú káru, na ktorej ho viezli, nevšímal si zamračené tváre svojich katov, nebál sa ani hroznej popravy, ku ktorej sa blížil. Stál pri ňom Pán, ktorý zomrel, žije a bude žiť naveky, ktorý má kľúče pekla i smrti. Berquinova tvár vyžarovala nebeské svetlo a pokoj. Obliekol sa do krásnych šiat. Mal na sebe „zamatový plášť, kabát zo saténu a damasku a zlatom prešívané pančuchy“. (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 2, kap. 16) Vydá svedectvo o svojej viere pred Kráľom kráľov a pred celým vesmírom, preto ani náznak smútku nesmie skaliť jeho radosť.

Keď sprievod pomaly prechádzal preplnenými ulicami, ľudia s obdivom sledovali úplný pokoj, radosť a pocit víťazstva v jeho pohľade a v správaní. Hovorili: „Vyzerá ako niekto, kto sedí v chráme a premýšľa o svätých veciach.“ (Wylie, zv. 13, kap. 9)

Keď prišli až k hranici, pokúsil sa Berquin povedať ľudu niekoľko slov, ale mnísi z obavy pred následkami začali robiť hluk a vojaci rinčali zbraňami, aby prehlušili hlas mučeníka. Týmto správaním v roku 1529 dala najvyššia cirkevná moc kultúrneho Paríža „obyvateľstvu, ktoré bude žiť v roku 1793, hanebný príklad toho, ako umlčať na popravisku posledné slová umierajúceho“. (Wylie, zv. 13, kap. 9)

Berquin bol uškrtený a jeho telo spálené. Správa o jeho smrti zarmútila prívržencov reformácie v celom Francúzsku. Jeho príklad však nebol zbytočný. GC 219 Zástancovia pravdy hovorili: „Aj my sme pripravení podstúpiť smrť s radosťou, s pohľadom upreným na život, ktorý nás čaká.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 2, kap. 6)

Počas prenasledovania v Meaux odobrali zástancovia pápežstva učiteľom reformovaného vyznania povolenie kázať, a preto si museli hľadať iné zamestnanie. Lefévre odišiel po nejakom čase do Nemecka. Farel sa vrátil do svojho rodného mesta vo východnom Francúzsku, aby šíril svetlo tam, kde strávil svoje detstvo. Správy o tom, čo sa stalo v Meaux, sa dostali i tam a pravda, ktorú smelo a horlivo hlásal, nachádzala svojich poslucháčov. Nepriatelia požiadali úrady, aby ho umlčali. Farela nakoniec vykázali z mesta. Aj keď už nemohol pôsobiť verejne, chodil po dedinách a učil v súkromných bytoch alebo na lúkach, a sám sa skrýval v lesoch či v jaskyniach, ktoré boli miestom jeho detských hier. Boh ho pripravoval na väčšie skúšky. Farel napísal: „Skúšky, prenasledovanie a satanove útoky, na ktoré som bol vopred upozornený, sa dostavili a boli krutejšie, než som dokázal znášať. Boh je môj Otec; dal mi a vždy mi dáva silu, ktorú potrebujem.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie 16. storočia, zv. 12, kap. 9)

Podobne ako za čias apoštolov aj teraz prenasledovanie poslúžilo „viac na prospech evanjelia“. (Fil 1,12) Keď z Paríža a z Meaux vyhnali tých, „ktorí sa rozpŕchli, prešli každý svojou stranou a zvestovali slovo“. (Sk 8,4) A svetlo pravdy si našlo cestu do mnohých odľahlých končín Francúzska.

Boh naďalej pripravoval pracovníkov, ktorí budú šíriť jeho dielo. V jednej parížskej škole vtedy študoval premýšľavý, tichý mládenec, ktorý preukázal silný a prenikavý úsudok. Vynikal bezúhonnosťou života práve tak ako inteligenciou a náboženskou horlivosťou. Svojím nadaním a usilovnosťou sa stal čoskoro pýchou celej školy a všeobecne sa očakávalo, že sa tento mladý muž menom Ján Kalvín, stane jedným z najschopnejších a najváženejších obhajcov cirkvi. GC 220 Lúče Božieho svetla prenikli i za hradby filozofickej scholastiky a povier, ktoré Kalvína obklopovali. Keď počul o novom učení, triasol sa hrôzou a nepochyboval, že kacíri si zaslúžia smrť na hranici. Náhodne sa však stretol s kacírstvom a musel vyskúšať odolnosť rímskej teológie pred protestantským učením.

V Paríži žil jeden z Kalvínových bratrancov, ktorý sa pridal k reformátorom. Kalvín sa s ním často stretával a hovoril o otázkach, ktoré vzrušovali kresťanstvo. Oliveton, ktorý prijal protestantizmus, tvrdil: „Na svete existujú len dva druhy náboženstva. Prvú skupinu tvoria náboženstvá vymyslené človekom. Podľa nich sa človek môže zachrániť sám pomocou obradov a dobrých skutkov. V druhej skupine je jediné náboženstvo, ktoré zjavuje Biblia, a ktoré učí človeka, aby hľadal spásu iba v nezaslúženej Božej milosti.“

Kalvín zvolal: „Nechcem žiadne z tvojich nových učení, myslíš si, že som žil celý život v blude?“ (Wylie, zv. 13, kap. 7)

V hlave mu však vírili myšlienky, ktorých sa nedokázal zbaviť. Keď zostal v izbe sám, musel premýšľať o slovách svojho bratranca. Vedomie hriechu ho zväzovalo. Predstavoval si, ako stojí bez obhajcu pred svätým a spravodlivým Sudcom. Orodovanie svätých, dobré skutky a cirkevné obrady nemohli odčiniť hriech. Pred sebou videl len tmu večného zúfalstva. Márne sa mu snažili pomôcť učitelia teológie, ani spoveď a pokánie nepomáhali, nemohli ho zmieriť s Bohom.

V čase, keď takto vnútorne bezúspešne bojoval, dostal sa jedného dňa náhodou na verejné priestranstvo a stal sa svedkom upálenia kacíra. Žasol nad tým, aký pokoj vyžaroval z tváre mučeníka. V mukách hroznej smrti a ešte hroznejšej cirkevnej kliatby prejavoval vieru a odvahu. GC 221 Mladý študent to bolestne porovnával s beznádejnou temnotou, ktorú prežíval, napriek tomu, že čo najprísnejšie poslúchal cirkev. Vedel, že kacíri sa vo svojej viere odvolávajú na Bibliu. Rozhodol sa, že ju bude študovať a pokiaľ to dokáže, odhalí tajomstvo ich radosti.

V Biblii našiel Krista. Zvolal: „Otče, Kristova obeť zmieruje tvoj hnev. Jeho krv zmýva moju nečistotu. Jeho kríž sníma moje hriechy. Jeho smrť odčinila moju vinu. Vymysleli sme si mnoho zbytočných nerozumností, ty si však predo mňa postavil svoje slovo ako fakľu a dotýkaš sa môjho srdca, aby som mohol odmietnuť všetky zásluhy okrem zásluh Ježiša Krista.“ (Martyn, diel 3, kap. 13)

Kalvín sa pripravoval na úlohu kňaza. Už ako dvanásťročný bol kaplánom v malom kostole a biskup mu ostrihal vlasy podľa cirkevných predpisov. Nebol vysvätený, ani neplnil povinnosti kňaza, počítali ho však medzi duchovenstvo, mal oficiálny titul a dostával plat.

Pretože cítil, že sa nemôže stať kňazom, venoval sa nejaký čas štúdiu práv, no nakoniec sa tohto úmyslu vzdal a rozhodol sa zasvätiť svoj život evanjeliu. Váhal, či sa má stať učiteľom. Od narodenia bol plachý a hanblivý, ťažil ho pocit zodpovednosti, spojenej s týmto povolaním. Navyše sa chcel ďalej venovať štúdiu. Nakoniec dal na naliehanie svojich priateľov. Vyhlásil: „Je obdivuhodné, že človek takého nízkeho pôvodu môže byť povýšený na také vysoké postavenie.“ (Wylie, zv. 13, kap. 9)

Kalvín začal svoje dielo ticho, ale jeho slová pôsobili ako osviežujúca rosa zeme. Odišiel z Paríža a usídlil sa v malom meste, ktoré chránila kňažná Margaréta. Obľúbila si evanjelium a poskytovala ochranu i jeho učeníkom. Kalvín bol vtedy mladý, láskavý a skromný muž. GC 222 Svoje pôsobenie začal tým, že navštevoval ľudí v ich domovoch. Keď sa okolo neho zhromaždila celá rodina, čítal im z Biblie a vysvetľoval pravdu o spasení. Ľudia, ktorí počuli toto posolstvo, ho odovzdávali ďalším. Zanedlho rozšíril svoje pôsobenie z mesta do okolitých mestečiek a obcí. Navštevoval zámky i chudobné chalúpky a budoval základy pre zbory, ktoré mali neskôr smelo svedčiť o pravde.

Po niekoľkých mesiacoch sa vrátil do Paríža. Medzi učencami vládlo neobvyklé vrenie. Štúdium starých jazykov ich priviedlo k Biblii a mnohí, čo dosiaľ jej pravdy nepoznali, o nich horlivo diskutovali a dokonca viedli spory so stúpencami rímskej cirkvi. Aj keď Kalvín bol schopný bojovník pri teologických sporoch, mal splniť vyššie poslanie než sa zúčastňovať hlučných diskusií učencov. Záujem ľudí bol prebudený a nastal čas, aby im niekto ukázal pravdu. Zatiaľ čo v univerzitných halách zneli rušné teologické rozpravy, Kalvín chodil po domoch, predstavoval ľuďom Bibliu a rozprával im o ukrižovanom Kristovi.

Božia prozreteľnosť ponúkla Parížu ďalšiu príležitosť, aby prijal evanjelium. Lefévrove a Farelove volanie ľudia odmietli, obyvatelia všetkých spoločenských vrstiev tohto veľkého mesta však mali teraz znovu možnosť vypočuť si posolstvo. Kráľ ovplyvňovaný politickými názormi sa ešte nepostavil úplne na stranu Ríma proti reformácii. Margaréta stále dúfala, že vo Francúzsku zvíťazí protestantizmus. Rozhodla, aby sa v Paríži hlásalo reformované kresťanstvo. V neprítomnosti kráľa žiadala evanjelického kňaza, aby kázal v parížskych kostoloch. Pretože to katolícki hodnostári zakázali, dala kňažná k dispozícii palác. Jednu miestnosť paláca nechala upraviť na kaplnku a oznámila, že každý deň v určenú hodinu tu bude kázeň a môžu si ju vypočuť ľudia všetkých spoločenských vrstiev. GC 223 Na bohoslužby prichádzali zástupy ľudí, zapĺňali nielen kaplnku, ale aj predsiene a chodby. Každý deň prichádzali tisíce poslucháčov – šľachtici, štátnici, právnici, obchodníci a remeselníci. Kráľ nezakázal tieto zhromaždenia, ale naopak prikázal, aby pre ne boli v Paríži vyhradené dva kostoly. Ešte nikdy nebolo mesto tak vyburcované Božím slovom. Zdalo sa, že na obyvateľstvo pôsobí Boží Duch. Miesto opilstva, neviazanosti, nevraživosti a záhaľky sa začala prejavovať striedmosť, cudnosť, poriadok a usilovnosť.

Cirkevná vrchnosť nelenila. Keďže kráľ nechcel zasiahnuť a zrušiť kázania, obrátili sa cirkevní hodnostári na ľud. Všetkými prostriedkami sa snažili vyvolať strach, predsudky a fanatizmus nevedomých a poverčivých davov. Paríž slepo nasledoval predstaviteľov cirkvi, podobne ako kedysi Jeruzalem a „nepoznal, čo vedie k pokoju“. Dva roky bolo v hlavnom meste hlásané Božie slovo, mnoho ľudí síce evanjelium prijalo, ale väčšina ho odmietla. František prejavoval náboženskú znášanlivosť len preto, aby tým poslúžil vlastným zámerom a katolíkom sa podarilo opäť získať prevahu. Kostoly boli znova zatvorené a zase sa rozhoreli hranice.

Kalvín sa v tom čase v Paríži pripravoval štúdiom, premýšľaním a modlitbami na svoje budúce pôsobenie a ďalej šíril svetlo. Nakoniec však upadol do podozrenia. Úrady rozhodli, aby bol upálený. Domnieval sa, že je v ústraní a v bezpečí, no netušil, aké nebezpečenstvo mu hrozí, keď k nemu do bytu pribehli priatelia so správou, že strážnici sú už na ceste, aby ho zatkli. V tom okamihu niekto silne zaklopal na domové dvere. Nemohol stratiť ani okamih. Kým niektorí priatelia zdržali strážnikov pri dverách, iní mu pomohli, aby sa dostal z domu oknom a rýchlo zmizol v predmestí. V dome istého robotníka, ktorý prijal reformáciu, našiel úkryt, prezliekol sa do šiat svojho hostiteľa a s motykou na pleci sa vydal na cestu. GC 224 Šiel na juh, kým našiel opäť útočisko na panstve Margaréty. (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 2, kap. 30)

Prežil tam niekoľko mesiacov v bezpečí pod ochranou mocných priateľov a venoval sa štúdiu. Myslel však stále na evanjelizáciu Francúzska a nedokázal zostať dlho nečinný. Len čo búrka trochu ustúpila, hľadal si nové pôsobisko v Poitiers, kde bola univerzita a kde sa nové názory stretli s priaznivou odozvou. Ľudia všetkých vrstiev ochotne a radi počúvali evanjelium. Kázanie sa nekonalo na verejnosti. Kalvín otváral slovo večného života ochotným poslucháčom v dome vysokého mestského hodnostára alebo vo verejných záhradách. Keď sa počet poslucháčov zväčšil, uvedomil si, že bude bezpečnejšie schádzať sa za mestom. Za miesto zhromaždenia vybrali jaskyňu, do ktorej sa vchádzalo cez hlboký a úzky priesmyk, zakrytý stromami a previsnutými skalnými výčnelkami. Sem prichádzali malé skupinky ľudí, ktoré odchádzali z mesta rôznymi cestami. Na tomto odľahlom mieste nahlas čítal Bibliu a potom ju vykladal. Tu slávili francúzski protestanti po prvýkrát večeru Pánovu. Z tohto malého zboru vyšlo niekoľko verných evanjelistov.

Kalvín sa ešte raz vrátil do Paríža. Ani teraz sa nevedel vzdať nádeje, že by Francúzsko ako národ mohlo prijať reformáciu. Našiel však takmer všetky dvere pre svoju činnosť zatvorené. Hlásať evanjelium znamenalo ísť priamo na hranicu, preto sa rozhodol, že odíde do Nemecka. Len čo opustil Francúzsko, rozpútala sa proti protestantom búrka, ktorá by ho iste zmietla, keby tam bol zostal.

Francúzski zástancovia reformácie chceli, aby ich krajina držala krok s Nemeckom a Švajčiarskom, preto sa rozhodli rezolútne zbaviť rímskych povier a prebudiť celý národ. V noci po celom Francúzsku vylepovali plagáty proti omši. GC 225 Tento horlivý, ale nerozvážny čin neprispel k pokroku evanjelia, naopak priniesol skazu nielen ľuďom, ktorí plagáty vylepili, ale všetkým prívržencom reformácie v celom Francúzsku. Poskytol totiž rímskym katolíkom to, po čom dlho túžili – zámienku, aby mohli žiadať úplné zničenie kacírov ako agitátorov, ktorí ohrozujú bezpečnosť trónu a pokoj v národe.

Čiasi ruka – nikdy sa nezistilo, či to bola ruka nerozvážneho priateľa alebo ruka úskočného nepriateľa – prilepila jeden plagát na dvere kráľovskej izby. Panovník sa vydesil. Leták hrubo napádal povery, ktoré ľudia po stáročia uznávali a uctievali. Bezpríkladná smelosť vnútiť kráľovi tieto názory ho nesmierne podráždila. Kráľ zostal chvíľu mlčky stáť a triasol sa od zlosti. Potom svoj hnev vyjadril strašnými slovami: „Zatknite bez rozdielu všetkých, čo sú podozriví z luteránskeho kacírstva. Všetkých ich zničím.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 4, kap. 10) Stalo sa, kráľ sa jednoznačne pridal na stranu Ríma.

Všetci luteráni v Paríži mali byť okamžite zatknutí. Najskôr zatkli jedného chudobného remeselníka, prívrženca reformácie, ktorý obvykle vodieval veriacich na tajné zhromaždenia. Pod hrozbou, že bude ihneď upálený, musel počúvnuť rozkaz a vodiť pápežského vyslanca do protestantských bytov v meste. Najprv sa v hrôze zrútil nad týmto podlým rozkazom, nakoniec však podľahol strachu a súhlasil so zradou svojich bratov. Zradca a kráľovský detektív Morin, v sprievode ľudí, kňazov, nosičov kadidla, mníchov a vojakov pomaly a ticho prechádzali ulicami mesta. Sprievod mal byť veľkolepým prejavom úcty k „oltárnej sviatosti“, prejavom pokánia za to, ako protestanti urazili omšu. Divadlo malo zakryť pomstychtivý zámer. GC 226 Keď prišli k domu, kde býval luterán, zradca dal bez slova znamenie. Sprievod sa zastavil, do domu vstúpila stráž, vyvliekla celú rodinu von a spútala ju. Potom sa hrozný sprievod vydal za ďalšími obeťami. „Nevynechali jediný dom, veľký či malý, nezabudli ani na internát parížskej univerzity... Vďaka Morinovi sa celé mesto chvelo... Nastala hrôzovláda.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 4, kap. 10)

Zajatci boli kruto mučení a popravení. Podľa zvláštneho nariadenia museli na hraniciach horieť len slabé ohne, aby odsúdenci trpeli čo najdlhšie. Tí však umierali ako víťazi. Zostávali rozvážni a pokojní. Ich prenasledovatelia nimi nedokázali pohnúť a boli porazení. „Vo všetkých parížskych štvrtiach stáli šibenice, každý deň horeli ohne hraníc, postupné popravy mali ešte viac šíriť hrôzu z kacírstva. No nakoniec to prospelo len evanjeliu. Celý Paríž mohol vidieť, akých mužov tvorí nové učenie. Mučenícky kôl sa stal najúčinnejšou kazateľnicou. Pokoj a radosť vyžarujúce z tvárí odsúdených, keď kráčali... na popravisko, hrdinstvo, ktoré prejavovali uprostred plameňov, láskavosť, s akou odpúšťali urážky, premenili v mnohých prípadoch hnev na ľútosť, nenávisť na lásku a boli presvedčivým svedectvom v prospech evanjelia.“ (Wylie, zv. 13, kap. 20)

Kňazi, v snahe udržiavať v ľuďoch hrôzu a strach, rozširovali o protestantoch najstrašnejšie výmysly. Obviňovali ich, že pripravovali likvidáciu katolíkov, zvrhnutie vlády a zavraždenie kráľa. Tieto obvinenia nemohli doložiť žiadnym dôkazom. A predsa sa ich tvrdenia mali v budúcnosti splniť ako zlovestná predpoveď. Stalo sa to za celkom iných okolností a z úplne opačných príčin. Krutosti, ktoré katolíci páchali na nevinných protestantoch, mali byť raz potrestané. O niekoľko storočí neskôr sa stalo to, čo predpovedali kráľovi, jeho vláde i poddaným. Krutosti páchali nielen neveriaci ľudia, ale i sami prívrženci pápežstva. GC 227 Nie šírenie, ale potláčanie protestantizmu prinieslo o tri storočia neskôr vo Francúzsku tieto strašné pohromy.

Do všetkých vrstiev spoločnosti prenikli podozrievanie, nedôvera a strach. Napriek všeobecnému rozruchu bolo zrejmé, ako hlboko zasiahlo Lutherovo učenie tých, ktorí dosiahli najvyššie vzdelanie, mali najväčší vplyv a prejavili najšľachetnejší charakter. Práve najvyššie funkcie ostali zrazu neobsadené. Odchádzali remeselníci, tlačiari, učenci, univerzitní profesori, spisovatelia i dvorania. Paríž opúšťali stovky ľudí, dobrovoľne odchádzali z rodnej krajiny, v mnohých prípadoch tým dali prvýkrát najavo, že sú stúpencami reformácie. Pápeženci žasli, keď si uvedomili, koľkých kacírov medzi sebou trpeli bez toho, aby to tušili. Svoju zlosť si vylievali na obetiach, ktoré zostali na dosah ich moci. Väznice sa naplnili a zdalo sa, akoby aj vzduch sčernel od dymu hraníc, zapálených pre vyznávačov evanjelia.

František I. sa preslávil podporou veľkého hnutia za obnovu vedeckého bádania, ktorým sa vyznačoval začiatok 16. storočia. Na svojom dvore rád zhromažďoval vzdelancov zo všetkých krajín. Pretože uznával vzdelanosť a pohŕdal nevedomosťou a poverčivosťou mníchov, reformáciu do určitej miery toleroval. Snaha zničiť kacírstvo však viedla tohto prívrženca vzdelania až k tomu, že zakázal v celom Francúzsku tlačenie kníh. František I. je jedným z mnohých príkladov, ktoré dokazujú, že intelektuálna úroveň neochráni pred náboženskou neznášanlivosťou a prenasledovaním.

Francúzsko sa malo verejne slávnostne zaviazať, že protestantizmus zničí. Kňazi žiadali, aby urážka neba, spôsobená zosmiešnením omše, bola odčinená krvou a aby kráľ schválil toto strašné dielo verejne v záujme svojho národa. GC 228

Určili, že obrad hrôzy sa bude konať 21. januára 1535. V celom národe vyvolali poverčivý strach a fanatickú nenávisť. Parížske ulice naplnili zástupy ľudí, ktorí prišli zo všetkých okolitých krajín. Obrad mal začať ráno honosným sprievodom. „Domy, okolo ktorých sprievod prechádzal, zdobili smútočné zástavy a na určených miestach stáli oltáre.“ Pred dverami každého domu horela fakľa na počesť „sviatosti“. Pred kráľovským palácom sa na svitaní zoradil sprievod. „V jeho čele niesli zástavy a kríže z niekoľkých farností, za nimi šli vo dvojiciach mešťania s fakľami.“ Potom nasledovali príslušníci štyroch mníšskych rádov vo svojich habitoch. Za nimi niesli veľkú zbierku slávnych ostatkov. Za ostatkami šli cirkevní hodnostári v purpurových rúchach, ozdobených drahými kameňmi. Bol to jedinečný a nádherný pohľad.

„Parížsky biskup niesol hostiu pod nádherným baldachýnom, ktorý držali štyria šľachtici... Za hostiou kráčal kráľ... František I., na hlave nemal korunu ani nebol oblečený do kráľovských šiat. S ,nepokrytou hlavou, s očami sklopenými k zemi, so zapálenou sviečkou v ruke’ kráčal kráľ Francúzska ,ako kajúcnik‘.“ (Wylie, zv. 13, kap. 21) Pred každým oltárom sa pokorne sklonil, nie však za vlastné hriechy ani za nevinnú krv, ktorou si poškvrnil ruky, ale za smrteľný hriech poddaných, ktorí sa opovážili zavrhnúť omšu. Za ním kráčala kráľovná a ostatní hodnostári, vždy v dvojici, každý so zapálenou sviečkou.

Súčasťou obradu bol panovníkov prejav ku kráľovským hodnostárom vo veľkej sále biskupského paláca. Vystúpil pred nich so zarmútenou tvárou a dojatým hlasom nariekal nad „zločinmi, rúhaním, nad dňom žiaľu a hanby“, ktoré postihli národ. Vyzval každého verného poddaného, aby pomáhal ničiť „mor kacírstva“, ktorý ohrozuje Francúzsko. Vyhlásil: „Páni, ako váš kráľ vám hovorím, že keby som vedel, že jeden z mojich údov je poškvrnený alebo nakazený touto hnusnou hnilobou, požiadal by som vás, aby ste ho uťali... GC 229 Ba viac, keby som videl, že jedno z mojich detí je tým poškvrnené, neušetril by som ho... Sám by som sa ho vzdal a obetoval ho Bohu.“ Slzy prerušili jeho prejav. Celé zhromaždenie nariekalo a jednohlasne volalo: „Dáme život za katolícke náboženstvo!“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 4, kap. 12)

Nad národom, ktorý pohrdol svetlom pravdy, zavládla strašná tma. Prejavila sa milosť, „ktorá prináša spásu“ a Francúzsko videlo jej moc a svätosť, obyvateľov oslovila pravda, jej krása, mestá i obce osvietila jej žiara, ale Francúzsko ju odmietlo a dalo prednosť tme pred svetlom. Odmietlo ponúkaný nebeský dar. Nazvalo zlo dobrom a dobro zlom, kým sa nestalo obeťou sebaklamu. I keď sa Francúzi mohli domnievať, že slúžia Bohu, keď prenasledujú jeho ľud, ich úprimnosť konať zlo ich nezbavila viny. Vedome odmietli svetlo, ktoré ich mohlo ochrániť pred klamom a zabrániť, aby sa nepošpinili krvou nevinných ľudí.

Slávnostná prísaha o zničení kacírstva sa konala vo veľkej katedrále, kde o tri storočia neskôr nastolil národ na trón bohyňu rozumu a zabudol na živého Boha. Potom sa sprievod znovu zoradil a predstavitelia Francúzska sa dali do diela, ku ktorému sa zaviazali prísahou.

„V krátkych vzdialenostiach od seba boli postavené hranice, na ktorých mali byť zaživa upálení protestanti. Hranice mali byť zapálené vo chvíli, keď sa priblíži kráľ so sprievodom a bude sa prizerať poprave.“ (Wylie, zv. 13, kap. 21) Utrpenie týchto svedkov Ježiša Krista je neopísateľné. Obete však nezakolísali. Keď vyzvali jedného z mučeníkov, aby odvolal, odpovedal: „Verím len tomu, čo predtým hlásali proroci a apoštoli a čomu verili všetci svätí. GC 230 Moja viera je zakotvená v Bohu a odolá všetkým pekelným mocnostiam.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 4, kap. 12)

Znova a znova sa sprievod zastavoval na miestach, kde boli umučení protestanti. Keď dorazil späť ku kráľovskému palácu, dav sa rozišiel a kráľ i preláti sa odobrali do svojich komnát spokojní s tým, čo sa v ten deň odohralo. Navzájom sa ubezpečovali, že začaté dielo bude pokračovať až do úplného vykorenenia kacírstva.

Evanjelium pokoja, ktoré Francúzsko odmietlo, bude síce vykorenené, prinesie to však strašné následky. 21. januára 1793, o dvestopäťdesiatosem rokov po tom, čo Francúzsko začalo prenasledovať zástancov reformácie, prechádzal ulicami Paríža iný sprievod s celkom iným zámerom. „Hlavnou postavou bol opäť kráľ. Znova nastala vrava a opäť sa ozývali výkriky. Opäť bolo počuť volanie po ďalších obetiach. Znovu boli postavené čierne šibenice a opäť deň skončil hroznými popravami. Ľudovít XVI. vzdoroval svojim žalárnikom a katom. Násilím ho dovliekli ku klátu a prinútili pokľaknúť, potom dopadla sekera a jeho hlava sa skotúľala na pódium.“ (Wylie, zv. 13, kap. 21) Kráľ nebol jedinou obeťou, neďaleko od jeho popraviska zomrelo počas hrôzovlády pod gilotínou dvetisícosemsto ľudí.

Reformácia otvorila svetu Bibliu, odpečatila predpisy Božieho zákona a ukázala, aké požiadavky kladie na svedomie človeka. Nekonečná láska odhalila ľuďom Božie zákony a zásady. Boh radil: „A tedy budete ostríhať a budete činiť, lebo to je vaša múdrosť a vaša rozumnosť pred očami národov, ktoré, keď počujú všetky tieto ustanovenia, povedia: Je to len naozaj múdry ľud a rozumný, tento veľký národ!“ (5 Moj 4,6) Francúzsko odmietlo Boží dar, a tým zasialo semeno anarchie a sebazničenia. Nevyhnutným následkom bola revolúcia a hrôzovláda. GC 231

Ešte predtým, ako plagáty proti omši vyvolali prenasledovanie, musel odvážny a horlivý Farel ujsť zo svojej rodnej zemi. Odišiel do Švajčiarska. Svojím pôsobením podporil prácu Zwingliho a prispel k tomu, že reformácia získala obľubu. Aj keď ďalšie roky strávil vo Švajčiarsku, naďalej výrazne ovplyvňoval reformačné hnutie vo Francúzsku. V prvých rokoch vyhnanstva sa usiloval o to, aby sa v jeho rodnom kraji šírilo evanjelium. Veľa času trávil kázaním medzi krajanmi, žijúcimi v pohraničí. Neúnavne sledoval, čo sa vo Francúzsku deje, pomáhal radami a povzbudzoval. Spolu s ďalšími exulantmi preložil spisy nemeckých reformátorov do francúzštiny a dal ich vytlačiť vo veľkých nákladoch podobne ako francúzsky preklad Biblie. Kolportéri rozniesli tieto knihy po celom Francúzsku. Dostávali ich za veľmi nízke ceny a zisk z predaja im umožňoval pokračovať v práci.

Farel začal svoje dielo vo Švajčiarsku ako skromný učiteľ. Odišiel do odľahlej farnosti a venoval sa výchove detí. Učil ich bežné predmety a pritom ich opatrne zoznamoval s pravdami Biblie. Dúfal, že prostredníctvom detí nadviaže styk s rodičmi. Niektorí uverili, ale kňazi okamžite zasiahli, aby dielo prekazili. Vyburcovali poverčivý dedinský ľud, aby sa postavil proti nemu. Tvrdili: „To nemôže byť Kristovo evanjelium, pretože neprináša pokoj, ale boj.“ (Wylie, zv. 14, kap. 3) Podobne ako prví učeníci, keď boli prenasledovaní v jednom meste, odišiel aj Farel do iného mesta. Chodil pešo z dediny do dediny, z mesta do mesta, znášal hlad, zimu a únavu, všade bol jeho život ohrozený. Kázal na tržniciach, v kostoloch, niekedy aj z kazateľníc chrámov. Niekedy našiel kostol prázdny, bez poslucháčov. Inokedy bolo jeho kázanie prerušované výkrikmi a posmeškami. Občas ho dokonca násilím odviedli z kazateľnice. Neraz ho prepadla zberba a zbila takmer na smrť. A predsa pokračoval vo svojej práci ďalej. GC 232 I keď sa často stretával s odmietaním, vytrvalo sa púšťal do boja. Mohol sledovať, ako mestá a mestečká, ktoré boli predtým baštou pápežstva, jedno za druhým otvárajú svoje brány evanjeliu. Malá farnosť, kde začal svoje pôsobenie, prijala čoskoro reformovanú vieru. Aj mestá Murten a Neuchatel sa zriekli rímskych obradov a odstránili zo svojich kostolov modloslužobné obrazy a sochy.

Farel dlho túžil zasiať protestantizmus v Ženeve. Chcel získať toto mesto, aby sa stalo strediskom reformácie pre Francúzsko, Švajčiarsko a Taliansko. S týmto predsavzatím pokračoval v práci a získal mnoho okolitých miest a dedín. Potom spolu s jedným spolupracovníkom odcestoval do Ženevy. Bolo mu však povolené predniesť iba dve kázne. Kňazi, ktorí sa márne snažili o to, aby ho odsúdili štátne úrady, ho pozvali pred cirkevnú radu, na ktorú si priniesli zbrane ukryté pod kabátmi a boli odhodlaní pripraviť ho o život. Pred vchodom do siene sa zhromaždil rozvášnený dav s palicami a mečmi, aby ho zniesol zo sveta, keby sa mu podarilo uniknúť z rady. Zachránila ho prítomnosť štátnych úradníkov a vojakov. Na druhý deň zavčas ráno jeho i jeho druha previezli na druhú stranu jazera na bezpečné miesto. Tak sa skončil jeho prvý pokus o evanjelizáciu Ženevy.

Pri ďalšom pokuse šlo o jednoduchší nástroj – bol ním mladý muž menom Froment, taký skromný a nenápadný, že i priatelia reformácie sa k nemu správali chladne. Čo ale dokáže dosiahnuť tam, kde odmietli Farela? Ako mladík, ktorý nemá odvahu a skúsenosti odolá búrke, pred ktorou musel utiecť i najsilnejší a najodvážnejší muž? „Nie silou ani mocou, ale mojím Duchom, hovorí Hospodin zástupov.“ (Zach 4,6) „Slabé u sveta si vyvolil Boh, aby zahanbil to, čo je silné.“ „Lebo bláznivé Božie je múdrejšie ako ľudia a slabé Božie je silnejšie ako ľudia.“ (1 Kor 1,27.25)

Froment začal pracovať ako učiteľ. Pravdy, ktoré učil deti v škole, deti opakovali doma.

GC 233 Zanedlho prichádzali rodičia, aby si vypočuli výklad Biblie a školskú triedu zaplnili pozorní poslucháči. Zadarmo rozdával výtlačky Nového zákona a rôznych traktátov. Dostali sa do rúk mnohých ďalších, ktorí nemali odvahu prísť verejne, aby si vypočuli nové učenie. Po čase musel i on utiecť, ale pravdy, ktoré učil, sa zakorenili v mysliach ľudí. Reformácia rástla a šírila sa ďalej. Kazatelia sa vrátili a nakoniec v Ženeve zaviedli protestantské bohoslužby.

Keď Kalvín vstúpil do ženevských brán po dlhom putovaní a mnohých útrapách, mesto sa už hlásilo k reformácii. Vracal sa z poslednej návštevy svojho rodiska do Bazileja, ale zistil, že priamu cestu obsadili vojská Karola V. a bol nútený ísť okľukou cez Ženevu.

Farel v tejto návšteve rozpoznal Božie vedenie. Ženeva síce prijala reformáciu, ale bolo potrebné vykonať ešte mnoho práce. Ľudia sa k Bohu obracajú ako jednotlivci, nie po skupinách. Proces obnovy môže uskutočniť Duch Svätý v srdciach a svedomí ľudí, nie na základe úradného rozhodnutia. Obyvatelia Ženevy síce odmietli nadvládu Ríma, ale neboli už takí ochotní vzdať sa neprávostí, ktoré prekvitali počas jeho vlády. Zaviesť skutočné zásady evanjelia a pripraviť ľudí na to, aby plnili poslanie, ku ktorému ich povolala prozreteľnosť, nebola ľahká úloha.

Farel si bol istý, že v Kalvínovi našiel človeka, s ktorým môže spolupracovať pri realizovaní tohto diela. V Božom mene dôrazne vyzval mladého evanjelistu, aby zostal pracovať v Ženeve. Kalvín sa preľakol. Bol hanblivý a miloval pokoj, bál sa smelých, nezávislých až prudkých Ženevčanov. Mal krehké zdravie a rád sa venoval štúdiu, preto vyhľadával skôr ústranie. Veril, že reformácii môže najlepšie poslúžiť svojím perom. Túžil nájsť tiché miesto, odkiaľ by prostredníctvom tlače mohol učiť a budovať zbory. GC 234 Farelovu slávnostnú výzvu považoval za Božie povolanie, preto sa ju neodvážil odmietnuť. Sám vyhlásil, že mal pocit „akoby sa k nemu z neba vztiahla Božia ruka, aby ho uchopila a postavila neodvolateľne na miesto, odkiaľ chcel odísť“. (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, zv. 9, kap. 17)

V tomto období hrozilo reformácii veľké nebezpečenstvo. Pápež sa vyhrážal Ženeve kliatbami a veľké národy sa zastrájali jej zničením. Ako mohlo malé mesto odolať moci, ktorá tak často donútila kráľov a cisárov, aby sa podrobili? Ako sa mohlo postaviť proti vojskám veľkých dobyvateľov?

Silní nepriatelia v kresťanskom svete vždy ohrozovali reformáciu. Prvé úspechy reformácie sa skončili. Rím zbieral nové sily a dúfal, že reformáciu zničí. V tom čase bol založený jezuitský rád, najkrutejší, najbezohľadnejší a najmocnejší zo všetkých bojovníkov za pápežstvo. Jezuiti odlúčení od všetkých pozemských zväzkov a ľudských záujmov, zbavení prirodzených citov, s dokonale umlčaným rozumom a svedomím, nepoznali žiadnu vládu, žiaden zväzok, okrem vlády svojho rádu. Nepoznali inú povinnosť okrem povinnosti rozširovať svoju moc.

(Pozri dodatok č. 22) Kristovo evanjelium pomáhalo ľuďom, ktorí mu verili, aby obstáli v nebezpečenstve, znášali utrpenie, aby sa neľakali zimy, hladu, námahy ani biedy, aby niesli zástavu pravdy a nedbali na horiace hranice, väzenie a mučenie. Aby prekonali tieto sily, jezuiti vyzbrojili svojich prívržencov fanatizmom, ktorý im umožnil obstáť v nebezpečenstve a proti moci pravdy postaviť všetky zbrane klamu a podvodu. Neštítili sa ani najväčších zločinov, používali najpodlejšie klamstvá a pretvárku. Sľubovali síce večnú chudobu a pokoru, cieľavedome sa však usilovali o bohatstvo a moc. Oddali sa plne zámeru vykynožiť protestantizmus a znova nastoliť pápežskú vládu. GC 235

Členovia rádu vyvolávali dojem, že sú svätí. Navštevovali väznice a nemocnice, slúžili chorým a chudobným, predstierali, že sa zriekli sveta a nosia sväté meno Pána Ježiša, ktorý chodil na zemi, aby konal dobro. Pod bezchybným zovňajškom sa často skrývali najzločinnejšie a najhoršie úmysly. Rád sa riadil hlavnou zásadou, že účel svätí prostriedky. Podľa tejto zásady považovali klamstvá, krádeže, krvoprísažníctvo a vraždy nielen za prípustné a ospravedlniteľné, ale priam hodné odporúčania, pokiaľ slúžili záujmom cirkvi. Jezuiti sa maskovali a vkrádali do štátnych úradov, stávali sa poradcami kráľov a usmerňovali politiku národov. Dokázali byť aj sluhami, aby mohli sledovať činnosť svojich pánov. Zriaďovali lýcea pre kniežacích a šľachtických synov a školy pre prostý ľud. Nútili deti protestantských rodičov zúčastňovať sa na rímskokatolíckych obradoch. Vonkajšia veľkoleposť a prepych rímskej bohoslužby mali zmiasť myseľ ľudí, oslniť a zaujať predstavivosť. A tak sa stávalo, že synovia zrádzali slobodu, za ktorú bojovali a pre ktorú krvácali ich otcovia. Jezuiti sa rýchle rozšírili po celej Európe a všade, kam prišli, znovu ožil vplyv pápežstva.

Aby mali väčšiu moc, vydal pápež bulu, ktorou obnovil inkvizíciu. (Pozri dodatok č. 23) Hoci inkvizícia vzbudzovala všeobecný odpor i v katolíckych krajinách, zástancovia pápežstva znovu zaviedli tento hrozný súd a v jeho tajných žalárnych celách sa znovu odohrávali príliš hnusné krutosti, než aby mohli zniesť denné svetlo. V mnohých krajinách popravili alebo prinútili odísť do exilu tisíce ľudí. Obvykle to bol výkvet národa, najrýdzejší a najušľachtilejší, najnadanejší a najvzdelanejší ľudia, zbožní a verní kazatelia, usilovní a nadšení vlastenci, vynikajúci učenci, nadaní umelci a zruční remeselníci.

Takýmito prostriedkami sa Rím snažil uhasiť svetlo reformácie, vytrhnúť ľuďom z rúk Bibliu a znovu nastoliť nevedomosť a poverčivosť doby temna. GC 236 Vďaka Božiemu požehnaniu a pôsobeniu ušľachtilých mužov, ktorých povolal Boh, aby pokračovali v diele začatom Lutherom, nebol protestantizmus zničený. Za svoju silu nevďačil priazni kniežat ani ich zbraniam. Jeho pevnosťami sa stali najmenšie krajiny, najskromnejšie a najslabšie národy. Bola to malá Ženeva, mesto medzi mocnými nepriateľmi, usilujúcimi o jej zničenie. Bolo to aj Holandsko na brehoch Severného mora, ktoré bojovalo proti tyranii Španielska, vtedy najväčšieho a najbohatšieho kráľovstva. A napokon pochmúrne a chudobné Švédsko, ktoré vydobylo víťazstvo pre reformáciu.

Kalvín pôsobil v Ženeve takmer tridsať rokov. Najprv tam založil cirkev, ktorá sa riadila mravnými zásadami Biblie, a potom odtiaľ usmerňoval šírenie reformácie po celej Európe. Ako verejný činiteľ sa dopustil viacerých chýb, ani jeho učenie nebolo bez nedostatkov. Stal sa však nástrojom pri hlásaní právd, ktoré boli zvlášť dôležité v jeho dobe pre zachovanie zásad reformácie proti novému náporu pápežstva a pre šírenie životnej jednoduchosti a rýdzosti v evanjelických zboroch namiesto pýchy a skazenosti posilňovanej učením Ríma.

Zo Ženevy vychádzali učitelia i knihy, ktoré šírili reformačné učenie. Tu sa obracali o radu, poučenie a povzbudenie prenasledovaní ľudia zo všetkých krajín. Kalvínovo mesto sa stalo útočiskom prenasledovaných z celej západnej Európy. Na úteku pred strašnou búrkou, ktorá trvala stáročia, prichádzali utečenci k bránam Ženevy. Hladujúci, skrvavení, olúpení o domovy a rodiny boli srdečne vítaní a dostali potrebnú starostlivosť. Našli tu nový domov a ich zručnosť, učenosť a zbožnosť priniesli mestu, ktoré ich prijalo, požehnanie. Mnohí ľudia, ktorí tu našli útočisko, sa neskôr vrátili do svojich rodných krajín, aby tam bojovali proti tyranii Ríma. John Knox, statočný reformátor Škótska, mnoho anglických puritánov, protestanti z Holandska a zo Španielska, ale tiež francúzski hugenoti – tí všetci odnášali zo Ženevy fakľu pravdy, aby rozohnali temnotu vo svojich rodných krajinách.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy