REGISTER KNIHY

16. Otcovia Pútnici - Veľký spor vekov

Audio záznam
Deklarácia USA (Deklarácia nezávislosti)

GC 289 Aj keď sa anglickí reformátori zriekli učenia rímskokatolíckej cirkvi, predsa si ponechali mnohé jej formy. Hoci vyznanie viery a autoritu Ríma odmietli, prijali do bohoslužieb anglikánskej cirkvi niektoré rímskokatolícke zvyky a obrady. Tvrdili, že tieto prípady sa netýkajú svedomia. Pretože ich Písmo nepožaduje, nie sú dôležité, ale ich ani nezakazuje, preto nemôžu byť ani zlé. Zachovávanie týchto zvykov a obradov malo zmenšiť priepasť medzi reformovanými cirkvami a Rímom. Tvrdilo sa, že tým uľahčia katolíkom prijať protestantskú vieru.

Ľudia konzervatívni a ochotní robiť kompromisy považovali tieto argumenty za celkom presvedčivé. Niektorí ale mali iný názor. Práve to, že obrady a zvyky „zmenšovali rozdiel medzi Rímom a protestantizmom“ (Martyn, diel 5, str. 22), pokladali za dostatočný argument, aby ich odmietli. Považovali ich za znamenie otroctva, z ktorého sa oslobodili a do ktorého sa nemali chuť vrátiť. Boli presvedčení, že Boh ustanovil vo svojom slove pravidlá, ktorými sa má bohoslužba riadiť, ku ktorým ľudia nemajú nič pridávať a ani z nich uberať. Veľké odpadnutie začalo vtedy, keď sa ľudia pokúsili nahradiť Božiu autoritu autoritou cirkvi. GC 290 Rím začal prikazovať to, čo Boh nezakázal a skončil so zakazovaním toho, čo Boh výslovne prikázal.

Mnohí ľudia mali úprimnú túžbu vrátiť sa k čistote a jednoduchosti, ktorou sa vyznačovala prvotná cirkev. Viaceré obrady anglikánskej cirkvi považovali za pozostatok modlárstva a svedomie im nedovoľovalo sa ich zúčastňovať. Ale cirkev podporovaná svetskými úradmi nepripúšťala, aby niekto nesúhlasil s jej formami. Zákon prikazoval účasť na bohoslužbách a zakazoval akékoľvek náboženské zhromaždenie bez úradného povolenia pod trestom väzenia, vyhnanstva alebo smrti.

Začiatkom 17. storočia vyhlásil panovník, ktorý práve nastúpil na anglický trón, že je odhodlaný prinútiť puritánov, „aby sa podriadili,... alebo ich vyhnať z krajiny, ba ešte niečo horšie“. (George Bancroft, Dejiny Spojených štátov amerických, časť 1, kap. 12, odst. 6) Opovrhovaní, prenasledovaní a väznení pri pohľade do budúcnosti, bez nádeje na zlepšenie, dospeli k presvedčeniu, že pre ľudí, ktorí chcú slúžiť Bohu podľa vlastného svedomia, „Anglicko navždy prestalo byť vhodným domovom“. (J. G. Palfrey, Dejiny Nového Anglicka, kap. 3, odst. 43) Niektorí sa nakoniec rozhodli, že budú hľadať útočisko v Holandsku. Prežívali mnoho problémov, prichádzali o majetok, dostávali sa do väzenia. Ostatní ľudia často prekrúcali ich úmysly, zrádzali ich a vydávali do rúk nepriateľov. Ich pevnosť a vytrvalosť nakoniec zvíťazili. Útočisko našli v spriatelenom Holandsku.

Pri úteku opúšťali domovy, majetok i zdroj obživy. Stali sa cudzincami a v neznámej krajine museli žiť medzi ľuďmi, ktorí mali iné zvyky a hovorili iným jazykom. Aby sa uživili, museli vykonávať práce, ktoré neovládali. Muži, ktorí celý život strávili obrábaním pôdy, sa teraz museli vyučiť nejakému remeslu. Prijali to s radosťou a nemárnili čas leňošením či nariekaním. GC 291 I keď ich často trápila choroba, ďakovali Bohu za požehnanie, ktoré získali a radovali sa, že môžu viesť pokojný duchovný život. „Chápali, že sú pútnikmi, preto nehľadeli na biedu, ale dvíhali oči k nebesiam, hľadeli na svoju najdrahšiu vlasť a získavali pokoj duše.“ (Bancroft, časť 1, kap. 12, odst. 15)

Vo vyhnanstve a v ťažkostiach ich posilňovala láska a viera. Verili Božím sľubom a Boh ich v núdzi nesklamal. Boží anjeli stáli pri nich, povzbudzovali ich a pomáhali im. Keď sa zdalo, že Božia ruka im ukazuje cestu cez oceán, do zeme, kde by mohli nájsť svoju vlasť a zabezpečiť svojim deťom drahocenné dedičstvo náboženskej slobody, bez váhania sa vydali na cestu, ktorú im ukazovala Božia prozreteľnosť.

Boh zoslal na svoj ľud skúšky a tým ho pripravil, aby mohol splniť jeho milostivé zámery. Svoju cirkev ponížil, aby ju mohol povýšiť. Boh bol pripravený zasiahnuť v jej prospech a prejaviť svoju moc, aby dal svetu ďalší dôkaz, že nezabúda na ľudí, ktorí mu dôverujú. Zmenil sled udalostí tak, že nakoniec satanov hnev a úklady bezbožných ľudí len zvýraznili Božiu slávu a Boží ľud priviedli na bezpečné miesto. Prenasledovanie a vyhnanstvo otvorilo cestu k slobode.

Keď boli puritáni po prvýkrát donútení oddeliť sa od anglikánskej cirkvi, slávnostne sľúbili, že ako slobodný Boží ľud budú „spoločne chodiť po všetkých Božích cestách, ktoré poznajú alebo v budúcnosti spoznajú“. (J. Brown, Otcovia Pútnici, str. 74) Prejavili pravého ducha reformácie, hlavnú zásadu protestantizmu. Pútnici z Holandska odchádzali s úmyslom nájsť domov v Novom svete. Ich kazateľ Ján Robinson, ktorému Božia prozreteľnosť nedovolila, aby ich mohol sprevádzať, vo svojom rozlúčkovom príhovore k vysťahovalcom povedal:

„Bratia, rozlúčime sa spolu na krátku chvíľu a len Pán vie, či vás ešte niekedy uvidím. Či to Pán dovolí alebo nie, vyzývam vás pred Bohom a jeho svätými anjelmi, aby ste ma nasledovali len tam, kam nasledujem Krista. GC 292 Ak vám Boh niečo zjaví prostredníctvom iného služobníka, prijmite to práve tak ochotne, ako ste ochotne prijali každú pravdu odo mňa. Som si celkom istý, že Boh nám ešte odhalí ďalšie pravdy a dá nám viac svetla, ktoré je obsiahnuté v jeho svätom slove.“ (Martyn, diel 5, str. 70)

„Nenachádzam slov, ktorými by som dostatočne vyjadril svoje poľutovanie nad stavom reformovaných cirkví, ktoré dospeli vo svojom náboženskom vývoji do určitého stavu a nepostupujú ďalej, než kam sa dostali reformátori. Luteráni sa nemôžu dostať ďalej, než kam dospel Luther;... a kalvíni, ako viete, zastali tam, kam ich doviedol veľký Boží muž, ktorý však ešte všetko nepoznal. To je bieda, nad ktorou je treba nariekať. Reformátori boli oduševnení vo svojej dobe a šírili svetlo, no nepoznali dokonale celú Božiu pravdu. Keby žili dnes, prijali by práve tak ochotne ďalšie poznanie, ako ochotne prijali prvé svetlo.“ (D. Neal, Dejiny puritánov, diel 1, str. 269)

„Pamätajte na svoj cirkevný sľub, ktorým ste sa zaviazali, že budete chodiť po všetkých Božích cestách, ktoré už poznáte alebo v budúcnosti spoznáte. Pamätajte na svoj sľub a zmluvu s Bohom i medzi sebou navzájom, že prijmete každé svetlo a každú pravdu, ktorá sa vynorí z písaného Božieho slova. Zaprisahávam vás, kedykoľvek budete prijímať nejakú pravdu, porovnávajte ju a premeriavajte s ostatnými pravdami Písma, skôr než ju prijmete. Veď nie je možné, aby kresťanský svet vyšiel tak skoro z tej hustej protikresťanskej temnoty a aby náhle dospel k úplne dokonalému poznaniu.“ (Martyn, diel 5, str. 70.71)

Túžba po slobode svedomia dala „pútnikom“ silu statočne znášať riziko dlhej plavby cez more i ťažkosti a nebezpečenstvo v novej krajine. Pomohla im s Božím požehnaním položiť v Amerike základy veľkého národa. GC 293 Napriek úprimnosti a zbožnosti „pútnici“ nepochopili úplne veľkú zásadu náboženskej slobody. Slobodu, pre ktorú toľko obetovali, neboli ochotní poskytnúť druhým. „Len veľmi málo ľudí i popredných mysliteľov a moralistov 17. storočia správne chápalo veľkú zásadu, vyplývajúcu z Nového zákona, že jedine Boh má právo posudzovať vieru človeka.“ (Martyn, diel 5, str. 297) Učenie, že Boh poveril cirkev mať dozor nad svedomím a dal jej právo určovať, čo je kacírstvo a trestať ho, je jedným z najhlbšie zakorenených pápežských bludov. Reformátori síce zavrhovali učenie Ríma, nezbavili sa však úplne jeho neznášanlivosti. Hustá temnota, do ktorej pápežstvo počas dlhého obdobia svojej vlády zahalilo celé kresťanstvo, nebola ešte úplne odstránená. Jeden z popredných kazateľov osady v Massachusettskom zálive vyhlásil: „Práve tolerancia urobila svet protikresťanským. Trestanie kacírov cirkvi neuškodilo.“ (Martyn, diel 5, str. 335) Osadníci prijali zásadu, že pri voľbách do samosprávy majú hlasovacie právo len členovia cirkvi. Založili akýsi nový druh štátnej cirkvi a od všetkých požadovali, aby duchovných podporovali. Úrady mali právo potláčať kacírstvo. Svetská moc sa dostala do rúk cirkvi. Tieto opatrenia čoskoro viedli k nevyhnutnému následku – k prenasledovaniu iných.

Jedenásť rokov po založení prvej osady prišiel do Nového sveta Roger Williams. Podobne ako prví pútnici prišiel preto, aby mohol žiť v náboženskej slobode. Pochopil to, čo mnohí nepochopili – že sloboda je neodňateľným právom všetkých, bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie. Úprimne hľadal pravdu a ako Robinson predpokladal, že ešte neprijali všetko svetlo z Božieho slova. Williams „ako prvý v modernom kresťanstve ustanovil svetskú správu založenú na zásade slobody svedomia a rovnosti názorov pred zákonom“. GC 294 (Bancroft, časť 1, kap. 15, odst. 16) Tvrdil, že štátna správa má za úlohu potláčať zločiny, nie však znásilňovať svedomie. Vyhlásil: „Verejnosť alebo úrady môžu rozhodovať o tom, aké povinnosti majú ľudia navzájom medzi sebou. Ak sa však pokúsia predpisovať povinnosti človeka voči Bohu, prekračujú svoju právomoc a vytvárajú nebezpečné prostredie. Je jasné, že ak má štátna správa takúto moc, môže dnes nariadiť určité názory alebo vieru a zajtra zase iné. Tak sa v Anglicku správali rôzni králi a kráľovné a v rímskej cirkvi pápeži a koncily. Tým by vo viere vznikol zmätok.“ (Martyn, diel 5, str. 340)

Štátna cirkev vyžadovala účasť na bohoslužbách pod hrozbou pokuty alebo väzenia. „Williams sa proti tomuto zákonu postavil a kritizoval ho. Najhorším ustanovením anglického zákonníka bola požiadavka príslušnosti k štátnej cirkvi. Nútiť ľudí, aby sa združovali s ľuďmi odlišnej viery, pokladal Williams za zjavné porušovanie ich prirodzených práv. Nútiť násilím neveriacich a tých, ktorým sa nechce, k účasti na bohoslužbách je to isté, ako vyžadovať od nich pokrytectvo... Tvrdil: ‚Nikto nemá byť nútený zúčastniť sa bohoslužieb proti svojej vôli.‘ Jeho protivníci, ohromení jeho učením, volali: ‚Či nie je robotník hoden svojej mzdy?‘ Odpovedal: ‚Áno, je hoden mzdy od tých, ktorí ho najímajú.‘“ (Bancroft, časť 1, kap. 15, odst. 2)

Súčasníci si vážili Rogera Williamsa a milovali ho ako verného Božieho služobníka, muža výnimočne nadaného, mimoriadne čestného a naozaj láskavého. Nemohli tolerovať, že vytrvalo upieral štátnej správe právo vládnuť nad cirkvou a presadzoval požiadavky náboženskej slobody. Tvrdili, že keby sa toto nové učenie zaviedlo do praxe, „zničilo by základy štátu a vlády v krajine“. (Bancroft, časť 1, kap. 15, odst. 10) Nakoniec Williamsa odsúdili do vyhnanstva. Aby ho neuväznili, musel utiecť uprostred mrazivej zimy do divokých lesov.

„Štrnásť týždňov som prežil v drsnej prírode, nemal som čo jesť a kde spať,“ napísal neskôr. „V pustatinách ma živili krkavce“ a dutiny stromov mu slúžili ako prístrešie. (Martyn, diel 5, str. 349.350) GC 295 Takto pokračoval jeho namáhavý útek snehom a divokým lesom, kým nenašiel útočisko u jedného indiánskeho kmeňa, ktorého dôveru a náklonnosť si získal zvestovaním evanjelia.

Po mesiacoch putovania sa konečne dostal k brehom Narragansettského zálivu. Tam položil základy prvého novodobého štátu, ktorý v plnom rozsahu uznával právo na náboženskú slobodu. Základnou zásadou osady Rogera Williamsa bolo „že každý môže uctievať Boha podľa vlastného svedomia“. (Martyn, diel 5, str. 354) Jeho malý štát, Rhode Island, sa stal útočiskom prenasledovaných a utláčaných. Rástol a prospieval a jeho zásady – občianska i náboženská sloboda – sa stali najdôležitejšími zásadami Americkej republiky.

V slávnom starom dokumente, ktorý naši predkovia vydali ako svoju chartu práv – v Deklarácii nezávislosti – sa hovorí: „Pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia boli stvorení ako seberovní a Stvoriteľ im dal neodcudziteľné práva, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a úsilie o šťastie.“ Ústava zaručuje nedotknuteľnosť a neporušiteľnosť svedomia celkom jasne: „Ako kvalifikácia pre akýkoľvek verejný úrad v Spojených štátoch sa nesmie nikdy vyžadovať náboženská príslušnosť.“ „Kongres nesmie vydať zákon, ktorý by prikazoval nejaké náboženstvo alebo obmedzoval slobodné vyznávanie náboženstva.“

„Tvorcovia ústavy uznávali večnú zásadu, že vzťah človeka k Bohu nespadá do rámca ľudského zákonodarstva a že jeho právo na slobodu svedomia je neodňateľné. Túto pravdu nie je nutné dokazovať, vyplýva z podstaty našej bytosti. Práve toto vedomie dalo mnohým ľuďom silu postaviť sa proti ľudským zákonom a nepovoliť ani v plameňoch hraníc. Pochopili, že ich zodpovednosť voči Bohu prevyšuje ľudské nariadenia a iní ľudia nemajú právo ovládať ich svedomie. GC 296 Je to prirodzená zásada, ktorú nemožno ničím odstrániť.“ (Kongresové dokumenty USA, séria 200, dokument č. 271)

Keď sa po Európe rozšírili správy o krajine, kde každý môže užívať plody svojej práce a žiť podľa hlasu svojho svedomia, vydali sa k brehom Nového sveta tisíce ľudí. Počet osád rýchle narastal. „Štát Massachusetts vydal zvláštny zákon, ktorý poskytoval voľný vstup a pomoc z verejných prostriedkov kresťanom akejkoľvek národnosti, ktorí utekali za Atlantický oceán pred vojnami, hladom alebo pred útlakom prenasledovateľov. Tak sa utečenci a utláčaní stali podľa zákona hosťami štátu.“ (Martyn, diel 5, str. 417) Počas dvadsiatich rokov od prvého pristátia v Plymouthe sa v Novom Anglicku usadili tisíce „pútnikov“.

Pre dosiahnutie cieľa, po ktorom túžili, „sa uspokojili s tým, že si uhájili holú existenciu skromným životom a usilovnou prácou. Nepožadovali od pôdy nič viac než úrodu úmernú vynaloženej práci. Neutešovali sa klamnými predstavami o žiarivej budúcnosti... Boli spokojní s pozvoľným, ale stálym pokrokom svojho spoločenského poriadku. Trpezlivo znášali útrapy a odriekania života v divočine, svojimi slzami a svojím potom zavlažovali strom slobody, kým sa hlboko nezakorenil.“

Bibliu pokladali za základ viery, zdroj múdrosti a chartu slobody. Jej zásady si usilovne osvojovali v rodinách, v školách a v kostoloch. Dôsledky sa prejavili v dobrom hospodárení, múdrosti, poctivosti a striedmosti. Človek mohol žiť roky v osade puritánov „bez toho, aby uvidel opilca, počul preklínanie alebo stretol žobráka“. (Bancroft, časť 1, kap. 19, odst. 25) Dokázalo sa, že zásady Biblie sú najistejšou zárukou národnej veľkosti. Slabé a izolované osady vytvorili konfederáciu silných štátov a svet s údivom sledoval ako žije v pokoji a prosperite „cirkev bez pápeža a štát bez kráľa“.

Breh Ameriky stále lákal väčší počet prisťahovalcov, ktorí sem prichádzali s celkom inými pohnútkami, než aké sem priviedli prvých „pútnikov“. GC 297 Hoci ich jednoduchá viera a čistota mali veľkú, pretvárajúcu silu, jej vplyv sa teraz stále zmenšoval, úmerne stúpajúcemu počtu obyvateľov, ktorí hľadali len hmotné výhody.

Zásada osadníkov, podľa ktorej môžu voliť alebo byť volení do štátnej správy len členovia cirkvi, mala negatívne následky. Prví osadníci ju pôvodne prijali preto, aby uchovali čistotu štátu, no skončila rozkladom cirkvi. Pretože členstvo v cirkvi bolo podmienkou účasti na voľbách i predpokladom na získanie úradu, k cirkvi sa pripojili mnohí, ktorí neprežili premenu srdca a ovládali ich iba svetské pohnútky. Tak sa cirkvi postupne menili; do značnej miery ich tvorili neobrátení ľudia. Dokonca i kazateľmi sa stávali ľudia, ktorí nielen učili bludy, ale ani nepoznali pretvárajúcu moc Ducha Svätého. Opäť sa potvrdilo, čo sa už toľkokrát prejavilo v dejinách cirkvi od čias Konštantína až dodnes, aké neblahé následky prináša každý pokus budovať cirkev pomocou štátu, snaha presadiť svetskou mocou evanjelium Ježiša Krista, ktorý povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ (Ján 18,36) Akékoľvek spojenie cirkvi so štátom, čo len nepatrné, nepribližuje svet cirkvi, aj keď sa to tak môže javiť, ale v skutočnosti vždy približuje cirkev svetu.

Ďalšia generácia takmer úplne zabudla na veľkú zásadu, ktorú hlásal Robinson a Roger Williams, že poznanie pravdy postupne rastie a že veriaci majú ochotne prijímať všetko svetlo, ktoré vyžaruje z Božieho slova. Protestantské cirkvi v Amerike – rovnako ako aj v Európe – ktoré prijali bohaté požehnania reformácie, nepokračovali v ceste, na ktorú nastúpili. Hoci sa občas objavili verní ľudia, ktorí odhaľovali staré bludy, väčšina však– ako Židia v dobe Pána Ježiša alebo ako zástancovia pápežstva v dobe Luthera – sa uspokojila s tým, že verila tomu, čomu verili ich otcovia a žila tak, ako žili oni. GC 298 Preto náboženstvo znovu upadlo do formalizmu. Prejavovali sa v ňom bludy a povery, ktoré by cirkev odmietla, keby šla ďalej vo svetle Božieho slova. Duch vzbudený reformáciou sa postupne vytrácal. V protestantských cirkvách vznikla skoro taká veľká potreba reformácie, aká bola v rímskokatolíckej cirkvi za čias Luthera. Prejavovalo sa v nich priveľa svetáckosti a duchovnej otupenosti, rovnaký obdiv ľudských názorov a nahradzovanie zásad Božieho slova ľudskými výmyslami.

Rozširovanie Biblie na začiatku 19. storočia a veľké svetlo takto šírené vo svete neprinieslo zodpovedajúci pokrok v poznaní zjavenej pravdy a prakticky prežívaného náboženstva. Satan už nemohol zatajovať pred ľuďmi Božie slovo, ako to robil v predchádzajúcich dobách, pretože k Božiemu slovu mali prístup všetci. Svoj cieľ však dosiahol tým, že mnohých podnecoval, aby Božie slovo nebrali vážne. Ľudia prestali Písmo študovať a ďalej prijímali nesprávne výklady a učenie, ktoré nepochádzalo z Biblie.

Keď satan poznal, že sa mu nedarí ničiť pravdu prenasledovaním, znovu použil metódu kompromisu, ktorá už predtým viedla k veľkému odpadnutiu a k vzniku rímskej cirkvi. Viedol kresťanov, aby sa spojili, no teraz nie s pohanmi, ale s ľuďmi, ktorí sa svojím lipnutím na svetských veciach správali ako skutoční modlári, teda rovnako ako kedysi uctievači sôch. Výsledok tohto spojenia bol rovnako zhubný ako výsledok obdobného spojenia v minulosti. Pýcha a výstrednosti sa prejavovali pod rúškom náboženstva a cirkvi sa rozkladali. Satan ďalej deformoval učenie Biblie. Tradície, ktoré ničia milióny ľudí, zapúšťali hlboké korene. Cirkev podporovala a obhajovala tradície, miesto toho, aby sa usilovala o „vieru, raz ta danú svätým“. Tak odložila zásady, pre ktoré toľko vykonali a vytrpeli reformátori.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy