REGISTER KNIHY

15. Biblia a francúzska revolúcia - Veľký spor vekov

Audio záznam
Masaker Bartolomejskej noci (1572)
Pamätné mince na Bartolomejskú noc

GC 265 V 16. storočí prenikala reformácia do všetkých krajín Európy a ponúkla ľuďom otvorenú Bibliu. Niektoré národy ju prijali radostne ako posla z neba. V iných krajinách pápežská moc do značnej miery zabránila jej vstupu a skoro celkom znemožnila, aby ľudia poznali Biblické posolstvo a jeho povznášajúci vplyv. Do jednej krajiny síce svetlo prenikalo, panujúca temnota však neumožnila, aby ho ľudia pochopili. Po stáročia tam pravda a blud zápasili o moc. Nakoniec zvíťazilo zlo a Božia pravda bola potlačená. „A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo.“ (Ján 3,19) Tento národ musel žať úrodu, pre ktorú sa rozhodol. Duch Svätý prestal pôsobiť v národe, ktorý pohrdol darom Božej milosti. Zlo mohlo dozrieť a celý svet sledoval, aké ovocie prináša svojvoľné odmietnutie svetla.

Boj proti Biblii, ktorý prebiehal vo Francúzsku po niekoľko storočí, vyvrcholil v revolučných hrôzach. Tento strašný výbuch bol len zákonitým dôsledkom toho, že Rím vo Francúzsku potláčal Bibliu. (Pozri dodatok č. 24) Je to najpresvedčivejší príklad dôsledkov pápežskej politiky, akú kedy svet videl, ukážka toho, kam viedlo vyše tisícročné pôsobenie rímskej cirkvi. GC 266

Biblickí proroci predpovedali, že v dobe pápežskej nadvlády bude Písmo potláčané. Apoštol Ján v knihe Zjavenie tiež upozornil na strašné následky, ktoré prinesie zvlášť vo Francúzsku vláda „človeka hriechu“.

Boží anjel vyhlásil: „To sväté mesto budú šliapať štyridsaťdva mesiacov. A dám svojim dvom svedkom, a budú prorokovať tisíc dvesto šesťdesiat dní... A keď dokonajú svoje svedectvo, šelma, ktorá vystupuje z priepasti, bude bojovať s nimi a zvíťazí nad nimi a zabije ich. A ich mŕtve telá budú ležať na ulici toho veľkého mesta, ktoré sa duchovne volá Sodoma a Egypt, kde bol i náš Pán ukrižovaný... A obyvatelia zeme sa budú radovať nad nimi a budú sa veseliť a budú si navzájom posielať dary, lebo títo dvaja proroci trápili bývajúcich na zemi. Ale po tých troch a pol dňa vošiel do nich duch života od Boha, a stali na svoje nohy, a veľká bázeň padla na tých, ktorí ich videli.“ (Zj 11,2-11)

Obdobie, o ktorom sa tu hovorí – „štyridsaťdva mesiacov“ a „tisíc dvesto šesťdesiat dní“ – sú totožné a predstavujú dobu, počas ktorej Rím utláčal Kristovu cirkev. Pápežská nadvláda, trvajúca 1260 rokov, začala v roku 538 a skončila v roku 1798. V tomto roku vstúpila francúzska armáda do Ríma a zajala pápeža, ktorý neskôr zomrel vo vyhnanstve. Aj keď onedlho bol zvolený nový pápež, nedokázalo už nikdy pápežstvo úplne obnoviť svoju predošlú moc.

Prenasledovanie cirkvi netrvalo celých 1260 rokov. Boh z milosrdenstva k svojmu ľudu skrátil obdobie jeho krutých skúšok. GC 267 Keď predpovedal „veliké súženie“, ktoré príde na cirkev, Spasiteľ povedal: „A keby neboli skrátené tie dni, nebolo by zachránené niktoré telo; ale pre vyvolených budú skrátené tie dni.“ (Mat 24,22) Vplyv reformácie ukončil prenasledovanie už pred rokom 1798.

O dvoch svedkoch prorok ďalej napísal: „Toto sú tie dve olivy a dva svietniky, ktoré stoja pred Bohom, Pánom zeme.“ Žalmista vysvetľuje: „Tvoje slovo je sviecou mojej nohe a svetlom môjmu chodníku.“ (Zj 11,4; Ž 119,105) Dvaja svedkovia znázorňujú Písmo Starého a Nového zákona. Obaja podávajú dôležité svedectvo o pôvode a večnom trvaní Božieho zákona. Svedčia tiež o pláne spasenia pre človeka. Predobrazy, obete a proroctvá Starého zákona ukazujú na prichádzajúceho Spasiteľa. Evanjelia a epištoly Nového zákona rozprávajú o Spasiteľovi, ktorý prišiel presne tak, ako to predpovedali predobrazy a proroctvá.

„Budú prorokovať tisíc dvesto šesťdesiat dní, oblečení v smútočných vreciach.“ Počas tohto obdobia zostávali Boží svedkovia v skrytosti. Pápežská moc sa snažila skryť pred ľuďmi slovo pravdy a dať im falošné svedectvo, ktoré je v rozpore s pravdou. (Pozri dodatok č. 25) Verní svedkovia prorokovali vtedy, keď cirkevné i svetské úrady zakazovali Bibliu, keď nepriatelia prekrúcali jej svedectvo, keď sa snažili, aby ľudia na ňu nemysleli, keď prenasledovali, zrádzali, mučili, zatvárali do tmavých ciel, týrali pre vieru alebo vyháňali do hôr a jaskýň každého, kto sa opovážil hlásať jej sväté pravdy. Svedčili počas celého obdobia 1260 rokov. I v najtemnejších dobách žili verní ľudia, ktorí milovali Božie slovo a horlivo obhajovali Božiu česť. GC 268 Títo verní Boží služobníci dostali múdrosť, moc a autoritu, aby mohli hlásať Božiu pravdu po celé uvedené obdobie.

„A keby im chcel niekto ublížiť, vyjde oheň z ich úst a zožerie ich nepriateľov. A keby im chcel niekto ublížiť, musí byť tak zabitý.“ (Zj 11,5) Ľudia nemôžu beztrestne pošliapavať Božie slovo. Toto vážne varovanie vysvetľuje záverečná kapitola knihy Zjavenie: „Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy, že keby niekto pridal k tomu, na toho Boh pridá rán, napísaných v tejto knihe; a keby niekto odňal zo slov knihy tohto proroctva, tomu odníme Boh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta a z toho, čo je napísané v tejto knihe.“ (Zj 22,18.19)

Takýmito výstrahami Boh varuje človeka, aby nemenil to, čo Boh zjavil alebo nariadil. Vážne napomenutia platia všetkým, ktorí svojím vplyvom vedú iných, aby Boží zákon nebrali vážne. V ľuďoch, ktorí ľahkomyseľne vyhlasujú, že nie je dôležité, či Boží zákon rešpektujeme, mali vyvolať bázeň a úzkosť. Strašnú zodpovednosť berú na seba všetci, ktorí kladú svoje vlastné názory nad Božie zjavenie, ktorí by chceli meniť zmysel Písma tak, ako sa im to hodí, alebo aby to vyhovovalo svetu. Písané slovo, Boží zákon, posudzuje povahu každého človeka a odsúdi všetkých, ktorí v tejto spravodlivej skúške neobstoja.

„A keď dokonajú svoje svedectvo...“ Obdobie, v ktorom obidvaja svedkovia prorokovali oblečení do smútočných vriec, sa skončilo v roku 1798. Keď sa blížil koniec ich skrytého pôsobenia, rozpútala proti nim vojnu mocnosť, znázornená v Písme ako „dravá šelma“, ktorá vystúpila z bezodnej priepasti. V mnohých európskych krajinách ovládal satan prostredníctvom pápežstva po celé stáročia štátnu a cirkevnú vládu. GC 269 Tu sa však satanská moc prejavuje novým spôsobom.

Rím predstierajúc úctu, utajil Bibliu napísanú v neznámom jazyku a skryl ju pred ľuďmi. Za jeho vlády svedkovia prorokovali „oblečení v smútočných vreciach“. Mala ale povstať ďalšia mocnosť – šelma vystupujúca z priepasti – a vyhlásiť otvorenú vojnu proti Božiemu slovu.

„Veľké mesto“, v ktorého uliciach sú svedkovia zabíjaní a kde ležia ich mŕtve telá, je „duchovný“ Egypt. Zo všetkých národov, o ktorých sa zmieňujú biblické dejiny, Egypt najtrúfalejšie popieral existenciu živého Boha a odmietal jeho nariadenia. Žiadny panovník sa nikdy neodvážil postaviť otvorenejšie a nadutejšie proti Božej moci než egyptský vládca. Keď mu Mojžiš predniesol posolstvo v mene Hospodinovom, faraón pyšne odpovedal: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho hlas a prepustil Izraela? Neznám Hospodina ani neprepustím Izraela.“ (2 Moj 5,2) To je ateizmus a národ predstavovaný Egyptom mal podobne popierať požiadavky živého Boha a prejaviť podobnú neveru a vzdor. „Veľké mesto“ sa duchovne prirovnáva aj k Sodome. Skazenosť Sodomy, jej prestupovanie Božieho zákona sa prejavovalo zvlášť v nemravnosti. Rovnaký hriech sa mal tiež prejavovať v národe, ktorý naplní uvedené biblické proroctvo.

Podľa proroctva mala krátko pred rokom 1798 povstať určitá moc satanského pôvodu a povahy, ktorá bude bojovať proti Biblii. V krajine, kde bol hlas dvoch Božích svedkov umlčaný, mala sa prejaviť faraónova vzdorovitosť a nemravnosť Sodomy.

Uvedené proroctvo sa splnilo v dejinách Francúzska s nápadnou presnosťou. GC 270 Počas revolúcie v roku 1793 „svet prvýkrát počul, ako zhromaždenie mužov, ktorí sa narodili a boli vychovávaní v civilizovanom svete a prisvojili si právo vládnuť jednému z najušľachtilejších európskych národov, pozdvihlo svoj hlas, aby jednomyseľne poprelo základnú pravdu, ktorú človek získal a jednomyseľne odmietlo vieru a uctievanie Boha“. (Sir Walter Scott, Napoleonov život, diel 1, kap. 17) „Francúzsko je jediným národom na svete, ktorý sa zapísal do dejín tým, že ako národ pozdvihol ruku v zjavnej vzbure proti Stvoriteľovi vesmíru. Bolo a je stále mnoho rúhačov, mnoho neveriacich v Anglicku, Nemecku, Španielsku a inde, ale Francúzsko vystupuje v dejinách sveta ako jediný štát, ktorý výnosom svojho Ústavodarného zhromaždenia vyhlásil, že Boha niet, a ktorého obyvatelia v hlavnom meste a inde, muži i ženy, radostne tancovali a spievali, keď prijali toto vyhlásenie.“ (Blackwood’s Magazine, november 1870)

Francúzsko preukázalo príznačné rysy, ktorými sa vyznačovala Sodoma. Za revolúcie sa prejavila mravná zvrhlosť a skazenosť podobná stavu, ktorý privolal zničenie miest v Jordánskej nížine. Dejepisec spája ateizmus Francúzska s jej nemravnosťou, podobne ako je to uvedené v proroctve: „Na zákony týkajúce sa náboženstva úzko nadväzovali ďalšie zákony, ktoré znižovali manželský zväzok – najsvätejší zväzok, aký môžu ľudské bytosti vytvoriť a ktorého stálosť najsilnejšie prispieva k upevneniu poriadku v spoločnosti – na úroveň dočasnej občianskej zmluvy, ktorú môžu ľudia ľahko uzavrieť a tiež kedykoľvek zrušiť... Keby sa nepriatelia snažili nájsť spôsob, ako najúčinnejšie zničiť všetko, čo je v rodinnom živote úctyhodné, krásne a trvalé, a súčasne zaistiť, aby skaza, ktorú sa snažili docieliť, prechádzala z pokolenia na pokolenie, nemohli vymyslieť účinnejší plán než znížiť manželstvo... GC 271 Sofia Arnoultová, herečka známa svojimi duchaplnými výrokmi, označila republikánske manželstvo za ‚sviatosť cudzoložstva‘.“ (Scott, diel 1, kap. 17)

„Kde bol i náš Pán ukrižovaný.“ (Zj 11,8) Aj túto časť proroctva Francúzsko naplnilo. V žiadnej inej krajine sa tak nápadne neprejavilo nepriateľstvo voči Kristovi. V žiadnej inej krajine sa pravda nestretla s takým rozhorčeným a krutým odporom. Prenasledovaním vyznávačov evanjelia pribíjalo Francúzsko na kríž Krista v osobe jeho nasledovníkov.

Po stáročia tiekla krv mučeníkov. Kým v horách Piemontu zomierali valdenskí „pre Božie slovo a svedectvo Ježiša Krista“, prinášali vo Francúzsku podobné svedectvo pre pravdu ich bratia, albigenskí. Neskôr boli stúpenci reformácie krutým spôsobom mučení a zabíjaní. Kráľ, šľachta, urodzené dámy i krehké slečny, pýcha a výkvet národa, sa bavili pohľadom na smrteľný zápas mučeníkov. Statoční hugenoti, ktorí bojovali za najposvätnejšie ľudské práva, prelievali svoju krv na mnohých bojiskách. Protestanti boli pokladaní za štvancov, na ich hlavy boli vypisované odmeny a boli prenasledovaní ako divá zver.

„‚Cirkev na púšti‘ bola vlastne hŕstka potomkov prvých kresťanov, ktorá žila vo Francúzsku v 18. storočí a skrývala sa v horách na juhu. Neprestajne vyznávali vieru svojich otcov. Keď sa odvážili schádzať po nociach v horách alebo na pustých vresoviskách, prenasledovalo ich vojsko a odvlieklo ich do doživotného otroctva na galeje. Najšľachetnejší, najvzdelanejší a najinteligentnejší Francúzi trpeli v okovách spolu s lupičmi a vrahmi.“ (pozri Wylie, zv.22, kap. 6) S inými zaobchádzali „milosrdnejšie“ – chladnokrvne ich zastrelili, keď neozbrojení a bezmocní klesli na kolená, aby sa pomodlili. GC 272 Stovky starcov, bezbranných žien a nevinných detí zostali bez života ležať na mieste, kde sa zhromaždili na bohoslužbu. V horách alebo v lesoch, kde sa obyčajne zhromažďovali, mohol návštevník nájsť „na každom štvrtom kroku mŕtve telá ležiace v tráve alebo obesené na stromoch“. Ich krajina, spustošená mečom a sekerou, „sa stala obrovskou púšťou“. „Tieto zverstvá sa neodohrávali... v temnom dávnoveku, ale v období skvelej vlády Ľudovíta XIV. V tom čase sa pestovala veda, prekvitala literatúra a duchovnými na dvore a v hlavnom meste boli vzdelaní a výreční muži, ktorí radi vystavovali na obdiv svoju láskavosť a šľachetnosť.“ (Wylie, zv. 22, kap. 7)

No najčernejšia na zozname zločincov, najstrašnejšia z diabolských akcií všetkých stáročí, je Bartolomejská noc. Svet si doposiaľ s hrôzou pripomína výjavy tohto najzbabelejšieho a najkrutejšieho vyvražďovania. Francúzsky kráľ odsúhlasil na naliehanie predstaviteľov rímskej cirkvi tento hrozný zločin. Zvon, ktorý v noci znel ako umieračik, bol povelom na vraždenie. Protestanti, ktorí pokojne spali vo svojich domovoch, pretože dôverovali sľubu svojho kráľa, boli po tisícoch chladnokrvne vraždení.

Tak ako Kristus neviditeľne viedol svoj ľud z egyptského otroctva, satan neviditeľne viedol svojich poddaných do tohto strašného diela masového vraždenia. Sedem dní trvalo v Paríži vraždenie, prvé tri dni sa vyznačovali nepochopiteľnou zúrivosťou. Vraždenie sa neobmedzilo len na Paríž, zvláštny kráľovský rozkaz ho rozšíril do všetkých krajov a miest, kde žili protestanti. Nebral sa ohľad na vek ani na pohlavie. Neboli chránené nevinné deti či šediví starci. Šľachtic či sedliak, starý či mladý, matka i dieťa, všetci boli rovnako popravení. Vraždenie po celom Francúzsku pokračovalo dva mesiace. Zahynulo sedemdesiattisíc ľudí, ktorí predstavovali skutočný výkvet národa.

„Keď správa o masakre došla do Ríma, radosť kňazstva nepoznala hraníc. GC 273 Posol dostal od kardinála z Lorraime niekoľko tisíc korún; z dela anjelského hradu bola vypálená slávnostná salva; z každej veže zneli zvony, slávnostné hranice premenili noc na deň. Pápež Gregor XIII. šiel v dlhom sprievode kardinálov a ďalších cirkevných hodnostárov do chrámu sv. Ľudovíta, kde kardinál z Lorraime zaspieval ‚Te Deum‘... Na pamiatku masakra bola vyrazená medaila a vo Vatikáne možno stále vidieť tri fresky Vasariho, ktoré zobrazujú útok na admirála, kráľa spolu s poradcami ako pripravujú masaker a samotné vraždenie protestantov. Gregor poslal cisárovi Karolovi Zlatú ružu. Štyri mesiace po masakre... si s uspokojením vypočul kázeň francúzskeho kňaza,... ktorý hovoril o onom dni plnom šťastia a radosti, keď najvznešenejšiemu otcovi došla o týchto udalostiach správa a keď sa odobral v slávnostnom sprievode, aby vzdal vďaku Bohu a svätému Ľudovítovi.“ (Henry White, Bartolomejská noc, kap. 14, odst. 34)

Ten istý duch, ktorý viedol k Bartolomejskej noci, viedol aj ku krutostiam revolúcie. „Preč s naničhodníkom,“ volali svorne francúzski ateisti a mysleli tým Krista, ktorého vyhlásili za podvodníka. Opovážlivé rúhanie proti Bohu šlo ruka v ruke s najpodlejšími zločinmi. Ľudia, ktorí páchali najväčšie krutosti a neresti sa dostávali na popredné miesta. Tým všetkým vzdávali satanovi najvyššiu poctu. Krista znovu pribíjali na kríž tým, že pošliapavali pravdu, čistotu a nesebeckú lásku.

„Šelma, ktorá vystupuje z priepasti, bude bojovať s nimi a zvíťazí nad nimi a zabije ich.“ Ateistická moc, ktorá vládla vo Francúzsku počas revolúcie a hrôzovlády, sa opovážila viesť proti Bohu a Božiemu slovu vojnu, akú svet nikdy predtým nevidel. Národné zhromaždenie zrušilo uctievanie Boha. Nechali zbierať Biblie a s posmechom ich verejne pálili. Pošliapavali Boží zákon. GC 274 Odmietli biblické ustanovenia. Zrušili týždenný deň odpočinku a na miesto neho ustanovili každý desiaty deň ako deň radosti a rúhania. Zakázali konanie krstov a večere Pánovej. Plagáty vylepené na cintorínoch oznamovali, že smrť je večný spánok.

Tvrdili, že úcta k Bohu je tak vzdialená od začiatku múdrosti, že je vlastne začiatkom hlúposti. Zakázali akékoľvek náboženské uctievanie okrem uctievania slobody a vlasti. „Povolali parížskeho biskupa, aby zohral hlavnú úlohu v najpotupnejšej fraške pred národným zhromaždením... Prišiel s celým sprievodom, aby pred snemom vyhlásil, že náboženstvo, ktoré hlásal mnoho rokov, je v každom bode výmyslom kňazov a že nevychádza z dejín ani zo svätých právd. Slávnostne poprel existenciu Boha i platnosť svojho vysvätenia a zaviazal sa, že bude naďalej uctievať len slobodu, rovnosť, cnosť a mravnosť. Potom položil na stôl odznaky svojej biskupskej hodnosti a predseda snemovne ho bratsky objal. Niekoľko odpadlíckych kňazov konalo podľa príkladu tohto preláta.“ (Scott, Napoleonov život, diel 1, kap. 17)

„A obyvatelia zeme sa budú radovať nad nimi a budú sa veseliť a budú si navzájom posielať dary, lebo títo dvaja proroci trápili bývajúcich na zemi.“ Neveriace Francúzsko umlčalo karhajúci hlas dvoch Božích svedkov. Slovo pravdy ležalo mŕtve v ich uliciach a tí, ktorí nenávideli obmedzenia a požiadavky Božieho zákona, jasali. Ľudia sa verejne stavali proti nebeskému vládcovi. Podobne ako hriešnici za dávnych čias volali: „Ako môže o tom vedieť Boh? A či je vôbec u Najvyššieho vedomosť?“ (Ž 73,11)

Jeden z kňazov nového poriadku vyhlásil takmer s neuveriteľnou trúfalosťou: „Bože, ak existuješ, pomsti svoje urazené meno. Vyzývam ťa k boju. Ty mlčíš, neodvažuješ sa zoslať svoje hromy. Kto uverí, že existuješ?“ (Lacretelle, Dejiny, diel 11, str. 309; Archibald Alison, Dejiny Európy, diel 1, kap. 10) GC 275 Je to len ozvena faraónovej otázky: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho hlas...? Neznám Hospodina.“ (2 Moj 5,2)

„Blázon hovorí vo svojom srdci: Niet Boha.“ (Ž 14,1) Boh o ľuďoch, ktorí prevracajú pravdu, hovorí: „Lebo ich nerozum bude zrejmý všetkým.“ (2 Tim 3,9) Len čo Francúzsko odmietlo uctievanie živého Boha, „Veľkého a Vznešeného, ktorý žije vo večnosti“, netrvalo dlho a kleslo do ponižujúceho modlárstva. Začalo uctievať bohyňu rozumu v podobe nemravnej ženy, a to v zhromaždení poslancov národa, najvyšších občianskych a zákonodarných predstaviteľov. Dejepisec poznamenal: „Jeden z obradov tejto zvrátenej doby vyniká svojou nezmyselnosťou a bezbožnosťou. Dvere snemovne sa doširoka otvorili a vstúpila skupina hudobníkov. Nasledoval slávnostný sprievod členov mestskej rady, ktorý spieval hymnu na oslavu slobody. Ako predmet svojho budúceho kultu viedli ženu v závoji, ktorú nazývali ‚bohyňou rozumu‘. Keď ju priviedli na pódium, odkryli jej závoj z tváre a posadili ju po pravici predsedu snemu. Všetci v nej poznali baletku z opery... Tejto osobe, ako najvhodnejšej predstaviteľke rozumu, ktorý uctievali, vzdalo verejný hold Národné zhromaždenie Francúzska.

Táto bezbožná a smiešna maškaráda sa stala akýmsi vzorom. Uvedenie ‚bohyne rozumu‘ sa potom konalo na mnohých miestach po celej krajine, kde obyvatelia chceli napodobniť predstaviteľov revolúcie.“ (Scott, diel 1, kap. 17)

Rečník, ktorý oznamoval uctievanie rozumu, vyhlásil: „Zákonodarcovia! Fanatizmus ustupuje rozumu. Jeho zakalené oči nemohli zniesť jasnú žiaru svetla. Dnes pod týmito gotickými klenbami, pod ktorými sa zhromaždil obrovský zástup, po prvýkrát zaznela pravda. GC 276 Francúzi prejavujú jedinú oprávnenú úctu – uctievajú slobodu a rozum. Tu sme vyslovili prianie, aby sa republike dobre viedlo. Tu sme odmietli mŕtve modly a prijali rozum, živé božstvo, majstrovský a vrcholný výtvor prírody.“ (M. A. Thiers, Dejiny francúzskej revolúcie, diel 2, str. 370,371)

Keď bola do snemovne privedená bohyňa rozumu, rečník ju vzal za ruku, obrátil sa k zhromaždeniu a povedal: „Smrteľníci, prestaňte sa triasť pred bezmocným hromobitím Boha, ktorého stvoril váš strach. Od tejto chvíle neuznávajte žiadne božstvo, jedine rozum. Ponúkam vám jeho najkrajší a najrýdzejší symbol; ak chcete mať nejaké božstvo, obetujte len takému... Skloňte sa pred vznešeným senátom slobody! Nech žije rozum!

Predseda senátu bohyňu objal a potom ju posadili do nádherného voza a viezli v sprievode obrovského zástupu ľudí do katedrály Notre Dame, aby tam nahradila Boha. Tam ju posadili na oltár a všetci prítomní jej prejavili úctu.“ (Alison, diel 1, kap. 10)

Onedlho sa začalo verejné pálenie Biblií. Jedného dňa vošli členovia Spoločnosti národného múzea do sály mestskej rady a volali: „Nech žije rozum!“ Na dlhej žrdi niesli napichnuté obhorené zvyšky niekoľkých kníh, medzi nimi breviáre, misály a Starý a Nový zákon, ktoré „pykali v ohni“, ako to vyhlásil predseda „za všetky bláznovstvá, ku ktorým viedli ľudstvo“. (Parížske noviny, 1793, č. 318)

Pápežstvo začalo proces, ktorý sa skončil otvoreným ateizmom. Politika Ríma vytvorila také sociálne, politické a náboženské pomery, ktoré vohnali Francúzsko do tejto situácie. Spisovatelia, ktorí opisovali hrôzy revolúcie, tvrdili, že túto situáciu zapríčinili panovníci a cirkev. (Pozri dodatok č. 26) Pravdupovediac, zavinila ju cirkev. GC 277 Pápežstvo otrávilo myseľ kráľov proti reformácii, aby v nej videli nepriateľa koruny a zdroj nepokojov, ktorý ohrozuje mier a súlad v národe. Týmto spôsobom genialita Ríma inšpirovala panovníkov k najväčším krutostiam a najhoršiemu útlaku.

S Bibliou prichádzal duch slobody. Všade, kde ľudia prijali evanjelium, prebúdzal sa aj ich rozum. Začali lámať okovy, ktoré ich držali v otroctve nevedomosti, nemravnosti a povier. Začali myslieť a konať ako ľudia. Keď to panovníci videli, mali strach o svoje tróny.

Aj Rím sa snažil vyvolávať v panovníkoch obavy. Pápež hovoril v roku 1525 francúzskemu regentovi: „Táto mánia (čím myslel protestantizmus) nielen znehodnotí a zničí náboženstvo, ale zničí tiež celú vrchnosť, šľachtu, zákony, poriadok a rád.“ (G. de Félice, Dejiny protestantov vo Francúzsku, diel 1, kap. 2, odst. 8) O niekoľko rokov neskôr varoval pápežský nuncius kráľa: „Veličenstvo, nemýľte sa! Protestanti prevrátia celý občiansky poriadok, práve tak ako poriadok náboženský... Trón je ohrozený práve tak ako oltár... Zavedenie nového náboženstva musí nutne viesť k zavedeniu novej vlády.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie v Európe v dobe Kalvína, diel 2, kap. 36) Teológovia pôsobili na predsudky ľudí. Hlásali totiž, že protestantské učenie „obracia ľudí k novotám a k nerozvážnostiam, olupuje kráľov o oddanú lásku jeho poddaných a privádza do záhuby tak cirkev ako aj štát“. Takto sa Rímu podarilo poštvať Francúzsko proti reformácii. „Meč, ktorý stíhal protestantov, bol prvýkrát vytasený vo Francúzsku, aby bránil trón, zachránil šľachtu a zachoval zákony.“ (Wylie, diel 13, kap.4)

Vládcovia zeme mohli len ťažko predvídať, kam táto osudná politika povedie. Učenie Biblie by vštepovalo do myslí a sŕdc ľudí zásady spravodlivosti, striedmosti, pravdy, rovnosti a lásky, ktoré sú základnými kameňmi blahobytu národa. „Spravodlivosť vyvyšuje národ.“ „Lebo spravodlivosťou stojí pevne trón.“ (Prísl 14,34; 16,12) GC 278 „A dielom spravodlivosti bude pokoj“ a jeho ovocie bude „ticho a bezpečnosť až naveky“. (Iz 32,17) Človek, ktorý poslúcha Boží zákon, bude verne ctiť a poslúchať aj zákony svojej krajiny. Kto sa bojí Boha, rešpektuje i kráľa a jeho spravodlivú a zákonnú moc. Francúzsko však zakázalo Bibliu a vyhnalo jej učeníkov. Čestní, mravne silní a bystrí ľudia, ktorí mali odvahu priznať sa k svojmu presvedčeniu a trpieť za pravdu, boli po stáročia posielaní do otroctva na galeje, zomierali na hraniciach alebo pomaly vo väzenských celách. Tisíce z nich hľadali záchranu v úteku. Tak to pokračovalo ešte dvestopäťdesiat rokov od začiatku reformácie.

„Počas dlhého obdobia mohli celé generácie Francúzov sledovať, ako učeníci evanjelia utekajú pred zúrivosťou prenasledovateľov a odnášajú so sebou vzdelanosť, remeselnícku zručnosť, usilovnosť a poriadkumilovnosť, v čom zvyčajne vynikali, aby nimi obohatili krajiny, v ktorých našli azyl. O čo obohacovali svojím prínosom iné krajiny, o to viac chudobnela ich pôvodná vlasť. Keby všetci, ktorých vyhnali, zostali vo Francúzsku, keby usilovnosťou a umom celých tristo rokov obrábali pôdu, keby ich umelecké nadanie po celé tri storočia zdokonaľovalo remeselnícku výrobu, keby ich tvorivé nadanie a bystrý úsudok obohacovali literatúru a vedu, keby ich múdrosť usmerňovala záležitosti Francúzska, keby sa ich statočnosť prejavovala v bojoch, ktoré Francúzsko viedlo, keby ich zmysel pre právo utváral zákony a keby sa k tomu pridalo náboženstvo Biblie, ktoré posilňuje rozum a riadi svedomie ľudí, akú slávu to mohlo priniesť Francúzsku. Akou veľkolepou, úspešnou a šťastnou krajinou – vzorom pre národy – mohlo Francúzsko byť. GC 279

Slepý a neúprosný fanatizmus však vyhnal z ich pôdy každého učiteľa cnosti, každého obhajcu poriadku, každého čestného obrancu trónu. Mužom, ktorí mohli presláviť vo svete svoju krajinu, dal na výber – hranicu alebo vyhnanstvo. Nakoniec dokonal skazu štátu. Nezostalo svedomie, ktoré by sa dalo umlčať, náboženstvo, ktoré by bolo možné dovliecť na hranicu, vlastenectvo, ktoré by sa dalo vyhnať z krajiny.“ (Wylie, diel 13, kap. 20) Ako zákonitý dôsledok prišla revolúcia so všetkými katastrofami.

„Odchodom hugenotov nastal vo Francúzsku všeobecný úpadok. Rozvíjajúce sa priemyselné mestá začali chátrať, úrodné oblasti sa zmenili na divočinu. Obdobie nezvyčajného pokroku vystriedalo obdobie intelektuálnej otupenosti a mravného úpadku. Paríž sa stal jedným veľkým chudobincom. Odhaduje sa, že tesne pred výbuchom revolúcie dostávalo almužnu od dvora dvestotisíc chudobných. V upadajúcom národe sa darilo jedine jezuitom, tyransky ovládali kostoly a školy, väznice a galeje.“

Evanjelium mohlo priniesť Francúzsku riešenie politických a sociálnych problémov, ktoré sa týkali duchovenstva, kráľa a zákonodarcov a ktoré nakoniec priviedli národ do anarchie a záhuby. Pod nadvládou Ríma ľud stratil Spasiteľovo blahodarné učenie o sebaobetovaní a o nesebeckej láske. Nepoznal prejavy sebazapierania pre blaho druhých. Cirkev nenapomínala bohatých za to, že utláčali chudobných. Chudobní nenachádzali pomoc vo svojom útlaku a ponížení. Sebectvo bohatých a mocných bolo stále zjavnejšie a krutejšie. Chamtivosť a márnotratnosť šľachty trvajúca stáročia vyústila do neľudského vydierania roľníkov. Bohatí utláčali chudobných a chudobní nenávideli bohatých.

Šľachta vlastnila poľnohospodárske usadlosti v mnohých oblastiach. Ľudia, ktorí pracovali v poľnohospodárstve, boli nájomníkmi, odkázanými na milosť svojich pánov a museli sa podriaďovať ich prehnaným požiadavkám. GC 280 Bremeno vydržiavania cirkvi a štátu ležalo na pleciach stredných a nižších tried, na ktoré uvalili úrady a cirkev ťažké dane. „Názory šľachty sa považovali za najvyšší zákon. Poľnohospodári a roľníci mohli aj hladovať, o to sa však ich utláčatelia nestarali... Ľudia boli nútení pri každom svojom kroku dbať na záujmy svojich pánov. Život poľnohospodárskych robotníkov bol životom nepretržitej práce a nekončiacej biedy. Ich sťažnosti, ak sa vôbec odvážili sťažovať, boli s pohŕdaním odmietané. Súdy vynášali rozhodnutia v prospech šľachty proti poddaným. Sudcovia bežne prijímali úplatky a rozmar aristokrata platil ako zákon v systéme, kde vládlo všeobecné úplatkárstvo. Z daní jednoduchých ľudí ťažila na jednej strane svetská vláda a na druhej strane duchovenstvo, takže do kráľovskej či cirkevnej pokladnice sa nikdy nedostala ani polovica. Všetko ostatné sa stratilo v hýrivých radovánkach. Tí, ktorí ožobračovali svojich poddaných, boli sami oslobodení od platenia daní a podľa zákona alebo zvyklostí, patrili im všetky úrady v štáte. Príslušníkov privilegovaných tried bolo stopäťdesiattisíc a na uspokojenie všetkých ich rozmarov boli milióny ľudí odsúdených na beznádejne biedny život.“ (Pozri dodatok č. 27)

Kráľovský dvor prepadol prepychu a márnotratnosti. Ľud a králi si navzájom nedôverovali. Ľud považoval všetky opatrenia vlády za podozrivé a sebecké. Viac než pol storočia pred vypuknutím revolúcie sedel na tróne Ľudovít XV., ktorý bol aj v týchto zlých časoch známy ako lenivý, zmyselný panovník neviazaných mravov. Štát sa so zvrhlou a krutou aristokraciou a so zbedačenými a nevedomými nižšími vrstvami obyvateľov ocitol v ťažkej finančnej situácii. Ľud stratil nádej a trpezlivosť. Aj bez prorockého videnia bolo jasné, že sa blíži strašný výbuch. GC 281 Na varovné hlasy svojich radcov kráľ odpovedal: „Snažte sa, aby všetko šlo tak dlho, pokiaľ budem žiť, po mojej smrti nech sa deje čokoľvek.“ Nemalo zmysel stále mu opakovať, že je potrebné uskutočniť reformy. Kráľ videl všeobecne rozšírené zlo, no nemal odvahu ani silu, aby ho odstránil. Údel, ktorý čakal Francúzsko, až príliš dobre vyjadrovalo jeho nehanebné a sebecké heslo: „Po mne potopa!“

Rím podnecoval pýchu kráľov a vládnucich tried a viedol ich, aby držali ľud v otroctve. Dobre vedel, že práve tým štát oslabí a bude si môcť pevnejšie k sebe pripútať vládcov i ľud. Rím konal prefíkane, dobre chápal, že ak má byť ľud zotročený, musia byť spútané a zotročené jeho duše. Najistejší spôsob ako zabrániť, aby sa zbavili otroctva, je vychovávať ich tak, aby neboli schopní tešiť sa zo slobody. Mravná skazenosť bola tisíckrát horšia než telesné utrpenie v dôsledku politiky Ríma. Ľud, ktorému vzali Bibliu a ktorý vychovávali učením plným fanatizmu a sebectva, bol vydaný napospas nevedomosti a poverčivosti, upadal do nerestí a vôbec nebol schopný vládnuť si sám.

Konečný výsledok sa podstatne líšil od toho, čo si Rím prial. Nedokázal udržať ľudové masy v slepej poslušnosti svojich dogiem. Vychoval z nich nevercov a revolucionárov, ktorí videli v rímskom katolicizme len kňazské intrigy hodné opovrhnutia. Duchovenstvo chápali ako súčasť svojho útlaku. Jediný boh, ktorého poznali, bol boh Ríma. Učenie Ríma bolo ich jediným náboženstvom. Hrabivosť a krutosť Ríma považovali za zákonité ovocie Biblie, a preto ju odmietali.

Rím nesprávne predstavoval Božiu povahu a prevrátil Božie požiadavky, preto teraz ľudia odmietali Bibliu i jej Pôvodcu. Rím žiadal slepú vieru v svoje dogmy a pritom sa odvolával na Bibliu. Voltaire a jeho spojenci na to reagovali tým, že úplne odmietli Božie slovo a začali šíriť jed ateizmu. Rím zrazil ľud na kolená a teraz sa tento ponižovaný a znásilňovaný ľud začal zbavovať tyranie Ríma, ale odhodil aj všetky zábrany. GC 282 Natoľko sa rozzúril proti pokrytectvu, ktoré tak dlho uctieval, že spolu s bludom odmietol i pravdu. Otroci neresti si zamenili voľnosť za neviazanosť a jasali nad svojou zdanlivou slobodou.

Na začiatku revolúcie kráľ urobil ústupok a poskytol ľudu väčšie zastúpenie, než bol počet zástupcov šľachty a duchovenstva dohromady. Jazýčkom na váhach moci sa stal ľud, ktorý nebol pripravený situáciu múdro a prezieravo využiť. Ľud v túžbe odčiniť bezprávie, ktorým trpel, sa rozhodol prebudovať spoločnosť. Ponižovaný ľud, ktorý si spomínal len na dlhé obdobie krívd, sa rozhodol revolúciou zmeniť svoju neznesiteľnú biedu a pomstiť sa tým, ktorých považoval za pôvodcov svojho utrpenia. Utláčaní robili to, čomu sa naučili za útlaku, a sami sa stali utláčateľmi svojich predošlých utláčateľov.

Nešťastné Francúzsko zbieralo krvavú žatvu svojej sejby. Podrobenie sa nadvláde Ríma prinieslo strašné následky. Na mieste, kde Francúzsko pod vplyvom rímskeho katolicizmu založilo na začiatku reformácie prvú hranicu, tam revolúcia vztýčila svoju prvú gilotínu. Na rovnakom mieste, kde boli v 16. storočí upaľovaní protestantskí mučeníci, boli v 18. storočí prvé obete sťaté gilotínou. Tým, že Francúzsko vyhnalo evanjelium, ktoré by ho uzdravilo, otvorilo dvere nevere a skaze. Tam, kde ľudia odmietli zábrany vyplývajúce z Božieho zákona, sa ukázalo, že ľuďmi vydané zákony nestačia zadržať príval uvoľnených vášní. Národ sa vydal na cestu revolúcie a anarchie. Bojom proti Biblii sa začalo obdobie, ktoré je v dejinách známe ako „hrôzovláda“. Mier a šťastie zmizli z ľudských domovov i sŕdc. Nikto si nebol ničím istý. Ten, kto sa dnes radoval z víťazstva, padol na ďalší deň do podozrenia a odsúdili ho. Vládlo násilie a ľudská vášeň. GC 283

Kráľ, kňazi a šľachta sa museli podrobiť nezmyselným požiadavkám sfanatizovaných davov. Poprava kráľa len podnietila túžbu ľudu po pomste. Ľudia, ktorí ho odsúdili, veľmi skoro šli sami na popravisko. Popravení mali byť všetci údajní a podozriví nepriatelia revolúcie. Zaplnili sa väzenia. Niekedy v nich bolo viac než dvestotisíc väzňov. V mestách po celom kráľovstve sa odohrávali strašné výjavy. Časť revolucionárov sa postavila proti inej skupine a Francúzsko sa stalo veľkým bojiskom znepriatelených skupín, ovládaných nespútanými vášňami. „V Paríži dochádzalo k jednej búrke za druhou, občania sa rozdelili na rôzne strany a skupiny, ktoré – ako sa zdalo – sa usilovali len o to, aby sa navzájom vraždili.“ Všeobecnú biedu ešte zvyšovalo zapletenie Francúzska do dlhej a ničivej vojny s európskymi veľmocami. „Zem sa ocitla na pokraji skazy, vojská sa domáhali žoldu, Parížania hladovali, vidiek pustošili lupiči a civilizácia takmer zanikala v anarchii a neviazanosti.“

Ľud si príliš dobre osvojil krutosť a násilie, ako ho to svedomite naučil Rím. Konečne nastal deň odplaty. Tentoraz ale nešli do väzníc a na hranice nasledovníci Ježiša Krista. Tí už dávno vymreli alebo boli vyhnaní do cudziny. Nemilosrdný Rím začal pociťovať smrtiacu silu ľudí, ktorých vychovával pre krvavé násilie. „Prenasledovanie, ktoré francúzske duchovenstvo takú dlhú dobu vykonávalo, sa teraz obrátilo s ešte väčšou silou proti nemu. Popraviská sa červenali od krvi kňazov. Galeje a väzenia, kedysi plné hugenotov, sa teraz naplnili ich prenasledovateľmi. Rímskokatolícki kňazi, prikovaní ku galejníckej lavici, museli tvrdo veslovať a podstúpiť utrpenie, ktoré ich cirkev tak štedro rozdávala šľachetným kacírom.“ (Pozri dodatok č. 28) GC 284

„Potom prišli dni, keď najbarbarskejšie tribunály vydávali najbarbarskejšie zákony, keď sa nikto nemohol pozdraviť so susedmi ani sa pomodliť bez toho, aby riskoval, že sa tým dopustí smrteľného zločinu, keď špicli prehliadali všetky kúty, keď sa každé ráno spúšťala gilotína, keď boli väzenia preplnené ako podpalubie otrokárskej lode, keď krv prúdila kanálmi do Seiny... Vozy plné obetí prechádzali denne ulicami Paríža do určeného cieľa a prokonzulovia, ktorých štátny výbor vyslal do krajov, prejavovali takú krutosť, akú nepoznal ani Paríž. Ich vražednej horlivosti nestačila ani gilotína. Delové strely kosili dlhé rady odsúdencov. Do lodí naplnených ľuďmi robili diery, aby sa potopili. Lyon sa zmenil na pustatinu. V Arrase zajatcom odopreli aj milosť rýchlej smrti. Pozdĺž rieky Loiry, od Saumuru až k moru, sa zlietali veľké kŕdle vrán a dravých vtákov, aby hodovali na nahých telách prepletených v príšernom objatí. Tí, ktorí popravovali, nebrali ohľad ani na pohlavie, ani na vek. Táto hanebná vláda nechala popraviť mnoho stoviek chlapcov a dievčat, ktorí nedosiahli ani sedemnásť rokov. Nemluvňatá vytrhnuté ženám z náruče nabodávali jakobíni na hroty svojich pík.“ (Pozri dodatok č. 29 a 30) V priebehu desiatich rokov zahynulo nesmierne množstvo ľudí.

Všetko sa vyvíjalo podľa satanovho priania. Usiloval sa o to po celé stáročia. Celé jeho pôsobenie je od začiatku až do konca založené na podvode. Stále sa snaží priviesť ľudí do biedy a úpadku, znetvoriť a kaziť Božie dielo, mariť pôsobenie jeho milosrdenstva a lásky a pôsobiť tým v nebi zármutok. Svojimi schopnosťami oslepuje myseľ ľudí a vedie ich k tomu, aby svoj nezdar zvaľovali na Boha, akoby všetko utrpenie bolo dôsledkom Stvoriteľovho plánu. GC 285 Keď potom ľudia, ktorých ponižoval a znásilňoval svojou krutou mocou, získajú slobodu, vedie ich, aby páchali výstrednosti a násilie. Prípady takej neviazanosti uvádzajú potom tyrani a utláčatelia na to, aby poukazovali, kam vedie sloboda.

Keď ľudia prehliadnu klam v jednej podobe, oblečie ho satan do iných šiat a ľudia ho prijímajú rovnako nadšene, ako ho prijali prvýkrát. Keďže ľudia spoznali, že rímske katolíctvo je klam a satan ich už nemohol týmto nástrojom viesť, aby prestupovali Boží zákon, zvádzal ich na to, aby videli v každom náboženstve podvod a aby Bibliu pokladali za bájky. Zavrhli Božie ustanovenia a oddali sa nekontrolovanému páchaniu zla.

Obyvatelia Francúzska nepochopili veľkú pravdu, že skutočná sloboda spočíva v dodržiavaní požiadaviek Božieho zákona. Tento osudný omyl im priniesol nesmiernu biedu. „Oj, aby si bol pozoroval na moje prikázania, bol by tvoj pokoj ako rieka a tvoja spravodlivosť ako vlny mora!“ „Nemajú pokoja, hovorí Hospodin, bezbožní.“ „Ale ten, kto mňa poslúcha, bude bývať bezpečne a bude mať pokoj od strachu zo zlého.“ (Iz 48,18.22; Prísl 1,33)

Ateisti, neverní ľudia a tí, ktorí odpadli od viery, neuznávajú Boží zákon a odmietajú ho. Následky ich vplyvu však ukazujú, že prospech človeka závisí na poslušnosti Božieho zákona. Kto sa nechce poučiť z Božej knihy, môže sa presvedčiť z dejín národov.

Keď satan prostredníctvom rímskokatolíckej cirkvi viedol ľudí k neposlušnosti, robil to tak skryto a nenápadne, že ľudia v ponížení a biede, ktoré prišli ako následok neposlušnosti, nepoznali plody prestupovania Božích zákonov. Duch Svätý natoľko pôsobil proti satanovej moci, že zabránil, aby satan mohol plne uskutočniť svoje úmysly. Ľudia neobjavili skutočnú príčinu svojho stavu a neodhalili zdroj svojho utrpenia. GC 286 Počas revolúcie národná rada verejne zavrhla Boží zákon. Za krutovlády, ktorá nasledovala, mohli potom všetci poznať zákon príčiny a následku.

Keď Francúzsko verejne zavrhlo Boha a odmietlo Bibliu, začali bezbožní ľudia a duchovia temnoty jasať preto, že dosiahli cieľ, po ktorom tak dlho túžili – kráľovstvo, v ktorom neplatia hranice stanovené Božím zákonom. Pretože trest za zlo neprichádza okamžite, je srdce ľudí naklonené „robiť zlé“. (Kaz 8,11) Prestupovanie správneho a spravodlivého zákona musí nevyhnutne skončiť biedou a skazou. Hoci ľudskú hriešnosť nepostihol okamžite trest, pripravovala si zákonite svoj údel. Stáročia odpadlíctva a zločinu hromadili hnev na deň odplaty. Tí, ktorí pohrdli Bohom a naplnili mieru svojej neprávosti, poznali príliš neskoro, že prekročenie hraníc Božej trpezlivosti má strašné následky. Boží Duch, ktorý krotil krutú moc satana, prestal pôsobiť a diabol, ktorého jedinou rozkošou je hriešnosť človeka, mohol konať, čo sa mu zapáčilo. Satanovi sluhovia mohli zbierať ovocie vzbury, kým zem nenaplnili neopísateľne hrozné zločiny. V spustošených krajoch a v zrúcaných mestách znel hrôzostrašný plač – plač vyvierajúci z najväčšej úzkosti. Francúzsko sa otriasalo ako pri zemetrasení. Náboženstvo, zákon, spoločenský poriadok, rodinu, štát i cirkev – všetko zmietli bezbožné ruky, ktoré sa postavili proti Božiemu zákonu. Starozákonný mudrc povedal pravdu: „Bezbožník padne svojou vlastnou bezbožnosťou.“ „Hoci sa niekedy hriešnikovi, ktorý vykoná i stokrát zlé, odkladá, viem i to cele iste, že bude dobre tým, ktorí sa boja Boha, ktorí sa boja jeho tvári. Ale nebude dobre bezbožnému.“ (Prísl 11,5; Kaz 8,12.13) „Za to, že nenávideli známosti a nevyvolili si bázne Hospodinovej;... a tak budú jesť z ovocia svojej cesty a nasýtia sa svojich rád.“ (Prísl 1,29-31) GC 287

Verní Boží svedkovia, ktorých zabila rúhavá moc „vystupujúca z priepasti“, nemali byť umlčaní nadlho. „Ale po tých troch a pol dňa vošiel do nich duch života od Boha, a stali na svoje nohy, a veľká bázeň padla na tých, ktorí ich videli.“ (Zj 11,11) V roku 1793 prijalo francúzske Národné zhromaždenie dekrét, ktorým zrušilo kresťanské náboženstvo a odmietlo Bibliu. Svet sa zdesil veľkosti zla, ktoré prišlo ako dôsledok odmietnutia Písma, a ľudia poznali, aká je dôležitá viera v Boha a v Božie slovo ako základ cnosti a mravnosti. Pán riekol: „Komu si sa ty rúhal a koho si obrážal? Proti komu si povýšil hlas? A pozdvihuješ svoje oči na výsosť proti Svätému Izraelovmu!“ (Iz 37,23) „Preto hľa, spôsobím to, aby už poznali tento raz, spôsobím to, aby poznali moju ruku a moju hrdinskú silu, a poznajú, že moje meno je Hospodin.“ (Jer 16,21)

O dvoch svedkoch prorok ďalej povedal: „A počuli veľký hlas z neba, ktorý im hovoril: Vystúpte sem hore! A vystúpili do neba v oblaku. A ich nepriatelia hľadeli na nich.“

(Zj 11,12) Odvtedy čo Francúzsko rozpútalo vojnu proti dvom Božím svedkom, dostalo sa im takých pôct ako nikdy predtým. V roku 1804 bola založená Britská a zahraničná Biblická spoločnosť. Neskôr začali vznikať podobné spoločnosti s početnými pobočkami na európskom kontinente. V roku 1816 bola založená Americká biblická spoločnosť. V čase založenia Britskej spoločnosti bola Biblia preložená, tlačená a rozširovaná už v päťdesiatich jazykoch. Odvtedy bola preložená do mnohých stovák jazykov a dialektov. (Pozri dodatok č. 31)

Päťdesiat rokov pred rokom 1792 nikto vlastne nevenoval pozornosť misijnej práci v zahraničí. Nezakladali sa žiadne nové spoločnosti a len niekoľko cirkví sa usilovalo šíriť kresťanstvo v pohanských krajinách. GC 288 Koncom 18. storočia nastala veľká zmena. Výsledky racionalizmu ľudí neuspokojili. Uvedomovali si, aké potrebné je Božie zjavenie a náboženstvo. Odvtedy dosiahla misijná činnosť v cudzích krajinách nebývalý rozmach. (Pozri dodatok č. 32)

Zdokonalenie tlače podnietilo zvýšené rozširovanie Biblie. Zlepšenie možnosti kontaktu medzi rôznymi krajinami, zvrhnutie starých priehrad predsudkov a národnej výlučnosti a strata svetskej moci rímskeho pápeža otvorili cestu pre postup Božieho slova. Počas niekoľkých rokov sa Biblia predávala bez obmedzenia aj na rímskych uliciach a dnes sa Biblia šíri do všetkých častí sveta.

Neveriaci Voltaire raz chvastúnsky vyhlásil: „Už ma unavuje počúvať ľudí, ako stále opakujú, že kresťanstvo založilo dvanásť mužov. Dokážem, že stačí jeden muž, aby ho prekonal.“ Od jeho smrti žilo na svete už mnoho generácií. Milióny ľudí bojovali proti Biblii. Biblia však nie je porazená. Tam, kde boli za čias Voltaira stovky, sú dnes desaťtisíce, ba státisíce výtlačkov Božej knihy. Jeden z prvých reformátorov o kresťanskej cirkvi povedal: „Biblia je nákova, na ktorej sa zničilo nejedno kladivo.“ Pán hovorí: „Niktorý nástroj, utvorený proti tebe, sa nepodarí, a každý jazyk, ktorý by povstal proti tebe na súde, odsúdiš.“ (Iz 54,17)

„Slovo nášho Boha stojí naveky.“ „Dielami jeho rúk sú pravda a súd, verné všetky jeho nariadenia, pevne podoprené na večné veky, učinené v pravde a v priamosti.“ (Iz 40,8; Ž 111,7.8) Čokoľvek je postavené na moci človeka, bude zvrhnuté, ale to, čo je založené na skale nemenného Božieho slova, potrvá naveky.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy