REGISTER KNIHY

17. Hlásatelia nového rána - Veľký spor vekov

Audio záznam
Lisabonské zemetrasenie v roku 1755

GC 299 Jedna z najvznešenejších a najslávnejších právd zjavených v Biblii je správa o tom, že Ježiš Kristus príde druhýkrát, aby dokončil veľké dielo záchrany človeka. Boží ľud, ktorý musí tak dlho putovať „údolím tieňa smrti“, dostáva radostnú nádej na prísľub o príchode Pána, ktorý je „vzkriesením a životom“ a ktorý príde, aby „vyhnancov priviedol domov“. Učenie o druhom príchode Ježiša Krista je základnou myšlienkou Písma svätého. Od chvíle, keď prví ľudia museli odísť z raja, veriaci čakajú príchod zasľúbeného Vykupiteľa, ktorý zbaví ich odporcu moci a uvedie ich znovu do strateného raja. Veriaci ľudia dávnych dôb očakávali slávny príchod Mesiáša ako splnenie svojej nádeje. Enochovi, ktorý patril k siedmej generácii potomkov obyvateľov raja a tu na zemi chodil tristo rokov s Bohom, Pán dovolil, aby z diaľky uvidel príchod Vysloboditeľa. Vyhlásil: „Hľa, prišiel Pán so svojimi svätými myriadami učiniť súd proti všetkým.“ (Júda 14.15) Praotec Jób zvolal vo svojom utrpení s neochvejnou dôverou: „Ale ja viem, že môj Vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom.“ „Ktorého ja uvidím sebe, a moje oči budú vidieť a nie cudzí. Moje ľadviny hynú v mojej vnútornosti.“ (Jób 19,25.27) GC 300

Príchod Ježiša Krista, ktorý nastolí vládu spravodlivosti, inšpiroval pisateľov Biblie k prekrásnym a vznešeným výrokom. Biblickí básnici a proroci o ňom písali slovami planúcimi nebeským ohňom. Žalmista spieval o moci a sláve kráľa Izraela: „Zo Siona, z dokonalej krásy zaskvel sa Boh. Príde náš Boh a nebude mlčať;... Zavolá na nebesia hore a na zem, aby súdil svoj ľud.“ (Ž 50,2-4) „Nech sa radujú nebesia, a nech plesá zem!... pred Hospodinom, lebo ide, lebo ide súdiť zem! Bude súdiť okruh sveta v spravodlivosti a národy vo svojej pravde.“ (Ž 96,11-13)

Prorok Izaiáš napísal: „Tvoji mŕtvi ožijú, moje mŕtve telo, vstanú. Prebuďte sa plesajte vy, ktorí bývate v prachu! Lebo tvoja rosa je rosou svetiel, a zem vyvrhne mŕtvych.“ „Pohltí smrť na večnosť, a Pán Hospodin zotrie slzu z každej tváre a odstráni potupu svojho ľudu z celej zeme, lebo Hospodin hovoril. Preto povedia toho dňa: Hľa, toto je náš Boh, na ktorého sme očakávali, a vše nás spasil; toto je Hospodin, na ktorého sme očakávali! Plesajme a radujme sa v jeho spasení!“ (Iz 26,19; 25,8.9)

Habakuk sledoval vo videní Kristov príchod: „Keď išiel Boh a blížil sa od Témana a Svätý od vrchu Fárana, sélah, jeho sláva pokryla nebesia, a zem bola plná jeho chvály.“ „Postál a zaklátil zemou, videl a zatriasol národmi, a rozpadávali sa večné vrchy, sklonili sa brehy večnosti; má večné cesty.“ „Keď jazdíš na svojich koňoch, vezieš sa na svojich vozoch spasenia?“ „Videli ťa, zvíjali sa vrchy;... priepasť vydala svoj hlas, do výše pozdvihla svojej ruky. Slnce i mesiac zastali utiahnuc sa do svojho obydlia, na svetlo tvojich šípov ta pošli, na jas blesku tvojej kopije.“ GC 301 „Vyšiel si na záchranu svojho ľudu, na záchranu svojho pomazaného.“ (Hab 3,3.4.6.8.10.11.13)

Keď sa Spasiteľ chystal odísť od svojich učeníkov, utešoval ich uistením, že znovu príde: „Nech sa neľaká vaše srdce!... V dome môjho Otca je mnoho príbytkov;... pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe.“ (Ján 14,1-3) „A keď príde Syn človeka vo svojej sláve a všetci svätí anjeli s ním, vtedy sa posadí na tróne svojej slávy, a zhromaždené budú pred neho všetky národy.“ (Mat 25,31.32)

Anjeli, ktorí sa ukázali nad Olivovým vrchom po Kristovom nanebovstúpení, opakovali učeníkom sľub o Kristovom návrate: „Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, príde tak, ako ste ho videli ísť do neba.“ (Sk 1,11) A apoštol Pavel, ktorý hovoril pod vplyvom Ducha Svätého, dosvedčil: „Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba.“ (1Tes 4,16) Prorok na ostrove Patmos hovorí: „Hľa, prichádza s oblakmi, a uvidí ho každé oko.“ (Zj 1,7)

S príchodom Krista sa spája sláva „až do časov napravenia všetkého, o čom hovoril Boh skrze ústa všetkých svojich svätých prorokov od veku“. (Sk 3,21) Vtedy bude zlomená dlhotrvajúca vláda zla. „Kráľovstvá sveta sa stali kráľovstvami nášho Pána a jeho Krista, a bude kraľovať na veky vekov.“ (Zj 11,15) „A zjaví sa sláva Hospodinova, a uvidia, všetci, každé telo dovedna, že ústa Hospodinove hovorili.“ „Pán Hospodin spôsobí to, aby vzišla spravodlivosť a chvála pred všetkými národmi.“ „Toho dňa bude Hospodin Zástupov krásnou korunou, ozdobným vencom ostatku svojho ľudu.“ (Iz 40,5; 61,11; 28,5) GC 302

Vtedy všade zavládne dlho očakávané Mesiášovo kráľovstvo mieru. „Lebo Hospodin poteší Sion, poteší všetky jeho rumy a učiní jeho pustinu ako Eden a jeho púšť ako záhradu Hospodinovu.“ „Dá sa jej sláva Libanona, nádhera Karmela a Sárona.“ „Nepovedia ti viacej, že vraj opustená, ani tvojej zemi už viacej nepovedia spustošená; ale ty sa budeš volať: Chefcí-bah (mám v ňom záľubu), a tvoja zem: Beula (vydatá); lebo Hospodin bude mať v tebe záľubu, a tvoja zem bude vydatá ako žena... a ako sa ženích raduje svojej neveste, tak sa bude tebe radovať tvoj Boh.“ (Iz 51,3; 35,2; 62,4.5)

Príchod Pána pánov bol v každej dobe nádejou jeho verných nasledovníkov. Sľub o svojom návrate, ktorý dal Spasiteľ pri lúčení na Olivovom vrchu, osvecoval budúcnosť jeho učeníkov. Napĺňal ich srdcia radosťou a nádejou, ktorú nemohli uhasiť alebo skaliť žiadne útrapy a skúšky. V utrpení a počas prenasledovania bol „príchod veľkého Boha a nášho Spasiteľa blaženou nádejou“. Keď zarmútení kresťania v Tesalonike pochovávali svojich milovaných, ktorí dúfali, že sa dožijú príchodu Pána Ježiša, pripomínal im ich učiteľ, apoštol Pavol, zmŕtvychvstanie, ku ktorému dôjde pri príchode Spasiteľa. Vtedy mŕtvi v Kristu vstanú a spolu so živými budú uchvátení, aby sa stretli s Pánom v oblakoch. „A takto budeme vždycky s Pánom. Takže sa potešujte navzájom týmito slovami.“ (1 Tes 4,16-18)

Na ostrove Patmos počul milovaný učeník Pána Ježiša prísľub: „Áno, prídem skoro“ a jeho túžobná odpoveď vyjadrila to, za čo sa modlí cirkev počas celého svojho putovania: „Amen. Áno, príď, Pane Ježišu!“ (Zj 22,20)

Zo žalárov, z hraníc a popravísk, kde praví veriaci a mučeníci svedčili o pravde, znie po stáročia hlas ich viery a nádeje. „Boli presvedčení o tom, že Kristus vstal z mŕtvych, a že i sami vstanú z mŕtvych, keď príde Kristus, pohŕdali smrťou“, ako napísal jeden z týchto kresťanov, „a boli nad ňu povznesení“. (Daniel T. Taylor, Kristova vláda na zemi alebo Hlas cirkvi vo všetkých dobách, str. 33) GC 303 Ochotne zostupovali do hrobu, aby z neho mohli „slobodne vstať“. (Tamže, str. 54) Túžili sa stretnúť s Pánom, „ktorý príde z neba na oblakoch a v sláve svojho Otca“, „aby priniesol spravodlivým kráľovstvo“. Valdenskí vyznávali tú istú vieru. (Tamže, str. 129-132) Viklef očakával príchod Vykupiteľa ako nádej cirkvi. (Tamže, str. 132-134)

Luther povedal: „Som skutočne presvedčený, že nebude trvať ani tristo rokov a nastane deň súdu. Boh nebude a nemôže už ďalej strpieť tento bezbožný svet.“ „Blíži sa veľký deň, v ktorom bude zvrhnuté kráľovstvo zla.“ (Tamže, str. 158.134)

„Tento starý svet nie je ďaleko od svojho konca,“ povedal Melanchton. Kalvín vyzval kresťanov, „aby si bez váhania priali príchod Kristovho dňa ako udalosť zo všetkých najžiaducejšiu“. Inokedy ohlásil, že „na tento deň bude stále myslieť celá rodina veriacich“. „Musíme túžiť po Kristovi, musíme ho hľadať a premýšľať o ňom, až do úsvitu toho veľkého dňa, keď náš Pán plne zjaví slávu nášho kráľovstva.“ (Tamže, str. 158.134)

„Či Pán Ježiš neodišiel do neba v ľudskom tele?“ pýtal sa škótsky reformátor John Knox.

„Či sa nevráti? Vieme, že sa vráti, a to skoro.“ Ridley a Latimer, ktorí položili svoje životy za pravdu, očakávali vo viere príchod Pána. Ridley napísal: „Svet sa nepochybne blíži k svojmu koncu – v to verím, a preto to hovorím. Volajme s Jánom, služobníkom Pána, vo svojich srdciach k nášmu Spasiteľovi Kristovi: ‚Príď, Pane Ježišu, príď!‘“ (Tamže, str. 151.145)

Baxter napísal: „Pomyslenie na príchod Pána je pre mňa najmilším a najradostnejším.“ (Richard Baxter, Dielo, diel 17, str. 555) „Výsledkom viery a charakteristikou pravých veriacich je očakávať Kristov príchod a radovať sa z tejto blaženej nádeje.“ „Ak je smrť posledným nepriateľom, ktorý má byť zničený pri zmŕtvychvstaní, potom pri tomto konečnom víťazstve zrejme pochopíme, ako vrúcne mali veriaci túžiť a modliť sa za druhý príchod Ježiša Krista.“ (Tamže, diel 17, str. 500) GC 304 „To je ten deň, po ktorom majú všetci veriaci túžiť, majú dúfať a čakať naň ako na dokončenie svojho vykúpenia a splnenie všetkých prianí i túžob svojej duše.“ „Urýchli, Pane, tento blažený deň.“ (Tamže, diel 17, str. 182.183) To bola nádej apoštolskej cirkvi, „cirkvi na púšti“, ako aj reformátorov.

Proroctvo predpovedá nielen spôsob a účel druhého príchodu Ježiša Krista, ale udáva aj znamenia, podľa ktorých ľudia poznajú, že sa blíži. Pán Ježiš riekol: „A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach.“ (Luk 21,25) „A v tých dňoch, po tom súžení, slnce sa zatmie, a mesiac nedá svojho svetla, a hviezdy budú padať z neba, a moci, ktoré sú na nebi, pohnú sa. A vtedy uvidia Syna človeka, prichádzajúceho v oblakoch s veľkou mocou a slávou.“ (Mar 13,24-26) Ján v knihe Zjavenie opisuje prvé zo znamení, ktoré budú predchádzať druhý príchod, takto: „Hľa, povstalo veľké zemetrasenie, a slnce sčernelo ako srstené vrece, a mesiac bol celý ako krv.“ (Zj 6,12)

Tieto znamenia sa objavili pred začiatkom 19. storočia. V roku 1755 sa toto proroctvo preukázalo dovtedy najstrašnejším zemetrasením. Všeobecne sa o ňom hovorí ako o lisabonskom zemetrasení, i keď zasiahlo veľkú časť Európy, Afriky i Ameriky. Otrasy bolo možno pozorovať i v Grónsku, v západnej Indii, na ostrove Madeira, v Nórsku a vo Švédsku, vo Veľkej Británii a v Írsku. Zemetrasenie zasiahlo územie najmenej desiatich miliónov štvorcových kilometrov. V Afrike sa zemetrasenie prejavilo takmer rovnako silne ako v Európe. Bola zničená veľká časť Alžírska. Neďaleko hraníc s Marokom zmizla celá dedina s ôsmimi či desiatimi tisícami obyvateľov. Obrovská prílivová vlna zasiahla pobrežie Španielska a Afriky, zaplavovala mestá a spôsobila hroznú skazu.

Najsilnejšie sa zemetrasenie prejavilo v Španielsku a Portugalsku. Mesto Kádiz zasiahla prílivová vlna vysoká takmer dvadsať metrov. GC 305 Triasli sa hory, „niektoré z najväčších v Portugalsku otvorili svoje vrcholky, podivuhodným spôsobom popraskali, rozpadali sa na kusy a obrovské skalné masívy sa valili do údolia. Očití svedkovia tvrdili, že z niektorých hôr šľahali plamene.“ (Sir Charles Lyell, Základy geológie, str. 495)

V Lisabone „bolo počuť z hlbín zeme akoby dunenie hromu. Prudký otras vzápätí spustošil veľkú časť mesta. Počas šiestich minút zahynulo šesťdesiattisíc ľudí. More najprv ustúpilo a obnažilo široký pruh piesočnatého pobrežia. O chvíľu sa však prirútilo späť. Prílivová vlna vystúpila do viac ako pätnásťmetrovej výšky nad obvyklú úroveň hladiny.“ „Medzi neobyčajné udalosti, ku ktorým v Lisabone pri tejto katastrofe došlo, patrí tiež zmiznutie novej prístavnej hrádze, vybudovanej s obrovskými nákladmi z mramoru. Na túto hrádzu sa zbehol veľký zástup ľudí, ktorí sa domnievali, že sú tam v bezpečí pred padajúcimi zrúcaninami domov. Prístavná hrádza sa však naraz prepadla do mora so všetkými ľuďmi, ktorí na nej boli; ani jediné mŕtve telo nevyplávalo na hladinu.“ (Tamže, str. 495)

„Následkom zemetrasenia sa zrútili všetky kostoly a kláštory, väčšina veľkých verejných budov a viac než štvrtina obytných domov. Asi dve hodiny po zemetrasení vypukli v rôznych častiach mesta požiare a zúrili takmer tri dni tak prudko, že mesto úplne zničili. K zemetraseniu došlo vo sviatok, keď boli kostoly a kláštory plné ľudí, takže sa len málokto zachránil.“ (Encyclopedia Americana, heslo Lisabon) „Zdesenie ľudí sa nedá opísať. Nik neplakal, nebolo sĺz. Tí, čo prežili, pobehovali sem a tam ako pomätení, bili sa do tváre i pŕs a volali: ‚Zľutovanie, to je koniec sveta!‘ Matky zabúdali na svoje deti a utekali pre obrazy alebo sochy Ukrižovaného. Mnohí ľudia utekali do kostolov, aby tam našli ochranu. Márne však vystavovali Ukrižovaného, nadarmo objímali oltáre. Obrazy, sochy, kňazi i návštevníci kostolov boli spoločne pochovaní v jednej zrúcanine.“ Odhaduje sa, že onoho osudného dňa prišlo o život celkom deväťdesiattisíc ľudí. (Pozri dodatok č. 33) GC 306

O dvadsaťpäť rokov neskôr sa ukázalo ďalšie znamenie, o ktorom sa zmieňuje proroctvo – zatmenie slnka a mesiaca. Zvláštne bolo to, že proroctvo presne predpovedalo čas jeho naplnenia. Keď sa Spasiteľ zhováral so svojimi učeníkmi na Olivovom vrchu, opísal dlhé obdobie skúšok cirkvi – t.j. 1260 rokov pápežského prenasledovania, ktoré však malo byť podľa Kristovho sľubu skrátené. Potom vravel o niektorých javoch, ktoré budú predchádzať jeho príchodu. Vymedzil čas, kedy sa ukáže prvý z nich: „V tých dňoch, po tom súžení, slnce sa zatmie, a mesiac nedá svojho svetla.“ (Mar 13,24) Obdobie 1260 prorockých dní či rokov sa skončilo v roku 1798. O štvrť storočia skôr takmer úplne prestalo akékoľvek prenasledovanie. Po skončení prenasledovania malo podľa slov Ježiša Krista nastať zatmenie slnka. Dňa 19. mája 1780 sa toto proroctvo splnilo.

„Temný deň 19. mája 1780 je ak nie ojedinelý, potom určite najtajuplnejším úkazom svojho druhu. Bolo to úplne nepredvídateľné a najzáhadnejšie zatmenie celej viditeľnej oblohy v Novom Anglicku.“ (R. M. Devens, Naše prvé storočie, str.89)

Očitý svedok, ktorý žil v štáte Massachusetts, opisuje danú udalosť takto: „Ráno vyšlo jasné slnko, čoskoro sa však skrylo za oblak. Mraky stemneli a o chvíľu začali šľahať blesky, ozývalo sa hromové dunenie a začal pršať drobný dážď. O deviatej hodine sa mraky vyjasnili a sfarbili do žltočervena. Zem, skaly, stromy, budovy, voda i ľudia zmenili v tomto divnom, neprirodzenom svetle svoju podobu. Po niekoľkých minútach sa po celej oblohe, až na úzky prúžok na obzore, rozprestrel ťažký čierny mrak a nastala taká tma, aká je obyčajne v lete o deviatej hodine večer.

Ľudí sa postupne zmocňoval strach, úzkosť a posvätná bázeň. Ženy stáli vo dverách a rozhliadali sa po stemnenej krajine. Muži sa vracali z práce na poliach, tesári odložili nástroje, kováči opustili nákovy, obchodníci pulty. GC 307 V školách prerušili vyučovanie a ustrašené deti sa rozbehli do svojich domovov. Pocestní sa uchyľovali do najbližších usadlostí. Každý sa pýtal, čo sa bude diať. Vyzeralo to tak, akoby sa mal krajinou prehnať uragán alebo akoby prichádzal koniec sveta.

Ľudia zapaľovali sviečky a oheň v kozuboch ako za bezmesačného večera na jeseň... Sliepky zaliezli do kurínov a šli spať, dobytok sa zhromažďoval pri ohrade a bučal, žaby kvákali, vtáci spievali večerné piesne a začali lietať netopiere. Ľudia ale vedeli, že neprichádza noc...

Dr. Nathanael Whittaker, kazateľ zo Salemu, zorganizoval v modlitebni zhromaždenie a vo svojej kázni tvrdil, že ide o nadprirodzenú tmu. Zhromaždenia sa konali na mnohých ďalších miestach. Kazatelia spontánne hovorili o tom, že tma je pravdepodobne naplnením biblického proroctva... Okolo jedenástej hodiny bola tma najväčšia.“ (The Essex Antiquarian, apríl 1899, roč. 3, č. 4, str. 53.54) „Na väčšine územia Nového Anglicka bola cez deň taká tma, že ľudia bez sviečky nevideli, koľko je vlastne hodín, nemohli obedovať ani konať domáce práce...

Tma pokryla neobyčajne veľkú oblasť. Na východe zasiahla až do Fulmouthu. Na západe zatemnila najvzdialenejšie časti štátu Connecticut a mesta Albany. Na juhu dosiahla až k morskému pobrežiu a na severe až k americkým osadám.“ (William Gordon, Dejiny boja za nezávislosť USA, diel 3, str. 57)

Po úplnej tme, ktorá trvala takmer celý deň, sa na hodinu alebo dve pred príchodom večera obloha sčasti vyjasnila a objavilo sa slnko, zahalené ešte stále tmavou hustou hmlou. „Po západe slnka sa znovu utvorili mraky a veľmi rýchlo sa zotmelo.“ GC 308 „I nočná tma však bola neobyčajná a naháňala hrôzu ako tma počas dňa. I keď bol práve spln mesiaca, nedali sa bez umelého svetla rozpoznať žiadne predmety. Zdalo sa, že ani umelé svetlo zo susedných domov alebo zo vzdialenejších miest nemôže preniknúť hustou temnotou; akoby to bola egyptská tma.“ (Isaiah Thomas v časopise Massachusetts Spy, roč. 10, č. 472 z 25. mája 1780) Očitý svedok tvrdil: „Napadlo mi, že tma by nemohla byť väčšia, ani keby všetky svetelné telesá vo vesmíre zahalil nepreniknuteľný závoj alebo keby prestali existovať.“

(List Dr. Samuela Tenneya z Exeteru, New Hampshire, z decembra 1785, uverejnený v Massachusetts Historical Society Collections, 1792, zv. I, diel 1, str. 97) Hoci o deviatej hodine večer nastal spln, tma neustúpila. „Až po polnoci tma zmizla a po prvýkrát sa ukázal mesiac krvavej farby.“

Dejiny zaznamenali 19. máj 1780 ako „temný deň“. Od čias Mojžiša nebolo zaznamenané také husté, rozsiahle a dlhotrvajúce zatmenie. Opis tejto udalosti očitým svedkom je ozvenou Božieho výroku, ktorý zaznamenal prorok Joel dvadsaťpäť storočí pred ich naplnením: „Slnce sa obráti na tmu a mesiac na krv, prv ako príde deň Hospodinov, veľký a strašný.“ (Joel 2,31)

Ježiš Kristus vyzýval svojich nasledovníkov, aby sledovali znamenia jeho návratu a tešili sa, keď uvidia príznaky, že ich Kráľ prichádza. „A keď sa to začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite svoje hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ Upozornil svojich nasledovníkov na pučiace stromy na jar a riekol: „Keď už pučia, a vidíte to, sami od seba viete, že je už blízko leto. Tak aj vy, keď uvidíte, že sa to všetko deje, vedzte, že je blízko kráľovstvo Božie.“ (Luk 21,28.30.31) GC 309

Keďže však skromnosť a lásku v cirkvi nahradila pýcha a formalizmus, ochladla láska ku Kristovi a viera v jeho príchod. Ľudí, hlásiacich sa ku kresťanstvu, naplnil záujem o tento svet a túžba po radovánkach. Prestali myslieť na Spasiteľovu výzvu, aby sledovali znamenia jeho príchodu. Učenie o jeho druhom príchode nechali bokom. Písmo, ktoré o ňom hovorí, zatemnili falošným výkladom, až naň do značnej miery zabudli. Zvlášť to platí o cirkvách v Amerike. Sloboda a blahobyt, ktorým sa tešili všetky vrstvy spoločnosti, ctižiadostivá túžba po bohatstve a prepychu, snaha zarobiť čo najviac peňazí, túžba po popularite a moci, ku ktorým mali zdanlivo prístup všetci, viedli ľudí k tomu, že sa sústredili na záujmy a nádeje tohto života a odsunuli slávny deň, keď sa pominie terajší stav do ďalekej budúcnosti.

Keď Spasiteľ predstavoval svojim nasledovníkom znamenia svojho návratu, predpovedal, že práve pred jeho druhým príchodom nastane odpadnutie. Ako v dobe Noeho ľudí úplne zaujme svetská činnosť a túžba po zábave – budú kupovať a predávať, sadiť a stavať, ženiť sa a vydávať – a nikto nebude myslieť na Boha a budúci život. Pre tých, ktorí budú žiť v tom čase, platí Kristovo napomenutie: „A vystríhajte sa, aby snáď vaše srdcia neboli obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o tento život, a náhle by prišiel na vás ten deň.“ „Preto teda bdejte každého času, modliac sa, že by ste boli uznaní za hodných uniknúť všetkému tomu, čo sa to má diať, a postaviť sa pred Synom človeka.“ (Luk 21,34.36)

Stav cirkvi v uvedenej dobe opisujú slová Pána Ježiša zaznamenané v knihe Zjavenie: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ GC 310 Na adresu ľudí, ktorí sa nechcú dať vyrušiť zo svojho bezstarostného pokoja, vyslovil vážne varovanie: „Keď teda nebudeš bdieť, prídem na teba ako zlodej, a nezvieš, v ktorú hodinu prídem na teba.“ (Zj 3,1.3)

Bolo nevyhnutné vyburcovať ľudí, aby si uvedomili, že im hrozí nebezpečenstvo a aby sa pripravili na závažné udalosti, ktoré budú znamenať koniec doby milosti. Boží prorok vyhlásil: „Lebo deň Hospodinov bude veľký a strašný veľmi, a kto ho znesie?!“ Kto obstojí, až sa zjaví Pán, lebo „si pričistých očí, než aby si hľadel na zlé, a nemôžeš sa dívať na trápenie“. (Joel 2,11; Hab 1,13) Pre ľudí, ktorí volajú: „Môj Bože! Známe ťa, hovorí Izrael!“ a pritom prestupujú Božiu zmluvu a bežia za cudzími bohmi, vo svojich srdciach ukrývajú neprávosť a majú radi cesty neprávosti, bude deň Kristovho návratu „tmou a nie svetlom, mrákavou, a dňom, v ktorom niet jasu“. (Hoz 8,2.1; Ž 16,4; Ám 5,20) Pán vyhlásil: „A stane sa toho času, že prehľadám Jeruzalem s lampášmi a navštívim neprávosť na mužoch, ktorí sedia skrčení na svojich kvasniciach, ktorí hovoria vo svojom srdci: Hospodin neučiní ani dobrého ani neučiní zlého.“ (Sof 1,12) „A navštívim zlosť na okruhu sveta a na bezbožných ich neprávosť. A spôsobím to, že prestane hrdosť pyšných, a vysokomyseľnosť tyranov ponížim.“ (Iz 13,11) „Ani ich striebro ani ich zlato nebude ich môcť vytrhnúť... Ale ich majetok bude na rozchvat a ich domy budú obrátené na strašnú púšť.“ (Sof 1,18.13)

Prorok Jeremiáš sledoval prorockým zrakom túto dobu a zvolal: „Ó, moje útroby, moje útroby! Zvíjam sa bolesťou... Moje srdce mi je hlboko znepokojené! Nemôžem mlčať, lebo čuješ zvuk trúby, moja duša, krik boja. Skrúšenie sa stretá so skrúšením.“ (Jer 4,19.20)

„Ten deň bude dňom prchkého hnevu, dňom úzkosti a súženia, dňom búrky a pustošenia, dňom tmy a hustého mraku, dňom oblaku a mrákavy, dňom trúby.“ (Sof 1,15.16) GC 311 „Hľa, deň Hospodinov prichádza, ukrutný,... aby obrátil zem na púšť, a jej hriešnikov zahladí z nej.“ (Iz 13,9)

Opisom onoho veľkého dňa vyzýva Božie slovo vážne a pôsobivo Boží ľud, aby sa prebral zo svojej duchovnej strnulosti a hľadal s ľútosťou a pokorou Božiu tvár: „Trúbte na trúbu na Sione a kričte na vrchu mojej svätosti! Nech sa trasú všetci obyvatelia zeme! Lebo prichádza deň Hospodinov, lebo je blízko.“ „Zasväťte pôst, zvolajte zhromaždenie! Zhromaždite ľud, posväťte obec zvolajte starších, zhromaždite deti... nech vyjde ženích zo svojej izby a nevesta zo svojej komory! Kňazi, svätoslužobníci Hospodinovi, nech plačú medzi sieňou a medzi oltárom.“ „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, a to v pôste, plači a v náreku. A roztrhnite svoje srdce a nie svoje rúcha a navráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo je milosrdný a ľútostivý, zhovievajúci a veľký čo do milosti a ľutuje zlé.“ (Joel 2,1.15-17.12.13)

Aby ľudia mohli obstáť v Boží deň, musela sa uskutočniť veľká duchovná obnova. Boh videl, že mnohí z jeho vyznávačov stratili zo zreteľa večnosť. Vo svojej milosti im chcel poslať varovné posolstvo, aby ich prebral z ich ospalosti a pripravil na príchod Pána Ježiša.

Toto výstražné posolstvo je obsiahnuté v 14. kapitole knihy Zjavenia. Opisuje sa tu trojanjelské posolstvo, ktoré symbolicky hlásajú nebeské bytosti. Potom nasleduje opis návratu Ježiša Krista, ktorý prichádza, aby pozbieral „žatvu sveta“. Prvé z tohto varovného posolstva ohlasuje začiatok Božieho súdu. Apoštol Ján videl „anjela, letiaceho prostredkom neba, ktorý mal večné evanjelium, aby ho zvestoval tým, ktorí bývajú na zemi, a každému národu i pokoleniu i jazyku i ľudu a hovoril veľkým hlasom: Bojte sa Boha, a dajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu, a klaňajte sa tomu, ktorý učinil nebo i zem i more i pramene vôd.“ (Zj 14,6.7) GC 312

Biblia uvádza, že toto posolstvo je súčasťou „večného evanjelia“. Boh nezveril hlásanie evanjelia anjelom, ale ľuďom. Boží anjeli majú viesť toto dielo, majú na starosti veľké hnutia pre záchranu ľudí; skutočné hlásanie evanjelia však uskutočňujú Kristovi služobníci na zemi.

Verní ľudia, ktorí sa nechali usmerniť hlasom Božieho Ducha a učením Božieho slova, mali hlásať varovné posolstvo svetu. Boli to ľudia, ktorí prijali pevné „prorocké slovo“ a mali naň obrátený svoj zreteľ „ako na sviecu, svietiacu na šerom mieste, dokiaľ by sa nerozvidnel deň, a nevzišla dennica vo vašich srdciach“. (2 Pet 1,19) Mali väčší záujem o poznanie Boha než o všetky poklady sveta. Boli presvedčení, že úžitok z toho je lepší než zisk zo striebra či z rýdzeho zlata. (Prísl 3,14) Pán im zjavil veľké veci svojho kráľovstva. „Tajomstvo Hospodinovo je známe tým, ktorí sa ho boja, a jeho zmluva je na to, aby im ju dal vedieť.“ (Ž 25,14)

Neboli to učení teológovia, ktorí porozumeli tejto pravde a potom ju hlásali. Keby boli vernými strážcami, keby usilovne a s modlitbou študovali Písmo, poznali by, že prichádza noc. Proroctvá by im odhalili udalosti, ku ktorým malo čoskoro dôjsť. No neboli takými, a preto posolstvo svetu ohlásili omnoho skromnejší ľudia. Pán Ježiš riekol: „Choďte, dokiaľ máte svetlo, aby vás nezachvátila tma.“ (Ján 12,35) Ľudia, ktorí odmietajú Bohom ponúkané svetlo, alebo ľudia, ktorí sa ho nesnažia hľadať, i keď ho majú na dosah, zostávajú v tme. Spasiteľ však vyhlásil: „Ten, kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života.“ (Ján 8,12) Kto sa úprimne snaží konať Božiu vôľu a riadi sa presne svetlom, ktoré už získal, dostane väčšie svetlo. Tomu človeku Boh pošle „hviezdu nebeskej žiare“, aby ho uviedla do celej pravdy. GC 313

V čase prvého Kristovho príchodu mohli jeruzalemskí kňazi a zákonníci, ktorí mali k dispozícii Písmo, poznať znamenia doby a ohlásiť príchod sľúbeného Mesiáša. Micheášovo proroctvo uvádza jeho rodisko, kniha Daniel určuje čas jeho príchodu. (Mich 5,2; Dan 9,25) Boh zveril tieto proroctvá židovským vodcom. Ničím nemôžu ospravedlniť skutočnosť, že nevedeli a neoznámili ľudu blížiaci sa príchod Mesiáša. Ich nevedomosť bola dôsledkom hriešnej ľahostajnosti. Stavali pomníky popraveným Božím prorokom, ale tým, že nerešpektovali veľkých Božích mužov, uctievali vlastne služobníkov satana. Pohltení svojimi ambíciami a bojom o pozíciu a moc nad ľuďmi, zabudli na Božie pocty, ktoré im ponúkal Kráľ neba.

Vodcovia izraelského národa mali s hlbokým záujmom a úctou študovať, kedy, kde a za akých okolností dôjde k najväčšej udalosti v dejinách sveta – k príchodu Božieho Syna, ktorý mal prísť, aby zachránil človeka. Všetci ho mali očakávať, aby mohli ako prví uvítať Vykupiteľa sveta. Ale beda, dvaja unavení pútnici z Nazareta prešli Betlehemom celou úzkou uličkou až na východný koniec mesta a márne hľadali miesto na odpočinok a prístrešie na prenocovanie. Neotvorili sa žiadne dvere, aby ich prijali. Nakoniec našli útulok v chatrnom chlieve, pripravenom pre dobytok. Tam sa narodil Spasiteľ sveta.

Anjeli poznali slávu, ktorú mal Boží Syn pri Otcovi, skôr než bol stvorený svet. S veľkým záujmom sledovali, ako sa Pán Ježiš objaví na zemi a ako táto udalosť vyvolá u všetkých ľudí najväčšiu radosť. Niektorí anjeli boli určení, aby doniesli radostnú zvesť ľuďom, ktorí boli ochotní ju prijať a radostne oznámiť ostatným obyvateľom sveta. GC 314 Kristus zostúpil z neba, aby prijal ľudskú prirodzenosť. Vzal na seba nekonečné bremeno zla, aby svoj život vydal ako obeť za hriech. Prianím Božích anjelov bolo predstaviť ľuďom Syna Najvyššieho aj v jeho ponížení dôstojne a v sláve, aká zodpovedá jeho podstate. Zhromaždia sa v hlavnom meste Izraela velikáni sveta, aby privítali jeho príchod? Predstavia ho zástupy anjelov čakajúcemu davu ľudí?

Jeden anjel navštívil zem, aby sa presvedčil, kto je pripravený uvítať Pána Ježiša. Nikde však nenašiel ani len náznak toho, že by Mesiáša niekto očakával. Nepočul žiadne chválospevy a fanfáry, že nadišiel čas Mesiášovho príchodu. Nejaký čas zostal nad vyvoleným mestom a nad chrámom, kde sa po stáročia prejavovala Božia prítomnosť, ale i tu pozoroval rovnakú ľahostajnosť. Okázalí a pyšní kňazi obetovali v chráme poškvrnené obete. Farizeji sa zhovárali s ľuďmi a modlili sa na rohoch ulíc. V palácoch kráľov, v zhromaždeniach filozofov, v školách rabínov sa nikto nezaoberal mimoriadnou udalosťou, ktorá napĺňala celé nebo radosťou a chválou, že na zem príde Vykupiteľ sveta.

Nikde sa nenašiel dôkaz, že Mesiáša očakávajú. Nikde nebolo vidieť prípravy na uvítanie Kniežaťa života. Prekvapený Boží posol sa chcel vrátiť do neba, ale objavil niekoľkých pastierov, ktorí v noci strážili svoje stáda. Pozorovali hviezdnatú oblohu, premýšľali o proroctvách, ktoré predpovedali príchod Mesiáša na zem a túžili, aby Vykupiteľ sveta už prišiel. Bola to malá skupina ľudí pripravených prijať nebeské posolstvo. Boží anjel sa im náhle zjavil a oznámil im radostnú správu. Nebeská sláva ožiarila celú rovinu, zbadali nespočetný zástup anjelov, a akoby to pre jedného posla bola príliš veľká radosť, množstvo hlasov prepuklo v chválospev, ktorý budú raz spievať zástupy spasených ľudí: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie!“ (Luk 2,14)

Aké poučenie ponúka táto zvláštna udalosť z Betlehema! GC 315 Ako sa v nej ukazuje aj naša nevera, naša pýcha a samoľúbosť! Varuje nás, aby sme trestuhodnou ľahostajnosťou neprehliadali znamenia doby a nezmeškali deň, keď sa k nám skloní Boh.

Anjeli našli jedincov, ktorí čakali na Mesiášov príchod, nielen na judských kopcoch a medzi jednoduchými pastiermi. Aj v pohanskej zemi žili ľudia, ktorí očakávali Spasiteľa. Boli to mudrci, bohatí a urodzení – filozofi Východu. Pretože skúmali prírodu, poznali títo mudrci Boha z jeho diel. Z hebrejských Písem sa dozvedeli o Hviezde, ktorá má vyjsť z Jákoba a napäto očakávali príchod toho, ktorý nemá byť len „potešením Izraela“, ale aj svetlom na osvietenie pohanov a spásou až do posledných končín zeme. (Luk 2,25.32; Sk 13,47) Hľadali svetlo, a svetlo z Božieho trónu osvetľovalo cestu, po ktorej kráčali. Zatiaľ čo jeruzalemskí kňazi a rabíni, ustanovení strážcovia a vykladači pravdy zostávali v tme, viedla týchto cudzincov nebom zoslaná hviezda na miesto, kde sa práve narodil Kráľ. Kristus „sa po druhé ukáže bez hriechu tým, ktorí ho očakávajú, na spasenie“. (Žid 9,28) Podobne ako zvesť o narodení Spasiteľa, nebolo ani posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista zverené náboženským vodcom. Tí totiž prestali udržiavať spojenie s Bohom a odmietli Božie svetlo. Preto neboli zahrnutí medzi ľudí, o ktorých apoštol Pavol napísal: „Ale vy, bratia, nie ste vo tme, aby vás ten deň zachvátil ako zlodej. Lebo vy všetci ste synmi svetla a synmi dňa. Nie sme synmi noci ani tmy.“ (1 Tes 5,4.5)

Strážcovia na hradbách Božieho mesta mali byť prvými, ktorí budú počuť zvesť o druhom príchode Spasiteľa; mali byť prvými, ktorí pozdvihnú hlas a oznámia, že sa blíži; mali byť prvými, ktorí upozornia ľudí, aby sa pripravili na jeho príchod. Boli však pohodlní, snívali o pokoji a istote, zatiaľ čo ľud „spal“ vo svojich hriechoch. GC 316 Pán videl svoju cirkev ako neplodný figovník, pokrytý síce nádherným lístím, ale bez hodnotného ovocia. Uskutočňovali sa tu honosné náboženské formy a obrady, ale chýbala tu skutočná pokora, pokánie a viera, vďaka ktorým by ich mohol Boh prijať. Namiesto ovocia Ducha bolo vidieť pýchu, formalizmus, nádheru, sebectvo a útlak. Upadajúca cirkev zatvárala oči pred znameniami doby. Boh však na ňu nezabudol a zostal verný. Kresťania sa ale vzdialili od Boha a pohrdli jeho láskou. Keďže odmietli plniť podmienky, nesplnili sa na nich ani Božie sľuby.

To je neodvratný následok toho, že si človek neváži a neprijíma svetlo a výsady, ktoré mu Boh dáva. Ak cirkev nebude plniť zámer, ktorý Boh sledoval jej založením, ak neprijme každý lúč svetla a prestane plniť všetky povinnosti, ktoré jej Boh dal, zákonite sa celá jej bohoslužba zvrhne na prázdne zachovávanie foriem a vytratí sa skutočná zbožnosť. Dejiny kresťanskej cirkvi túto pravdu niekoľkokrát potvrdili názornými príkladmi. Boh vyžaduje od svojho ľudu prejavy viery a poslušnosti – úmerné požehnaniam a výsadám, ktoré im zveril. Poslušnosť vyžaduje obeť, v ktorej je aj kríž. Preto toľko Kristových nasledovníkov odmietlo prijať Božie svetlo a ako kedysi Židia, nepoznali „čas svojho navštívenia“. (Luk 19,44) Pán ich obišiel, pretože boli pyšní a neverili a zjavil svoju pravdu ľuďom, ktorí si vážili svetlo, ktoré im Boh zoslal podobne ako betlehemskí pastieri a mudrci z Východu.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy