REGISTER KNIHY

35. Ohrozená sloboda svedomia - Veľký spor vekov

Audio záznam
Vatikán, stredisko Rímskokatolíckej cirkvi

GC 563 Protestanti sa dnes dívajú na rímsky katolicizmus oveľa priaznivejšie než v minulosti. V nekatolíckych krajinách, kde pápežstvo v snahe získať väčší vplyv zaujíma zmierlivý postoj, možno pozorovať rastúcu ľahostajnosť na rozdielnosť v učení medzi reformačnými cirkvami a katolíckou cirkvou. Stále viac prevláda názor, že v najdôležitejších bodoch sa ani tak veľmi nelíšime, ako sa kedysi tvrdilo, a malý ústupok z našej strany zlepší vzťahy s Rímom. Protestanti kedysi považovali draho vykúpenú slobodu svedomia za niečo veľmi cenné. Učili svoje deti odporovať pápežstvu a zastávali názor, že usilovať sa o súlad s Rímom by znamenalo spreneveriť sa Bohu. Dnešné postoje protestantov sú však úplne odlišné.

Obhajcovia pápežstva vyhlasujú, že ich cirkev je ohováraná a protestanti to ochotne uznávajú. Mnohí tvrdia, že je nespravodlivé posudzovať dnešnú katolícku cirkev podľa prenasledovania a nezmyselností, ktorými sa vyznačovala jej vláda v priebehu stáročí nevedomosti a temna. Ospravedlňujú jej krutosť barbarstvom vtedajšej doby a tvrdia, že vplyv modernej civilizácie zmenil jej postoje. GC 564

Zabúdajú, že pápežstvo si osem storočí osobovalo nárok na neomylnosť? Neupustilo od tohto nároku, naopak, v 19. storočí ho potvrdilo ešte rozhodnejšie než predtým. Keď Rím tvrdí, že „cirkev sa nikdy nemýlila ani sa podľa Písma svätého nikdy nezmýli“ (John L. von Mosheim, Institutes of Ecclesiastical History, kniha 3, 11. stor., časť 2, kap. 2, pozn. 17), ako sa môže zriecť princípov, ktorými sa riadil v minulosti?

Pápežstvo sa nikdy nevzdá nároku na neomylnosť. Trvá na tom, že všetko, čo robilo pri prenasledovaní ľudí, ktorí neprijali jeho dogmy, bolo správne. Neopakovalo by sa to isté, keby sa mu k tomu naskytla nová príležitosť? Keby padli obmedzenia vytvorené svetskou mocou a Rím by znovu získal predošlé postavenie, opäť by ožil útlak a prenasledovanie.

Známy dejepisec napísal o postoji pápežskej hierarchie k slobode svedomia a o nebezpečenstve, ktoré hrozí Spojeným štátom v dôsledku ich politiky toto:

„Mnohí ľudia v Spojených štátoch by chceli strach z rímskeho katolicizmu považovať za fanatizmus alebo detinskosť. Nevidia ani v povahe, ani v postojoch rímskeho katolicizmu nič, čo by ohrozovalo naše slobodné zriadenie, ba nevidia nič zlovestného ani v jeho rozmachu. Porovnajme teda najprv niektoré základné princípy nášho zriadenia so zásadami katolíckej cirkvi.

Ústava Spojených štátov zaručuje slobodu svedomia. Nič nie je cennejšie a dôležitejšie. Pápež Pius XI. vo svojej encyklike z 15. augusta 1854 napísal: ‚Nezmyselné a falošné učenie či blúznenie na obranu slobody svedomia je neobyčajne zhubný blud, je to mor, pred ktorým sa treba mať na pozore.’ Ten istý pápež vynáša vo svojej encyklike z 8. decembra 1864 kliatbu ‚nad tými, ktorí presadzujú slobodu svedomia a náboženského vyznania’, ako i ‚nad tými, ktorí sú toho názoru, že cirkev by nemala používať násilie’. GC 565

Zmierlivý tón Ríma v Spojených štátoch neznamená, že sa Rím zmenil. Je tolerantný tam, kde nemá moc. Biskup O’Connor povedal: ‚Náboženskú slobodu budeme trpieť dovtedy, kým budeme môcť presadiť opak bez toho, aby sme ohrozili katolícky svet.’… Arcibiskup z St. Louis kedysi riekol: ‚Kacírstvo a nevera sú zločiny. V kresťanských krajinách, ako napríklad v Taliansku a v Španielsku, kde je všetko obyvateľstvo katolícke a kde katolícke náboženstvo tvorí podstatnú časť zákonov krajiny, sú trestané ako iné zločiny.’…

Každý kardinál, arcibiskup a biskup katolíckej cirkvi skladá prísahu vernosti pápežovi, ktorá obsahuje tieto slová: ‚Kacírov, rozkolníkov a odbojníkov proti nášmu pánovi (pápežovi) alebo proti jeho určeným nasledovníkom budem zo všetkých svojich síl prenasledovať a utláčať.’“ (Josiah Strong, Our Country, kap. 5, odd. 2-4)

V katolíckej cirkvi sú však aj skutoční kresťania. Tisíce príslušníkov tejto cirkvi slúži Bohu podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Nemajú prístup k Božiemu slovu, a preto nemôžu poznať pravdu. Nepoznali rozdiel medzi živou službou srdca a jednoduchými formami a obradmi. Boh týchto ľudí sleduje s láskavým súcitom, keďže boli vychovaní v nesprávnej a nedostatočnej viere. Spôsobí, že cez temnotu, ktorá ich obklopuje, preniknú lúče svetla. Odhalí im pravdu, ktorá je v Pánu Ježišovi, a mnohí sa potom pripoja k jeho ľudu.

Katolicizmus ako náboženský systém nezodpovedá Kristovmu evanjeliu dnes o nič viac než v ktoromkoľvek období svojich dejín. Protestantské cirkvi žijú vo veľkej tme, inak by rozpoznali znamenia doby. Rímska cirkev má ďalekosiahle plány a premyslené spôsoby správania do ďalekej budúcnosti. Využíva všetky prostriedky na rozšírenie svojho vplyvu a na zveľadenie svojej moci. GC 566 Usilovne sa pripravuje na rozhodujúci boj o znovunadobudnutie vlády nad svetom, na zavedenie nového prenasledovania i na zničenie všetkého, čo vytvoril protestantizmus. Katolicizmus získava pozície všade. Všimnime si, ako rastie počet katolíckych kostolov a kaplniek v protestantských krajinách, ako rastie obľuba katolíckych vysokých škôl a univerzít v Amerike a aké obľúbené sú protestantmi. Sledujme, ako narastá obradnosť v anglikánskej cirkvi a ako často dochádza k prestupom protestantov do katolíckej cirkvi. Tieto javy by mali znepokojiť všetkých, ktorí si vážia rýdze zásady evanjelia.

Protestanti začali s pápežstvom spolupracovať a obhajovať ho. Uzatvárajú dohody a robia ústupky, ktoré prekvapujú samotných katolíkov až natoľko, že ich len ťažko dokážu pochopiť. Ľudia zatvárajú oči pred pravou povahou rímskej cirkvi a pred nebezpečenstvom, ktoré hrozí z ich nadvlády. Je potrebné varovať ich, aby dokázali čeliť tomuto nebezpečnému nepriateľovi občianskej i náboženskej slobody.

Mnohí protestanti sa domnievajú, že katolícke náboženstvo nie je príťažlivé a že jeho bohoslužba predstavuje množstvo nudných a nezmyselných obradov. V tom sa ale mýlia. Katolicizmus je síce založený na nesprávnom učení, ale nie je to naivný a nešikovný podvod. Bohoslužby katolíckej cirkvi sú veľmi pôsobivé obrady. Pompéznosť a slávnostnosť upútavajú zmysly a umlčujú hlas rozumu a svedomia. Okúzľujú oči. Nádherné chrámy, veľkolepé procesie, zlaté oltáre, svätostánky zdobené drahokamami, vzácne maľby a sochy upútavajú zmysel pre krásu a umenie. Pozornosť vzbudzuje aj jedinečná hudba. Zvuk slávnostne znejúceho orgánu doplnený zborovým spevom, ktorý sa rozlieha v priestorných chrámoch, musí nevyhnutne zapôsobiť na myseľ a vzbudiť posvätnú úctu.

Vonkajšia nádhera, veľkoleposť a obrady, ktoré akoby sa vysmievali túžbam hriešneho srdca, sú len potvrdením vnútornej prevrátenosti. Kristovo náboženstvo sa nepotrebuje presadzovať takýmito lákadlami. Vo svetle žiariacom z kríža sa kresťanstvo javí tak čisto a krásne, že žiadne vonkajšie ozdoby nemôžu zvýšiť jeho hodnotu. GC 567 Boh oceňuje len krásu svätosti, pokorného a tichého ducha.

Skvelý štýl nie je dôkazom čistej, vznešenej mysli. Vyvinutý zmysel pre umenie a jemný kultivovaný vkus nachádzame často aj u ľudí prízemných a zmyselných. Takýchto ľudí často používa satan, aby zvádzali iných, aby zabúdali na potreby svojich duší, na budúcnosť a večný život, aby sa odvrátili od svojho večného Pomocníka a žili výlučne pre tento svet.

Veľkolepá zbožnosť je príťažlivá pre neobrátené srdce. Nádhera a obradnosť katolíckej bohoslužby sú lákavé a okúzľujúce. Na mnohých ľudí pôsobia tak, že sa na rímsku cirkev pozerajú ako na ozajstnú bránu do neba. Jej vplyvu môžu odolať iba tí, ktorých srdce premenil Boží Duch a pevne stoja na základoch pravdy. Tisíce ľudí, ktorí nemajú živú skúsenosť s Kristom, zvedie zdanlivá zbožnosť, ktorá nemá žiadnu moc. No práve takéto náboženstvo si praje veľa ľudí.

Tvrdenie cirkvi, že má právo odpúšťať hriechy, vedie katolíkov k pocitu, že môžu ďalej hrešiť. Vedie k tomu aj spoveď, bez ktorej sa neudeľuje rozhrešenie. Ten, kto si kľaká pred hriešneho človeka a pri spovedi mu vyznáva myšlienky a pohnútky svojho srdca, ponižuje svoju ľudskú dôstojnosť a znižuje všetky ušľachtilé pohnútky svojho vnútra. Ten, kto odhaľuje svoje hriechy kňazovi, chybujúcemu, hriešnemu človeku, skazenému často alkoholizmom a neviazanosťou – znižuje úroveň svojho charakteru a znečisťuje sa. Jeho chápanie znižuje Boha na úroveň hriešneho človeka, pretože v kňazovi vidí Božieho zástupcu. Spoveď človeku je prameňom, z ktorého vyteká mnoho zla, čo vedie svet k nečistote a konečnej záhube. GC 568 Človeku, ktorý má záľubu v hriechu, je príjemnejšie vyspovedať sa inému človekovi než otvoriť srdce Bohu. Človek prirodzene radšej hriech vyznáva, než ho opúšťa. Ľahšie je týrať telo drsným odevom, žihľavami a reťazami ako sa vzdať hriešnych túžob. Neobrátené srdce je ochotné radšej niesť ťažké bremeno ako poslúchať Pána Ježiša.

Rímskokatolícka cirkev sa nápadne podobá židovskej spoločnosti v dobe Ježiša Krista. Židia tajne pošliapavali všetky zásady Božieho zákona, ale navonok horlivo zachovávali jeho predpisy, ktoré zaťažili náročnými požiadavkami a tradíciami. To spôsobilo, že zachovávať zákon bolo bolestné a ťažké. Podobne ako Židia predstierali úctu k zákonu, tak aj rímska cirkev tvrdí, že si ctí kríž. Oslavuje síce symbol Kristovho utrpenia, no v praxi Ukrižovaného zapiera.

Symbol kríža dáva na svoje kostoly, oltáre a rúcha. Kríže sú všade. Navonok uctieva a vyvyšuje kríž. Kristovo učenie pochovala pod nános nezmyselných tradícií, falošných výkladov a prísnych predpisov. Spasiteľove slová určené pobožnostkárskym Židom: „A viažu ťažké bremená a neznesiteľné a uvaľujú ich na plecia ľudí, ale oni sami nechcú ich pohnúť svojím prstom“ (Mat 23,4), sa ešte lepšie hodia na hodnostárov rímskokatolíckej cirkvi. Ľudia s citlivým svedomím majú strach pred Božím hnevom, zatiaľ čo mnohí cirkevní hodnostári žijú v prepychu a v zmyselných radovánkach.

Uctievanie obrazov a relikvií, vzývanie svätých a vyvyšovanie pápeža patria k satanovým podvodom, aby odviedli pozornosť od Boha a jeho Syna. Aby ľudí zničil, snaží sa satan odvrátiť ich pozornosť od Spasiteľa, ktorý ich ako jediný môže zachrániť. Vedie ich, aby sa zaoberali čímkoľvek, čo im nahradí Pána, ktorý povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11,28) GC 569

Satan sa neustále snaží nesprávne predstavovať Boží charakter, podstatu hriechu i to, o čo vlastne ide vo veľkom spore. Jeho falošné závery znižujú závažnosť Božieho zákona a vedú ľudí, aby hriech nebrali vážne. Súčasne vedú ľudí k falošným predstavám o Bohu, takže naň hľadia skôr so strachom a nenávisťou než s láskou. Satan pripisuje svoju vlastnú krutosť Stvoriteľovi. To sa odráža v náboženskej sústave i vo forme bohoslužby. Satan tým zaslepuje myseľ ľudí a získava ich ako spojencov v boji proti Bohu. Zvrátenými predstavami o Božích vlastnostiach presviedčal pohanské národy, že na získanie Božej priazne sú nutné ľudské obete. Preto v rôznych formách modlárstva ľudia páchali hrozné ukrutnosti.

Rímskokatolícka cirkev spája rôzne pohanské prejavy s kresťanstvom, podobne ako pohanstvo skresľuje Boží charakter a dopúšťa sa aj krutých a desivých činov. Rím v čase svojej vlády používal mučidlá, aby prinútil ľudí prijať svoje učenie. Pre tých, ktorí sa nechceli podvoliť jeho požiadavkám, dal postaviť hranice. Nechal vraždiť ľudí v takom rozsahu, ktorý odhalí až posledný súd. Cirkevní hodnostári pod vplyvom satana vymýšľali spôsoby najkrutejšieho mučenia, ktoré však obeť neusmrtí. V mnohých prípadoch vystupňovali tieto diabolské metódy až po hranice toho, čo človek môže vydržať, kým sa príroda sama nevzdá zápasu a trpiaci prijíma smrť ako vyslobodenie.

Tak skončili odporcovia Ríma. Pre svojich poddaných používal Rím ako prostriedok kázne pokarhania, hladovanie či pokorujúce telesné tresty rôzneho druhu. Aby kajúcnici získali priazeň neba, prestupovali Božie zákony tým, že prestupovali prírodné zákony. Presviedčali ich, že musia pretrhnúť zväzky, ktorými chcel Boh človeku spríjemniť pobyt na zemi.

GC 570 Na cintorínoch ležia milióny ľudí, ktorí strávili život márnym úsilím prekonať svoje prirodzené city, potlačiť každú myšlienku a prejav súcitu k iným ľuďom ako niečo, čo Boha uráža.

Ak chceme pochopiť satanovu krutosť po stáročia páchanú nielen medzi ľuďmi, ktorí nikdy o Bohu nepočuli, ale aj priamo v kresťanstve, stačí sledovať dejiny katolicizmu. Prostredníctvom obrovskej sústavy klamstiev dosahuje knieža zla svoj cieľ – zneuctieva Boha a ničí človeka. Keď si uvedomíme, ako sa satan maskuje a uskutočňuje svoje zámery prostredníctvom cirkevných hodnostárov, lepšie pochopíme, prečo má taký odpor voči Biblii. Čítaním tejto knihy ľudia objavia Božiu milosť a lásku. Spoznajú, že Boh nám nedáva také bremená ako ľudia. Boh nežiada nič než pokorné a kajúcne srdce, skromného a poslušného ducha.

Ježiš Kristus svojím životným príkladom nedával najavo mužom a ženám, aby sa zatvárali do kláštorov, a tak sa pripravovali na nebo. Nikdy neučil, že máme v sebe potláčať lásku a súcit. Spasiteľovo srdce prekypovalo láskou. Čím viac sa človek blíži k mravnej dokonalosti, tým je citlivejší, tým viac vníma hriech a tým viac súcití s trpiacimi. Pápež tvrdí, že je zástupcom Ježiša Krista, no prejavuje charakter podobný Spasiteľovi? Poslal Kristus niekoho do väzenia alebo na mučidlá preto, že ho neuctieval ako Vládcu nebies? Odsúdil na smrť tých, ktorí ho neuznávali? Keď sa obyvatelia istej samárskej dediny zachovali k nemu neúctivo, apoštol Ján sa nahneval a žiadal: „Pane, či chceš, aby sme povedali, aby oheň zostúpil z neba a strávil ich, ako aj Eliáš urobil?“ Pán Ježiš sa súcitne pozrel na svojich učeníkov, napomenul ich tvrdosť a riekol: „Neviete, čieho ste vy ducha; lebo Syn človeka neprišiel zahubiť ľudské duše, ale spasiť.“ (Luk 9,54-56) Aký rozdiel môžeme sledovať medzi postojmi Ježiša Krista a toho, kto sa vydáva za jeho zástupcu! GC 571

Rímska cirkev dneška ukazuje svetu čistý štít, pretože sa ospravedlnila za minulosť plnú krutostí. Oblieka si šaty podobné Kristovi, no v podstate sa nezmenila. Základné princípy pápežstva, ktoré platili v uplynulých storočiach, platia i dnes. Poučky z najtemnejších čias platia dodnes. Nepresviedčajme samých seba. Pápežstvo, ktoré sú dnes protestanti ochotní uznávať, je to isté pápežstvo, ktoré vládlo svetu v čase reformácie, keď povstávali Boží muži, aby s nasadením života odhalili jeho neprávosti. Dnes je rovnako pyšné a opovážlivé, ako keď vládlo nad kráľmi i kniežatami a osobovalo si práva, ktoré patria len Bohu. Podstata pápežstva dnes nie je menej krutá a tyranská, než bola v čase, keď pošliapavala ľudskú slobodu a vraždila Božích verných. (Pozri dodatok č. 42)

Pápežstvo je práve tým, čo proroctvo opisuje ako odpadnutie posledných dní. (Pozri 2 Tes 2,3.4) Súčasťou jeho stratégie je brať na seba vždy takú podobu, ktorá najlepšie poslúži jeho cieľom. Chameleónsku premenlivosť kryje stále rovnaký hadí jed. Vyhlasuje: „Nie sme viazaní dodržiavať slovo dané kacírom a osobám podozrivým z kacírstva.“ (Lenfant, History of the Council of Constance, diel 1, str. 516) Môžeme túto moc, ktorej tisícročné dejiny sú písané krvou verných Božích nasledovníkov, uznávať za súčasť Kristovej cirkvi?

Protestanti tvrdia, a nie bezdôvodne, že katolicizmus sa dnes už natoľko nelíši od protestantizmu, ako to bolo v minulosti. Mnoho vecí sa iste zmenilo, ale nezmenila sa podstata pápežstva. Katolicizmus sa skutočne veľmi podobá dnešnému protestantizmu, pretože protestantizmus sa od čias reformácie podstatne zmenil k horšiemu.

Pretože protestantské cirkvi si chcú získať priazeň sveta, zaslepuje ich oči falošná láska k blížnemu. Domnievajú sa, že každé zlo môže priniesť dobro a nakoniec sa zákonite presvedčia, že z každého dobra vzíde zlo. GC 572 Namiesto toho, aby obhajovali „vieru, raz ta danú svätým“ (Júda 3), temer sa ospravedlňujú Rímu za svoju prehnanú horlivosť, že ho posudzovali nepriaznivo.

Veľa ľudí, dokonca i mnohí z tých, ktorí rímskokatolícku cirkev posudzujú kriticky, nedoceňuje nebezpečenstvo jej moci a jej vplyvu. (Pozri dodatok č. 43) Mnohí tvrdia, že šírenie ich dogiem, povier a útlaku podporovala duchovná a mravná temnota stredoveku a že osvietenosť našej doby, všeobecné rozšírenie poznania a rastúca náboženská a občianska sloboda znemožňujú, aby sa obnovila náboženská neznášanlivosť a tyrania. Za nemožné považujú už len pomyslenie, že by takýto stav mohol nastať v tejto osvietenej dobe. Je pravdou, že dnešná generácia dostáva mnoho informácií z duchovnej, morálnej i náboženskej oblasti. Zo stránok Božieho slova žiari na svet nebeské svetlo. Ale nezabúdajme, že čím je svetlo väčšie, tým väčšia temnota zahaľuje ľudí, ktorí ho prevracajú a odmietajú.

Len skutočné štúdium Písma spolu s modlitbou ukáže protestantom pravú povahu pápežstva a jeho spôsoby tak, že ho odmietnu a budú sa mu vyhýbať. Mnohí z nich sú podľa vlastného názoru dostatočne múdri a necítia potrebu pokorne hľadať Boha, aby mohli spoznať pravdu. I keď sa chvália svojím vzdelaním, nepoznajú ani Písmo, ani Božiu moc. Potrebujú niečo, čím by upokojili svoje svedomie a vyhľadávajú to, čo je málo duchovné a čo najmenej pokoruje. Hľadajú metódu ako na Boha zabudnúť, ale takým spôsobom, aby sa zdalo, že naňho myslia. Odpadlé kresťanstvo vhodne plní túto úlohu. Zameralo sa na dve kategórie ľudí, čím vlastne zahrnulo celý svet – na tých, ktorí chcú byť spasení svojimi zásluhami, a na tých, ktorí chcú byť spasení i so svojimi hriechmi. V tom je tajomstvo jeho moci.

Ukázalo sa, že doba duchovného temna bola pre pápežstvo výhodná. GC 573 Teraz sa ukáže, že aj obdobie veľkého intelektuálneho poznania je priaznivé pre jeho úspech. V minulosti, keď ľudia nemali Božie slovo a nepoznali pravdu, boli zaslepení a mnohí z nich bez toho, aby si to uvedomovali, padli do nastražených pascí. Súčasnej generácií ľudí mnohým zaslepil oči lesk ľudských výmyslov, nesprávne nazývaných „veda“. Nedokážu rozoznať satanove nástrahy a ochotne sa do nich ženú, akoby mali zaviazané oči. Boh si prial, aby ľudia považovali rozum za dar Stvoriteľa a aby ho využívali pre vec pravdy a spravodlivosti. Tam, kde vládne pýcha a ctižiadosť, kde ľudia kladú svoje názory nad Božie slovo, tam rozum môže spôsobiť viac škody než nevedomosť. Súčasná falošná veda, ktorá podkopáva vieru v Písmo, rovnako účinne podporuje prijatie pápežstva s jeho obľúbenými formami, podobne ako v stredoveku prispelo k jeho rozmachu to, že ľudia nemali prístup k vedomostiam.

Protestanti v Spojených štátoch idú teraz po stopách katolíkov v tom, že sa snažia získať pre cirkevné inštitúcie a zvyky podporu štátu. Navyše tým otvárajú cestu katolicizmu, aby mohol v protestantskej Amerike získať moc, ktorú stratil v Európe. Ešte závažnejšia je skutočnosť, že toto hnutie má za cieľ presadiť všeobecné zachovávanie nedele. To je niečo, čo pochádza z Ríma, pretože Rím považuje nedeľu za symbol svojej autority. Do protestantských cirkví preniká duch pápežstva – duch prispôsobovania sa svetským zvykom, uctievanie ľudských tradícií namiesto Božích prikázaní – a tento duch ich vedie k tomu, aby vyvyšovali nedeľu, ako to kedysi robila rímska cirkev.

Ak chceme pochopiť, aké prostriedky sa použijú v blížiacom sa zápase, stačí, aby sme sa zoznámili s prostriedkami, ktoré použil Rím v minulosti na dosiahnutie rovnakého cieľa.

GC 574 Ak chceme vedieť, ako sa budú katolíci a protestanti správať k ľuďom, ktorí odmietajú ich názory, všimnime si, ako postupoval Rím proti tým, čo obhajovali zachovávanie soboty.

Cisárske dekréty, všeobecné koncily a cirkevné ustanovenia podporované svetskou mocou boli stupne, po ktorých vystúpil pohanský sviatok až na čestné miesto v kresťanskom svete. Prvým verejným opatrením vynucujúcim zachovávanie nedele bol zákon vydaný v roku 321 po Kristovi cisárom Konštantínom. Zákon nariaďoval, aby obyvatelia miest odpočívali v „ctihodný deň slnka“, ale dedinčanom dovoľoval konať poľnohospodársku prácu. Hoci šlo vlastne o pohanský sviatok, cisár ho nariadil potom, čo formálne prijal kresťanstvo.

Pretože sa ukázalo, že cisársky príkaz nie je dostatočnou náhradou za Božiu autoritu, zasiahol biskup Eusebius, ktorý sa uchádzal o priazeň kniežat a snažil sa zalichotiť Konštantínovi. Šíril názor, že Kristus preložil deň odpočinku zo soboty na nedeľu. Neuviedol ani jediný text z Písma ako dôkaz nového tvrdenia. Eusebius sám nechtiac potvrdil nezmyselnosť svojho učenia, keď prezradil, kto je v skutočnosti pôvodcom zmeny. Vyhlásil: „Všetko, čo sa malo konať v sobotu, preniesli sme na Pánov deň.“ (Robert Cox, Sabbath Laws and Sabbath Duties, str. 538) Argumenty za zavedenie nedele boli nezmyselné, napriek tomu poslúžili, aby sa ľudia osmelili pošliapavať Božiu sobotu. Všetci, ktorí sa usilovali o priazeň sveta, prijali tento populárny ľudový sviatok.

Keďže pápežstvo zapúšťalo pevnejšie korene, stupňovalo sa aj presadzovanie nedele. Istý čas ešte mohli ľudia pracovať na poliach a nechodiť v nedeľu do kostola. Za siedmy deň i naďalej pokladali sobotu. Pomaly a isto sa presadzovala zmena. Všetci, ktorí zastávali cirkevné úrady, nesmeli v nedeľu viesť súkromné súdne spory. O niečo neskôr cirkev nariadila, že všetci – bez ohľadu na stav – nesmú v nedeľu robiť akúkoľvek prácu. Príslušníci slobodného stavu mali byť trestaní peňažitými pokutami, poddaní palicovaním. GC 575 Neskôr bolo nariadené, aby bohatí boli trestaní zhabaním polovice majetku a ak sa ani tak nepodriadia, zotročením. Príslušníci nižších tried sa mali stať navždy otrokmi.

Ďalšou zbraňou boli chýry o zázrakoch. Napríklad sa rozprávalo o jednom roľníkovi, ktorý si chcel v nedeľu zorať pole. Pri čistení pluhu kusom železa, zostalo mu železo visieť na ruke a dva roky ho musel stále nosiť „za veľkých bolestí a na veľkú hanbu“. (Francia West, Historical and Practical Discourse on the Lord’s Day, str. 174)

Neskôr vydal pápež nariadenie, podľa ktorého mal každý kňaz vo svojej farnosti napomínať priestupníkov zákona o zachovávaní nedele a viesť ich, aby chodili v nedeľu do kostola a modlili sa, inak údajne privolajú na seba o ostaných nejakú pohromu. Jeden z cirkevných koncilov použil dôkaz, od tej doby často používaný – a to i protestantmi – že nedeľa je pravou sobotou, pretože kohosi, kto v tento deň pracoval, zasiahol blesk. Preláti tvrdili: „Je zrejmé, že nezachovávanie tohto dňa vzbudzuje veľkú Božiu neľúbosť.“ Potom bola vydaná výzva, aby kňazi a kazatelia, králi i kniežatá a všetci verní poddaní „vynaložili najväčšie úsilie, aby sa tomuto dňu dostalo plnej cti a aby bol na chválu kresťanstva v budúcnosti svätený pobožnejšie“. (Thomas Morer, Discourse in Six Dialogues on the Name, Notion and Observation of the Lord’s Day, str. 271)

Keď sa ukázalo, že rozhodnutia cirkevných koncilov sú nedostatočné, vyzvala cirkev svetské úrady, aby vydali nariadenie, ktoré by vyvolalo v ľuďoch strach a prinútilo ich v nedeľu nepracovať. Na synode, ktorá sa konala v Ríme, cirkev všetky predošlé rozhodnutia dôrazne a slávnostne potvrdila. Zaradila ich do cirkevného zákona a svetské úrady vynucovali ich plnenie v celom kresťanskom svete. (Pozri Heylyn, History of the Sabbath, 2. diel, kap. 5, odd. 7) GC 576

Nedostatok biblických dôkazov o svätení nedele však vyvolával značné rozpaky. Veriaci pochybovali o tom, či ich učitelia majú právo nerešpektovať jasný Boží výrok: „Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha“ (2 Moj 20,10) a presadzovať uctievanie dňa slnka. Nedostatok biblických dôkazov bolo potrebné nahradiť niečím iným. Jeden horlivý zástanca nedele navštívil koncom 12. storočia cirkevné obce v Anglicku a musel čeliť odporu verných svedkov pravdy. Jeho úsilie bolo márne a preto odišiel na istý čas z krajiny, aby hľadal spôsob ako presadiť svoje učenie. Keď získal, čo potreboval, vrátil sa a počas ďalšieho pôsobenia dosiahol omnoho väčší úspech. Priniesol so sebou zvitok so spisom, pochádzajúcim údajne priamo od Boha, ktorý obsahoval potrebný príkaz na zachovávanie nedele spolu s vyhrážkami a tie mali zastrašiť neposlušných. O tejto vzácnej listine, ktorá bola vlastne podlým podvrhom, sa tvrdilo, že spadla z neba a našla sa v Jeruzaleme na oltári v kostole sv. Šimona na Golgote. Podvrh v skutočnosti vznikol v pápežskom paláci. Podvrhy a podvody, ktoré slúžili na posilnenie moci a autority cirkvi, kňazská moc pokladala v každej dobe za legitímne.

Zvitok zakazoval akúkoľvek prácu od tretej hodiny v sobotu odpoludnia do východu slnka v pondelok. Tvrdilo sa, že pravosť zvitku potvrdilo množstvo zázrakov. Ľudí, ktorí pracovali v uvedenom čase, údajne postihla mŕtvica. Mlynár, ktorý chcel mlieť obilie, videl namiesto múky vytekať prúd krvi a mlynské koleso sa zastavilo napriek tomu, že voda naň tiekla silným prúdom. Žena, ktorá dala do pece cesto, ho po čase vybrala surové napriek tomu, že pec bola rozpálená. Iná žena si pripravovala cesto na pečenie, ale v sobotu o tretej hodine sa rozhodla, že ho nechá stáť až do pondelka. Nasledujúceho dňa ale zistila, že Božia moc zmenila cesto na upečené bochníky chleba. Istý muž, ktorý si upiekol chlieb po tretej hodine v sobotu, na druhý deň, keď ho rozkrojil, zistil, že z neho tečie krv. GC 577 Takýmito výmyslami a poverami sa zástancovia nedele pokúšali odôvodniť jej posvätnosť. (Pozri Roger de Hoveden, Annals, diel 2, str. 528-530)

V Škótsku a v Anglicku získala cirkev väčší rešpekt pri presadzovaní nedele tým, že k nej pridala časť starobylej soboty. Čas svätenia sa však líšil. Škótsky kráľ vydal príkaz, že „sobota sa má považovať za svätú od dvanástej hodiny napoludnie“ a nikto sa od tejto hodiny až do pondelňajšieho rána nesmie zaoberať svetskými záležitosťami. (Morer, str. 290.291)

I keď sa predstavitelia cirkvi usilovne snažili presadiť svätenie nedele, sami verejne uznávali, že sobota bola daná Božou autoritou a nedeľa je ľudské ustanovenie, ktoré ju má nahradiť. V 16. storočí vyhlásila pápežská rada: „Nech všetci kresťania majú na pamäti, že siedmy deň je posvätený Bohom a je uznávaný a zachovávaný nielen Židmi, ale všetkými ostatnými, ktorí uctievajú Boha, hoci sme my, kresťania, zmenili ich sabat na Deň Pána.“ (Morer, str. 281.282) Ľudia, ktorí zmenili Boží zákon, dobre vedeli, čo robia. Opovážlivo sa vyvýšili nad Boha.

Názornou ukážkou postoja Ríma voči tým, ktorí s ním nesúhlasili, je dlhotrvajúce krvavé prenasledovanie valdenských, z ktorých niektorí zachovávali sobotu. Aj ďalší ľudia trpeli za svoju vernosť štvrtému prikázaniu podobným spôsobom. Z tohto hľadiska sú zvlášť významné dejiny cirkvi v Etiópii. V temnom stredoveku totiž svet zabudol na kresťanov v strednej Afrike a tí mohli po mnoho stáročí slobodne vyznávať svoju vieru. Keď sa Rím konečne o nich dozvedel, vyvinul na etiópskeho cisára nátlak, aby uznal pápeža ako Kristovho zástupcu. Potom nasledovali aj ďalšie ústupky. GC 578 Nakoniec cisár vydal nariadenie, ktoré zakazovalo zachovávanie soboty pod hrozbou najprísnejších trestov. (Pozri Michael Geddes, Church History of Ethiopia, str. 311.312)

Pápežská tyrania sa však čoskoro stala takým ťažkým bremenom, že sa ho Etiópčania rozhodli zbaviť. Po krutej vojne katolíkov vyhnali z ich pozícií a obnovili zachovávanie starej viery. Etiópska cirkev sa opäť tešila bývalej slobode a nikdy nezabudla na poučenie o podvodoch, fanatizme a despotickej vláde Ríma. Členovia sa radovali, že žijú v odľahlej krajine a ostatní kresťania o nich nevedia.

Cirkevné zbory v Afrike zachovávali sobotu tak, ako ju zachovávala katolícka cirkev pred úplným odpadnutím. Ich členovia svätili siedmy deň podľa Božieho príkazu, ale podľa cirkevného zvyku nepracovali ani v nedeľu. Keď Rím dosiahol vrchol svojej moci, začal pošliapavať Božiu sobotu, aby vyvýšil svoj vlastný deň odpočinku. Cirkevné zbory v Afrike, neznáme takmer celé tisícročia, nemali účasť na tomto odpadlíctve. Keď sa dostali pod nadvládu Ríma, boli nútení upustiť od zachovávania pravej soboty a uctievať nepravú. Len čo však znova dosiahli nezávislosť, vrátili sa k dodržiavaniu štvrtého prikázania. (Pozri dodatok č. 44)

Záznamy z dejín dokazujú nepriateľský postoj Ríma voči pravej sobote i jej obhajcom. Ukazujú aj to, aké prostriedky Rím používal, aby presadil uctievanie nedele, ktorú sám zaviedol. Božie slovo učí, že rovnaká situácia sa bude opakovať, keď sa katolíci a protestanti spoja, aby presadili nedeľu.

Proroctvo z 13. kapitoly Zjavenia hovorí, že moc, znázornená šelmou s dvoma barančími rohmi prinúti „zem i jej obyvateľov“, aby sa klaňali pápežstvu – ktoré v proroctve predstavuje šelma podobná leopardovi. Šelma s dvoma rohmi tiež navedie „obyvateľov zeme, aby spravili obraz šelme“. GC 579 Navyše prinúti všetkých, „malých i veľkých, bohatých i chudobných, slobodných i sluhov“, aby prijali znamenie šelmy. (Zj 13,1-16) Ako sme už uviedli, moc, predstavená v proroctve šelmou s baránkovými rohmi, sú Spojené štáty americké. Proroctvo sa splní vtedy, keď Spojené štáty budú vynucovať zachovávanie nedele, ktorú Rím pokladá za zvláštne uznanie svojej zvrchovanosti. Spojené štáty nebudú slúžiť pápežskej moci samy. Vplyv Ríma v krajinách, ktoré kedysi uznávali jeho nadvládu, ešte zďaleka nepominul. Proroctvo predpovedá obnovenie moci Ríma: „A videl som jednu z jej hláv ako doťatú na smrť, ale jej smrteľná rana bola uzdravená. A divila sa tomu celá zem, hľadiac za šelmou.“ (Zj 13,3) Smrteľná rana ukazuje na úpadok pápežstva v roku 1798. Po tejto udalosti, prorok hovorí, že „smrteľná rana bola uzdravená. A divila sa tomu celá zem hľadiac za šelmou.“ Apoštol Pavol výslovne uvádza, že „človek neprávosti“ bude pôsobiť až do druhého príchodu Ježiša Krista. (2 Tes 2,3-8) Až do konca bude pokračovať vo svojom diele podvodu. Ján o tejto moci hovorí: „A budú sa jej klaňať všetci, ktorí bývajú na zemi, ktorých mená nie sú napísané v knihe života Baránka, zabitého od založenia sveta.“ (Zj 13,8) Podobne ako v Starom, tak aj v Novom svete bude pápežstvo poctené tým, že ľudia budú uctievať nedeľu, teda uznávať nariadenie vychádzajúce úplne z autority cirkvi.

Od polovice 19. storočia ľudia zo Spojených štátov, ktorí študujú proroctvá, hlásajú toto svedectvo svetu. Súčasné udalosti svedčia o tom, ako rýchlo sa blíži naplnenie predpovede. Protestanti hovoria, že Boh si želá, aby sme svätili nedeľu, hoci nemajú žiaden dôkaz z Písma podobne ako kedysi predstavitelia katolíckej cirkvi, ktorí vymýšľali zázraky, aby nimi nahradili Božie prikázanie. Budú sa opakovať vyhrážky, že Boh potrestá tých, ktorí neuznávajú nedeľu. GC 580 Do určitej miery sa to už uskutočňuje. Hnutie presadzujúce zachovávanie nedele získava podporu.

Prekvapujúca je pohotovosť a obratnosť rímskej cirkvi, ktorá dokáže odhadnúť, čo bude nasledovať. Pokojne vyčkáva na čas, kedy príde jej hodina. Sleduje, ako protestantské cirkvi uznávajú jej autoritu tým, že prijímajú falošný deň odpočinku a pripravujú sa vynucovať jeho dodržiavanie rovnakými prostriedkami, aké kedysi používala rímska cirkev. Ľudia, ktorí odmietajú svetlo pravdy, budú vyhľadávať pomoc u mocnosti, ktorá sa považuje za neomylnú, aby presadili nariadenie, ktoré vydala. Nie je ťažké uhádnuť, ako ochotne príde táto moc protestantom v tomto ohľade na pomoc. Kto sa dokáže lepšie porátať s tými, ktorí neposlúchajú cirkev, ako predstavitelia katolíckej cirkvi?

Rímskokatolícka cirkev so všetkými svojimi pobočkami po celom svete tvorí obrovskú organizáciu pod vládou pápežskej stolice a slúži jej záujmom. Milióny členov vo všetkých krajinách sveta sú vedené k pocitu záväznosti voči pápežovi. Nech sú akejkoľvek národnosti, nech žijú v ktorejkoľvek forme štátneho zriadenia, autoritu cirkvi majú považovať za najvyššiu. I keď prisahali vernosť štátu, sľub vernosti cirkvi je nadradený nad túto prísahu a oslobodzuje ich od všetkých záväzkov, ktoré odporujú záujmom Ríma.

Dejiny svedčia o obratných a vytrvalých snahách Ríma miešať sa do záležitostí národov. Kedykoľvek sa mu to podarilo, sledoval vlastné ciele bez ohľadu na záujem vlád či národov. V roku 1204 si pápež Inocent III. vynútil od aragónskeho kráľa Petra II. túto zvláštnu prísahu: „Ja, Peter, aragónsky kráľ, vyznávam a sľubujem, že budem svojmu pánovi, pápežovi Inocentovi, jeho katolíckym následníkom a rímskej cirkvi vždy verný a poslušný, že svoje kráľovstvo zachovám verné v poslušnosti, budem brániť katolícku vieru a premáhať kacírsku zvrhlosť.“ (John Dowling The History of Romanism, 5. diel, kap. 6, odd. 55) GC 581 Toto zodpovedá tvrdeniu o moci rímskeho veľkňaza, že „mu podľa zákona patrí moc zosadzovať cisárov“ a že „môže poddaných oslobodzovať od podriadenosti ich vládcov“. (Mosheim, 3. diel, 11. storočie, odd. 2, kap. 2, pozn. 17)

Nezabudnime na to, ako sa Rím chváli, že sa nemení. Zásady Gregora VII. a Inocenta III. ostávajú stále zásadami katolíckej cirkvi. Keby cirkev mala dnes moc, presadila by tieto zásady rovnako rázne ako v minulosti. Protestanti si neuvedomujú, čo robia, keď chcú prijať pomoc Ríma pri presadzovaní nedeľného odpočinku. Zatiaľ čo sa snažia uskutočniť svoj zámer, Rím sa usiluje obnoviť svoju moc, aby znovu získal stratenú zvrchovanosť. Keď raz Spojené štáty prijmú zásadu, že cirkev môže používať alebo ovládať štátnu moc a vynucovať náboženské sviatky štátnymi zákonmi, teda že cirkev a štát majú vládnuť nad svedomím, vtedy bude zaistené víťazstvo Ríma v tejto krajine.

Božie slovo upozorňuje na blížiace sa nebezpečenstvo. Ak protestanti toto varovanie neprijmú, spoznajú, aké sú skutočné zámery Ríma. Potom už bude neskoro vymaniť sa z jeho osídla. Moc pápežstva ticho narastá. Jeho učenie má vplyv na zákonodarné zbory, na cirkvi i na myslenie ľudí. Stavia krásne a mohutné budovy a v ich tajných miestnostiach sa budú opäť pripravovať plány na už známe prenasledovanie. Skryto a nenápadne zbiera svoje sily, aby dosiahlo vo vhodnom okamihu svoje ciele. Snaží sa získať výhodné postavenie, vlastne ho už dosiahlo. Čoskoro uvidíme a pocítime, kam Rím mieri. Kto bude veriť Božiemu slovu a podľa neho žiť, privolá na seba potupenie a prenasledovanie.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy