REGISTER KNIHY

22. Naplnenie proroctiev - Veľký spor vekov

Audio záznam

GC 391 Keď na jar roku 1844 uplynul prvý určený dátum príchodu Pána Ježiša, veriaci, ktorí ho očakávali, prežívali určité obdobie pochybností a neistoty. Zatiaľ čo sa na nich ostatní ľudia pozerali ako na úplne porazených a ich sklamanie považovali za dôkaz, že podľahli ilúziám, oni ešte stále nachádzali zdroj útechy v Božom slove. Mnohí z nich naďalej hľadali v Písme, znovu preverovali dôvody svojej viery a starostlivo študovali proroctvá, aby získali ďalšie poznanie. Zdalo sa im, že Biblia jasne a jednoznačne potvrdzuje ich stanovisko. Znamenia, ktoré sa nedali prehliadnuť, neklamne naznačovali, že príchod Ježiša Krista je blízko. Zvláštne Božie požehnanie, ktoré sa prejavilo obrátením hriešnikov a oživením duchovného života medzi kresťanmi, svedčilo o nebeskom pôvode posolstva. Aj keď si veriaci nevedeli vysvetliť, prečo boli sklamaní, nestrácali istotu, že ich v minulosti viedol Boh.

Proroctvá, o ktorých sa domnievali, že sa vzťahujú na druhý príchod Ježiša Krista, obsahovali tiež ponaučenia, ktoré sa zvláštnym spôsobom vzťahovali na ich neistotu a pochybnosti a povzbudzovali ich, aby trpezlivo čakali vo viere, kým v pravý čas nepochopia to, čomu teraz nerozumeli. GC 392

Medzi takéto proroctvá patril tiež výrok proroka Habakuka 2,1-4: „Postavím sa na svoju stráž, stanem si na hradbu a budem vyzerať, aby som videl, čo mi bude hovoriť a čo odpoviem na svoje karhanie. A Hospodin mi odpovedal a riekol: Napíš videnie, a to zreteľne na doskách, aby čitateľ prebehol po ňom. Lebo ešte bude videnie na určený čas a spiecha ku koncu a neoklame; keby predlelo, čakaj naň, lebo prísť istotne príde; neomešká. Hľa, nadutá je, nie je priama jeho duša v ňom, ale spravodlivý bude žiť svojou vierou.“

Už v roku 1842 na základe výzvy proroctva: „Napíš videnie, a to zreteľne na doskách, aby čitateľ prebehol po ňom,“ dostal Karol Fitch nápad zostaviť „mapu prorockých symbolov“ z kníh Daniel a Zjavenie Jána. Uverejnenie tejto tabuľky prostredníctvom tlače pokladali mnohí za splnenie príkazu daného Habakukom. Vtedy si ale nikto nevšimol, že citované proroctvo otvorene hovorí o odklade splnenia prorockej predpovedi. Po sklamaní mala táto časť Písma pre veriacich veľký význam: „Lebo ešte bude videnie na určený čas a spiecha ku koncu a neoklame; keby predlelo, čakaj naň, lebo prísť istotne príde; neomešká..., spravodlivý bude žiť svojou vierou.“

Zdrojom sily a útechy pre veriacich sa stala tiež stať z knihy proroka Ezechiela: „A stalo sa slovo Hospodinovo ku mne povediac: Synu človeka, aké to máte príslovie o zemi Izraelovej, že vraj dni sa preťahujú a zahynie každé, nesplní sa niktoré videnie? Preto im povedz: Takto hovorí Pán Hospodin... Už sú blízko dni a blízko splnenie každého videnia... Pretože ja som Hospodin, budem hovoriť slovo, ktoré budem hovoriť, a vykoná sa.“ „Dom Izraelov hovoria: Videnie, ktoré on vidí, vzťahuje sa na mnohé dni a prorokuje na ďaleké časy. Preto im povedz: Takto hovorí Pán Hospodin: Nepretiahne sa viacej niktoré z mojich slov; slovo, ktoré budem hovoriť, sa aj vykoná, hovorí Pán Hospodin.“ (Ez 12,21-25.27.28) GC 393

Čakatelia príchodu Pána Ježiša sa radovali z týchto slov a verili, že Pán, ktorý pozná koniec od začiatku, videl do budúcich storočí, videl ich sklamanie a nechal im napísať slová povzbudenia a nádeje. Bez týchto častí Písma, ktoré ich nabádali, aby trpezlivo čakali a neprestali veriť v Božie slovo, by zrejme ich viera v ťažkej skúške neobstála.

Skúsenosť adventistov z minulosti vystihuje aj podobenstvo o desiatich pannách z Matúša

25. kapitoly. V 24. kapitole Matúšovho evanjelia v odpovedi na otázku učeníkov, kedy nastane zničenie Jeruzalema a aké znamenia tomu budú predchádzať, Pán Ježiš predpovedal niektoré z najdôležitejších udalostí v dejinách sveta a cirkvi, ktoré sa mali odohrať medzi jeho prvým a druhým príchodom: Zničenie Jeruzalema, veľké zatmenie slnka i mesiaca a padanie hviezd. Potom rozprával o príchode svojho kráľovstva formou podobenstva o dvoch služobníkoch, ktorí očakávajú príchod svojho Pána. Nasledujúca 25. kapitola začína slovami: „Vtedy bude podobné nebeské kráľovstvo desiatim pannám, ktoré vzali svoje lampy a vyšli v ústrety ženíchovi. Ale päť z nich bolo rozumných a päť bláznivých. Bláznivé, vezmúc svoje lampy, nevzali so sebou oleja; ale rozumné vzali oleja vo svojich nádobách so svojimi lampami. A keď neprichádzal ženích, podriemali všetky a pospali. Ale o polnoci povstal krik: Hľa, ženích ide! Vyjdite mu v ústrety!“ (Mat 25,1-6)

Príchodu Ježiša Krista, ktorý podľa ich chápania ohlasovalo posolstvo prvého anjela z knihy Zjavenie, rozumeli ako príchodu ženícha z tohto podobenstva. GC 394 Veľkému náboženskému prebudeniu, ktoré sprevádzalo zvestovanie skorého príchodu Ježiša Krista rozumeli ako dobe, kedy podľa podobenstva desať panien vyšlo oproti ženíchovi. Toto podobenstvo – rovnako ako 24. kapitola Matúšovho evanjelia – predstavuje dve rôzne skupiny ľudí. Všetky panny si vzali lampy, to znamená Bibliu a v jej svetle vyšli oproti ženíchovi. Kým tie „bláznivé, vezmúc svoje lampy, nevzali so sebou oleja; ale rozumné vzali oleja vo svojich nádobách so svojimi lampami“. Druhá skupina vtedy prijala Božiu milosť, občerstvujúcu, osvecujúcu moc Ducha Svätého, ktorá z Biblie robí svetlo pre naše nohy a osvecuje našu cestu. Bibliu študovali s úctou k Bohu, aby poznali pravdu a úprimne sa usilovali o čistotu svojho srdca i života. Títo ľudia prežili osobnú skúsenosť. Ich vieru v Boha a jeho slovo nemohlo zlomiť žiadne sklamanie ani odklady. Ľudia znázorňujúci prvú skupinu panien – ktoré „vezmúc svoje lampy nevzali so sebou oleja“ – konali z chvíľkového popudu. Varovné posolstvo v nich vyvolalo strach, boli závislí na viere svojich bratov a uspokojili sa s blikavým svetlom dobrých pocitov bez toho, aby pochopili pravdu alebo pôsobenie Božej milosti na ľudské srdce. Vyšli Pánovi v ústrety s nádejou, že za to budú okamžite odmenení. Ale vôbec neboli pripravení na odklad alebo sklamanie. Keď prišli skúšky, ich viera zakolísala a svetlo zhaslo.

„A keď neprichádzal ženích, podriemali všetky a pospali.“ Meškanie ženícha predstavuje dobu, kedy očakávaný príchod Pána uplynul, veriaci prežívali sklamanie a vnímali, že Pán sa oneskoril. V tejto dobe neistoty ochabol záujem povrchných a maloverných ľudí. Naopak ľudia, ktorých viera vychádzala z osobného poznania Biblie, stáli na skale, ktorú nemohla strhnúť vlna sklamania. „Podriemali všetky a pospali.“ GC 395 Jedna skupina panien zľahostajnela, druhá trpezlivo čakala, kým sa im vec nevyjasní. V noci skúšky sa ale zdalo, že i tie druhé do určitej miery stratili horlivosť a oddanosť. Maloverní a povrchní ľudia sa už nemohli opierať o vieru svojich spoluveriacich. Každý sa musel postaviť na vlastné nohy.

Vtedy sa začal objavovať aj fanatizmus. Niektorí ľudia, ktorí sa vydávali za nadšených zástancov posolstva, zavrhli Božie slovo ako jedinú neomylnú autoritu. Tvrdili, že ich vedie Duch Svätý, ale pritom sa riadili svojimi pocitmi, dojmami a predstavami. Niektorí z nich prejavovali slepú fanatickú horlivosť a odsudzovali všetkých, ktorí s nimi nesúhlasili. Väčšina adventistov ich nerozumné nápady a činy neprijala. Fanatickí zástancovia posolstva však pravdu zneuctili.

Satan sa takto snažil mariť a ničiť Božie dielo. Adventné hnutie vyburcovalo veľa ľudí, priviedlo k obráteniu tisíce hriešnikov, verní ľudia ďalej hlásali posolstvo, i keď Pán neprišiel vtedy, keď ho očakávali. Vládca zla strácal poddaných. Aby Božie dielo zdiskreditoval, snažil sa niektorých veriacich zviesť do extrémov. Jeho pomocníci potom využili každý omyl, každý chybný krok, každý nesprávny čin a prehnane ho zvýraznili, aby v ľuďoch vyvolali odpor voči adventistom a ich viere. Podarilo sa mu priviesť značný počet ľudí k tomu, že ústami síce vyznávali vieru v druhý príchod Pána Ježiša, ale ich srdce ovládal satan. Ďalšie výhody získal tým, že na nich sústreďoval pozornosť ako na predstaviteľov všetkých veriacich.

Satan je „žalobník našich bratov“. Vedie ľudí, aby sledovali chyby a nedostatky Božieho ľudu, aby o nich hovorili a aby prehliadali všetky ich dobré činy. Keď Boh pôsobí, aby zachránil ľudí, aktivitu prejavuje aj satan. Keď Boží synovia predstupujú pred Pána, prichádza s nimi i satan. GC 396 Do každého prebudeneckého hnutia privádza ľudí neposväteného srdca a nevyrovnanej mysle. Keď títo ľudia prijmú niektoré body pravdy a získajú si miesto medzi veriacimi, satan pôsobí prostredníctvom nich, aby šíril učenie, ktoré oklame nerozvážnych. Nikto sa nestane dobrým kresťanom tým, že žije v spoločnosti Božích detí, v Božom dome, ba dokonca pri Pánovom stole. Satan je často i pri najslávnostnejších príležitostiach v podobe ľudí, ktorých môže použiť ako svoje nástroje.

Vládca zla bojuje o každú piaď zeme, po ktorej Boží ľud kráča do Božieho kráľovstva. V celých dejinách kresťanskej cirkvi nenájdeme jedinú reformáciu, ktorá by sa nestretla s vážnymi prekážkami. Tak to bolo aj v dobe apoštola Pavla. Kdekoľvek založil zbor, našlo sa v ňom niekoľko ľudí, ktorí zdanlivo prijali vieru, no vnášali do zboru bludné učenie, ktoré by – keby ho ľudia prijali – nakoniec vytlačilo lásku k pravde. Luthera veľmi trápilo a znepokojovalo vystupovanie fanatikov, ktorí svoje vlastné myšlienky a názory kládli nad učenie Písma a pritom tvrdili, že Boh hovorí priamo prostredníctvom nich. Mnohí ľudia, ktorým chýbala viera a skúsenosti, neboli dostatočne sebakritickí, radi počúvali a rozprávali niečo nové a prijímali názory nových učiteľov. Pridali sa k satanovým pomocníkom, aby marili to, čo Luther na základe Božieho poverenia vybudoval. Bratia Wesleyovci a ďalší, ktorí svojím vplyvom a vierou priniesli svetu požehnanie, na každom kroku narážali na nástrahy satana, ktorý vháňal horlivých, nevyrovnaných a neposvätených ľudí do rôznych foriem fanatizmu.

William Miller nepodporoval vplyvy, ktoré viedli k fanatizmu. Podobne ako Luther hlásal, že „každý duch“ má byť preverený Božím slovom. Miller hovoril: „Satan v dnešnej dobe ovláda myslenie mnohých ľudí. GC 397 Ako spoznáme, ktorý duch ich ovláda? Biblia odpovedá: ‚Po ich ovocí ich poznáte.‘ (Mat 7,16) ‚Mnohí falošní proroci vyšli do sveta‘ (1 Ján 4,1) a my ich máme skúmať. Duch, ktorý nás nevedie, aby sme v tomto svete žili skromne, spravodlivo a zbožne, nie je Kristov Duch. Som stále viac a viac presvedčený o tom, že v týchto divokých hnutiach má svoje prsty satan... Mnohí medzi nami predstierajú úplné posvätenie, ale riadia sa ľudskými tradíciami a zdá sa, že vedia o pravde tak málo, ako tí, ktorí nič nepredstierajú.“ (Bliss, Pamäte Williama Millera, str. 236.237) „Duch bludu nás odvádza od pravdy, ale Duch Boží nás uvádza do pravdy; a predsa hovoríte, že človek môže byť v blude a pritom si myslieť, že je v pravde. Ako to riešiť? Odpovedáme: Boží Duch sa zhoduje s Božím slovom. Ak človek posudzuje sám seba s Božím slovom a nenájde rozpor, môže veriť, že má pravdu. Ale ak zistí, že duch, ktorý ho vedie, sa plne nezhoduje so zmyslom Božieho zákona alebo celého Božieho slova, nech koná veľmi opatrne, aby neuviazol v satanovom osídle.“ (The Advent Herald and Signs of the Times Reporter, roč. 8, č. 23 z 15. januára 1845)

„Vidím viac dôkazov vnútornej zbožnosti v slzách, ktoré tečú z očí a vo vlhkej tvári, v slove prednesenom tlmeným hlasom, než vo všetkom hluku, ktorý zaznieva v kresťanstve.“ (Bliss, str. 282)

Nepriatelia reformácie obviňovali za všetky prejavy fanatizmu tých, čo proti nemu najviac bojovali. Podobne sa správali aj odporcovia adventného hnutia. Neuspokojili sa len s tým, že šírili prehnané správy o bludoch extrémistov a fanatikov, ale šírili aj ohovárania, ktoré sa ani v najmenšom nezakladali na pravde. Robili to z pozície predsudkov a nenávisti. Ich pokoj vyrušila zvesť o blízkom príchode Ježiša Krista. Obávali sa, že by to mohla byť pravda. Dúfali, že to tak nie je, a to bola príčina ich nepriateľského postoja voči adventistom a ich viere. GC 398

Skutočnosť, že medzi adventistov preniklo niekoľko fanatikov, je rovnako slabým dôkazom toho, že toto hnutie nepochádza od Boha, ako nebola prítomnosť fanatikov a podvodníkov v cirkvi za čias apoštola Pavla alebo Luthera dôkazom, že ich dielo je odsúdeniahodné. Len čo sa Boží ľud prebudí zo spánku a začne naozaj konať dielo pokánia a obnovy, začne študovať Božie slovo, aby poznal pravdu, ktorá je v Pánu Ježišovi, a úplne sa odovzdá Bohu, okamžite sa ukáže, že aj satan je stále aktívny a neustále na stráži. Svoju moc prejaví všemožným klamstvom a privolá si na pomoc všetkých padlých anjelov.

Zdrojom fanatizmu a rozkolu nebolo samotné posolstvo o druhom príchode Ježiša Krista. Tieto javy sa prejavili v lete roku 1844, keď adventisti stratili istotu a zapochybovali, či zastávajú správne stanovisko. Hlásanie prvého anjelského posolstva a „polnočného volania“ potláčalo fanatizmus a rozkoly. Ľudia, ktorí sa zapojili to tohto hnutia, boli jednotní, ich srdcia napĺňala vzájomná láska a láska ku Kristovi, ktorého príchod očakávali. Táto jediná viera, táto jediná blahoslavená nádej ich pozdvihla nad všetky ľudské vplyvy a chránila pred satanovými útokmi.

„A keď neprichádzal ženích, podriemali všetky a pospali. Ale o polnoci povstal krik: Hľa, ženích ide! Vyjdite mu v ústrety! Vtedy vstali všetky tie panny a ozdobili svoje lampy.“ (Mat 25,5-7) V lete roku 1844, teda v dobe medzi dátumom, keď sa malo skončiť podľa pôvodných výpočtov obdobie 2300 prorockých dní, a jeseňou toho roku, ktorý sa neskôr pokladal za čas konca – hlásali posolstvo vyjadrené slovami Písma: „Hľa, ženích ide!“

Toto hnutie zistilo, že Artaxerxov výnos o obnove Jeruzalema, ktorý je východiskovým bodom pre výpočet obdobia 2300 prorockých dní, začal platiť na jeseň roku 457 pred Kr. a nie na začiatku tohto roka, ako sa predtým verilo. GC 399 Ak začneme počítať od jesene roku 457 pred Kr., skončí obdobie 2300 rokov na jeseň roku 1844.

Aj symbolika starozákonnej chrámovej bohoslužby naznačuje, že udalosť znázornená „očistením svätyne“ by sa mala odohrať na jeseň. To sa veľmi zreteľne prejavilo vtedy, keď začali venovať pozornosť tomu, ako sa naplnili predobrazy a symboly prvého príchodu Ježiša Krista.

Zabitie veľkonočného baránka bolo symbolom smrti Pána Ježiša. Apoštol Pavol napísal: „Lebo veď i náš veľkonočný Baránok je zabitý za nás, Kristus.“ (1 Kor 5,7) Snopček prvotín, ktorý sa v čase Veľkej noci obracal pred Pánom, bol symbolom zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Keď apoštol Pavol hovorí o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista a celého Božieho ľudu, píše: „Ale jeden každý vo svojom vlastnom poriadku: prvotina Kristus, potom tí, ktorí sú Kristovi, za jeho príchodu.“ (1 Kor 15,23) Ako bol tento prvý snop skosený pred vlastnou žatvou, bol Kristus prvotinou nesmrteľnej žatvy vykúpených, ktorá bude pri budúcom zmŕtvychvstaní zhromaždená do Božej sýpky.

Tieto predobrazy sa splnili nielen tým, že došlo k vlastnej udalosti, ktorú symbolicky znázorňovali, ale splnili sa aj v príslušnom čase. Štrnásteho dňa prvého mesiaca židovského kalendára, teda v deň, keď sa počas dlhých pätnástich storočí zabíjal veľkonočný baránok, jedol Pán Ježiš so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka a ustanovil obrad, ktorý má byť pamiatkou jeho vlastnej smrti ako „Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“. (Ján 1,29) Tej istej noci sa ho chopili bezbožné ruky, aby ho ukrižovali a zabili. A ako naplnenie symbolu snopu obráteného pred Hospodinom bol náš Pán tretieho dňa vzkriesený z mŕtvych, „prvotina tých, ktorí zosnuli“, vzor všetkých vzkriesených spravodlivých, ktorých „telo nášho poníženia“ premení „aby bolo súpodobným telu jeho slávy“. (1 Kor 15,20; Fil 3,21)

Podobne sa musia splniť predobrazy, ktoré ukazovali na jeho druhý príchod, a to v dobe, ktorú naznačuje symbolická starozákonná bohoslužba. GC 400 V Mojžišovom zákone sa očistenie svätyne – čiže veľký Deň zmierenia, konalo podľa židovského kalendára desiateho dňa siedmeho mesiaca. (3 Moj 16,29-34) Vtedy veľkňaz, keď vykonal zmierenie za celý Izrael a očistil svätostánok od hriechu, vyšiel a požehnal ľud. Veriaci sa domnievali, že podobne sa zjaví aj Ježiš Kristus, náš Veľkňaz, aby očistil zem od skazy, spôsobenej hriechom a hriešnikmi, a požehnal svoj čakajúci ľud nesmrteľnosťou. Desiaty deň siedmeho mesiaca – Deň zmierenia – čas očistenia svätyne – ktorý v roku 1844 pripadol na 22.október, začali pokladať za dátum Kristovho príchodu. Zodpovedalo to totiž vyššie uvedenému zisteniu, že obdobie 2300 dní sa skončí na jeseň. Zdalo sa, že tento záver je celkom istý.

V podobenstve uvedenom v 25. kapitole Matúšovho evanjelia nasleduje príchod ženícha až po dobe čakania a spánku. To len dopĺňalo uvedené dôkazy z proroctva, ale aj zo starozákonných predobrazov. Tým sa umocnilo presvedčenie tisícov veriacich, ktorí hlásali „polnočné volanie“.

Toto hnutie sa prehnalo zemou ako prílivová vlna. Šírilo sa z mesta do mesta, z dediny do dediny i na odľahlé miesta, kým čakajúci ľud nebol celkom prebudený. Toto posolstvo ničilo fanatizmus, ako vychádzajúce slnko vysúša rannú rosu. Vytrácali sa pochybnosti a neistota veriacich a ich srdce napĺňala nádej a odvaha. Hnutie sa zbavilo všetkých extrémov, ktoré sa prejavujú všade tam, kde sa ľudské vzrušenie nenechá ovládať Božím slovom a Božím Duchom. Podobalo sa tým obdobiam pokory a návratu k Pánovi, ktoré bývali v starom Izraeli vtedy, keď ich Boh karhal ústami svojich prorokov. Malo charakteristické rysy, ktorými sa vyznačuje Božie dielo v každej dobe. GC 401 Neprejavovalo sa v ňom extatické nadšenie, ale skôr ozajstné skúmanie sŕdc, vyznanie hriechov a odmietnutie sveta. Čakajúci ľudia sa túžili pripraviť na stretnutie s Pánom, vytrvalo sa modlili a bezvýhradne sa odovzdávali Bohu.

Miller o tomto hnutí napísal: „Neprejavuje sa v ňom veľká radosť, tá akoby sa odkladala pre budúcnosť, keď budú nebo a zem jasať spolu v nevýslovnej radosti a v dokonalej sláve. Tiež sa tu nekričí – čaká sa na volanie z neba. Speváci nespievajú, čakajú na to, že sa budú môcť pripojiť k anjelským zborom... Nedochádza k citovým rozporom, všetci sú jedného srdca a jednej mysle.“ (Bliss, str. 270.271)

Ďalší účastník hnutia podal toto svedectvo: „Hnutie vyvolalo všade dôkladné skúmanie sŕdc a pokoru pred Bohom. Spôsobilo, že ľudia prestali milovať veci tohto sveta, odstránilo spory a nepriateľstvo; ľudia vyznávali svoje neprávosti, korili sa pred Bohom a vrúcne ho prosili o odpustenie a milosť. Viedlo k pokore a oddanosti, aké sme nikdy predtým nevideli. Tak ako Boh predpovedal prostredníctvom proroka Joela, že keď sa priblíži veľký deň Hospodinov, ľudia roztrhnú svoje srdce, a nie šaty, obrátia sa k Bohu pôstom, plačom a nariekaním. Boh sľúbil prostredníctvom proroka Zachariáša vyliať na svoj ľud ducha milosti a prosieb o zmilovanie; budú vzhliadať k tomu, ktorého prebodli a bude smútok na zemi... a ľudia, ktorí očakávali Pána, sa pokorovali pred ním.“ (Bliss, v časopise Advent Schield and Review, január 1845)

Nijaké náboženské hnutie od čias apoštolov nebolo natoľko zbavené ľudských nedokonalostí a satanových nástrah ako hnutie z jesene roku 1844. Ešte mnoho rokov cítili všetci, ktorí sa ho zúčastnili a stáli plne na strane pravdy, blahodarný vplyv tohto diela a mohli svedčiť, že pochádzalo od Boha.

Na výzvu: „Hľa, ženích ide! Vyjdite mu v ústrety!“ čakajúci „vstali... a ozdobili svoje lampy“, znovu skúmali Božie slovo so záujmom a úsilím, ktoré predtým nepoznali. Boh poslal anjelov, aby vyburcovali sklamaných a pripravili ich na prijatie posolstva. Hnutie nebolo postavené na múdrosti a učenosti ľudí, ale na Božej moci. Najvzdelanejší a najnadanejší ľudia neboli medzi prvými, ktorí výzvu poslúchli, ale boli to tí najskromnejší a najviac odovzdaní Bohu. Farmári nechali dozrievajúce obilie na poliach, remeselníci odložili svoje nástroje a so slzami i radosťou vyšli, aby posolstvo šírili ďalej. Bývalí vedúci hnutia sa pripojili až ako poslední. Cirkvi všeobecne uzavreli svoje dvere pred týmto posolstvom a mnoho ľudí, ktorí ho prijali, sa rozlúčili so svojimi cirkvami. Božia prozreteľnosť spojila toto hlásanie s posolstvom druhého anjela a dodala mu zvláštnu silu. GC 402

Posolstvo „Hľa, ženích ide!“ nebolo záležitosťou dôkazov, aj keď dôkazy z Písma sú jasné a presvedčujúce. Sprevádzala ho sila, ktorá si ľudí podmaňovala. Neprejavili sa pochybnosti ani otázky. Keď Kristus víťazoslávne vchádzal do Jeruzalema, zhromaždili sa ľudia zo všetkých častí zeme, aby oslávili sviatky na Olivovom vrchu. Keď sa pripojili k zástupom, ktoré sprevádzali Pána Ježiša, strhlo ich nadšenie chvíle a rovnako volali: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ (Mat 21,9) To isté pociťovali všetci neveriaci, ktorí sa zúčastnili zhromaždenia adventistov – niektorí zo zvedavosti, iní skôr zo zábavy – cítili presviedčajúcu moc, ktorá sprevádzala posolstvo: „Hľa, ženích ide!“

Prejavovala sa viera, ktorá prináša vypočutie modlitieb – viera, ktorá hľadí na odplatu.

(Žid 11,26) Duch milosti zostupoval na tých, ktorí ho skutočne hľadali ako dážď na vyprahnutú zem. GC 403 Ľudia, ktorí očakávali, že sa čoskoro postavia pred svojho Vykupiteľa, pociťovali nevýslovnú radosť. Premieňajúca a podmaňujúca moc Ducha Svätého si získavala ľudské srdcia, keď verným veriacim udeľovala bohaté Božie požehnanie.

Ľudia, ktorí prijali posolstvo, sa starostlivo a slávnostne blížili k okamihu, keď sa – ako dúfali – stretnú so svojím Pánom. Každé ráno cítili, že ich prvoradou povinnosťou je uistiť sa, že ich Boh prijíma. Vzájomne boli úzko spojení a často sa spolu modlili jeden za druhého. Schádzali sa na odľahlých miestach, aby sa zhovárali s Bohom. Z polí a lesov stúpali prosby k Bohu. Viac ako potravu potrebovali každý deň uistenie, že ich Spasiteľ prijíma. Keď mrak pochybností zastrel ich myseľ, nemali pokoj, kým neustúpil. Keď pocítili uistenie Božej odpúšťajúcej milosti, túžili vidieť Pána, ktorého veľmi milovali.

Mali však znovu prežiť sklamanie. Čas čakania uplynul a ich Spasiteľ neprišiel. S takou pevnou vierou očakávali jeho príchod – a teraz prežívali to, čo cítila Mária, keď prišla k Spasiteľovmu hrobu, našla ho prázdny a zvolala: „Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili.“ (Ján 20,13)

Pocit posvätnej úcty a strach, že by posolstvo mohlo byť pravdivé, spôsobil, že neveriaci boli nejaký čas zdržanliví. I keď doba čakania pominula, tento vplyv hneď neprestal. Zo začiatku sa neveriaci neodvažovali posmievať sklamaným. Keď sa však neobjavili žiadne príznaky Božieho hnevu, zbavili sa strachu a začali ich zase ponižovať a zosmiešňovať. Mnohí z tých, ktorí verili v skorý príchod Pána Ježiša, sa teraz vzdali svojej viery. Iní si boli istí zvestovaným posolstvom, no svoju ranenú pýchu by najradšej schovali pred svetom. Ako Jonáš sa sťažovali na Boha a chceli radšej zomrieť ako žiť. GC 404 Ľudia, ktorí svoju vieru zakladali na názore druhých a nie na Božom slove, teraz znovu ochotne menili svoje názory. Posmievači získali na svoju stranu slabých a zbabelých, všetci sa potom zhodli, že niet sa čoho báť a netreba nič očakávať. Doba sa minula, Pán neprišiel a svet pôjde tisícročia ďalej svojou cestou.

Skutočne úprimní veriaci sa vzdali pre Krista všetkého a prežívali jeho blízkosť ako nikdy predtým. Verili, že odovzdali svetu posledné varovanie. Pretože očakávali, že zanedlho budú žiť v prítomnosti svojho nebeského Pána a jeho anjelov, prerušili do značnej miery styk so všetkými, ktorí posolstvo neprijali. Túžobne sa modlili: „Príď, Pane Ježišu, príď skoro!“ Ale Pán Ježiš neprišiel. Vziať na seba znovu bremeno životných starostí a ťažkostí, pri tom znášať narážky a posmech neveriacich, bolo pre nich obrovskou skúškou viery a trpezlivosti.

Ich sklamanie však nebolo také veľké ako sklamanie učeníkov v čase prvého príchodu Ježiša Krista. Keď Pán Ježiš vchádzal víťazoslávne do Jeruzalema, verili jeho nasledovníci, že sa chystá nastúpiť na Dávidov trón a oslobodí Izrael od jeho utláčateľov. S veľkými nádejami a radostným očakávaním sa navzájom predbiehali v preukazovaní úcty svojmu Kráľovi. Mnohí pred neho kládli svoje plášte a koberce alebo mu stlali cestu palmovými ratolesťami. Vo svojom nadšení a radosti svorne volali: „Hosana Synovi Dávidovmu!“ Keď farizeji, znepokojení a podráždení týmito výkrikmi radosti, chceli od Pána Ježiša, aby svojich učeníkov pokarhal, Pán Ježiš im odpovedal: „Keby títo mlčali, kamene budú hneď volať.“ (Luk 19,40) Proroctvo sa muselo splniť. Učeníci konali Božiu vôľu, no napriek tomu museli prežiť trpké sklamanie. Len o niekoľko dní neskôr sa stali očitými svedkami mučeníckej smrti Spasiteľa a ukladali ho do hrobu. Ich očakávanie sa nesplnilo ani v jedinom bode. GC 405 Ich nádeje zomreli s Ježišom Kristom. Len keď ich Pán víťazne vstal z hrobu, pochopili, že proroctvo všetko predpovedalo a „Kristus musel trpieť a vstať z mŕtvych“. (Sk 17,3)

Päťsto rokov predtým Pán prostredníctvom proroka Zachariáša povedal: „Plesaj veľmi, dcéro Siona, pokrikuj radostne, dcéro Jeruzalema! Hľa, tvoj kráľ príde k tebe, spravodlivý je a plný spasenia chudobný a jazdiaci na oslovi, na osľati, žrebcovi oslíc.“ (Zach 9,9) Keby učeníci pochopili, že Pán Ježiš sa uberá na súd a na smrť, neboli by schopní toto proroctvo splniť.

Podobne aj Miller a jeho spolupracovníci splnili proroctvo a šírili posolstvo, ktoré malo podľa Písma zaznieť vo svete. Nikdy by túto úlohu nesplnili, keby porozumeli proroctvám, ktoré predpovedali ich sklamanie. Zvestovali by iné posolstvo, ktoré má byť hlásané až pred príchodom Pána všetkým národom. Posolstvá prvého a druhého anjela boli zvestované v pravý čas a vykonali dielo, ktoré chcel Boh ich prostredníctvom uskutočniť.

Okolie sledovalo celé dianie a očakávalo, že sa adventné hnutie rozpadne, keď Kristus nepríde v očakávaný čas. Aj keď mnohí podľahli silnému pokušeniu a zriekli sa svojej viery, iní odolali a zostali pevní. Ovocie adventného hnutia – duch pokory a skúmania sŕdc, zrieknutie sa sveta a zmeny života – ktoré ho sprevádzalo, dokazovalo, že je to Božie dielo. Neodvažovali sa popierať, že kázne o druhom príchode Ježiša Krista sprevádzala moc Ducha Svätého. Vo výpočte prorockých období nemohli nájsť žiadnu chybu. Ani tí najschopnejší protivníci nedokázali vyvrátiť ich výklad proroctiev. GC 406 Bez dôkazov z Biblie nemohli opustiť stanovisko, ku ktorému dospeli úprimným štúdiom Písma, osvietení Božím Duchom a so srdcom planúcim živou mocou. Ich stanovisko obstálo v prenikavej kritike a v rozhorčených útokoch zo strany všeobecne uznávaných náboženských učiteľov i známych učencov a odolalo učenosti, výrečnosti a výsmechu úctyhodných aj jednoduchých ľudí.

Je pravda, že očakávaná udalosť nenastala, ale to nemohlo otriasť ich vierou v Božie slovo. Keď Jonáš hlásal v uliciach Ninive, že za štyridsať dní bude mesto zničené, Pán prijal pokánie obyvateľov Ninive a predĺžil ich skúšobnú lehotu. A predsa poslal Boh Jonáša a Ninive bolo skúšané podľa jeho vôle. Adventisti verili, že Boh ich viedol pri šírení posolstva o súde rovnakým spôsobom. Nazdávali sa, že „posolstvo preverilo srdcia poslucháčov, buď v nich vzbudilo lásku k príchodu Pána Ježiša, alebo vyvolalo otvorenú či skrytú nenávisť, ktorú pozná len Boh. Vytvorilo deliacu čiaru,... takže ľudia, ktorí chceli poznať svoje vlastné srdce, mohli mať istotu, na ktorej strane by boli, keby Pán bol vtedy prišiel. Či by boli volali: ‚Hľa, toto je náš Boh, na ktorého sme očakávali, on nás spasí‘ alebo by boli volali k vrchom a skalám, aby ich prikryli pred tvárou toho, ktorý sedí na tróne a pred hnevom Baránka. Myslíme si, že ich Boh týmto spôsobom skúšal, vyskúšal ich vieru, preveril ich a zistil, či v hodine skúšky ustúpia z miesta, kam ich Pán postavil, či sa zrieknu sveta a budú bezpodmienečne dôverovať Božiemu slovu.“ (The Advent Herald and Signs of the Times Reporter, roč. 8, č. 14 z 13. novembra 1844)

Pocity ľudí, ktorí aj po sklamaní verili, že ich viedol Boh, vyjadrujú nasledujúce slová Williama Millera: „Keby som mal prežiť svoj život ešte raz a mal tú istotu, akú som mal, musel by som byť rovnako čestný k Bohu i k ľuďom.“ GC 407 „Som presvedčený, že nenesiem žiadnu vinu za druhých ľudí. Nazdávam sa, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som neniesol vinu za odsúdenie iných ľudí... I keď som bol dvakrát sklamaný,“ napísal tento Boží muž, „nie som porazený a znechutený... Verím v príchod Ježiša Krista rovnako ako predtým. Urobil som len to, čo som po rokoch poctivého štúdia pokladal za svoju povinnosť. Ak som sa mýlil, potom len na strane kresťanskej lásky, lásky k blížnym a z presvedčenia o mojej zodpovednosti pred Bohom.“ „Jedno viem: kázal som len to, čomu som veril. Boh bol so mnou, jeho moc sa prejavovala v celom hnutí, ktoré prinieslo mnoho dobrého.“ „Tisíce ľudí začalo po kázni o konci času študovať Písmo a vierou a krvou Ježiša Krista boli zmierení s Bohom.“ (Bliss, str. 256,255,277,280,281) „Nikdy som sa neuchádzal o priazeň pyšných, ani som neklesal na mysli, keď sa mi svet vyhrážal. Ani teraz sa nebudem uchádzať o ich priazeň, ani nepôjdem za svojou povinnosťou preto, aby som ich dráždil k nenávisti. Nikdy nezverím svoj život do ich rúk a dúfam, že ani nezaváham, keď ho budem musieť položiť, keď takto Boh rozhodne vo svojej láskavej prozreteľnosti.“ (J. White, Život Williama Millera, str. 315)

Boh neopustil svoj ľud. Boží Duch i naďalej zostával s ľuďmi, ktorí unáhlene neodmietli už skôr prijaté pozvanie a neopustili adventné hnutie. List Židom prináša povzbudenie a varovanie pre skúšaných čakateľov v čase krízy: „Teda neodhoďte svojej smelej dôvery, ktorá má veľkú odplatu. Lebo vám je trpezlivosti treba, aby ste si, keď vykonáte vôľu Božiu, odniesli zasľúbenie. Lebo ešte málo, máličko a ten, ktorý má prísť, príde a nebude meškať. A spravodlivý bude žiť z viery. A keby sa utiahol, nemá v ňom záľuby moja duša. Ale my nie sme ľuďmi, ktorí by sa uťahovali do zahynutia, ale ľudia viery dobyť dušu.“ (Žid 10,35-39) GC 408

Toto napomenutie je určené cirkvi v posledných dňoch, ako to vyplýva zo slov, ktoré upozorňujú na blízkosť Kristovho príchodu: „Lebo ešte málo, máličko a ten, ktorý má prísť, príde a nebude meškať.“ Text jasne naznačuje, že dôjde k zdanlivému oddialeniu príchodu Pána Ježiša. Podané poučenie sa veľmi dobre hodí pre vtedajších adventistov. Tí, ktorých sa text týka, boli v nebezpečenstve, že ich viera stroskotá. Splnili Božiu vôľu tým, že sa dali viesť Božím Duchom a jeho Slovom. Napriek tomu však nechápali, prečo ich Pán viedol v minulosti takou cestou a nevedeli, kadiaľ majú ísť ďalej. Boli v pokušení zapochybovať, či ich skutočne viedol Boh. Aj pre nich platilo: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ Keď ich cestu ožiarilo jasné svetlo „polnočného volania“, keď sledovali, ako sú proroctvá odpečatené a rýchlo sa striedajúce znamenia svedčili, že príchod Ježiša Krista je blízko, „žili z toho, čo videli“. Ale teraz, pokorení sklamanými nádejami, mohli existovať len z viery v Boha a v jeho Slovo. Okolie sa im posmievalo a hovorilo: „Boli ste podvedení. Vzdajte sa svojej viery a priznajte, že adventné hnutie pochádzalo od satana.“ Ale Božie slovo ich uisťovalo: „A keby sa utiahol, nemá v ňom záľuby moja duša.“ (Žid 10,38) Keby sa zriekli svojej viery a popreli, že hlásanie posolstva sprevádzala moc Ducha Svätého, znamenalo by to návrat na cestu záhuby. Ku vytrvalosti ich povzbudzovali slová apoštola Pavla: „Nestrácajte preto odvahu, potrebujete vytrvalosť, však už len krátky čas a príde ten, ktorý má prísť, nebude meškať.“ Jediným bezpečím pre nich bolo držať sa toho, čo im Boh už oznámil, držať sa pevne Božích sľubov, ďalej študovať Písmo sväté, trpezlivo čakať a sledovať, kedy im Pán pošle ďalšie svetlo.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy