REGISTER KNIHY

08. Luther pred snemom - Veľký spor vekov

Audio záznam
Luther vo Wormse (17.apríl 1521)
Saský kurfirst Fridrich Múdry
Melanchton (1497-1560)

GC 145 Na nemecký trón nastúpil nový cisár, Karol V. Rímski vyslanci sa ihneď ponáhľali, aby panovníkovi zablahoželali a priviedli ho k tomu, aby svojou mocou zakročil proti reformácii. Saský kurfirst, ktorému Karol do značnej miery vďačil za svoju korunu, ho však žiadal, aby proti Lutherovi nič nepodnikal, kým ho nevypočuje. Cisár sa tak dostal do rozpakov a do nepríjemnej situácie. Pápeženci sa neuspokoja s ničím iným než s cisárskym výnosom, ktorý Luthera odsúdi k smrti. Kurfirst však dôrazne vyhlásil, že „ani jeho cisárska výsosť, ani nikto iný nepreukázal, že Lutherove spisy sú nepravdivé“, a preto žiadal o „ochranný list pre Dr. Luthera, aby mohol predstúpiť pred tribunál vzdelaných, zbožných a nestranných sudcov“. (D’Aubigné, zv. 6, kap. 11)

V tom čase sa pozornosť všetkých upierala na snem nemeckých štátov, ktorý sa zišiel vo Wormse krátko po nástupe Karola na trón. Tento národný snem mal posúdiť dôležité politické otázky a štátne záujmy. Po prvýkrát sa mali nemecké kniežatá stretnúť so svojím mladým panovníkom na poradnom zhromaždení. Cirkevní a štátni hodnostári prišli zo všetkých častí ríše. GC 146 Vo Wormse sa zhromaždili svetskí šľachtici, urodzení a vplyvní ľudia, ktorí žiarlivo strážili svoje dedičné práva; cirkevné kniežatá, ktoré dávali najavo svoju nadradenosť v postavení i v moci, rytieri a ich ozbrojené sprievody a vyslanci blízkych i vzdialených krajín. Najväčším záujmom tohto zhromaždenia bolo riešenie prípadu saského reformátora.

Cisár Karol vopred nariadil kurfirstovi, aby priviedol Luthera na snem. Zaručil mu ochranu a sľúbil mu, že bude môcť otvorene diskutovať s povolanými osobami o sporných otázkach. Luther si veľmi prial predstúpiť pred cisára. V tom čase mal zdravie veľmi podlomené, a predsa kurfirstovi napísal: „Ak nemôžem ísť do Wormsu v dobrom zdraví, tak ma privezú chorého. Keď ma volá cisár, nemôžem pochybovať, že je to volanie samého Boha. Ak chcú proti mne použiť násilie, čo je veľmi pravdepodobné (veď to nie je z ich hlavy, keď mi nariadili, aby som prišiel), kladiem svoju záležitosť do Božích rúk. Ten, kto zachránil troch mládencov z ohnivej pece, stále žije a panuje. Ak ma nezachráni, má môj život len malý význam. Zabráňme tomu, aby sa evanjelium stalo predmetom posmechu bezbožných a prelejme svoju krv za to, aby nezvíťazili. Nepatrí mi rozhodovať o tom, či môj život alebo moja smrť prispeje k záchrane iných... Môžete odo mňa očakávať všetko,... len nie útek alebo odvolanie. Utekať nemôžem, tým menej odvolať.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 1)

Keď sa vo Wormse rozšírila správa, že Luther predstúpi pred snem, vyvolalo to všeobecné vzrušenie. Aleander, pápežský vyslanec, ktorému prípad zverili, bol rozčúlený a zúril. Videl, že prípad sa pre pápeža skončí pohromou. Začínať vyšetrovanie prípadu, v ktorom už pápež vyniesol rozsudok, znamenalo vlastne odmietnuť zvrchovanú autoritu pápeža. Navyše sa obával, že výrečné a pádne dôkazy tohto muža by mohli mnohé z kniežat odvrátiť od pápeža. GC 147 Preto u cisára Karola dôrazne protestoval proti Lutherovmu príchodu do Wormsu. V tom čase bola uverejnená pápežská bula, ktorá ohlasovala Lutherovu exkomunikáciu z cirkvi. Cisár teda vyhovel protestu pápežského vyslanca. Napísal kurfirstovi, že pokiaľ Luther neodvolá, musí zostať vo Wittenbergu.

Aleander sa týmto víťazstvom neuspokojil a vynakladal všetky svoje schopnosti a ľstivosť, aby bol Luther odsúdený. S vytrvalosťou hodnou lepšej veci oboznamoval s prípadom kniežatá, prelátov a ostatných členov snemu, obviňoval reformátora zo „zvádzania a vzbury, bezbožnosti a rúhania“. No úsilie a vášnivosť, s akou vystupoval, prezrádzali príliš zjavne ducha, ktorý ho ovládal. Všeobecne sa súdilo: „Ženie ho nenávisť a pomstychtivosť, viac než horlivosť a zbožnosť.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 1) Väčšina členov snemu bola ešte viac než predtým naklonená Lutherov prípad posudzovať priaznivo. GC 148

S dvojnásobnou horlivosťou naliehal Aleander na cisára, že je jeho povinnosťou plniť pápežove príkazy. Podľa nemeckých zákonov sa to nemohlo stať bez súhlasu kniežat. Cisár nakoniec ustúpil prelátovej neodbytnosti a vyzval ho, aby prípad predložil snemu. „Pre nuncia to bol slávny deň. Snem bol významný, prípad ešte významnejší.“ Aleander bude na ňom zastupovať Rím,... matku a pani všetkých cirkví. Mal obhájiť Petrovu vládu pred zhromaždenými kresťanskými kniežatami. „Mal dar výrečnosti a cítil, že významnú úlohu zvládne. Prozreteľnosť to zariadila tak, aby Rím zastupoval najschopnejší rečník na najvznešenejšom súde, skôr než bude sám odsúdený.“ (Wylie, zv. 6, kap. 4) Lutherovi prívrženci očakávali s istými obavami, aký účinok bude mať Aleanderov prejav. Saský kurfirst sa na snemovaní nezúčastnil, ale na jeho príkaz bolo na sneme prítomných niekoľko jeho radcov, aby vyslancovu reč zaznamenali.

Aleander vynaložil všetku učenosť a výrečnosť na to, aby pravdu porazil. Proti Lutherovi uvádzal jedno obvinenie za druhým, označil ho za nepriateľa cirkvi a štátu, živých i mŕtvych, duchovenstva i svetského stavu, členov rádu i jednoduchých kresťanov. Vyhlásil: „V Lutherových bludoch je toho dosť, aby to ospravedlnilo upálenie stotisíc kacírov.“

V závere sa snažil predstaviť vyznávačov reformácie ako ľudí hodných opovrhnutia: „Kto sú všetci tí luteráni? Je to skupina drzých učiteľov, skazených kňazov, zvrhlých mníchov, prostomyseľných právnikov, schudobnených šľachticov a zvedených či zmätených chudobných ľudí. O čo viac ich prevyšuje katolícka strana počtom členov, silou a mocou. Jednomyseľné uznesenie tohto slávnostného zhromaždenia osvieti nevedomých, bude varovať nerozvážnych, pomôže rozhodnúť sa kolísavým a dá silu slabým.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 3)

Týmito zbraňami útočili na zástancov pravdy v každej dobe. Stále rovnako zaznievajú argumenty proti všetkým, ktorí sa opovažujú presadiť proti zavedeným bludom jasné učenie Božieho slova. „Kto sú tí kazatelia nového učenia?“ volajú obhajcovia populárneho náboženstva. „Sú to nevzdelanci, príslušníci chudobných vrstiev a je ich málo. Napriek tomu tvrdia, že majú pravdu a že sú vyvoleným Božím ľudom. Sú to oklamaní ľudia, ktorí nič nepoznajú. O čo početnejšia a vplyvnejšia je naša cirkev. Koľko veľkých a učených mužov je medzi nami. O čo viac moci je na našej strane!“ To sú argumenty, ktoré ovplyvňujú svet. Nie sú však dnes o nič pravdivejšie, než boli v Lutherovej dobe.

Reformácia neskončila Lutherom, ako sa mnohí domnievajú. Bude pokračovať až do konca dejín tohto sveta. Luther mal vykonať veľké dielo. Mal ďalším ľuďom odovzdať svetlo, ktorým ho Pán osvietil. GC 149 Nedostal však všetko svetlo, ktoré má byť dané svetu. Odvtedy až dodnes žiari na Písmo sväté neustále nové svetlo a ľudia stále objavujú nové pravdy.

Vyslancov prejav zapôsobil na snem hlbokým dojmom. Nevystúpil tam žiadny Luther, aby jasnými a presvedčivými pravdami Božieho slova prekonal zástancu pápežstva. Nikto sa ani nepokúsil Luthera obhájiť. Prejavila sa všeobecná nálada nielen Luthera a jeho učenie odsúdiť, ale pokiaľ je to možné aj vykoreniť kacírstvo. Rím dobre využil vhodnú príležitosť na svoju obhajobu. Všetko, čo mohol povedať na svoje ospravedlnenie, bolo povedané. Zdanlivé víťazstvo bolo však predzvesťou porážky. Odteraz bude viditeľnejší rozdiel medzi pravdou a bludom, pretože sa stretnú v otvorenom boji. Od toho dňa už Rím nebude stáť tak pevne ako dovtedy.

Hoci väčšina členov snemu by neváhala Luthera vydať, aby ho Rím potrestal, predsa sa našli medzi nimi mnohí, ktorí videli a odmietali skazenosť v cirkvi. Priali si, aby boli odstránené neporiadky, ktorými trpel nemecký ľud, pretože cirkevná vrchnosť bola skazená a chamtivá. Vyslanec vykreslil pápežskú vládu v čo najpriaznivejšom svetle. Pán však zapôsobil na jedného z členov snemu, aby presne opísal následky pápežskej tyranie. Na zhromaždení kniežat vystúpil saský vojvodca Juraj, ktorý presne uvádzal klamstvá a zločiny pápežstva a ich hrozné následky. V závere svojej reči povedal:

„To sú len niektoré zo zločinov, ktoré volajú proti Rímu. Neštíti sa ničoho, jeho jediným cieľom sú... peniaze, peniaze, peniaze,... takže kazatelia, ktorí majú hlásať pravdu, nešíria nič iné len lži a sú za to nielen trpení, ale dokonca odmeňovaní, pretože čím viac klamú, tým väčšie sú ich zisky. Práve z tohto zlého prameňa vyteká nakazená voda. Samopašnosť si podáva ruku s lakomstvom... Beda, pohoršenie pôsobené duchovenstvom vrhá mnoho úbohých duší do večného zatratenia. Treba uskutočniť všeobecnú nápravu.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 4) GC 150

Priliehavejšie a pádnejšie odsúdenie pápežských neprístojností by nepodal ani samotný Luther. Skutočnosť, že rečník patril medzi rozhodných Lutherových nepriateľov, len posilnila účinok jeho slov.

Keby sa oči zhromaždených otvorili, uvideli by medzi sebou Božích anjelov, ako pomocou lúčov svetla presvecujú tmu bludu a otvárajú mysle a srdcia na prijatie pravdy. Sila Božej pravdy a múdrosti ovládla i odporcov reformácie, a tak pripravila cestu pre veľké dielo, ktoré bolo potrebné vykonať. Martin Luther síce nebol pri tom, v zhromaždení však zaznel hlas niekoho ešte väčšieho.

Snem ihneď ustanovil výbor, ktorý mal za úlohu pripraviť zoznam toho, čím pápežstvo tak ťažko utláča nemecký ľud. Zoznam nakoniec obsahoval stojeden bodov a cisár ho dostal so žiadosťou, aby čím skôr urobil opatrenia pre nápravu týchto neprístojností. V žiadosti bolo: „Akú stratu kresťanských duší, aké lúpenie a vydieranie má na svedomí pohoršenie, ktorým je obklopená duchovná hlava kresťanstva. Je našou povinnosťou zabrániť skaze a zneucteniu nášho ľudu. Z toho dôvodu vás čo najpokornejšie a zároveň čo najnaliehavejšie žiadame, aby ste nariadili všeobecnú nápravu a zaistili jej uskutočnenie.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 4)

Prítomní členovia snemu žiadali, aby sa na snem dostavil Luther. Napriek prosbám, protestom i hrozbám Aleandera cisár nakoniec súhlasil. Luthera pozvali, aby predstúpil pred snem. S pozvánkou dostal i ochranný list, ktorý mu zaisťoval návrat na bezpečné miesto. Pozvánku a ochranný list doručil do Wittenberga posol, ktorý mal za úlohu priviesť Luthera do Wormsu.

Lutherovi priatelia boli vydesení. Vedeli o odpore a nepriateľstve, obávali sa, že ani jeho ochranný list mu nemusí zaručiť bezpečnosť. Preto Luthera prosili, aby neohrozoval svoj život. Luther im odpovedal: „Pápeženci nechcú, aby som prišiel do Wormsu, chcú iba moje odsúdenie a moju smrť. Na tom nezáleží. GC 151 Modlite sa nie za mňa, ale za Božie slovo... Kristus mi dá svojho Ducha, aby som premohol služobníkov bludu. Pohŕdam nimi celým svojím životom. Zvíťazím nad nimi svojou smrťou. Vo Wormse ma budú nútiť, aby som odvolal; a ja odvolám takto: Predtým som povedal, že pápež je Kristovým zástupcom. Teraz prehlasujem, že je odporcom nášho Pána a satanovým apoštolom.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 6)

Na nebezpečnú cestu sa Luther nevydal sám. Jeho traja najvernejší priatelia sa rozhodli, že ho budú sprevádzať spolu s cisárovým poslom. Melanchthon si skutočne prial ísť s nimi. Srdcom bol spojený s Lutherom a chcel ho nasledovať, ak to bude potrebné, i do väzenia, či na smrť. Luther však jeho prosbu odmietol. Keby zahynul, upreli by sa nádeje reformácie na jeho mladého spolupracovníka. Keď sa s Melanchthonom lúčil, povedal: „Ak sa nevrátim a pošlú ma moji nepriatelia na smrť, uč ďalej a zotrvaj v pravde. Pracuj na mojom mieste... Ak budeš žiť, moja smrť nebude mať rušivé následky.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 7) Študenti a občania, ktorí sa zhromaždili pri Lutherovom odchode, boli hlboko dojatí. Zástupy ľudí, ktorých sa dotklo evanjelium, sa plačom lúčili s Lutherom. Potom sa reformátor a jeho sprievodcovia vydali na cestu z Wittenbergu.

Cestou videli, že ľudí trápia pochmúrne obavy. V niektorých mestách im nepreukazovali žiadnu úctu. Keď v jednom meste chceli prenocovať, vyjadril istý kňaz svoje obavy tak, že postavil pred Luthera portrét jedného talianskeho reformátora, ktorý zomrel mučeníckou smrťou. Nasledujúceho dňa sa dozvedeli, že vo Wormse boli odsúdené Lutherove spisy. Ríšski poslovia vyhlasovali cisárov výnos a vyzývali ľud, aby prinášal zakázané spisy na mestský úrad. Posol, ktorý šiel s Lutherom, sa obával o Lutherovu bezpečnosť na sneme a myslel si, že Lutherova rozhodnosť je už asi otrasená. Preto sa ho spýtal, či ešte chce pokračovať v ceste. Luther odpovedal: „I keď je nado mnou vynesená kliatba v každom meste, pôjdem ďalej.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 7) GC 152

V Erfurte Luthera prijali s poctami. Obklopený zástupmi ľudí, kráčal ulicami, ktorými tak často prechádzal ako žobravý mních. Navštívil svoju bývalú kláštornú celu a premýšľal o tom, ako jeho vnútro osvietilo svetlo, ktoré teraz osvecuje celé Nemecko. Vyzvali ho, aby prehovoril. Luther to mal zakázané, no posol, ktorý ho sprevádzal, mu dal povolenie a mních, ktorý bol kedysi otrokom kláštora, vystúpil teraz na kazateľňu.

Veľké zhromaždenie oslovil Kristovým pozdravom: „Pokoj vám“ a potom pokračoval: „Filozofi, doktori a spisovatelia sa snažia naučiť ľudí ako dosiahnuť večný život, a nedarí sa im to. Ja vám ho teraz vysvetlím: ... Boh vzkriesil z mŕtvych Človeka, Pána Ježiša Krista, aby zničil smrť, odstránil hriech a zavrel brány pekla. To je dielo spasenia... Kristus zvíťazil. To je radostná zvesť. Sme spasení tým, čo vykonal on a nie my svojimi skutkami. Náš Pán Ježiš Kristus povedal: Pokoj vám; hľaďte na moje ruky. To znamená: Pozri, človeče, ja som ťa zbavil hriechu a vykúpil som ťa, teraz máš pokoj.“

Ďalej vo svojej reči povedal, že pravá viera sa prejaví svätým životom. „Pretože nám Boh dáva spásu, dbajme o to, aby naše skutky boli také, aby našli uňho zaľúbenie. Si bohatý? Nech tvoje bohatstvo slúži potrebám chudobných. Si chudobný? Nech tvoje služby nájdu uplatnenie u bohatých. Ak je tvoja práca užitočná len tebe samému, potom služba, ktorú sa snažíš vykonávať pre Boha, je lož.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 7)

Ľud načúval a bol fascinovaný. Hladné duše prijímali chlieb života. Kristus bol pred nimi vyvyšovaný nad pápeža, legátov, cisára a kráľa. Luther sa ani v najmenšom nezmienil o tom, v akom nebezpečnom postavení sa sám nachádza. Nesnažil sa, aby o ňom všetci hovorili alebo ho ľutovali. Keď premýšľal o Kristovi, zabúdal na seba. Skryl sa za Muža z Golgoty a snažil sa ukazovať len na Pána Ježiša ako na Záchrancu hriešnikov. GC 153

Cestou sa Luther všade stretával s veľkým záujmom. Okolo neho sa zhromažďovali zvedavé zástupy a priateľské hlasy ho upozorňovali na zámery pápežencov. Niektorí hovorili: „Upália ťa, premenia tvoje telo na popol, ako to urobili s Jánom Husom.“ Luther im však odpovedal: „Aj keby po celej ceste z Wormsu do Wittenberga zapálili oheň, ktorého plamene by siahali až k nebu, prejdem ním v mene Pána. Prídem na snem, vstúpim do tlamy toho netvora a vylámem mu zuby, pretože vyznám Pána Ježiša Krista.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 7)

Správa o tom, že sa blíži k Wormsu, vzbudila veľký rozruch. Jeho priatelia sa obávali o jeho bezpečnosť, jeho nepriatelia mali strach, že sa ich zámer nepodarí. S veľkým úsilím sa ho snažili donútiť, aby do mesta nevstupoval. Zástancovia pápeža ho vyzvali, aby odišiel na zámok jedného rytiera, ktorý mu bol priaznivo naklonený, kde sa údajne mali všetky rozpory vyriešiť v priateľskom duchu. Jeho priatelia sa ho pokúsili zastrašiť tým, že mu predstavovali nebezpečenstvá, ktoré mu hrozia. Ale neuspeli. Luther smelo vyhlásil: „I keby bolo vo Wormse toľko diablov ako škridlíc na strechách domov, i tak by som tam šiel.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 7)

Po príchode do Wormsu ho čakal pri bráne obrovský zástup ľudí, aby ho privítali. Taký veľký dav sa nezišiel, ani keď vítali cisára. Zavládlo veľké vzrušenie. Zo zástupu sa ozval prenikavý nariekavý hlas. Pohrebný žalospev mal Luthera varovať pred údelom, ktorý naň čaká. Keď vystúpil z voza, Luther povedal: „Boh bude mojou ochranou.“

Stúpenci pápeža neverili, že sa Luther naozaj odváži prísť do Wormsu, a preto boli jeho príchodom vydesení. Cisár hneď zvolal svojich radcov, aby zvážili, aké opatrenia podniknú. Jeden z biskupov, horlivý zástanca pápežstva, vyhlásil: „Dlho sme sa už o tom radili. Nech sa vaša cisárska milosť zbaví tohto človeka čím skôr. Či nedal Žigmund upáliť Jána Husa? Nie sme povinní vydávať ochranné listy kacírom, ani nie sme povinní také listy dodržiavať.“

GC 154 Cisár odpovedal: „To nie, musíme svoj sľub dodržať.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8) Preto bolo rozhodnuté, že reformátora treba vypočuť.

Celé mesto chcelo vidieť toho obdivuhodného muža, a tak zástup návštevníkov čoskoro naplnil miestnosti, v ktorých sa ubytoval. Luther sa nestačil zotaviť zo svojej nedávnej choroby. Bol unavený putovaním, ktoré trvalo celé dva týždne, Musel sa pripraviť na zajtrajšie závažné udalosti a na to potreboval pokoj a odpočinok. No túžba ľudí uvidieť ho bola taká veľká, že si mohol dopriať len niekoľko hodín odpočinku a už sa okolo neho zhromažďovali šľachtici, rytieri, kňazi i mešťania. Medzi nimi bolo mnoho šľachticov, ktorí od cisára odvážne žiadali nápravu neprístojností v cirkvi a ktorí – ako Luther hovoril – „boli všetci vyslobodení mojím evanjeliom“. (Martyn, str. 393) Priatelia, ale i nepriatelia prichádzali, aby sa pozreli na neohrozeného mnícha. Prijímal všetkých s neochvejným pokojom a všetkým odpovedal dôstojne a múdro. Vystupoval rozhodne a odvážne. Jeho bledá, chudá tvár, poznamenaná nedávnou chorobou a vyčerpaním, mala láskavý, ba radostný výraz. Dôstojnosť a vážnosť jeho slov mu dodávali silu, ktorej nemohli odolávať ani jeho nepriatelia. Jeho priatelia i nepriatelia žasli. Niektorí boli presvedčení, že je naplnený Božou mocou, iní prehlasovali, ako kedysi farizeji o Kristovi: „Je posadnutý diablom.“

Nasledujúceho dňa Luthera vyzvali, aby sa dostavil na snem. Na to určený cisársky úradník ho mal priviesť do sály. Podarilo sa mu to však len s veľkými problémami. Všetky ulice zaplnili zvedavci, ktorí chceli vidieť mnícha, ktorý sa odvážil odporovať moci pápeža.

Práve vtedy, keď sa chystal predstúpiť pred svojich sudcov, láskavo ho oslovil staručký generál, hrdina mnohých vojen: „Úbohý mních, úbohý mních, teraz vstupuješ na cestu, akou som ja alebo ktorýkoľvek iní velitelia nešli ani v najťažších vojnách. Ak je však tvoja vec spravodlivá a ak máš istotu, kráčaj vpred v Božom mene a ničoho sa neboj. Boh ťa neopustí.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8) GC 155

Konečne stál Luther pred snemom. Cisár zasadol na trón. Okolo neho stáli najvýznamnejšie osobnosti ríše. Ešte nikdy nikto nestál pred významnejším zhromaždením, aby sa zodpovedal zo svojej viery, než pred akým stál Martin Luther. „Predvolanie pred snem už samo o sebe znamenalo víťazstvo nad pápežstvom. Pápež už vyniesol rozsudok nad týmto človekom a ten sa teraz dostavil pred súdny dvor, ktorý sa tým vyvýšil nad pápeža. Pápež uvalil na tohto človeka kliatbu, čím ho vylúčil z ľudskej spoločnosti. Ale tentokrát bol odsúdenec zdvorilo pozvaný pred najvznešenejšie zhromaždenie na svete a pozvanie prijal. Pápež ho odsúdil na večné mlčanie, ale on teraz prehovorí k tisícom pozorných poslucháčov, povolaných sem z najvzdialenejších končín kresťanstva. Tak sa prostredníctvom Luthera uskutočňovala obrovská revolúcia. Rím už zostupoval zo svojho trónu a bol to hlas mnícha, ktorý ho tak pokoril.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Pred slávnostným a vznešeným zhromaždením vyzeral neurodzený reformátor ustrašene a rozpačito. Niekoľko kniežat si všimlo jeho pocity, pristúpilo k nemu a jeden z nich mu pošepkal: „A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu.“ Iný mu povedal: „Áno i pred vladárov i pred kráľov budete vodení pre mňa,... bude vám dané v tú hodinu, čo budete mať hovoriť. Lebo nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale vášho Otca Duch, ktorý hovorí vo vás.“ (Mat 10,28.18-20) Veľkí muži sveta tak pomocou Kristových slov posilnili Božieho služobníka v hodine skúšky. GC 156

Luther bol privedený na miesto priamo pred cisárov trón. V preplnenej sále zavládlo hlboké ticho. Potom povstal cisársky úradník, ukázal na zbierku Lutherových spisov a žiadal, aby Luther odpovedal na dve otázky: či sa k nim hlási ako k svojim spisom a či je ochotný odvolať názory, ktoré v nich hlásal. Keď boli prečítané názvy kníh, Luther odpovedal na prvú otázku a potvrdil, že je autorom uvedených kníh. Potom pokračoval: „Pokiaľ ide o druhú otázku, tá sa týka viery a spásy duší a ide v nej o Božie slovo, najväčší a najvzácnejší poklad na nebi i na zemi. Konal by som neuvážene, keby som odpovedal bez rozmyslenia. Mohol by som toho povedať menej, než žiadajú okolnosti, alebo viac, než žiada pravda, a tak by som sa mohol prehrešiť proti Kristovým slovám: ,,A kto by mňa zaprel pred ľuďmi, toho i ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Mat 10,33) Preto žiadam vaše cisárske veličenstvo vo všetkej pokore, aby mi doprial čas na odpoveď a aby som sa neprehrešil proti Božiemu slovu.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Luther si počínal múdro, keď predniesol túto požiadavku. Jeho postup presvedčil zhromaždenie, že nekoná unáhlene a bez rozvahy. Taká rozvážnosť a sebaovládanie, nečakané u človeka, ktorý už prejavil smelosť a neústupnosť, prispeli k jeho sile a umožnili mu neskôr odpovedať uvážlivo, múdro, rozhodne a dôstojne, čo prekvapilo a sklamalo jeho protivníkov a bolo výčitkou ich nehanebnosti a pýchy.

Nasledujúceho dňa sa mal dostaviť, aby dal konečnú odpoveď. Zastavovalo sa v ňom chvíľami srdce, keď pomyslel na to, aké sily sa spojili proti pravde. Viera ho opúšťala, zmocňoval sa ho strach. Nebezpečenstvo pred ním rástlo, zdalo sa mu, že nepriatelia nad ním už víťazia a mocnosti temna nadobúdajú prevahu. Sťahovali sa nad ním mračná a zdalo sa mu, že ho oddeľujú od Boha. Túžil po uistení, že Pán zástupov bude s ním. V úzkosti ducha sa vrhol na zem a vyrážal zo seba kusé, srdcervúce výkriky, ktorým mohol porozumieť len Boh.

Volal: „Všemohúci a večný Bože, aký strašný je tento svet! Hľa, otvára svoju tlamu, aby ma zožral, a ja tak málo verím v teba... Ak musím vkladať svoju dôveru len do sily tohto sveta, potom je všetko stratené... GC 157 Prišla moja posledná hodina, môj rozsudok bol už vynesený... Bože, pomôž mi proti všetkej múdrosti sveta. Pomôž mi,... len ty tak môžeš urobiť;... lebo tu nejde o moje dielo, ale o tvoje. Ja tu nemám čo robiť, nemám za čo bojovať s mocnými tohto sveta... Ale ide o tvoju vec... a je to spravodlivá a večná vec. Pane, pomôž mi! Verný a nezmeniteľný Bože, neskladám svoju dôveru v žiadneho človeka. Všetko ľudské je neisté; všetko, čo pochádza z človeka, sklamáva... Ty si ma vyvolil pre toto dielo... Stoj pri mne, pre svojho milovaného Ježiša Krista, ktorý je mojou ochranou, mojou záštitou a mojím pevným hradom.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Múdra prozreteľnosť dovolila, aby si Luther uvedomil, čo mu hrozí, aby sa nespoliehal na vlastné sily a nepúšťal sa neuvážene do nebezpečenstva. Neboli to však obavy z telesného a duševného utrpenia, nebol to strach z mučenia alebo smrti, ktoré ho napĺňali hrôzou. Dostal sa do krajnej situácie a cítil, že nie je schopný v nej obstáť. Vec pravdy by mohla utrpieť jeho slabosťou. Zápasil s Bohom nie o vlastnú záchranu, ale o víťazstvo evanjelia. Trpel úzkosťou ako Izrael onej noci, keď zápasil pri opustenom potoku. A podobne ako Izrael tiež zvíťazil. Vo svojej bezmocnosti sa vierou primkol ku Kristovi, mocnému Vysloboditeľovi. Posilnilo ho uistenie, že nebude stáť pred snemom sám. Do srdca sa mu vrátil pokoj a radosť, že pred vládcami národov smie vyvyšovať Božie slovo.

Luther sa pripravoval na nastávajúci zápas mysľou sústredenou na Boha. Premýšľal o tom, ako odpovie, skúmal state svojich vlastných spisov a vypisoval si z Biblie dôkazy, ktorými by podoprel svoje tvrdenia. GC 158 Nakoniec položil ľavú ruku na otvorené Písmo sväté, ktoré ležalo pred ním, pravú ruku pozdvihol k nebu a prisahal, že „zostane verný evanjeliu a bude otvorene vyznávať svoju vieru, i keby mal svoje svedectvo spečatiť vlastnou krvou“. (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Keď ho znova predviedli pred snem, neboli na jeho tvári náznaky strachu či neistoty. Pokojne, pritom však statočne a dôstojne stál ako Boží svedok pred mocnými sveta. Cisársky úradník teraz od neho žiadal, aby oznámil, či chce odvolať svoje učenie. Luther na to odpovedal mierne a pokorne, bez unáhlenosti a citového vzplanutia. Správal sa ostýchavo a úctivo, pritom odvážne a radostne, čo zhromaždenie prekvapilo.

Luther začal: „Najjasnejší cisár, vznešené kniežatá, milostiví páni, stojím dnes pred vami podľa príkazu, ktorý mi bol včera doručený. Milosrdenstvom Božím zaprisahám vaše Veličenstvo a vaše vznešené výsosti, aby ste milostivo vypočuli obhajobu veci, o ktorej som presvedčený, že je spravodlivá a pravdivá. Prosím, aby ste mi odpustili, ak sa z nevedomosti prehreším proti dvorným zvyklostiam a poriadkom, pretože som nebol vychovaný v kráľovských palácoch, ale v ústraní kláštora.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Potom pristúpil k položenej otázke a vyhlásil, že jeho uverejnené spisy nie sú všetky rovnakého druhu. Niektoré pojednávajú o viere a dobrých skutkoch a i jeho nepriatelia o nich vyhlasujú, že sú nielen neškodné, ale aj prospešné. Odvolať tieto spisy by znamenalo odsúdiť pravdu, ktorú vyznávajú všetci. Druhú skupinu tvoria knihy, ktoré odhaľujú skazenosť a neprístojnosti pápežstva. Odvolať tieto spisy by posilnilo krutovládu Ríma a doširoka by otvorilo dvere mnohým veľkým neprávostiam. Tretia skupina spisov je zameraná proti tým, ktorí obhajujú tieto neprávosti. Pri týchto spisoch ochotne uznal, že v nich bol tvrdší, než sa slušilo. Netvrdil, že je neomylný, ale ani tieto knihy nemohol odvolať, pretože by to povzbudilo nepriateľov pravdy, ktorí by potom utláčali Boží ľud ešte krutejšie. GC 159

Luther pokračoval ďalej: „Som však len človek, nie Boh, preto sa budem obhajovať tak, ako sa obhajoval Kristus: Ak som povedal niečo zlého, dokáž, že je to nesprávne... Pre Božie milosrdenstvo vás zaprisahám, najjasnejší cisár a vás, najvznešenejšie kniežatá a všetkých príslušníkov všetkých stavov, aby ste dokázali zo spisov prorokov a apoštolov, že som sa mýlil. Len čo o tom budem presvedčený, odvolám každý blud a budem prvý, kto vezme knihy, ktoré som napísal a hodím ich do ohňa.

Dúfam, že čo som práve povedal, jasne ukazuje, že som starostlivo premyslel a zvážil nebezpečenstvo, ktorému sa vystavujem. To mi však strach nenaháňa, naopak, teším sa, keď vidím, že evanjelium je dnes, rovnako ako v predchádzajúcich časoch, príčinou sporov a zápasov. To je podstata a údel Božieho slova. Pán Ježiš Kristus povedal: ,,Neprišiel som dať pokoj, ale meč.“ (Mat 10,34) Božie rozhodnutia sú podivuhodné a naháňajú hrôzu. Chráňte sa toho, aby ste v snahe potlačiť spory neprenasledovali sväté Božie slovo a neprivolali tým na seba hrozný príval neprekonateľných nebezpečenstiev, časného nešťastia a večnej záhuby... Mohol by som uviesť množstvo príkladov z Božieho slova. Mohol by som hovoriť o faraónoch, o kráľoch Babylona a kráľoch Izraela, ktorí si privolali pád zdanlivo najmúdrejšími činmi, ktorými sa snažili posilniť svoje panstvo. ‚On, ktorý prenáša vrchy, a nevedia, že ich podvracia vo svojom hneve.’ (Jób 9,5)“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Luther hovoril nemecky. Keď dohovoril, požiadali ho, aby to isté predniesol po latinsky. Hoci bol vyčerpaný predchádzajúcou námahou, vyhovel žiadosti a predniesol svoju reč znovu rovnako jasne a s rovnakou silou ako prvýkrát. Božia prozreteľnosť to takto viedla. Myslenie mnohých kniežat bolo totiž také zmätené bludom a poverami, že pri prvom prednese nepostrehli závažnosť Lutherových argumentov. Opakovanie im však umožnilo jasne pochopiť predložené body. GC 160

Ľudia, ktorí tvrdošijne zatvárali oči pred svetlom, boli rozhodnutí nedať sa presvedčiť pravdou, boli nahnevaní silou Lutherových slov. Keď skončil svoj prejav, hovorca snemu mu zlostne povedal: „Neodpovedal si na otázku, ktorú si dostal... Žiada sa od teba, aby si dal jasnú a presnú odpoveď... Odvoláš alebo neodvoláš?“

Luther odpovedal: „Keďže najjasnejšie Veličenstvo a urodzené panstvo žiada odo mňa jasnú, jednoduchú a presnú odpoveď, dám vám ju a znie takto: Nemôžem podriadiť svoju vieru ani pápežovi ani snemom, pretože je nad slnko jasné, že sa často mýlia a navzájom si protirečia. Preto teda dokiaľ nebudem presvedčený dôkazmi z Písma svätého alebo zdravým rozumom, kým nebudem presvedčený uvedenými výrokmi a dokiaľ sa tým neuvoľní moje svedomie viazané Božím slovom, nemôžem odvolať a neodvolám, lebo sa nesluší, aby kresťan hovoril proti svojmu svedomiu. Tu stojím a nemôžem inak. Boh mi pomáhaj. Amen.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Tento spravodlivý muž stál na pevnom základe Božieho slova. Nebeské svetlo ožarovalo jeho tvár. Všetci postrehli jeho veľkosť a povahovú rýdzosť, jeho vnútorný pokoj a radosť, keď hovoril proti bludu a o nadradenosti viery, ktorá premáha svet.

Celé zhromaždenie na chvíľu onemelo v úžase. Luther totiž pri svojom prvom vypočúvaní hovoril ticho, úctivo a pokorne. Zástancovia pápežstva to pokladali za znamenie, že začína strácať odvahu. Jeho žiadosť o odročenie pokladali za predohru odvolania. GC 161 Sám cisár Karol si všimol mníchovu telesnú skleslosť, jeho chudobný odev a jednoduché vystupovanie a napoly opovržlivo vyhlásil: „Tento mních zo mňa nikdy neurobí kacíra.“ Odvaha a pevnosť, akú teraz Luther prejavil, ako aj závažnosť a zrozumiteľnosť jeho argumentov prekvapili všetkých poslucháčov. Cisár s obdivom zvolal: „Tento mních hovorí smelo a s neochvejnou odvahou.“ Mnohí nemeckí šľachtici sledovali s pýchou a obdivom tohto predstaviteľa svojho národa.

Prívrženci Ríma boli porazení. Dostali sa do nepriaznivého svetla. Pokúsili sa udržať svoje postavenie nie tým, že by sa odvolali na Písmo, ale tým, že sa uchýlili k osvedčenému prostriedku Ríma – k vyhrážkam. Hovorca snemu vyhlásil: „Ak neodvoláš, cisár a ríšske stavy uvážia, ako zakročia proti nenapraviteľnému kacírovi.“

Lutherovi priatelia, ktorí s veľkým potešením počúvali jeho skvelú obranu, sa pri týchto slovách zachveli, no Luther pokojne odpovedal: „Nech je Boh mojím pomocníkom, pretože nemôžem nič odvolať.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 8)

Dostal pokyn opustiť snem, aby sa kniežatá mohli poradiť. Každý cítil, že nastala rozhodujúca chvíľa. Lutherovo tvrdošijné odmietanie podrobiť sa môže ovplyvniť dejiny cirkvi na celé stáročia. Snem sa rozhodol, že mu poskytne ešte jednu príležitosť, aby odvolal. Naposledy ho priviedli do zhromaždenia. Znovu mu bola položená otázka, či chce odvolať svoje učenie. Vyhlásil: „Nemôžem odpovedať inak, než ako som už odpovedal.“ Bolo zrejmé, že sa ani sľubmi, ani hrozbami nedá priviesť k tomu, aby sa podvolil príkazom Ríma.

Predstavitelia pápežstva cítili sklamanie, že ich moc, pred ktorou sa triasli králi a šľachtici, takto znevážil prostý mních. Radi by mu dali pocítiť svoj hnev a umučili ho na smrť. Luther chápal, aké nebezpečenstvo mu hrozí, preto so všetkými hovoril kresťansky dôstojne a pokojne. V jeho slovách neznela pýcha, vášne či predstierania. Prestal myslieť na seba i na vrchnosť, pred ktorou stojí, a cítil len, že je v prítomnosti niekoho, kto je nekonečne väčší než pápež, preláti, králi a cisári. Lutherovými ústami prehovoril Kristus tak mocne a dôstojne, že v tej chvíli naplnila priateľov i nepriateľov posvätná úcta a úžas. GC 162 Na sneme bol prítomný Duch Svätý a zapôsobil na srdcia najvýznamnejších mužov ríše. Niektoré z kniežat odvážne uznali, že Lutherova reč je spravodlivá. Mnohí boli presvedčení, kde je pravda, niektorí na to však čoskoro zabudli. Bola tam i skupina ľudí, ktorí vtedy nevyjadrili svoje presvedčenie, ale neskôr sami študovali Písmo sväté a stali sa neohrozenými stúpencami reformácie.

Kurfirst Fridrich očakával Lutherovo vystúpenie pred snemom s obavami, no s hlbokým pohnutím počúval jeho prejav. S potešením a pýchou sledoval Lutherovu odvahu, jeho pevnosť a sebaovládanie a rozhodol sa, že ho bude brániť ešte dôraznejšie. Uvedomil si rozdiel medzi obidvoma stranami. Pochopil, že moc Božej pravdy porazila múdrosť pápežov, kráľov a prelátov. Pápežstvo utrpelo porážku, ktorá sa zreteľne prejaví v každej dobe medzi všetkými národmi.

Keď si pápežský legát uvedomil, aký účinok mala Lutherova reč, začal sa ešte viac obávať o osud Ríma a rozhodol sa použiť všetky dosiahnuteľné prostriedky, aby Luthera zničil. Vynaložil celú svoju výrečnosť a diplomatický um, ktorými bol taký známy, aby mladučkého cisára presvedčil, aké naivné a nebezpečné by bolo obetovať pre vec bezvýznamného mnícha priateľstvo a podporu mocného pápeža.

Jeho slová nezostali bez účinku. Hneď na druhý deň po Lutherovom prejave dal cisár Karol predložiť snemu posolstvo, v ktorom oznámil svoje odhodlanie pokračovať v politike svojich predchodcov – zachovať a chrániť kresťanstvo. Keďže sa Luther odmietol zriecť svojich „bludov“, použijú sa proti nemu a proti kacírstvu, ktoré šíril, najprísnejšie opatrenia. „Jednoduchý mních, zvedený svojou vlastnou pochabosťou, sa postavil proti kresťanskej viere. Aby som zastavil šírenie takejto bezbožnosti, obetujem svoje kráľovstvo, svoje poklady, svojich priateľov, svoje telo, svoju krv, svoju dušu i svoj život. GC 163 Hodlám prepustiť Martina Luthera z úradu a zakázať mu, aby vyvolával v národe nepokoje. Zakročím potom proti nemu a proti jeho prívržencom ako proti zaťatým kacírom. Exkomunikujem ich, dám ich do kliatby, aby som ich zničil. Vyzývam príslušníkov stavov, aby sa správali ako verní kresťania.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 9) Cisár napriek tomu vyhlásil, že Lutherov ochranný list treba naďalej rešpektovať a že skôr než sa proti nemu zakročí, treba mu dovoliť, aby sa mohol bezpečne vrátiť domov.

Členovia snemu zastávali protichodné názory. Vyslanci a zástupcovia pápeža znova žiadali, aby sa nebral žiaden ohľad na ochranný list. Hovorili: „Jeho popol by mali vysypať do Rýna, ako bol doň vysypaný pred storočím popol Jána Husa.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 9) Nemeckí šľachtici, hoci sami zastávali pápeža a stavali sa k Lutherovi nepriateľsky, však nesúhlasili s porušením verejnej záruky, ktorá by poškvrnila česť národa. Pripomínali pohromy, ktoré nasledovali po Husovej smrti, a vyhlásili, že sa neodvážia privolať na Nemecko a na hlavu svojho mladučkého cisára podobné nešťastia.

Cisár Karol na tento podlý návrh odpovedal: „I keby česť a viera vymizli z celého sveta, musí natrvalo zostať v srdciach kniežat.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 9) Keď najzarytejší Lutherovi odporcovia ďalej naliehali, aby s Lutherom naložil tak ako Žigmund s Husom, aby ho vydal do rúk cirkvi, spomenul si ako Hus na sneme verejne poukázal na svoje putá a pripomenul cisárovi daný sľub. A pri tejto spomienke Karol V. vyriekol: „Nechcel by som sa červenať ako Žigmund.“ (Lenfant, diel 1, str. 422)

Karol vedome odmietol pravdy hlásané Lutherom, keď napísal: „Som pevne odhodlaný riadiť sa príkladom svojich predkov.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 9) Rozhodol sa, že nezíde z vyšliapanej cesty zvykov, aj keď by miesto toho mohol kráčať cestou pravdy a spravodlivosti. GC 164 Podobne ako jeho predkovia aj on bude podporovať pápežstvo napriek jeho krutosti a zvrátenosti. Zaujal toto stanovisko. Odmietol prijať viac svetla, než prijali jeho otcovia, a vziať na seba akúkoľvek ďalšiu povinnosť, než akú na seba vzali oni.

Podobne i dnes veľa ľudí lipne na zvykoch a tradíciách svojich predkov. Keď im Pán posiela ďalšie poznanie, odmietajú ho prijať a ospravedlňujú to tým, že čo nedostali ich otcovia, neprijmú ani oni. Nie sme v rovnakej situácii ako naši otcovia, preto nemáme ani rovnaké povinnosti a zodpovednosť ako oni. Nevzbudíme Božiu priazeň, ak budeme merať svoje povinnosti príkladom otcov, namiesto toho, aby sme sami študovali Božie slovo. Máme väčšiu zodpovednosť než naši predkovia. Sme zodpovední za svetlo, ktoré prijali oni a ktoré nám odovzdali ako dedičstvo. Sme zodpovední aj za svetlo, ktoré nám teraz svieti z Božieho slova.

Neveriacim Židom Kristus povedal: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriechu, ale teraz nemajú výhovorky zo svojho hriechu.“ (Ján 15,22) Rovnaká Božia moc oslovila prostredníctvom Luthera cisára a nemecké kniežatá. Keď z Božieho slova zažiarilo svetlo, Duch Boží presviedčal mnohých členov snemu poslednýkrát v ich živote. Podobne ako pred stáročiami dovolil Pilát, aby mu pýcha a túžba zapáčiť sa zavreli srdce pred Vykupiteľom sveta a ako rozochvený Felix vyzval posla pravdy: „Nateraz idi, ale keď budem mať čas, zavolám ťa“ (Sk 24,25), ako pyšný Agrippa kedysi priznal: „Bez mála by si ma nahovoril stať sa kresťanom“ (Sk 26,28), ale predsa odmietol Bohom zoslané posolstvo, podobne sa teraz Karol V. podriadil požiadavkám svetskej pýchy a svetského rozumu a rozhodol sa odmietnuť svetlo pravdy.

Správy o tom, čo sa proti Lutherovi chystá, sa čoskoro rozniesli a vyvolali v meste veľký rozruch. GC 165 Reformátor získal mnoho priateľov, ktorí si dobre uvedomovali podlosť a krutosť Ríma voči všetkým, ktorí sa odvážili odhaliť jeho skazenosť. Títo priatelia si zaumienili, že Luther sa nesmie stať jeho obeťou. Stovky šľachticov sa zaviazali, že ho budú chrániť. Nemálo bolo tých, ktorí otvorene označovali kráľovo posolstvo za prejav slabošskej poddanosti moci Ríma. Na bránach domov a na verejných priestranstvách sa objavili rôzne plagáty, niektoré Luthera odsudzovali, iné ho podporovali. Na jednom z nich boli napísané iba tieto slová biblického mudrca: „Beda tebe, zem, ktorej kráľom je dieťa.“ (Kaz 10,16) Nadšenie ľudu za Luthera po celom Nemecku presvedčilo cisára i snem, že akákoľvek nespravodlivosť voči nemu by ohrozila pokoj v ríši a možno i pevnosť trónu.

Fridrich Saský sa zámerne správal zdržanlivo, dobre tajil svoje skutočné pocity voči reformátorovi. Pozorne naňho dohliadal, sledoval každý jeho pohyb, no zároveň i každý čin jeho nepriateľov. Mnohí sa však nesnažili tajiť svoju náklonnosť k Lutherovi. Luthera navštevovali kniežatá, grófi, baróni a ďalšie významné cirkevné i laické osobnosti. Spalatin napísal: „Malá miestnosť doktora Luthera nemohla pojať všetkých návštevníkov, ktorí prichádzali.“ (Martyn, diel 1, str. 404) Ľudia sa na reformátora dívali, ako by bol viac než len obyčajný človek. Aj ľudia, ktorí neprijali jeho učenie, museli obdivovať jeho čestnosť a poctivosť, že chcel radšej zomrieť, než by konal proti svojmu svedomiu.

Mnohí ľudia sa všemožne snažili Luthera presvedčiť, aby prijal určitý kompromis s Rímom. Niektorí šľachtici ho varovali, že ak bude tvrdošijne zastávať svoj názor proti názorom cirkvi a koncilu, onedlho bude vykázaný z ríše a nikto sa ho nezastane. Na to Luther odpovedal: „Kristovo evanjelium nemožno hlásať bez toho, aby nevzbudilo odpor... Prečo by ma mal strach z nebezpečenstva odlúčiť od Pána a od Božieho slova, ktoré jediné je pravdou? Nie, radšej sa vzdám svojho tela, svojej krvi a svojho života.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 10) GC 166

Znovu ho vyzvali, aby sa podriadil názoru cisára, a potom sa nebude musieť ničoho obávať. Odpovedal: „Celým svojím srdcom súhlasím s tým, že cisár, kniežatá, ba i najposlednejší kresťan by mali preskúmať a posúdiť moje diela, no len pod podmienkou, že ich budú merať Božím slovom. Človek nepotrebuje nič iné len poslúchať Božie slovo. Neznásilňujte moje svedomie, ktoré je viazané a späté s Písmom svätým.“ (D’Aubigné, zv.7, kap. 10)

Na iné varovania odpovedal: „Som ochotný zriecť sa svojho ochranného listu a vydať do rúk cisára seba i svoj život, Božie slovo však nikdy!“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 10) Vyjadril svoju ochotu podriadiť sa rozhodnutiu všeobecného koncilu, no len za podmienky, že koncil bude rozhodovať na základe Písma svätého. Ďalej vyhlásil: „Pokiaľ ide o Božie slovo a vieru, každý kresťan je rovnako dobrým sudcom ako pápež, i keby mal podporu miliónov koncilov.“ (Martyn, diel 1, str. 410) Nakoniec dospeli priatelia i nepriatelia k presvedčeniu, že ďalšie snahy o zmierenie sú zbytočné.

Keby sa bol Luther čo len v jedinom bode podvolil, satan a jeho prívrženci by zvíťazili. Jeho neochvejná sila bola však prostriedkom oslobodenia cirkvi a začiatkom nových a lepších čias. Vplyv jediného muža, ktorý sa odvážil zmýšľať o náboženských veciach samostatne a podľa toho aj konať, ovplyvnil cirkev i celý svet, a to nielen vo svojej dobe, ale i v ďalších generáciách. Jeho pevnosť a vernosť budú posilňovať až do konca čias všetkých, ktorí budú prežívať podobné situácie. Božia moc a zvrchovanosť triumfovali nad múdrosťou ľudí a nad silou satana.

Čoskoro nato Luther dostal cisárske nariadenie, aby sa vrátil domov. Luther dobre vedel, že onedlho bude nasledovať jeho odsúdenie. Nad jeho životom sa začali sťahovať hrozivé mraky. Z Wormsu však odchádzal naplnený radosťou a vďačnosťou voči Bohu. Povedal: „Sám diabol strážil pápežovu pevnosť. Kristus do nej urobil široký prielom a satan bol donútený uznať, že Pán je mocnejší než on.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 11) GC 167

Luther nechcel, aby sa jeho neochvejnosť chápala ako vzbura, a preto hneď po svojom odchode napísal cisárovi list. Okrem iného v ňom bolo: „Boh, ktorý skúma srdce, je mojím svedkom, že som pripravený čo najochotnejšie poslúchnuť Vašu Výsosť, hoci poctený či zneuctený, živý či umierajúci, vo všetkom bez výnimky, až na Božie slovo, ktorým človek žije. Vo všetkých veciach pozemského života Vám budem neoblomne verný, lebo stratiť či získať niečo tu na zemi nemá pre spásu žiadny význam. Ak však ide o večné záujmy, Boh si neželá, aby sa človek podriaďoval človeku, lebo také podriadenie v duchovných veciach je vlastne uctievanie, a to patrí jedine Stvoriteľovi.“ (D’Aubigné, zv. 7, kap. 11)

Cestou z Wormsu Luthera prijímali ešte s väčšími poctami, než keď šiel na výsluch. Cirkevní hodnostári vítali exkomunikovaného mnícha a svetskí vládcovia prejavovali poctu mužovi, ktorého cisár odsúdil. Prosili ho, aby kázal, i napriek zákazu. Vystúpil na kazateľnicu so slovami: „Nesľúbil som, že spútam Božie slovo a ani to neurobím.“ (Martyn, diel 1, str. 420)

Onedlho po jeho odchode z Wormsu obhajcovia pápežstva si vymohli od cisára, aby vydal proti Lutherovi edikt. V edikte bol Luther označený za „satana v ľudskej podobe oblečeného do mníšskeho rúcha“. (D’Aubigné, zv. 7, kap. 11) GC 168 Edikt nariaďoval, aby po uplynutí platnosti ochranného listu, boli podniknuté kroky na zastavenie jeho pôsobenia. Listina zakazovala, aby mu ktokoľvek poskytol prístrešie, dal sa mu najesť alebo napiť, aby mu poskytol pomoc slovom či skutkom, verejne či tajne. Mal byť zajatý, nech by sa zdržiaval kdekoľvek, a vydaný úradom. Aj jeho prívrženci mali byť uväznení a ich majetky zhabané. Jeho spisy mali byť zničené a nakoniec všetci, ktorí by sa opovážili konať proti tomuto nariadeniu, mali byť rovnako prekliati. Saský kurfirst a kniežatá, ktoré sa k Lutherovi správali veľmi priateľsky, opustili Worms krátko po Lutherovom odchode, a tak snem odsúhlasil cisárovo nariadenie. Zástancovia pápežstva jasali. Domnievali sa, že osud reformácie je tým spečatený.

Boh sa postaral o záchranu svojho služobníka i v tejto hodine nebezpečenstva. Bdelé oko sledovalo každý pohyb Luthera a verné a šľachetné srdce sa rozhodlo zachrániť ho. Bolo jasné, že Rím sa uspokojí jedine s jeho smrťou. Len bezpečný úkryt ho mohol zachrániť pred tlamou leva. Boh vnukol Fridrichovi Saskému nápad, ako má reformátora zachrániť. Verní priatelia uskutočnili kurfirstov zámer a Luther bol ukrytý tak dobre, že o ňom nevedeli ani priatelia, ani nepriatelia. Cestou domov bol prepadnutý, zajatý, odtrhnutý od svojich sprievodcov a rýchle dopravený cez lesy na hrad Wartburg, osamelú pevnosť v horách. Jeho únos i úkryt zahaľovalo tajomstvo, takže ani Fridrich sám dlho nevedel, kam bol Luther odvedený. Toto utajenie malo svoj zmysel. Kým kurfirst nevedel, kde sa Luther zdržuje, nemohol nič vyzradiť. Uspokojil sa s uistením, že reformátor je v bezpečí, a to mu stačilo.

Minula sa jar, uplynuli leto i jeseň, prišla zima a Luther bol stále ako vo väzení. Aleander a jeho prívrženci jasali, domnievali sa, že svetlo evanjelia čoskoro zhasne. Miesto toho však reformátor dopĺňal svoju lampu zo zásobárne pravdy, aby jej svetlo onedlho zažiarilo ešte jasnejšie.

V bezpečí a v priateľskom ovzduší na Wartburgu sa Luther nejaký čas zotavoval z bojového napätia. V pokoji a odpočinku však nemohol nájsť uspokojenie natrvalo. Bol zvyknutý na život plný činorodosti a zápasov, preto ťažko znášal nečinnosť. Vo chvíľach osamelosti sa mu zjavoval stav cirkvi a Luther zúfalo volal: „Beda! Niet nikoho, kto by sa v týchto dňoch Božieho hnevu postavil ako múr pred Pánom a zachránil Izrael!“ (D’Aubigné, zv. 9, kap. 2) GC 169 V myšlienkach sa znovu zaoberal sám sebou a začal sa obávať, že by ho mohli obviniť zo zbabelosti, pretože utiekol z boja. Vyčítal si ľahostajnosť a pohodlnosť. V tom čase však vykonal za deň viac práce, než sa zdalo, že môže jeden človek vykonať. Jeho pero nezaháľalo. A tak jeho nepriatelia, ktorí si nahovárali, že bol umlčaný, boli prekvapení a zmätení, keď dostali jasný dôkaz, že v činnosti neustáva. Po celom Nemecku sa šírilo mnoho traktátov pochádzajúcich z jeho pera. Preukázal tiež neobyčajne dôležitú službu svojim krajanom, keď preložil do nemčiny Nový zákon. Zo svojho hradného Patmosu bez prestania temer celý rok hlásal evanjelium, karhal hriech a bludy svojej doby.

Boh ukryl svojho služobníka zo scény verejného života nielen preto, aby ho zachránil pred hnevom jeho nepriateľov alebo aby mu doprial čas pokoja pre dôležitú prácu, ale že šlo o niečo dôležitejšie. V samote a v ústraní horskej pevnosti bol Luther odlúčený od podpory sveta a chránený pred ľudskou chválou. To ho ochránilo pred pýchou a sebaistotou, ktoré sú tak často plodmi úspechu. Utrpenie a pokora ho pripravili na to, aby onedlho znova bezpečne vystúpil na závratné výšiny.

Keď sa ľudia tešia zo slobody, ktorú im prináša pravda, radi oslavujú tých, ktorých si Boh vyvolil, aby rozbili okovy bludu a povery. Satan sa snaží odvrátiť myslenie a city ľudí od Boha a zamerať ich na ľudí. Vedie ich, aby uctievali nástroje a zabúdali na ruku, ktorá všetko prozreteľne riadi. Náboženskí vodcovia, ktorí sú oslavovaní a vážení ľuďmi, veľmi často zabúdajú na svoju závislosť od Boha a začínajú sa spoliehať na seba. GC 170 Potom sa snažia ovládnuť myslenie a svedomie ľudí, ktorí sú ochotní dať sa nimi viesť, miesto toho, aby hľadali vedenie v Božom slove. Dielo nápravy je často brzdené práve týmto javom. Pred týmto nebezpečenstvom chcel Boh ochrániť reformáciu. Prial si, aby toto dielo nieslo pečať Boha a nie človeka. Ľudia hľadeli na Luthera ako na tlmočníka pravdy. Musel byť preto odsunutý do ústrania, aby sa pohľad všetkých mohol zamerať na večného Pôvodcu pravdy.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy