REGISTER KNIHY

07. Lutherov rozchod s Rímom - Veľký spor vekov

Audio záznam
Martin Luther(1483-1546)
Johan von Staupitz (1465-1524)
Ján Tetzel (1465-1519)
Odpustok

GC 120 Martin Luther stojí na poprednom mieste medzi ľuďmi, ktorí boli povolaní, aby vyviedli cirkev zo stredovekej tmy na svetlo čistejšej viery. Luther bol horlivý, nadšený a zanietený, bál sa iba Boha a uznával jediný základ viery, a to Písmo sväté. Bol to muž, ktorého jeho doba potrebovala. Prostredníctvom neho Boh vykonal veľké dielo na obnovu cirkvi a šírenie svetla vo svete.

Podobne ako prví hlásatelia evanjelia, pochádzal aj Luther z chudobného prostredia. Detstvo prežil v skromnej rodine nemeckého vidiečana. Jeho otec zarábal peniaze na výchovu syna prácou v bani. Chcel mať z neho právnika. Boh však chcel, aby sa z neho stal staviteľ veľkolepého chrámu, ktorého výstavba trvala už niekoľko stáročí. Večná múdrosť pripravovala Luthera pre jeho dôležité životné poslanie v škole ťažkostí, odriekania a prísnej disciplíny.

Lutherov otec bol muž veľkého, bystrého ducha a výraznej povahy, čestný, rozhodný a priamočiary. Mal správny zmysel pre povinnosti. Plnil ich bez ohľadu na možné následky. Jeho zdravý sedliacky rozum ho viedol k tomu, že sa pozeral na mníšske rehole s nedôverou. Nebol rád, keď Martin Luther bez jeho súhlasu vstúpil do kláštora. Trvalo to dva roky, kým sa so synom znovu zmieril, ale ani potom svoj názor nezmenil. GC 121

Lutherovi rodičia venovali výchove a vzdelaniu svojich detí veľkú pozornosť. Učili ich poznávať Boha a vštepovali im kresťanské cnosti. Syn často počul, ako sa jeho otec modlí, aby deti pamätali na Hospodinovo meno a jedného dňa mohli prispieť k šíreniu Božej pravdy. Rodičia využívali každú príležitosť, ktorú im život plný tvrdej práce mohol poskytnúť, aby prispeli na rozvoj mravnej úrovne a rozumových schopností svojich detí. Úprimne a vytrvalo sa snažili pripraviť svoje deti na zbožný a užitočný život. Boli dôslední a neoblomní a ich výchova bola niekedy až príliš prísna. Syn si však uvedomoval, že napriek občasným nedostatkom, nachádzal v tejto prísnej výchove viac kladných než záporných stránok.

Už v základnej škole spoznal Luther drsné, až kruté zaobchádzanie. Jeho rodičia boli takí chudobní, že keď sa odsťahoval z domova a chodil do školy v inom meste, musel si zarábať na stravu podomovým spevom, pričom často trpel hladom. Vtedajšie pochmúrne a poverami presiaknuté náboženské predstavy v ňom budili strach. Večer si líhal utrápený, mal strach z temnej budúcnosti a hrôzu pri pomyslení na Boha, ktorého poznal skôr ako prísneho, neúprosného sudcu a krutého tyrana než ako láskavého nebeského Otca.

Martin Luther aj za takýchto nepriaznivých okolností odhodlane kráčal po ceste vysokej mravnej i rozumovej úrovne, ktorá ho priťahovala. Túžil po poznaní. Jeho vážna a praktická povaha ho viedla k tomu, že túžil skôr po trvalých a užitočných hodnotách než po niečom veľkolepom a povrchnom.

Keď ako osemnásťročný nastúpil na univerzitu v Erfurte, bolo jeho postavenie priaznivejšie a jeho vyhliadky lepšie než v predchádzajúcich rokoch. Jeho šetrní a usilovní rodičia nadobudli istý majetok a mohli ho hmotne podporiť. GC 122 Vplyv rozumných priateľov trochu potlačil neblahé účinky jeho predošlej výchovy. Študoval knihy najlepších spisovateľov, usilovne zhromažďoval ich najzávažnejšie myšlienky a osvojoval si múdrosť múdrych. Napriek prísnej výchove prvých učiteľov sa u neho čoskoro prejavilo nadanie a jeho myseľ sa za priaznivých okolností rýchle rozvíjala. Dobrá pamäť, živá predstavivosť, bystrý úsudok a neúnavná usilovnosť ho skoro vyniesli na prvé miesto medzi jeho spolužiakmi. Duchovná disciplína zlepšovala jeho bystrosť a vnímavosť. Bola to príprava na boje, ktoré ho v živote čakali.

Luther mal v srdci veľkú úctu pred Bohom a tá mu pomáhala vytrvať vo svojich predsavzatiach a v hlbokej pokore. Trvale si uvedomoval svoju závislosť od Božej pomoci a nikdy nezabudol začať deň modlitbou. Jeho srdce stále vysielalo prosby o radu a usmernenie. Často hovoril: „Úprimná modlitba je tou lepšou polovicou štúdia.“ (D‘Aubigné, Dejiny reformácie XVI. storočia, zv. 2, kap. 2)

Raz pri prezeraní kníh v univerzitnej knižnici, objavil latinskú Bibliu. Takú knihu predtým nikdy nevidel. Nevedel ani, že taká kniha vôbec existuje. Počul časti z evanjelií a epištol, ktoré čítali pri bohoslužbách, a domnieval sa, že je to celá Biblia. Teraz mal po prvýkrát v rukách celé Božie slovo. So zmiešanými pocitmi posvätnej úcty a úžasu listoval v knihe. So zrýchleným tepom a tlčúcim srdcom čítal slová života, chvíľami sa zastavoval a volal: „Kiež by dal Boh, aby som mohol mať takúto knihu.“ (D‘Aubigné, zv. 2, kap. 2) Po jeho boku stáli nebeskí anjeli a lúče svetla z Božieho trónu mu odkrývali poklady pravdy. Vždy sa bál uraziť Boha, teraz sa ho však zmocnilo hlboké presvedčenie vlastnej hriešnosti. GC 123

Ozajstná túžba po vyslobodení z hriechu a po zmierení s Bohom ho nakoniec priviedla k rozhodnutiu vstúpiť do kláštora a stať sa mníchom. Tam musel vykonávať tie najhrubšie práce a žobrať po domoch. Luther bol práve vo veku, keď človek najviac túži po úcte a uznaní a tieto ponižujúce úkony hlboko zasahovali jeho cítenie. Trpezlivo však znášal pokorovanie. Domnieval sa, že musí za svoje hriechy trpieť.

Každú voľnú chvíľku, ktorá mu ostala po splnení všetkých denných povinností, venoval štúdiu, vzdával sa spánku a odopieral si i čas vymedzený na skromnú stravu. Najradšej študoval Božie slovo. Našiel Bibliu prikovanú reťazou ku kláštornému múru a k nej sa často vracal. Čím viac sa presviedčal o tom, aký je hriešny, tým viac sa snažil získať vlastnými skutkami odpustenie a pokoj. Viedol veľmi prísny život. Pomocou pôstov, nočného bdenia a bičovania sa snažil potlačiť svoje prirodzené žiadosti, ktorých ho mníšsky život nezbavil. Nezastavil sa pred žiadnou obeťou, len aby sa mohol bez obáv postaviť pred Boha. Neskôr hovorieval: „Bol som naozaj zbožným mníchom a pravidlá svojej rehole som prísne zachovával. GC 124 Ak by sa mohol mních dostať do neba pre svoje mníšske skutky, potom by som na to mal iste nárok... Keby to bolo pokračovalo ďalej, určite by som sa umŕtvovaním usmrtil.“ (D‘Aubigné, zv. 2, kap. 4) Bolestné umŕtvovanie malo za následok, že zoslabol a upadal do mdlôb, čoho sa už nikdy celkom nezbavil. Napriek tomu, že sa zo všetkých síl snažil, jeho vnútro nenachádzalo pokoj. Nakoniec sa dostal až na pokraj zúfalstva.

Keď sa už Lutherovi zdalo, že je všetko stratené, poslal mu Boh priateľa a pomocníka. Bol to zbožný Staupitz. Otvoril Lutherovi Božie slovo a viedol ho, aby prestal myslieť na seba a na večný trest za prestúpenie Božieho zákona a aby hľadel na Ježiša Krista, svojho Spasiteľa, ktorý odpúšťa hriechy. „Netráp sa nad svojimi hriechmi, ale radšej sa vrhni do náruče Vykupiteľa. Dúfaj v neho, v spravodlivosť jeho života, v spásnu moc jeho smrti... Poslúchaj Božieho Syna. Stal sa človekom, aby ti dal dôkaz Božej lásky. Miluj Krista, lebo on ťa prvý miloval.“ (D‘Aubigné, zv. 2, kap. 4) Boli to slová posla milosti. Na Luthera hlboko zapôsobili. Po mnohých bojoch s bludmi, ktoré tak dlho zastával, mohol pochopiť pravdu a jeho utrápené vnútro sa naplnilo pokojom.

Luther bol vysvätený na kňaza a z kláštora ho povolali za profesora na univerzitu vo Wittenbergu. Tam sa venoval štúdiu Biblie v pôvodných jazykoch. Nadšeným poslucháčom začal prednášať o Biblii, vykladať žalmy, evanjeliá a epištoly. Staupitz, jeho priateľ a predstavený, ho žiadal, aby vystúpil na kazateľnicu a kázal Božie slovo. Luther váhal, cítil sa nehodným kázať ľudu namiesto Krista. Až po dlhom zápase sa podvolil naliehaniu priateľov. Vtedy už veľmi dobre poznal Písmo a spočívala na ňom Božia milosť. Poslucháčov nadchýnala jeho výrečnosť. Jasnosť a istota, s ktorou predkladal pravdy, ich presviedčala a jeho vrúcnosť ovplyvňovala ich srdce.

Luther bol stále verným synom pápežskej cirkvi a ani mu nenapadlo, že by mohol byť niekým iným. Božia prozreteľnosť ho viedla, aby navštívil Rím. Šiel peši, cestou nocoval v kláštoroch. V jednom talianskom kláštore ho udivilo bohatstvo, nádhera a prepych, ktorý tam videl. Mnísi s kniežacími príjmami žili v prekrásnych komnatách, obliekali sa do drahocenných šiat a hodovali pri preplnených stoloch. S trápnymi pocitmi porovnával Luther tento prepych s odriekaním a tvrdosťou svojho vlastného života. Bol zmätený.

Konečne v diaľke uvidel mesto na siedmich kopcoch. Hlboko dojatý padol na zem a volal: „Svätý Rím, buď pozdravený.“ (D‘Aubigné, zv. 2, kap. 6) GC 125 Potom vošiel do mesta, navštevoval kostoly, počúval podivné bájky, ktoré rozprávali kňazi a mnísi a vykonal všetky požadované obrady. Všade narážal na výjavy, ktoré ho napĺňali úžasom a hrôzou. Poznal, že vo všetkých vrstvách duchovenstva vládne neprávosť. Počul, ako preláti neslušne žartujú, a zdesil sa, že sa takto správajú dokonca aj pri omši. Keď potom hovoril s mníchmi a obyčajnými ľuďmi, stretával sa s neviazanosťou a zhýralosťou. Kamkoľvek sa obrátil, všade namiesto svätosti nachádzal len znesväcovanie. Napísal: „Nikto si nevie predstaviť, aké hriechy a aké hanebnosti sa v Ríme dejú. Treba to vidieť a počuť, aby sa tomu dalo veriť. Obyvatelia Ríma hovoria: Keď existuje nejaké peklo, potom je Rím postavený na ňom. Rím je priepasť, z ktorej sa šíria všetky druhy hriechu.“ (D‘Aubigné, zv. 2, kap. 6)

Krátko predtým vydal pápež výnos, ktorým sľuboval odpustky všetkým, ktorí kolenačky vystúpia po „Pilátových schodoch“, o ktorých sa tvrdilo, že vraj po nich zostupoval náš Spasiteľ, keď opúšťal Pilátovu súdnu sieň, a ktoré boli údajne zázračným spôsobom prenesené z Jeruzalema do Ríma. Luther jedného dňa zbožne kolenačky vystupoval po týchto schodoch, keď sa mu náhle zdalo, že počuje hromový hlas, ktorý mu hovorí: „Ale spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1,17) Luther rýchlo vyskočil, postavil sa na nohy a ponáhľal sa preč z tohto miesta v hanbe a hrôze. Slová, ktoré vtedy počul, na neho nikdy neprestali silne pôsobiť. Odvtedy chápal jasnejšie než kedykoľvek predtým, ako je nezmyselné veriť, že človek si môže zaslúžiť spasenie svojimi skutkami, a ako je dôležité veriť v zásluhy Ježiša Krista. Otvorili sa mu oči, aby poznal podvod pápežstva, a zostali už navždy otvorené. Keď potom opustil Rím, odvrátil sa od neho aj svojím srdcom. Odvtedy sa rozchod zväčšoval, až nakoniec Luther všetky styky s pápežskou cirkvou prerušil.

Po návrate z Ríma, dosiahol Luther na wittenberskej univerzite hodnosť doktora teológie. Teraz mal jedinečnú možnosť venovať sa štúdiu Písma, ktoré miloval. GC 126 Slávnostne sľúbil, že bude po celý čas svojho života usilovne študovať a verne kázať Božie slovo a nie výroky a učenie rímskej cirkvi. Už nebol len mníchom a profesorom, ale povereným hlásateľom Biblie. Bol povolaný, aby ako pastier sýtil Božie stádo, ktoré je hladné a smädné po pravde. S presvedčením hlásal, že kresťania majú prijímať len také učenie, ktoré sa zakladá na autorite Písma svätého. Tieto slová otriasali samotnými základmi pápežskej moci. Je v nich obsiahnutá hlavná zásada reformácie.

Luther pochopil, aké nebezpečenstvo predstavuje vyvyšovanie ľuďmi vymysleného učenia pred Božím slovom. Neohrozene napádal neveru učencov a staval sa proti filozofii a teológii, ktoré svojím vplyvom tak dlho ovládali ľud. Odsudzoval takéto učenie nielen ako bezcenné, ale aj ako zhubné. Snažil sa odvrátiť myseľ svojich poslucháčov od výmyslov filozofov a teológov k večným pravdám, ktoré hlásali proroci a apoštolovia.

Prinášal drahocenné posolstvo dychtivým zástupom ľudí, ktorí ochotne prijímali jeho slová. Nikdy predtým nepočuli podobné učenie. Radostná zvesť o láske Spasiteľa, uistenie o odpustení a uzmierení prostredníctvom preliatej krvi Ježiša Krista, potešovalo ich srdce a vzbudzovalo v nich nesmrteľnú nádej. Vo Wittenbergu sa rozžiarilo svetlo, ktorého lúče prenikali až do najodľahlejších končín sveta a ktorého jas porastie až do konca čias.

Svetlo a tma sa však neznášajú. Medzi pravdou a bludom je neprekonateľný rozpor. Zachovávať a brániť jedno znamená napádať a vyvracať druhé. Náš Spasiteľ sám povedal: „Nedomnievajte sa, že som prišiel dať pokoj na zem; neprišiel som dať pokoj, ale meč.“

(Mat 10,34) A Luther, niekoľko rokov po začiatku reformácie, vyhlásil: „Boh ma nevedie, ale tlačí dopredu. Unáša ma. Nie som svojím pánom. Chcel by som žiť v pokoji, som však strhávaný do búrok a prevratov.“ (D‘Aubigné, zv. 5, kap. 2) GC 127 Zanedlho sa mal stať účastníkom veľkého sporu.

Rímska cirkev urobila z Božej milosti tovar na predaj. Stoly peňazomencov (pozri Mat 21,12) stáli vedľa oltárov a v chrámoch zneli výkriky predávajúcich a kupujúcich. Pod zámienkou získavania prostriedkov na stavbu chrámu svätého Petra v Ríme boli v mene pápeža verejne ponúkané na predaj odpustky za hriechy. Za cenu takýchto zločinov mal byť postavený chrám na Božiu poctu; jeho uhoľný kameň mal byť položený za mzdu neprávosti. No práve prostriedok, ktorý si Rím vybral v záujme svojho ďalšieho rozmachu, spôsobil smrteľnú ranu jeho moci a veľkosti. Prebudil najrozhodnejších a najobratnejších odporcov pápežstva a viedol ich do boja, v ktorom sa otriasal pápežský trón aj s trojitou korunou na hlave pápeža.

Tetzel, úradník poverený predajom odpustkov v Nemecku, bol usvedčený z najhorších zločinov proti spoločnosti a proti Božiemu zákonu. Aby unikol trestu, ktorý si za svoje zločiny zaslúžil, dal sa najať a presadzoval zištné a bezohľadné plány pápeža. Nehanebne odriekaval najväčšie lži a rozprával výmysly, aby oklamal neinformovaných, dôverčivých a poverčivých ľudí. Keby ľudia poznali Božie slovo, neboli by takto klamaní. Cirkev im zakázala prístup k Biblii, aby zostali pod nadvládou pápežstva a ešte viac posilnili moc a zväčšili bohatstvo ctižiadostivých predstaviteľov cirkvi. (pozri John C. L. Gieseler, Prehľad cirkevných dejín, diel 4, odd. 1, ods. 5)

Tetzelov vstup do mesta oznamoval posol slovami: „Božia milosť a svätý otec vchádzajú do vašich brán.“ (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 1) Ľud vítal rúhavého podvodníka, akoby k nim zostúpil z neba sám Boh. Tento hanebný obchod sa konal v kostole, kde Tetzel z kazateľne vychvaľoval odpustky ako najcennejší Boží dar. GC 128 Vyhlasoval, že jeho potvrdenky o odpustení majú moc odpustiť i hriechy, ktoré budú chcieť kupujúci spáchať v budúcnosti aj bez pokánia. (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 1) Navyše svojich poslucháčov presviedčal, že odpustky majú moc zachrániť nielen živých, ale i mŕtvych a že v tom okamihu, keď peniaze dopadnú na dno jeho pokladnice, opustia duše, za ktoré bolo zaplatené, očistec a dostanú sa do neba. (pozri K. R. Hagenbach, Dejiny reformácie, diel 1, str. 96)

Keď čarodejník Šimon ponúkal apoštolom peniaze, aby mu predali moc konať zázraky, Peter mu odpovedal: „Tvoje peniaze nech sú s tebou na zatratenie, pretože si sa domnieval, že dar Boží možno nadobudnúť si za peniaze.“ (Sk 8,20) Tetzelovu ponuku však ochotne prijímali tisíce ľudí. Do jeho pokladnice prúdilo zlato i striebro. Spasenie, ktoré sa dá kúpiť za peniaze, bolo možné získať ľahšie než spasenie, ktoré vyžaduje pokánie, vieru a stále úsilie odolávať hriechu a premáhať ho. (pozri Dodatok č. 21)

Proti učeniu o odpustkoch sa postavili učení a zbožní členovia rímskej cirkvi. Mnohí tomu, čo sa o odpustkoch hovorilo neverili, pretože to odporovalo zdravému rozumu i Božiemu slovu. Proti tomuto hriešnemu obchodu sa však neodvážil ozvať žiaden prelát. Mnohí ľudia boli znepokojení a pýtali sa, či Boh neočistí nejakým spôsobom svoju cirkev.

Luther, i keď bol stále horlivým prívržencom pápežstva, sa zhrozil, keď počul rúhavé výroky predavačov odpustkov. Odpustky si kúpilo tiež veľa členov jeho zboru a onedlho začali prichádzať k svojmu duchovnému, spovedali sa mu z rôznych hriechov a očakávali rozhrešenie nie preto, že svoje hriechy ľutovali a chceli sa napraviť, ale preto, že si kúpili odpustky. Luther im rozhrešenie odoprel a upozorňoval ich, že bez pokánia a nápravy života musia zahynúť vo svojich hriechoch. GC 129 Bezradne sa obrátili na Tetzela a sťažovali sa, že ich spovedník neuznáva jeho potvrdenky o odpustkoch. Niektorí dokonca žiadali, aby im vrátil ich peniaze. Tetzel sa rozzúril. Hrubo klial, na námestiach dal zapáliť ohne a vyhlasoval, že „dostal od pápeža príkaz upáliť všetkých kacírov, ktorí sa opovážia postaviť sa proti jeho najsvätejším odpustkom“. (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 4)

Teraz Luther smelo obhajoval svoje dielo ako bojovník za pravdu. Začal ľudí varovať priamo z kazateľnice. Vysvetľoval im odpornosť hriechu a učil ich, že človek nemôže svojimi skutkami zmierniť svoju vinu alebo vyhnúť sa trestu. Iba ľútosť pred Bohom a viera v Ježiša Krista môžu hriešnika zachrániť. Kristovu milosť si nemožno kúpiť, je to bezplatný dar. Luther ľuďom radil, aby nekupovali odpustky, ale aby vo viere vzhliadali k ukrižovanému Vykupiteľovi. Rozprával im svoju vlastnú bolestnú skúsenosť, ako sa márne snažil pokorovaním a kajúcimi skutkami zaslúžiť si spasenie, a uisťoval poslucháčov, že až vtedy, keď sa prestal zaoberať samým sebou a začal veriť v Ježiša Krista, našiel pokoj a radosť.

Keďže Tetzel ďalej predával odpustky a hlásal svoje bezbožné tvrdenia, Luther sa rozhodol, že proti týmto krikľavým neporiadkom bude protestovať účinnejšie. Čoskoro sa mu naskytla vhodná príležitosť. V zámockom kostole vo Wittenbergu sa uchovávalo mnoho ostatkov, ktoré pri niektorých sviatkoch ukazovali ľuďom. Všetci, čo v tieto dni navštívili kostol a vyspovedali sa, dostali uistenie o odpustení všetkých hriechov. Preto vo sviatočných dňoch prichádzalo do kostola mnoho ľudí. Práve sa blížil sviatok Všetkých svätých, jeden z najvýznamnejších sviatkov na vystavenie relikvií. Deň predtým sa Luther pripojil k zástupom, ktoré už prúdili do kostola, a pribil na dvere chrámu listinu, obsahujúcu 95 téz proti učeniu o odpustkoch. GC 130 Pritom vyhlásil, že je ochotný obhájiť tieto tézy druhého dňa na univerzite pred tými, ktorí si myslia, že ich môžu vyvrátiť.

Jeho výroky vzbudili všeobecnú pozornosť. Ľudia ich čítali znova a znova, všade sa o nich hovorilo. Vyvolali veľký rozruch na univerzite i v celom meste. Články dokazovali, že moc odpúšťať hriechy alebo odpúšťať trest za ne, nedostal nikdy ani pápež, ani žiaden iný človek. Celá záležitosť s odpustkami je podvod – spôsob ako vylákať od poverčivých ľudí peniaze – satanov plán ako ničiť ľudí, ktorí uveria zvodným sľubom. Dokazovali aj to, že Kristovo evanjelium je najcennejším pokladom cirkvi a že Božiu zjavenú milosť môžu zadarmo dostať všetci, ktorí ju príjmu pokáním a vierou.

Lutherove tézy boli výzvou na diskusiu. Nikto sa však neodvažoval výzvu prijať. Otázky, ktoré Luther nadhodil, sa v priebehu niekoľkých dní rozšírili po celom Nemecku a po niekoľkých týždňoch už zneli po celom kresťanskom svete. Mnohí oddaní katolíci, ktorí vedeli o hrozných neporiadkoch v cirkvi a bedákali nad nimi, nevedeli, ako zastaviť ich postup. Radostne ich čítali a poznávali v nich Boží hlas. Cítili, že Pán milostivo vystrel ruku, aby zastavil rýchle sa šíriacu záplavu skazy, vychádzajúcu z Ríma. Kniežatá a svetská vrchnosť sa tajne radovali, že bude konečne zastavená pyšná sila, ktorá neuznáva právo odvolať sa proti jej rozhodnutiam.

Ľahkoverní milovníci hriechu sa však desili, keď videli ako sa rozplývajú výmysly, ktoré im pomáhali zaháňať strach. Prefíkaných duchovných, ktorých Luther vyrušil pri schvaľovaní zločinov a ktorí videli, že sú ohrozené ich zisky, sa v zúrivom hneve spojili, aby zachovali zdroj svojich príjmov. Reformátor musel čeliť rozhorčeným žalobcom. Niektorí ho obviňovali, že koná unáhlene a nerozvážne. Iní ho obviňovali z opovážlivosti a hovorili, že ho nevedie Boh, ale domýšľavosť a túžba vyniknúť. GC 131 Luther odpovedal: „Kto nevie, že človek len zriedka prichádza s novými myšlienkami bez toho, aby ho ľudia nepodozrievali z domýšľavosti a aby ho neobvinili, že vyvoláva spory?... Prečo bol Kristus a všetci mučeníci vydaní na smrť? Pretože sa zdalo, že sú domýšľaví a pohŕdajú múdrosťou svojej doby; pretože presadzovali nové, miesto toho, aby sa najskôr skromne poradili so starými názormi.“

Inokedy povedal: „Čokoľvek konám, nejde o prejav ľudskej múdrosti, lež z Božieho poverenia. Ak je to Božie dielo, kto ho zastaví? Ak nie je, kto ho dokáže presadiť? Ani moja vôľa, ani ich, ani naša; ale nech sa stane tvoja vôľa, svätý Otče, ktorý si na nebesiach.“ (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 6)

I keď Duch Svätý viedol Luthera, nedokázal sa vyhnúť vážnym sporom. Nepriatelia ho ohovárali, prekrúcali jeho úmysly, nespravodlivo a zlomyseľne sa vyjadrovali o jeho povahe a pohnútkach, to všetko sa na neho valilo ako povodeň a nezostalo bez následkov. Luther si bol istý, že vodcovia ľudu ako v cirkvi, tak i na školách sa k nemu ochotne pripoja v úsilí o nápravu. Slová povzbudenia z úst vysokopostavených ľudí ho plnila radosťou a nádejou. V duchu už videl ako pre cirkev nastáva jasnejší deň. Povzbudzovanie sa však zmenilo na výčitky a odsudzovanie. Mnohí hodnostári, cirkevní i svetskí, boli síce presvedčení, že jeho tézy sú pravdivé, čoskoro však pochopili, že prijatie týchto právd by vyvolalo veľké zmeny. Osvietenie a reforma ľudu by nutne viedli k podlomeniu moci Ríma, zastavili by tisíce prúdov tečúce teraz do jeho pokladnice a tým by bol značne obmedzený prepych a výnimočnosť pápežského dvora. Naučiť ľudí, aby mysleli a konali ako zodpovedné bytosti a aby očakávali spasenie len od Ježiša Krista, by znamenalo pád pápežského trónu a následne tiež pád ich vlastnej moci. Preto odmietli poznanie, ktoré im Boh ponúkal. GC 132 Spojili sa proti Kristovi a proti pravde tým, že sa postavili proti mužovi, ktorého poslal Boh, aby ich osvietil.

Luther sa chvel, keď videl, že stojí sám proti najmocnejším silám zeme. Niekedy zapochyboval, či ho naozaj viedol Boh, aby sa postavil proti autorite cirkvi. Napísal: „Kto som bol, aby som sa postavil proti moci pápeža, pred ktorým... sa trasú králi zeme a celý svet?... Nikto nemôže vedieť, čo som v týchto prvých dvoch rokoch vnútorne vytrpel a do akej malomyseľnosti, ba možno povedať zúfalstva som upadol.“ (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 6) Malomyseľnosť však nad ním nezvíťazila. Keď ho nepodporili ľudia, vzhliadal na samého Boha a poznal, že sa môže s úplnou istotou oprieť o jeho všemohúcu ruku.

Priateľovi, ktorý bol reformácii naklonený, Luther napísal: „K porozumeniu Písma sa nemôžeme dopracovať ani štúdiom a ani múdrosťou. Najprv musíme začať modlitbou. Pros Pána, aby ti zo svojej veľkej milosti doprial správne pochopiť jeho slová. Nikto iný nemôže vyložiť Božie slovo, než Pôvodca tohto slova, ako o tom sám povedal: ‚A všetci budú učení od Boha.‘ Nič si nesľubuj od svojej vlastnej práce a od svojho vlastného rozumu. Spoliehaj len na Boha a na vplyv Božieho Ducha. Ver svedectvu muža, ktorý má skúsenosť.“ (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 6) V uvedených slovách je nesmierne dôležité ponaučenie pre tých, ktorí cítia, že ich Boh povoláva, aby oboznámili iných s aktuálnymi pravdami pre dnešok. Tieto pravdy vyvolajú nepriateľstvo satana i ľudí, ktorí si obľúbili jeho vymyslené bájky. Na boj proti mocnostiam zla nestačí sila rozumu a ľudského poznania.

Keď sa nepriatelia odvolávali na zvyky a tradície či výroky a autoritu pápeža, Luther sa odvolával len a len na Bibliu. Tieto dôkazy nedokázali vyvrátiť. Otroci formalizmu a povier žiadali jeho krv, podobne ako Židia kedysi chceli krv Ježiša Krista. Katolícki horlivci volali: „Je to kacír. GC 133 Nechať žiť čo len hodinu takého kacíra je velezrada proti cirkvi. Dajte mu okamžite postaviť šibenicu.“ (D‘Aubigné, zv. 3, kap. 9) Luther sa však nestal obeťou ich zúrivosti. Boh mu pripravil úlohu, ktorú bolo potrebné vykonať. Poslal anjelov, aby ho chránili. Mnohí ľudia, ktorí prijali svetlo od Luthera, sa však stali obeťami satanovho hnevu a pre pravdu ochotne podstúpili mučenie i smrť.

Lutherovo učenie priťahovalo pozornosť rozumných ľudí v celom Nemecku. Z jeho kázní a spisov žiarili lúče svetla, ktoré prebúdzali a osvietili tisíce ľudí. Namiesto mŕtveho formalizmu, v ktorom sa cirkev tak dlho nachádzala, nastupovala živá viera. Ľud postupne prestával veriť poverám rímskej cirkvi. Padali priehrady predsudkov. Božie slovo, ktorým Luther preveroval každé učenie a každý výrok, si ako dvojsečný meč razilo cestu k srdciam ľudí. Všade sa prebúdzala túžba po duchovnom pokroku. Všade bol taký hlad a smäd po pravde, aký sa neprejavil po celé stáročia. Pozornosť ľudí tak dlho zameraná na obrady vytvorené človekom a na pozemských sprostredkovateľov, sa teraz kajúcnou vierou obracala k ukrižovanému Kristovi.

Všeobecný záujem vyvolával stále väčšie obavy cirkevnej vrchnosti. Luther dostal pozvanie, aby sa dostavil do Ríma a zodpovedal sa z obvinení, že šíri kacírstvo. Tento príkaz vyvolal hrôzu u jeho priateľov. Veľmi dobre si uvedomovali, aké nebezpečenstvo by mu hrozilo v tomto skazenom meste, opitom krvou mučeníkov pre Ježiša Krista. Nesúhlasili s tým, aby šiel do Rím a žiadali, aby bol vypočutý v Nemecku.

To sa nakoniec aj stalo. Pápež vymenoval vyslanca, ktorý mal prípad vyšetriť. V písomných pokynoch mu dal jasne najavo, že Luthera už vyhlásil za kacíra, a vyslancovi nariadil, „aby ho bez akéhokoľvek otáľania stíhal a trestal“. GC 134 Ak bude Luther neoblomný a vyslancovi sa nepodarí zajať ho, mal ho „vyhlásiť za vyhnanca v celom Nemecku, a s ním vyhnať, preklínať a vyobcovať všetkých, ktorí sa k nemu pripojili“. (D‘Aubigné, zv. 4, kap. 2) Pápež ďalej svojmu vyslancovi nariadil, aby vyhubil kacírsku nákazu tak, že vyobcuje z cirkvi okrem cisára všetkých, a to bez ohľadu na ich postavenie v cirkvi alebo v štáte, ktorí nebudú ochotní Luthera a jeho prívržencov zatknúť a odovzdať Rímu k potrestaniu.

V tom sa prejavil skutočný duch pápežstva. V celom dokumente nie je ani náznak kresťanských postojov, ba dokonca ani jednoduchej ľudskej spravodlivosti. Luther žil ďaleko od Ríma, nemal možnosť vysvetliť a obhájiť svoje stanovisko. Skôr než bol jeho prípad riadne vyšetrený, bol už vyhlásený za kacíra a hneď aj obžalovaný, súdený a odsúdený, a to samozvaným „svätým otcom“, jedinou najvyššou neomylnou autoritou v cirkvi a v ríši.

V čase, keď Luther tak veľmi potreboval nejakého priateľa, ktorý by ho povzbudil a poradil mu, poslala Božia prozreteľnosť do Wittenbergu Filipa Melanchthona. Bol to mladý, skromný a ostýchavý muž. Zdravým úsudkom, rozsiahlymi vedomosťami a pôsobivou výrečnosťou, povahovou rýdzosťou a spravodlivosťou si získal všeobecný obdiv a úctu. Výnimočnosť jeho nadania vyvažovala jeho prirodzená láskavosť. Čoskoro sa stal oddaným učeníkom evanjelia a Lutherovým najvernejším priateľom a najužitočnejším priaznivcom. Jeho láskavosť, opatrnosť a presnosť dopĺňali Lutherovu odvahu a činorodosť. Ich spolupráca posilnila reformáciu a Lutherovi bola zdrojom veľkého povzbudenia.

Ako miesto cirkevného súdu bol vybraný Augsburg a reformátor sa pripravoval , že sa tam vydá peši. Jeho priatelia sa však oňho báli. Celkom otvorene totiž zneli vyhrážky, že bude cestou zajatý a zavraždený. Priatelia ho prosili, aby sa na cestu nevydával. Naliehavo ho žiadali, aby na čas odišiel z Wittenbergu a ukryl sa do bezpečia u ľudí, ktorí ho radi ochránia. Luther však nechcel opustiť miesto, ktoré mu určil Boh. Musí ďalej verne zastávať pravdu bez ohľadu na búrky, ktoré naňho dorážajú. Hovoril: „Som ako Jeremiáš, muž sporov a bojov, čím viac stúpajú ich hrozby, tým mám väčšiu radosť... Znevážili moju česť a dobré meno. Ostáva ešte jedno, a to je moje úbohé telo, nech si ho vezmú, skrátia tak môj život o niekoľko hodín. Čo sa však týka mojej duše, tú mi vziať nemôžu. Kto chce hlásať svetu Kristovo slovo, musí rátať v každom okamihu so smrťou.“ (D‘Aubigné, zv. 4, kap. 4)

Správa o tom, že sa Luther dostavil do Augsburgu, pápežského vyslanca veľmi uspokojila. Zdalo sa, že nepríjemný kacír, ktorý vzbudzoval pozornosť celého sveta, je teraz v moci Ríma a vyslanec si zaumienil, že mu nesmie uniknúť.

Reformátor nemal so sebou ochranný list. Jeho priatelia ho prosili, aby pred vyslanca bez takého listu nepredstupoval a sami ho od cisára vyžiadali. Pápežský vyslanec mal v úmysle prinútiť Luthera, pokiaľ to bude možné, aby odvolal, a keby sa to nepodarilo, dať ho dopraviť do Ríma, aby ho tam postihol rovnaký údel ako Husa a Hieronýma. Preto sa prostredníctvom svojich agentov snažil Luthera prinútiť, aby ho navštívil bez ochranného listu a vydal sa mu na milosť. Luther to však rozhodne odmietol. S listinou, ktorá mu zaručovala cisárovu ochranu, sa vydal za pápežovým vyslancom.

Zástupcovia pápeža sa rozhodli, že budú k nemu prívetiví a pokúsia sa Luthera získať. Vyslanec sa pri rozhovoroch s Lutherom správal veľmi priateľsky, žiadal však, aby sa Luther bezvýhradne podrobil autorite cirkvi a aby odvolal všetky svoje články bez dôkazov a vysvetľovania. Nesprávne odhadol povahu muža, ktorého mal pred sebou. GC 136 Luther síce v svojej odpovedi vyjadril úctu k cirkvi, svoju túžbu po pravde, svoju ochotu odpovedať na všetky námietky proti svojmu učeniu a predložiť svoje náuky na posúdenie popredným univerzitám, súčasne však vyslovil nesúhlas s kardinálovou požiadavkou, aby svoje názory odvolal bez toho, aby bol usvedčený z bludu.

Jedinou odpoveďou bolo: „Odvolaj, odvolaj!“ Luther dokázal, že jeho stanovisko sa opiera o Písmo a pevne vyhlásil, že sa nemôže zriecť pravdy. Vyslanec, ktorý nebol schopný vyvrátiť Lutherove dôkazy, ho zahrnul záplavou výčitiek, posmeškov a úškľabkov, premiešaných s tradičnými citátmi a výrokmi otcov a nedal Lutherovi vôbec možnosť, aby prehovoril. Keď videl, že ďalší rozhovor by bol zbytočný, získal Luther nakoniec od vyslanca po istom zdráhaní povolenie, aby svoju odpoveď mohol podať písomne.

Luther napísal priateľovi: „Urobil som tak, pretože je to pre mňa, ako utláčaného, dvojnásobne výhodné. Po prvé, čo je písané, možno predložiť na posúdenie iným a po druhé, mám lepšiu možnosť zapôsobiť na rozvahu, ba dokonca na svedomie nadutého a uvraveného despotu, ktorý by inak zásluhou svojho panovačného jazyka vyhral.“ (Martyn, Život Luthera a jeho doba, str. 271,272)

Pri ďalšom rozhovore predložil Luther jasný, stručný a presvedčivý výklad svojich názorov, doložený mnohými citátmi z Písma. Listinu nahlas prečítal a odovzdal ju kardinálovi. Ten ju však s opovrhnutím odhodil a vyhlásil, že je to len množstvo prázdnych slov a bezvýznamných citátov. To Luthera pobúrilo a prinútilo stretnúť sa so spupným prelátom na jeho vlastnej pôde, aby mu v dišpute o tradícii a o učení cirkvi, úplne vyvrátil jeho výroky.

Keď si vyslanec uvedomil, že Lutherove dôkazy sú nevyvrátiteľné, prestal sa ovládať a zúrivo kričal: GC 137 „Odvolaj, lebo ťa pošlem do Ríma pred sudcov, ktorí rozhodnú o tvojej veci. Exkomunikujú ťa z cirkvi a s tebou aj všetkých tvojich prívržencov a každého, kto by ťa kedy nejako podporoval.“ A nakoniec spupne a v hneve dodal: „Odvolaj, inak sa už nevracaj.“ (D‘Aubigné, zv. 4, kap. 8)

Reformátor so svojimi priateľmi okamžite odišiel, čím dal jasne najavo, že nie je možné očakávať jeho odvolanie. Situácia sa vyvinula inak, ako zamýšľal kardinál. Nahováral si, že Luthera dokáže zastrašiť násilím, aby sa podrobil. Keď zostal sám so svojimi pomocníkmi, díval sa na každého z nich a bol úplne vyvedený z miery nečakaným nezdarom svojich plánov.

Lutherovo úsilie pri rozhovore s pápežovým vyslancom prinieslo svoje plody. Na debate sa zúčastnili mnohí ľudia a tí mali príležitosť porovnať obidvoch mužov a urobiť si úsudok o ich prejavoch, o sile a pravdivosti ich argumentov. Ako výrazne sa líšili. Jednoduchý, skromný, no rozhodný hlásateľ reformácie tu stál v Božej sile a mal na svojej strane pravdu. Zástupca pápeža, domýšľavý, panovačný, nadutý a nerozvážny, nepredložil jediný dôkaz z Písma, no zo všetkých síl volal: „Odvolaj, lebo inak pôjdeš do Ríma a budeš potrestaný.“

Hoci mal Luther ochranný list cisára, pápeženci premýšľali, ako ho zatknúť a uväzniť. Priatelia ho prosili, aby sa okamžite vrátil do Wittenbergu, pretože jeho ďalší pobyt v Augsburgu je už zbytočný. Pripomenuli mu, aby svoj zámer odísť čo najstarostlivejšie utajil. Luther túto radu poslúchol a z Augsburgu odišiel pred svitaním na koni v sprievode stráže, ktorú mu určil na cestu mestský úrad. S obavami tajne prešiel temnými a tichými ulicami mesta. Jeho krutí nepriatelia ho stále sledovali a pripravovali jeho záhubu. Dokáže uniknúť nástrahám, ktoré mu pripravili? Boli to pre neho chvíle úzkosti a vrúcnych modlitieb. Dorazil k malej bráne v mestskej hradbe. Brána sa otvorila a Luther bez prekážky prešiel i so svojou strážou. GC 138 Len čo vyšli z mesta, zrýchlili utečenci jazdu a skôr než sa pápežov vyslanec dozvedel o Lutherovom odchode, bol Luther už mimo dosahu prenasledovateľov. Satan a jeho pomocníci boli porazení. Muž, o ktorom si mysleli, že je v ich moci, unikol ako vtáča z klietky.

Keď sa pápežský vyslanec dozvedel, že Luther utiekol, bol prekvapený a od zlosti celý bez seba. Očakával, že získa veľké pocty za múdrosť a rozhodnosť, s akou zaobchádzal s týmto „rušiteľom cirkvi“. Jeho nádeje však boli zmarené. Svoj hnev si vylial v liste saskému kniežaťu Fridrichovi, v ktorom sa na Luthera sťažoval a žiadal, aby ho Fridrich poslal do Ríma alebo ho vypovedal zo Saska.

Luther na svoju obhajobu žiadal, aby mu pápežský vyslanec alebo pápež dokázali jeho bludy z Písma a slávnostne sa zaviazal, že svoje učenie odvolá, ak mu dokážu, že je v rozpore s Božím slovom. Vyslovil tiež vďačnosť Bohu za to, že bol uznaný za hodného trpieť za svätú vec.

Dovtedy vedel kurfirst o reformačnom učení len málo. Hlboko však naň zapôsobila otvorenosť, sila a jasnosť Lutherových slov. Fridrich sa rozhodol, že bude Luthera chrániť, dokiaľ sa nedokáže, že sa mýli. Na vyslancovu žiadosť odpovedal listom, v ktorom napísal: „Malo by vám stačiť, že k vám Dr. Martin Luther prišiel do Augsburgu. Nečakali sme, že ho budete chcieť donútiť odvolať bez toho, aby ste ho presvedčili o jeho bludoch. Nikto z učencov nášho kniežactva mi neoznámil, že Lutherovo učenie je bezbožné, protikresťanské alebo kacírske.“ Kurfirst odmietol poslať Luthera do Ríma alebo ho vyhostiť zo svojej krajiny. (D‘Aubigné, zv. 4, kap. 10)

Fridrich si uvedomoval, že nastal všeobecný úpadok mravných zásad v spoločnosti a že je potrebné uskutočniť zásadnú reformu. Na zastavenie a potrestanie zločinnosti by neboli potrebné zložité a nákladné opatrenia, keby ľudia uznali Božie požiadavky a príkazy osvieteného svedomia a riadili sa nimi. GC 139 Vedel, že Lutherova činnosť sleduje tento cieľ a v duchu sa tešil, že sa tento vplyv začína prejavovať v cirkvi.

Vedel tiež, že ako univerzitný profesor je Luther mimoriadne úspešný. Od toho dňa, čo Luther pribil svoje výroky na dvere zámockého kostola, uplynul iba jeden rok, no už bolo zrejmé, ako silne poklesol počet pútnikov, ktorí navštevovali tento kostol na sviatok Všetkých svätých. Rím tak prišiel o ctiteľov a o ich dary. Ich miesto však zaujali iní ľudia, ktorí prichádzali do Wittenbergu. Neboli to pútnici, ktorí by vo Wittenbergu uctievali ostatky, ale študenti, ktorí plnili univerzitné posluchárne. Lutherove spisy prebúdzali všade nový záujem o Písmo a na univerzitu do Wittenbergu prúdili študenti nielen zo všetkých častí Nemecka, ale i z iných krajín. Mladí muži, ktorí prvýkrát prichádzali do Wittenbergu, „dvíhali ruky k nebu a ďakovali Bohu, že dal zažiariť svetlo pravdy z tohto mesta ako kedysi dávno zo Siona, ktoré sa odtiaľ šíri do najvzdialenejších zemí“. (D‘Aubigné, zv. 4, kap. 10)

Dovtedy Luther len čiastočne opustil bludy rímskej cirkvi. Keď však porovnával Písmo sväté s pápežskými dekrétmi a ustanoveniami, žasol. Príležitostne napísal: „Práve čítam pápežove nariadenia a... neviem, či je pápež sám antikristom alebo jeho apoštolom, tak veľmi sa v nich Kristus skresľuje a križuje.“ (D‘Aubigné, zv. 5, kap. 1) V tom čase bol však Luther ešte stále stúpencom rímskej cirkvi a ani len nepomyslel na to, že by sa od nej niekedy odlúčil.

Lutherove spisy a jeho učenie sa šírili do všetkých kresťanských krajín. Jeho vplyv sa rozšíril do Švajčiarska a Holandska. Odpisy jeho práce sa dostali do Francúzska a Španielska. V Anglicku sa jeho učenie prijímalo ako slovo života. Pravda sa rozšírila aj do Belgicka a Talianska. Tisíce ľudí sa prebudilo zo smrteľnej strnulosti a okúsilo radosť a nádej života viery. GC 140

Lutherove útoky stále viac znepokojovali Rím. Niektorí jeho fanatickí odporcovia – boli to aj doktori katolíckych univerzít – vyhlasovali, že ten, kto zabije tohto vzdorovitého mnícha, nezhreší. Raz pristúpil k Lutherovi neznámy muž s pištoľou ukrytou pod kabátom a pýtal sa ho, prečo ide tak sám. Luther odpovedal: „Som v Božích rukách. Boh je moja sila a môj štít. Čo mi môže urobiť človek?“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 2) Keď neznámy počul tieto slová, zbledol a utiekol, akoby sa stretol s anjelom.

„Rím sa snažil Luthera zničiť, Boh ho však chránil. Jeho učenie bolo počuť všade – v chalupách i v kláštoroch,... v zámkoch šľachticov, na univerzitách i v kráľovských palácoch, a všade sa našli šľachetní muži, ktorí podporili jeho úsilie.“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 2)

Práve v tom čase Luther čítal spisy Jána Husa a objavil, že veľkú pravdu o ospravedlnení z viery, ktorú sa sám snažil obhajovať a učiť, zastával už tento český reformátor. Vyhlásil: „My všetci, Pavol, Augustín a ja sme husiti aj bez toho, aby sme o tom vedeli!“ Ďalej povedal: „Boh iste potrestá svet za to, že mu bola hlásaná pravda už pred sto rokmi a bola upálená.“ (Wylie, zv. 6, kap. 1)

Vo výzve cisárovi a nemeckej šľachte k reforme kresťanstva Luther o pápežovi napísal: „Je hrozné sledovať muža, ktorý sám seba vydáva za Kristovho zástupcu, a pritom žije v prepychu, čím sa mu nemôže rovnať žiaden cisár. Podobá sa chudobnému Ježišovi alebo skromnému Petrovi? Tvrdí sa o ňom, že je pánom sveta! Kristus však, za ktorého námestníka sa vydáva, vyhlásil: ,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.‘ Môže vláda námestníka prevyšovať vládu jeho pána?“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 3)

Luther napísal univerzitám: GC 141 „Veľmi sa obávam, že univerzity sa stanú veľkými bránami do pekla, ak nebudú starostlivo študovať Písmo sväté a vštepovať ho do sŕdc mladých ľudí. Neradím nikomu, aby dával svoje deti tam, kde nie je na prvom mieste Písmo sväté. Každá inštitúcia, kde sa ľudia ustavične nezaoberajú Božím slovom, sa nutne zvrhne.“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 3)

Táto výzva sa rýchle rozšírila po celom Nemecku a mala na ľud obrovský vplyv. Vzrušila celý národ a zástupy šli pod zástavu reformácie. Lutherovi odporcovia, ktorí horeli túžbou po pomste, naliehali na pápeža, aby proti nemu rázne zakročil. Rím vydal nariadenie, že jeho učenie má byť okamžite odmietnuté. Luther a jeho prívrženci dostali šesťdesiat dní na rozmyslenie. Ak neodvolajú, budú všetci z cirkvi vylúčení.

Pre reformáciu nastala rozhodná chvíľa. Hrozba exkomunikácie z cirkvi naháňala po stáročia hrôzu aj mocným panovníkom a veľké ríše dokázala naplniť strachom a neistotou. Na ľudí, ktorých postihla kliatba Ríma, sa ostatní dívali s odporom a hrôzou. Nesmeli sa stýkať so svojimi blízkymi, boli postavení mimo zákon, štvaní až do smrti. Luther nebol slepý, aby nevidel, že sa nad ním hrozivo sťahuje búrka. Zostal však pevný a veril, že Kristus je jeho oporou a záštitou. S vierou a odvahou mučeníka napísal: „Neviem, čo sa stane a ani sa o to nestarám... Nech padne rana, kam padne, nebojím sa. Veď ani jediný lístok nespadne bez vôle nášho Otca. O čo viac sa postará o nás. Je ľahké zomrieť za Slovo, lebo Slovo, ktoré sa stalo telom, samo podstúpilo smrť. Ak s ním zomrieme, budeme s ním žiť, a ak podstúpime to, čo podstúpil Kristus pred nami, budeme tam, kde je on a budeme s ním žiť večne.“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 9)

Keď sa Luther dozvedel o pápežskej bule, vyhlásil: „Odmietam ju a som proti nej, pretože je bezbožná a nesprávna... V nej je odsúdený sám Kristus... GC 142 Radujem sa, že takéto zlo znášam pre to, čo pokladám za najlepšie na svete. Teraz cítim vo svojom srdci väčšiu voľnosť, pretože konečne viem, že pápež je antikrist a že jeho trón je trónom samého satana.“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 9)

Rímsky dokument však nezostal bez účinku. Väzenie, mučenie a meč popravy boli zbrane schopné vynútiť si poslušnosť. Slabí a poverčiví sa triasli pred pápežovým nariadením. A tak zatiaľ čo sa Luther tešil všeobecnej obľube, cítili mnohí, že život je príliš drahý, než aby oň chceli prísť pre vec reformácie. Všetko zdanlivo nasvedčovalo tomu, že Lutherovo dielo čoskoro skončí.

Luther však zostal odvážny. Rím vytasil proti nemu svoje kliatby a svet si bol istý, že Luther zahynie alebo bude donútený podvoliť sa. Luther na odsúdenie odpovedal Rímu rovnako rozhodne. Verejne vyhlásil, že sa s ním rozhodol navždy rozísť. Pred zástupom univerzitných študentov, učiteľov a občanov zo všetkých spoločenských vrstiev spálil pápežovu bulu a s ňou cirkevné zákony, dekréty (t.j. pápežské listy o právnych otázkach) a niekoľko spisov podporujúcich pápežskú autoritu. Povedal: „Moji nepriatelia môžu spálením mojich kníh poškodiť vec pravdy v mysliach jednoduchých ľudí a priviesť ich duše do záhuby. Preto aj ja pálim ich knihy. Práve sa začal skutočný boj. Dosial som sa s pápežom len pohrával. Toto dielo som začal v Božom mene. Skončí sa bezo mňa, ale s Božou mocou.“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 10)

Na výčitky nepriateľov, ktorí sa mu vysmievali, že jeho vec nemá dostatok stúpencov, Luther odpovedal: „Kto vie, či si ma Boh nevyvolil a nepovolal a či sa oni nemajú obávať toho, že keď pohŕdajú mnou, pohŕdajú samým Bohom? Mojžiš bol sám pri odchode z Egypta. Eliáš bol sám za vlády kráľa Achaba, Izaiáš bol sám v Jeruzaleme a Ezechiel bol sám v Babylone... Boh nikdy nevyvolil za proroka veľkňaza alebo nejakú inú významnú osobnosť. Obvykle volil obyčajných ľudí, ktorými ostatní pohŕdajú, raz dokonca pastiera Ámosa. GC 143 V Každej dobe museli svätí ľudia karhať veľkých tohto sveta, kráľov, kniežatá, kňazov a múdrych, pričom tým ohrozovali svoje životy... Nehovorím, že som prorok. Hovorím však, že by sa mali báť práve preto, že ja som sám a ich je veľa. Som si istý, že Božie slovo je so mnou a nie s nimi.“ (D‘Aubigné, zv. 6, kap. 10)

Luther sa rozhodol pre konečný rozchod s rímskou cirkvou až po ťažkom vnútornom zápase. V tom čase napísal: „Každý deň stále viac cítim, ako je ťažké zbaviť sa predsudkov získaných v detstve. Koľko bolesti mi spôsobilo, hoci som mal na svojej strane Písmo, aby som sa ospravedlnil sám pred sebou, že sa opovažujem postaviť sám proti pápežovi a považujem ho za antikrista. Ako veľmi som sa vnútorne trápil. Koľkokrát som s horkosťou sám sebe kládol otázku, ktorú tak často vyslovovali stúpenci pápežstva: Či si múdry len ty? Je možné, aby sa všetci ostatní mýlili? Čo ak sa mýliš ty a zaťahuješ do svojho bludu toľkých ľudí, ktorí potom budú naveky zatratení? Tak som bojoval sám so sebou a so satanom, kým mi Kristus svojím neomylným slovom neposilnil srdce proti týmto pochybnostiam.“ (Martyn, str. 372,373)

Pápež hrozil Lutherovi exkomunikáciou, ak neodvolá – a teraz sa hrozba splnila. Vydal novú bulu, ktorá oznamovala, že Luther bol vylúčený z rímskej cirkvi; označil ho za nebom prekliateho a rozšíril kliatbu aj na všetkých, ktorí príjmu jeho učenie. Tým sa začal veľký zápas.

Odpor zo strany iných ľudí je údelom všetkých hlásateľov, ktorým Boh uložil zvestovať pravdu určenú ich dobe. Pre Lutherovu dobu existovala dobová pravda, ktorá mala vtedy zvláštny význam. Existuje dobové posolstvo aj pre dnešnú cirkev. GC 144 Pán, ktorý koná všetko podľa svojej vôle, uvádza ľudí do rôznych situácií a chystá im povinnosti určené dobe, v ktorej žijú a na podmienky, v ktorých sa nachádzajú. Ak si budú vážiť svetlo, ktoré dostali, otvorí sa im širší obzor pravdy. Dnes však väčšina ľudí netúži po pravde, rovnako ako po nej netúžili prívrženci pápežstva, ktorí stáli proti Lutherovi. Dnes sú ľudia práve tak naklonení prijímať ľudské názory a tradície namiesto Božieho slova ako predtým. Dnešní hlásatelia pravdy nemôžu očakávať, že ich budú prijímať s väčšou priazňou než predošlých reformátorov. Čím viac sa blíži koniec dejín tohto sveta, tým narastá veľký spor medzi pravdou a bludom, medzi Kristom a satanom.

Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keby ste boli zo sveta, svet by mal rád svoje vlastné, ale preto, že nie ste zo sveta, ale že som si ja vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Pamätajte na slovo, ktoré som vám povedal, že sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať. Ak moje slovo zachovali, zachovajú aj vaše.“
(Ján 15,19.20) A na druhej strane náš Pán jasne vyhlásil: „Beda vám, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo zrovna tak robievali ich otcovia falošným prorokom.“ (Luk 6,26) Duch sveta nie je dnes vo väčšom súlade s Kristovým duchom, než to bolo v predošlých dobách a ľudia, ktorí hlásajú čisté Božie slovo, nie sú dnes prijímaní o nič priaznivejšie, než boli kedysi prijímaní ich predchodcovia. Formy odporu voči pravde sa môžu meniť, nepriateľstvo sa môže prejavovať omnoho zastretejšie, pretože je rafinovanejšie. Rozpor je však stále rovnaký a bude sa prejavovať až do konca času.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy