^{GC 49} Apoštol Pavol vo svojom druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré vyvrcholí nastolením pápežskej moci. Napísal, že Kristov deň nenastane, „kým prv nepríde odpadnutie a nebude zjavený človek hriechu, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu sa dáva božská česť, takže sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha“. Ďalej apoštol upozorňuje svojich bratov, že „tajomstvo bezzákonnosti už pôsobí“. (2 Tes 2,3.4.7) Už vtedy videl, ako sa do cirkvi vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik pápežstva.

Znenazdania, najprv tajne a nepozorovane, neskôr už zjavnejšie, „tajomstvo neprávosti“ získavalo nadvládu nad myslením ľudí a uskutočňovalo svoje podvodné a rúhavé dielo. Pohanské zvyky takmer nepozorovane prenikali do kresťanskej cirkvi. Kruté prenasledovanie cirkvi pohanmi stlmilo na čas ochotu k ústupkom a prispôsobovaniu sa. Keď však prenasledovanie skončilo a kresťanstvo preniklo na dvory a paláce kráľov, vymenilo skromnú prostotu Krista a jeho apoštolov za honosnosť a pýchu pohanských kňazov a vládcov. Namiesto Božích požiadaviek postavilo ľudské názory a tradície. ^{GC 50} Formálne obrátenie cisára Konštantína na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením. A svet pod plášťom spravodlivosti vstúpil do cirkvi. Rozklad potom už postupoval veľmi rýchlo. Zdanlivo porazené pohanstvo vlastne zvíťazilo. Pohanské myslenie ovládlo cirkev. Pohanské učenie, obrady a povery boli zapracované do vierouky a bohoslužby formálnych Kristových nasledovníkov.

Kompromis medzi pohanstvom a kresťanstvom viedol k tomu, že sa začal presadzovať „človek hriechu“, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho. Obrovská sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci – pomníkom jeho úsilia dosadnúť na trón, aby mohol vládnuť svetu podľa svojej vôle.

Satan sa kedysi snažil dosiahnuť určitú dohodu s Kristom. Prišiel za Božím Synom na púšť pokušenia, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a ponúkol mu, že všetko odovzdá do jeho rúk, ak Kristus uzná nadvládu kniežaťa temnoty. Kristus pokarhal opovážlivého pokušiteľa a prinútil ho, aby odišiel. Keď satan zvádza ľudí rovnakým spôsobom, dosahuje väčšie úspechy. Nahovára cirkev, aby hľadala priazeň a podporu u mocných tohto sveta, a tak získala svetské výhody a pocty. Tým cirkev zavrhla Krista a začala sa podriaďovať predstaviteľovi satana – rímskemu biskupovi.

Podľa jedného z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu je pápež viditeľnou hlavou všeobecnej cirkvi Kristovej a je mu zverená najvyššia autorita nad biskupmi a kazateľmi na celom svete. Dostal aj božské tituly. Bol oslovovaný „pán boh pápež“ a vyhlásili ho za neomylného. (pozri Dodatky č. 1 a 2) Vyžaduje úctu od všetkých ľudí. Satan kladie prostredníctvom rímskej cirkvi tú istú požiadavku, ktorú vyslovil na púšti pokušenia, a stále sú ľudia ochotní vzdávať mu túto poctu. ^{GC 51}

Ale tí, ktorí uctievajú a rešpektujú Boha, reagujú na túto rúhavú opovážlivosť tak, ako Kristus odpovedal na požiadavku ľstivého nepriateľa: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jemu samému budeš svätoslúžiť.“ (Luk 4,8) Boh vo svojom slove ani v najmenšom nenaznačil, že ustanovuje nejakého človeka za hlavu cirkvi. Učenie o pápežskej zvrchovanosti je v priamom rozpore s učením Písma. Pápež nemôže mať moc nad Kristovou cirkvou, môže sa len snažiť zmocniť sa jej.

Rímski katolíci obviňujú protestantov z kacírstva a zo svojvoľnej odluky od pravej cirkvi. Takéto obvinenia však platia skôr im. Rímska cirkev odložila Kristovu zástavu a opustila „vieru, raz ta danú svätým“. (Júda 3)

Satan dobre vedel, že Písmo ľuďom umožní, aby odhalili jeho podvody a odolali jeho moci. Veď aj Spasiteľ sveta odrážal jeho útoky slovami Písma. Proti každému útoku Kristus nastavil štít večnej pravdy; bránil sa slovami: „Je napísané.“ Proti každému návrhu protivníka Kristus postavil múdrosť a silu Slova. Aby teda satan udržal svoju nadvládu nad ľuďmi a utvrdil moc pápežského vládcu, musel ľudí udržiavať v neznalosti Písma. Biblia vyvyšuje Boha a vymedzuje ľuďom ich miesto, preto museli byť jej sväté pravdy utajené a potláčané. Rímska cirkev prijala tento spôsob argumentácie. Po stáročia bolo rozširovanie Biblie zakázané. Ľudia nesmeli Bibliu čítať alebo ju vlastniť. (pozri Dodatok č. 3) Bezzásadoví kňazi a preláti vykladali jej učenie tak, aby podopreli svoje zdanlivé práva. Tak sa stal pápež takmer všeobecne uznávaným zástupcom Boha na zemi s nárokom na moc nad cirkvou i štátom.

Keď satan zbavil cirkev možnosti odhaliť jeho podvody, mohol už konať podľa svojej vôle. Biblické proroctvá predpovedali, že „bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon“.

(Dan 7,25) ^{GC 52} A o to sa tiež pokúsil. Aby formálne obráteným pohanom poskytol náhradu za uctievanie modiel a tým im uľahčil prijať kresťanstvo, zaviedol postupne do kresťanskej bohoslužby uctievanie obrazov a ostatkov. Nakoniec tento systém modloslužby zaviedli svojimi rozhodnutiami všeobecné cirkevné snemy. (pozri Dodatok č. 4) Aby dokonal znesväcujúce dielo, opovážil sa Rím vymazať z Božieho zákona druhé prikázanie, zakazujúce uctievanie obrazov a symbolov, a rozdeliť desiate prikázanie, kvôli zachovaniu počtu.

Ochota ustupovať pohanstvu otvorila cestu k ešte väčšiemu zanedbávaniu Božej autority. Prostredníctvom neposvätených vodcov cirkvi satan pozmenil aj štvrté prikázanie a pokúsil sa odstrániť starobylú sobotu, deň, ktorý Boh požehnal a posvätil. (1 Moj 2,2.3) Na jej miesto povýšil sviatok, ktorý zachovávali pohania ako „ctihodný deň slnka“. Pokus o túto zmenu nebol spočiatku verejný. V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Rozhodne uctievali Boha a verili, že Boží zákon je nemeniteľný, a preto úzkostlivo dodržiavali jeho predpisy. Satan však prefíkane pôsobil prostredníctvom svojich pomocníkov, aby dosiahol svoj cieľ. Aby sa pozornosť ľudí obrátila na nedeľu, bol tento deň vyhlásený za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia. V nedeľu sa začali konať bohoslužby. Sobota bola dosiaľ dňom odpočinku a bola stále posvätne uctievaná.

Ešte pred príchodom Pána Ježiša satan v snahe pripraviť si cestu pre dielo, ktoré plánoval dokončiť, naviedol Židov, aby sobotu zaťažili najprísnejšími požiadavkami, takže sa zachovávanie stalo bremenom. Sobotu tak postavil do nesprávneho svetla, ľudia začali hľadieť na tento deň s opovrhnutím ako na židovské nariadenie. Zatiaľ čo nedeľu považovali kresťania všeobecne ďalej za deň radosti, satan ich pritom viedol k tomu, ^{GC 53} aby sobotu prežívali ako deň pôstu, deň smútku a beznádeje, aby tak prejavili svoj odpor k židovstvu.

Začiatkom 4. storočia vydal cisár Konštantín nariadenie, ktorým vyhlásil nedeľu za verejný sviatok v celej Rímskej ríši. (pozri Dodatok č. 5) Deň slnka uctievali jeho pohanskí poddaní a zachovávali ho i kresťania. Cisár sa zámerne snažil spojiť protikladné záujmy pohanstva a kresťanstva. Žiadali to od neho ctižiadostiví a po moci túžiaci biskupi. Uvedomovali si, že ak budú kresťania i pohania svätiť rovnaký deň, uľahčí sa pohanom prijatie kresťanstva a tým vzrastie moc a sláva cirkvi. I keď mnohí bohabojní kresťania boli postupne vedení k tomu, aby považovali nedeľu za deň do istej miery posvätný, pravá sobota stále ostávala svätým Hospodinovým dňom a zachovávali ju podľa štvrtého prikázania.

Veľký podvodník svoje dielo neskončil. Rozhodol sa, že zhromaždí celý kresťanský svet pod svoju zástavu. Bude ho ovládať prostredníctvom svojho zástupcu, pyšného pápeža, ktorý sa vyhlasoval za Kristovho zástupcu. Svoj cieľ dosiahol pomocou poloobrátených pohanov a ctižiadostivých cirkevných hodnostárov milujúcich svet. Občas sa konali veľké snemy, na ktorých sa schádzali cirkevní hodnostári z celého kresťanského sveta. Takmer na každom sneme klesal význam Bohom ustanovenej soboty, zatiaľ čo význam nedele narastal. Tak sa stalo, že nakoniec kresťania uctievali pohanský sviatok ako Božie nariadenie, zatiaľ čo biblickú sobotu vyhlásili za pozostatok židovstva a tí, ktorí ju zachovávali, boli prekliati.

Veľkému odpadlíkovi sa podarilo vyvýšiť sa „nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu sa dáva božská česť“. (2 Tes 2,4) Odvážil sa zmeniť toto prikázanie Božieho zákona, ktoré neochvejne ľudstvu pripomína pravého a živého Boha. Štvrté prikázanie predstavuje Boha ako Stvoriteľa neba i zeme a tým ho odlišuje od všetkých nepravých bohov. ^{GC 54} Boh posvätil a oddelil siedmy deň ako deň odpočinku pre človeka práve preto, aby mu pripomínal skutočnosť stvorenia. Mal ľuďom navždy predstavovať živého Boha ako zdroj života, predmet úcty a uctievania. Satan sa snaží odviesť človeka od vernosti Bohu a od poslušnosti Božieho zákona, preto je jeho úsilie namierené predovšetkým proti tomu prikázaniu, ktoré označuje Boha ako Stvoriteľa.

V súčasnosti protestanti tvrdia, že Kristovo zmŕtvychvstanie v nedeľu urobilo z nedele kresťanskú sobotu. Ale chýba im dôkaz z Písma. Ježiš Kristus a ani jeho apoštolovia tomuto dňu nedávali takúto poctu. Zachovávanie nedele ako kresťanského ustanovenia má svoj pôvod v „tajomstve bezzákonnosti“ (2 Tes 2,7), ktoré začalo pôsobiť už za života apoštola Pavla. Kedy a ako uznal Pán tento výplod pápežstva? Aké pevné odôvodnenie môže byť dané pre zmenu, ktorú Písmo nepozná?

V 6. storočí bolo pápežstvo už upevnené. Za svoje sídlo si zvolilo cisárske mesto a rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu celej cirkvi. Pohanstvo nahradilo pápežstvo. Drak dal šelme „svoju moc i svoj trón i veľkú právomoc“. (Zj 13,2; pozri Dodatok č. 6) A tak začalo 1260 rokov pápežského útlaku, ako ho predpovedali proroctvá knihy Daniel a Zjavenie. (Dan 7,25; Zj 13,5-7) Kresťania sa museli rozhodnúť, či sa vzdajú svojej čistoty a prijmú pápežské obrady a bohoslužbu alebo budú tráviť život vo väzení, podstúpia smrť na mučidlách, na hranici alebo pod sekerou kata. Začali sa napĺňať Ježišove slová: „No, budú vás zrádzať i vlastní rodičia i bratia i príbuzní i priatelia a usmrtia niektorých z vás, a všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (Luk 21,16.17) Začalo sa prenasledovanie verných s väčšou zúrivosťou než predošlé prenasledovanie. Svet sa stal veľkým bojiskom. ^{GC 55} Po stáročia nachádzala Kristova cirkev útočisko v ústraní a v úkrytoch. Takto hovorí prorok: „A žena utiekla na púšť, kde má miesto, pripravené od Boha, aby ju tam živili tisíc dvesto šesťdesiat dní.“ (Zj 12,6)

Nástup rímskej cirkvi k moci znamenal začiatok doby temna. Nárastom jej moci sa zväčšovala temnota. Z Krista, pravého základu cirkvi, sa viera prenášala na rímskeho pápeža. Namiesto toho, aby ľudia verili v Božieho Syna a očakávali od neho odpustenie hriechov a večnú záchranu, vzhliadali k pápežovi, ku kňazom a prelátom, ktorým pápež udelil určitú moc. Ľudia mali veriť, že pápež je ich pozemský sprostredkovateľ a že k Bohu sa môžu priblížiť jedine jeho prostredníctvom. Učili ich, že pápež stojí na Božom mieste, a preto ho musia bezpodmienečne počúvať. Neuposlúchnutie jeho príkazov bolo dostatočným dôvodom, aby priestupníkov stihli najprísnejšie telesné i duchovné tresty. Tak sa záujem ľudí odvracal od Boha k omylným, blúdiacim a krutým ľuďom a ešte horšie, k samému kniežaťu temnoty, ktorý prostredníctvom nich prejavoval svoju moc. Hriech sa zahalil do rúcha svätosti. Kedykoľvek sa Písmo dostáva do pozadia a človek začne seba považovať za najvyššiu autoritu, môžeme očakávať len podvod, klam a neprávosť. S vyvyšovaním ľudských nariadení a tradícií sa stále prejavoval úpadok, ktorý je výsledkom zabúdania na Boží zákon.

Pre Kristovu cirkev to boli nebezpečné dni. Skutočne verných nasledovníkov pravdy zostalo málo. I keď pravda nebola nikdy ponechaná bez svedkov, v určitých dobách sa zdalo, že bludy a povery celkom zvíťazia a že pravé náboženstvo zo sveta vymizne. Na evanjelium sa zabúdalo, pritom sa však množili náboženské obrady a ľudia boli zaťažení bremenom prísnych požiadaviek.

Ľuďom vštepovali nielen to, aby vzhliadali k pápežovi ako ku svojmu zástupcovi pred Bohom, ale aby tiež verili, že sa môžu očistiť od hriechu svojimi vlastnými skutkami. Ďaleké púte, kajúcne skutky, uctievanie ostatkov, budovanie kostolov, kaplniek a oltárov, platenie veľkých príspevkov cirkvi – ^{GC 56} tieto a mnohé podobné skutky prikazovali ľuďom, aby tak zmiernili Boží hnev a získali Božiu priazeň – akoby bol Boh podobný človekovi, hneval sa pre malichernosti alebo sa dal uzmieriť darmi či kajúcnymi skutkami.

I keď vládla neresť, a to i medzi predstaviteľmi rímskej cirkvi, zdalo sa, že vplyv cirkvi stále rastie. Koncom 8. storočia začali stúpenci pápežstva tvrdiť, že v prvých storočiach mali rímski biskupi rovnakú duchovnú moc, akú majú teraz. Aby toto tvrdenie podopreli, potrebovali ho doložiť nejakým autoritatívnym dokladom. Na to ich naviedol otec lží. Mnísi vyhotovili falzifikáty starých spisov. Objavili sa uznesenia dávnych koncilov, ktoré do tej doby nikto nikdy nevidel, a dokladali, že zvrchovaná moc pápeža trvá už od najranejších dôb. A cirkev, ktorá odmietla pravdu, ochotne tieto podvrhy uznala. (pozri Dodatok č. 7)

Malá skupina verných, ktorí stavali na pravom základe, (1 Kor 3,10.11) bola zmätená, keď falošné učenie ničilo Božie dielo. Niektorí z nich – podobne ako stavitelia jeruzalemských hradieb za dní Nehemiáša – hovorili: „Klesá sila nosiča, a narúcaného prachu je mnoho, nuž my nebudeme môcť stavať na múre.“ (Neh 4,10) Unavení stálym bojom proti prenasledovaniu, podvodom, zlu a všetkým ostatným prekážkam, ktoré mohol vymyslieť len satan, aby maril ich dielo, stratili niektorí z verných staviteľov odvahu. A aby mali pokoj a zaistili svoje majetky i životy, odvrátili sa od pravého základu. No iní sa však nezľakli prenasledovania a nebojácne vyhlasovali: „Nebojte sa ich, ale pamätajte na Pána, veľkého a strašného.“ (Neh 4,14) Pokračovali v diele s mečom po boku. (Ef 6,17)

Rovnaká nenávisť a odpor voči pravde inšpirovala Božích nepriateľov v každej dobe a preto sa aj od Božích služobníkov vyžaduje rovnaká bdelosť a vernosť. ^{GC 57} Slová, ktoré Ježiš Kristus riekol prvým učeníkom, platia i jeho nasledovníkom na konci času: „A čo vám hovorím, všetkým hovorím – bdejte!“ (Mar 13,37)

Zdalo sa, že temnota je čoraz hustejšia. Uctievanie modiel zovšeobecnelo. Pred obrazmi sa zapaľovali sviečky a ľudia sa pred nimi modlili. Prevažovali úplne nezmyselné povery a zvyky. Povery ovládli mysle ľudí natoľko, že úplne potlačili zdravý rozum. Zatiaľ čo kňazi a biskupi milovali zábavu, prepadali zmyselnosti a skazenosti, dalo sa predpokladať, že ľud, ktorý od nich očakával, že ho budú viesť, upadne do nevedomosti a skazy.

Pápežská namyslenosť pokročila ďalej, keď v 11. storočí pápež Gregor VII. oznámil svetu dokonalosť rímskej cirkvi. Vo vyhlásení, ktoré vydal, tvrdil, že cirkev sa nikdy nezmýlila, ako to údajne hovorí Písmo. Ale v Písme také tvrdenie nenájdeme. Pyšný pápež si zároveň osoboval právo zosadzovať panovníkov. Vyhlásil, že jeho rozhodnutia nemôže zmeniť nikto, on však má právo zrušiť rozhodnutie všetkých. (pozri Dodatok č. 8)

Príkladnou ukážkou tyranskej povahy tohto obhajcu neomylnosti je jeho zaobchádzanie s nemeckým cisárom Henrichom IV. Pretože sa opovážil nerešpektovať autoritu Ríma, tomuto monarchovi oznámili, že bude vylúčený z cirkvi a zosadený z trónu. Henrich sa obával vyhrážok, že ho opustia jeho kniežatá, ktoré pápežov vyslanec podnecoval k vzbure proti nemu. Cítil, že je nevyhnutné, aby sa s Rímom zmieril. V sprievode svojej manželky a jedného verného sluhu prekročil uprostred zimy Alpy, aby sa pred pápežom pokoril. Keď dorazil k zámku, kde sa Gregor usídlil, uviedli ho bez jeho sprievodcov do vonkajšieho nádvoria a tam ho v krutej zime, s nepokrytou hlavou, bosými nohami a v chatrnom oblečení nechali čakať, kým pápež dovolí, aby pred neho predstúpil. ^{GC 58} Len po troch dňoch pôstu a spovedi, sa pápež rozhodol, že mu odpustí. Podmienil to tým, že cisár vyčká, kým mu pápež dovolí prevziať vladárske žezlo a začať vládnuť. Povzbudený týmto víťazstvom, začal Gregor vyhlasovať, že je jeho povinnosťou krotiť pýchu kráľov.

Aký protiklad je medzi pýchou tohto veľkňaza a pokorou a láskavosťou Krista, ktorý sa predstavuje ako Ten, kto prosí pri dverách ľudského srdca, aby mohol vstúpiť a priniesť odpustenie i pokoj a ktorý učil svojich učeníkov: „A ktokoľvek by chcel byť medzi vami prvým, bude vaším sluhom.“ (Mat 20,27)

Nasledujúce storočia boli svedkami ďalšieho šírenia bludov rímskej cirkvi. Ešte pred vznikom pápežstva vzbudzovalo učenie pohanských filozofov pozornosť a ovplyvňovalo cirkev. Mnohí povrchne obrátení kresťania i naďalej lipli na zásadách pohanskej filozofie. A nielen oni sami ju študovali ďalej, ale presviedčali ostatných, aby ju používali ako prostriedok pre šírenie vplyvu medzi pohanmi. Tým sa do kresťanskej viery dostali závažné bludy. Medzi nimi zaujala popredné miesto náuka o prirodzenej nesmrteľnosti človeka a jeho vedomia po smrti. Toto falošné pohanské učenie sa stalo základom, na ktorom Rím vybudoval vzývanie svätých a uctievanie Panny Márie. Z neho vzniklo tiež falošné učenie o večných mukách hriešnikov, čo bolo čoskoro zahrnuté do pápežskej vierouky.

Tak bola pripravená cesta na zavedenie ešte ďalšieho pohanského výmyslu, ktorý Rím nazýva očistcom a používa na zastrašovanie ľahkoverných a poverčivých ľudí. Toto bludné učenie tvrdí, že existuje akési miesto útrap, kde duše ľudí, ktoré si nezaslúžia večné zatratenie, musia pykať trest za svoje hriechy, a odtiaľ budú prijaté do neba, keď sa očistia od svojich hriechov. (pozri Dodatok č. 9) ^{GC 59}

Rím potreboval ešte ďalší vynález, aby mohol ťažiť zo strachu i hriešnosti svojich prívržencov. Toto bolo podporené učením o odpustkoch. Úplné odpustenie hriechov, a to minulých, prítomných i budúcich a oslobodenie od utrpenia a trestu sľubovali všetkým, ktorí sa zúčastnia ťaženia a vojen za rozšírenie pozemskej vlády pápeža, keď budú trestať jeho nepriateľov alebo hubiť všetkých, ktorí sa odvažujú popierať jeho duchovnú nadvládu. Ľudí učili, že ak dajú cirkvi peniaze, môžu sa zbaviť hriechov a môžu tiež vyslobodiť duše svojich mŕtvych priateľov, ktoré boli odsúdené na záhubu v plameňoch. Takýmto spôsobom Rím plnil svoje pokladnice a udržiaval svoju nádheru, prepych a nerestný spôsob života ľudí, ktorí o sebe vyhlasovali, že sú zástupcami Toho, ktorý nemal kam hlavu zložiť. (pozri Dodatok č. 10)

Obrad večere Pánovej, ktorý opisuje Písmo sväté, bol nahradený modloslužobnou obeťou pri omši. Pápežskí kňazi predstierali, že svojím nezmyselným mumlaním premieňajú obyčajný chlieb a víno na skutočné „telo a krv Ježiša Krista“. (Kardinál Wiseman, Skutočná prítomnosť tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista v požehnanej eucharistii, dokázaná z Písma, kap. 8, odd. 3, ods. 26) S rúhavou opovážlivosťou verejne vyhlasovali, že majú moc stvoriť Boha, všemohúceho Stvoriteľa. Od kresťanov potom pod trestom smrti žiadali, aby vyznávali vieru v tento blud, v toto nebo urážajúce kacírstvo. Mnohí, ktorí to odmietli, boli vydaní plameňom. (pozri Dodatok č. 11)

V 13. storočí bol zriadený najstrašnejší zo všetkých nástrojov pápežstva – inkvizícia. Predstaviteľov cirkevnej hierarchie na to naviedol sám knieža zla. Pri svojich tajných poradách ovládal satan a jeho anjeli myseľ zlých ľudí, zatiaľ čo neviditeľný stál uprostred nich Boží anjel, ktorý zaznamenával ich ohavné uznesenia a zapisoval také strašné činy, ktoré sa nikdy nemali objaviť pred ľudským zrakom. „Veľký Babylon“ bol „opitý krvou svätých“. Zohavené telá miliónov mučeníkov volali k Bohu, aby vykonal pomstu nad touto odpadlíckou mocou. ^{GC 60}

Pápežstvo sa stalo krutovládcom sveta. Králi a cisári sa klaňali nariadeniam rímskeho pápeža. Zdalo sa, že pápež rozhoduje o časnom i večnom osude ľudí. Po stáročia väčšina kresťanov prijímala učenie Ríma v plnom rozsahu a bez výhrad, úctivo konala jeho obrady a zachovávala jeho sviatky. Ctila a štedro podporovala jeho kňazov. Rímska cirkev nedosiahla nikdy väčšiu dôstojnosť, veľkoleposť a moc.

„Poludnie pápežstva bolo polnocou sveta.“ (J. A. Wylie, Dejiny protestantizmu, diel 1, kap. 4) Nielen prostí ľudia, ale ani kňazi skoro vôbec nepoznali Božie slovo. Predstavitelia cirkvi – tak ako kedysi farizeji – nenávideli svetlo, ktoré by odhalilo ich hriechy. Keď odstránili Boží zákon, ktorý je meradlom spravodlivosti, uplatňovali neobmedzenú moc a oddávali sa nerestiam bez hraníc. Prevládala lož a podvod, chamtivosť a neviazanosť. Ľudia sa neštítili žiadneho zločinu, aby dosiahli bohatstvo alebo postavenie. Paláce pápežov a prelátov boli miestom najohavnejších smilstiev. Niektorí z vládnucich pápežov sa dopúšťali takých odporných zločinov, že sa ich svetskí vládcovia snažili zosadiť ako netvorov, ktorých podlosť sa už nedala trpieť. Počas stáročí nezaznamenala Európa pokrok vo vede, umení ani v rozvoji civilizácie. Kresťanstvo bolo ochromené morálne i intelektuálne.

Stav sveta, v akom sa nachádzal pod rímskou nadvládou, bol strašným naplnením slov proroka Hozeáša: „Môj ľud bude vyhladený preto, že nieto známosti. Pretože si ty zavrhol známosť, zavrhnem i ja teba, aby si mi nekonal kňazskej služby, a pretože si zabudol na zákon svojho Boha, zabudnem i ja na tvojich synov.“ „Niet pravdy ani milosrdenstva ani známosti Božej v zemi. Kliatba, klamstvo, vražda, zlodejstvo a cudzoložstvo sa rozmohli a krv stíha krv.“ (Hoz 4,6.1.2) Také následky prinieslo odmietnutie Božieho slova.