REGISTER KNIHY

04. Valdenskí - Veľký spor vekov

Audio záznam
Vyvražďovanie Valdenských

GC 61 Temnota, ktorá prikryla zem počas dlhého obdobia pápežskej nadvlády, nemohla celkom zastrieť svetlo pravdy. V každej dobe tu boli ľudia, ktorí svedčili o Bohu, verili v Ježiša Krista ako jediného sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom, považovali Bibliu za jediné pravidlo života a svätili pravú sobotu. Koľko vďaky svet dlhuje týmto ľuďom, to sa ich potomkovia nikdy nedozvedia. Upaľovali ich ako kacírov, ich pohnútky spochybňovali, charakter očierňovali, ich spisy boli ničené alebo prekrúcané. Napriek tomu títo svedkovia zostali pevní a po dlhé roky uchovávali čistú vieru ako sväté dedičstvo pre prichádzajúce generácie.

Dejiny Božieho ľudu počas stáročí temna sú zapísané v nebi, no ľudské záznamy im venujú len málo pozornosti. Niekoľko zmienok o verných Božích nasledovníkoch môžeme nájsť v žalobách ich prenasledovateľov. Rím sa snažil potlačiť každý náznak nesúhlasu so svojím učením či rozhodnutiami. Snažil sa zničiť všetko, čo považoval za kacírske, či šlo o ľudí alebo spisy. Prejav nedôvery alebo zapochybovanie o pravdivosti pápežských dogiem stačil na to, aby prišli o život bohatí i chudobní, vysoko postavení či prostí ľudia. Rím sa tiež snažil odstrániť záznamy o krutostiach, ktoré páchal na všetkých svojich odporcoch. Pápežské koncily nariadili zničiť všetky knihy a spisy, ktoré tieto záznamy obsahovali. GC 62 Pred vynájdením tlače existovalo len málo kníh a to ešte v takej forme, že sa sotva dali dobre zachovať. Preto sa Rímu dalo len veľmi ťažko zabrániť, aby neuskutočnil svoj zámer.

Žiadne spoločenstvo veriacich v dosahu právomoci Ríma sa nemohlo dlho tešiť slobode svedomia. Akonáhle pápežstvo získalo moc, snažilo sa potlačiť všetkých, ktorí odmietali uznať jeho nadvládu. Postupne sa všetci veriaci podriadili jeho moci.

Kresťanstvo vo Veľkej Británii zapustilo korene veľmi skoro. Evanjelium, ktoré Briti prijali v prvých storočiach, nebolo nakazené rímskym odpadlíctvom. Jediným darom z Ríma pre Britov bolo prenasledovanie pod vedením pohanských cisárov, ktoré doľahlo až k týmto vzdialeným brehom. Mnohí kresťania, ktorí utiekli pred prenasledovaním z Anglicka, našli útočisko v Škótsku, odkiaľ sa pravda dostala do Írska. Vo všetkých týchto krajinách ju ľudia radostne prijímali. (pozri Dodatok č. 12)

Keď Anglicko obsadili Sasi, prevládlo v krajine pohanstvo. Dobyvatelia neboli ochotní nechať sa poučovať svojimi otrokmi. Kresťania museli hľadať útočisko v neprístupných horách a močariskách. Svetlo – na čas skryté – však neprestalo svietiť. V Škótsku zažiarilo o storočie neskôr s takým jasom, že osvietilo i vzdialené krajiny. Z Írska pochádzal zbožný muž Columbo, ktorý so svojimi spolupracovníkmi zhromažďoval okolo seba rozptýlených veriacich na osamelom ostrove Iona a urobil z ostrova stredisko svojho misijného pôsobenia. Medzi jeho evanjelistami bol tiež človek, ktorý zachovával biblickú sobotu, a tak sa pravda o sobote dostala medzi ľud. Na ostrove Iona bola založená škola, z ktorej vychádzali misionári nielen do Škótska a Anglicka, ale i do Nemecka, Švajčiarska, ba dokonca i do Talianska.

Rím sa však zameral na Britániu a rozhodol sa priviesť ju pod svoju vládu. V 6. storočí sa jeho misionári podujali obrátiť pohanských Sasov. GC 63 Povýšeneckí barbari ich ochotne prijali a misionárom sa podarilo tisíce Sasov obrátiť na rímske náboženstvo. Pri svojej činnosti sa vyslanci Ríma a obrátení Sasovia stretávali s pôvodnými kresťanmi. Medzi nimi sa prejavoval zarážajúci rozdiel. Pôvodní kresťania boli jednoduchí, skromní, ich povahy, učenie a zvyky zodpovedali Písmu, zatiaľ čo misionári a ich nasledovníci verili poverám, správali sa povýšenecky a naduto. Rímsky vyslanec žiadal, aby pôvodné kresťanské zbory uznali zvrchovanosť rímskeho veľkňaza. Angličania pokojne odpovedali, že chcú milovať všetkých ľudí, pápež však nie je oprávnený vládnuť nad cirkvou a že mu môžu preukazovať len takú poddanosť ako každému inému Kristovmu nasledovníkovi. Rím sa pokúsil ešte niekoľkokrát získať ich poddanosť. Ale títo skromní kresťania, udivení spupnosťou rímskych vyslancov, vždy rozhodne odpovedali, že nepoznajú iného majstra než Krista. Následne pápežstvo ukázalo svojho pravého ducha. Rímsky vyslanec vyhlásil: „Ak nechcete prijať bratov, ktorí vám prinášajú pokoj, stretnete sa s nepriateľmi, ktorí vám prinesú vojnu. Ak sa nechcete spojiť s nami, aby sme ukázali Sasom cestu života, dostanete od nich smrteľnú ranu.“

(J. H. Merle D’Aubigné, Dejiny reformácie 16. storočia, zv.17, kap. 2) Neboli to len vyhrážky. Svedkovia biblickej viery zakúsili, čo sú to vojny, intrigy a podvody, až boli zbory pôvodných kresťanov v Británii zničené alebo donútené podriadiť sa pápežskej moci.

V krajinách, do ktorých nesiahala moc Ríma, žili po stáročia skupiny kresťanov, ktoré zostali takmer nedotknuté pápežskou skazenosťou. Boli však obklopené pohanstvom a v priebehu stáročí ich ovplyvňovali pohanské bludy. Bibliu stále pokladali za jediné pravidlo viery a zostávali verní mnohým jej pravdám. Títo kresťania verili v nemennosť Božieho zákona a svätili sobotu podľa štvrtého prikázania. Zbory, ktoré zachovávali túto vieru a žili podľa nej, existovali v strednej Afrike a medzi Arménmi v Ázii. GC 64

Medzi tými, ktorí vzdorovali pápežskej moci najviac, vynikli valdenskí. Práve v zemi, kde malo pápežstvo svoje hlavné sídlo, sa prejavil najrozhodnejší odpor proti jeho bludom a skazenosti. Stáročia si zbory v Piemonte udržali svoju nezávislosť. Nakoniec však prišla doba, keď Rím trval na tom, že sa musia podriadiť. Po neúspešných bojoch proti rímskej tyranii museli vodcovia týchto zborov uznať nadvládu moci, ktorej sa zdanlivo podrobil celý svet. Niektorí z nich sa však odmietli podriadiť moci pápežov alebo prelátov. Boli odhodlaní zostať verní Bohu a uchovať si rýdzosť a prostotu svojej viery. Došlo k rozdeleniu. Tí, ktorí sa držali prvotnej viery, sa oddelili. Niektorí z nich opustili rodné Alpy a vztýčili zástavu pravdy v iných krajinách. Iní sa uchýlili do odľahlých roklín a do skalných útesov v horách a tam slobodne uctievali Boha.

Viera, ktorú po stáročia uchovávali a šírili valdenskí kresťania, sa podstatne líšila od falošného učenia Ríma. Ich náboženské učenie vychádzalo z písaného Božieho slova, z pravej kresťanskej vierouky. Títo chudobní roľníci, žijúci v ústraní, odlúčení od sveta – spojení každodennou ťažkou prácou so svojimi stádami a na svojich viniciach – nedospeli k pravde vlastným zápasom proti bludom a dogmám padlej cirkvi. Neobjavili nejakú novú vieru. Ich viera bola dedičstvom po otcoch. Zápasili o vieru apoštolskej cirkvi – „vieru, raz ta danú svätým“. (Júda 3) „Cirkev na púšti“ a nie pyšná kňazská hierarchia tróniaca v hlavnom meste vtedajšieho sveta, bola pravou Kristovou cirkvou, strážcom pokladov pravdy, ktoré Boh zveril svojmu ľudu, aby ho odovzdal svetu. GC 65

K hlavným príčinám, ktoré viedli k odluke od rímskej cirkvi, patrila najmä nenávisť Ríma k biblickej sobote. Pápežská moc odmietla pravdu, ako to predpovedali biblické proroctvá. Boží zákon bol pošliapaný do prachu, zatiaľ čo sa uprednostňovali ľudské tradície a zvyklosti. Cirkvi, ktoré sa podriadili pápežskej nadvláde, boli veľmi skoro donútené, aby uctievali nedeľu ako deň odpočinku. V záplave bludov a povier boli mnohí natoľko zmätení – a to i praví Boží nasledovníci – že sobotu síce svätili, ale nepracovali ani v nedeľu. Toto však pápežských vodcov neuspokojilo. Žiadali nielen, aby svätili nedeľu, ale aj znevažovali sobotu. Vyhrážali sa najostrejšími slovami tým, ktorí sa opovážia preukazovať jej úctu. Iba únik z moci Ríma umožnil niektorým nerušene sa riadiť Božím zákonom. (pozri Dodatok č. 13)

Valdenskí patrili medzi prvé skupiny ľudí v Európe, ktoré mali preklad Písma svätého. (pozri Dodatok č. 14) Stáročia pred reformáciou vlastnili rukopisy prekladu Biblie vo svojom materinskom jazyku. Mali čistú a nefalšovanú pravdu, a preto sa stali terčom nenávisti a prenasledovania. Vyhlasovali, že rímska cirkev je odpadlým Babylonom z knihy Zjavenie a s nasadením vlastných životov odrážali jej zlý vplyv. Pod tlakom dlhotrvajúceho prenasledovania urobili niektoré ústupky vo viere a postupne odstupovali od zásad, iní sa však pevne držali pravdy. Počas stáročí temna a odpadlíctva to boli valdenskí, ktorí popierali zvrchovanosť Ríma, odmietali uctievanie obrazov ako modloslužbu a zachovávali pravú sobotu. Zachovali svoju vieru i v časoch najtvrdšieho prenasledovania. Hoci ich ohrozovali savojské zbrane a rímske mučidlá, zostali verní Božiemu slovu a obhajovali Božiu česť.

Za mohutnými horskými masívmi – útočiskom prenasledovaných a utláčaných vo všetkých dobách – našli valdenskí úkryt. GC 66 Práve tu udržiavali svetlo pravdy horiace uprostred temnoty stredoveku. Svedkovia pravdy zostali verní starej viere, ktorá pretrvala tisícročia.

Boh pripravil pre svoj ľud veľkolepý chrám. Jeho mohutnosť zodpovedala veľkosti pravdy, ktorú strážili. Hory sa stali pre verných vyhnancov symbolom Hospodinovej nemennej spravodlivosti. Ukazovali svojim deťom na vrchy týčiace sa nad nimi v nemennej dôstojnosti a rozprávali im o Bohu, „u ktorého nieto zmeny alebo nejakého obratu zatônenia“ (Jak 1,17), a ktorého slovo je trvalé ako nemenné hory. Boh stvoril hory a dal im ich stabilitu. Žiadna ruka, ale iba Nekonečná moc nimi môže pohnúť z miesta. Podobne Boh ustanovil svoj zákon, základ svojej vlády na nebi i na zemi. Človek svojou rukou môže zasiahnuť svojich blížnych a zničiť ich životy, ľudská ruka však nemôže vytrhnúť hory zo základov a uvrhnúť ich do mora, rovnako ako nemôže zmeniť prikázania Božieho zákona alebo zmariť jediný z Božích sľubov daných ľuďom, ktorí plnia jeho vôľu. Boží služobníci majú byť takí rozhodní v zachovávaní Božieho zákona, ako pevné sú hory.

Vrchy, lemujúce hlboké údolia, boli trvalými svedkami Božej stvoriteľskej moci a stále pripomínali jeho starostlivosť a ochranu. Títo pútnici sa naučili milovať tiché symboly Hospodinovej prítomnosti. Nesťažovali sa na svoj neľahký údel, nikdy neboli na horských samotách osamelí. Ďakovali Bohu, že im poskytol útulok pred hnevom a krutosťou ľudí. Radovali sa, že ho môžu slobodne uctievať. Keď ich nepriatelia prenasledovali, poskytli im hory často bezpečnú ochranu. Z nejedného strmého útesu zneli ich chvály Bohu a rímske vojská nemohli ich piesne chvály umlčať.

Zbožnosť týchto Kristových nasledovníkov bola čistá a jednoduchá. GC 67 Pravdu si cenili viac než domov a pôdu, viac než priateľov, príbuzných, dokonca viac než vlastný život. Tieto zásady sa snažili úprimne vštepiť do sŕdc mladých. Od najútlejšieho veku učili svoje deti poznávať Písmo a viedli ich úzkostlivo plniť požiadavky Božieho zákona. Opisy Biblie boli vzácnosťou, preto sa texty Písma učili naspamäť. Mnohí z nich vedeli naspamäť veľké časti Starého i Nového zákona. Myšlienky o Bohu im splývali s krásnymi prírodnými výjavmi a s každodenným požehnaním. Malé deti sa učili vďačne hľadieť na Boha, darcu všetkého dobrého.

Nežní a láskaví rodičia príliš milovali svoje deti, a preto im nedovolili presadzovať vlastnú vôľu. Čakal ich život plný skúšok a ťažkostí, možno aj mučenícka smrť. Od detstva ich učili znášať ťažkosti, aby sa dokázali podriadiť, ale pritom mysleli a konali samostatne. Od najútlejšieho veku sa učili niesť zodpovednosť, hovoriť rozvážne a chápať múdrosť mlčania. Jediné unáhlené slovo v prítomnosti nepriateľov mohlo ohroziť život nielen toho, kto ho povedal, ale i životy stovák jeho spolubratov. Tak, ako vlci prenasledujú svoju korisť, prenasledovali nepriatelia pravdy tých, ktorí sa odvážili žiadať náboženskú slobodu.

Valdenskí obetovali pozemský blahobyt kvôli pravde. S vytrvalou trpezlivosťou ťažko dreli na svoj chlieb. Starostlivo obrábali každý kúsoček ornej pôdy medzi horami. Údolia i menej úrodné horské stráne obrábali tak, aby dávali čo najvyššie výnosy. Šetrnosť a prísne odriekanie tvorili súčasť výchovy, ktorú odovzdávali svojim deťom ako jediné dedičstvo. Naučili sa, že život je podľa Božej vôle školou disciplíny a že svoje potreby môžu uspokojiť len vlastnou prácou, prezieravosťou, starostlivosťou a vierou. Tento postup bol namáhavý a únavný, ale správny a užitočný. Práve to hriešny človek potrebuje. Je to škola, ktorú Boh poskytuje, aby ho vychoval a rozvinul. GC 68 I keď valdenskí viedli mladých ľudí k tvrdej práci, nezanedbávali rozvoj ich intelektuálnych schopností. Vštepovali im vieru, že všetky ich sily a schopnosti patria Bohu a že ich majú zdokonaľovať a rozvíjať pre Božiu službu.

Valdenské zbory sa čistotou a jednoduchosťou podobali apoštolskej cirkvi. Odmietali nadvládu pápeža a prelátov a pokladali Bibliu za jedinú, najvyššiu a neomylnú autoritu. Ich kazatelia, na rozdiel od panovačných rímskych kňazov, nasledovali príklad svojho Majstra, ktorý „neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil“. (Mat 20,28) Pásli Božie stádo, vodili ho na zelené pastviny a k živým prameňom svätého Božieho slova. Valdenskí sa nezhromažďovali v nádherných chrámoch alebo vo veľkolepých katedrálach, ale ďaleko od všetkých pomníkov ľudskej pýchy a pompéznosti – v tieni hôr, v alpských údoliach a v dobách nebezpečenstva v niektorých zo skalných pevností, aby tam počúvali slová pravdy z úst Kristových služobníkov. Kazatelia nielen hlásali evanjelium, ale navštevovali tiež chorých, vyučovali deti, napomínali blúdiacich, pomáhali urovnávať spory a nastoľovať súlad a bratskú lásku. V dobách mieru žili z dobrovoľných darov členov. Každý z nich sa však podobne ako Pavel, ktorý zhotovoval stany, vyučil nejakému remeslu či povolaniu, ktorým si v prípade potreby zarábal na živobytie.

Kazatelia vyučovali tiež mládež. Pomáhali jej získať všeobecné vzdelanie. Hlavnú pozornosť však venovali štúdiu Biblie. Matúšovo a Jánovo evanjelium sa mládež učila naspamäť, podobne ako epištoly. Mladí ľudia takisto opisovali Bibliu. Niektoré rukopisy obsahovali celé Písmo, iné len výňatky spolu so zrozumiteľnými výkladmi textu, ktoré napísal niekto, kto dokázal vykladať Písmo. Tak sa šírili poklady pravdy, ktoré nepriatelia dlho ukrývali a utajovali, pretože sa sami chceli vyvyšovať nad Boha. GC 69

Trpezlivo a neúnavne, často v hlbokých tmavých jaskyniach za svetla fakieľ opisovali Bibliu verš po verši, kapitolu po kapitole. Božie dielo napredovalo a zjavená pravda žiarila ako rýdze zlato. Mohli si to uvedomiť len tí, ktorí boli do diela priamo zapojení, práve vďaka skúškam a utrpeniu, ktoré pre ňu podstúpili. Týchto verných pracovníkov obklopovali nebeskí anjeli.

Satan viedol pápežských kňazov a prelátov, aby pochovali slovo pravdy pod nános smetí bludov, klamov a povier. Podivuhodným spôsobom sa však slovo pravdy zachovalo v celom období temna. Slovo pravdy nenieslo pečať človeka, ale pečať Božiu. Ľudia vyvíjali neúnavné úsilie, aby zatemnili jasný a zrejmý zmysel Písma a snažili sa ho postaviť do rozporu s vlastným znením. No podobne ako dúha nad hlbinami, aj Božie slovo pretrvá búrky, ktoré ho chcú zničiť. Podobne ako sú bohaté žily zlata a striebra ukryté pod povrchom zeme, takže všetci, ktorí ich chcú získať, musia usilovne kopať, tak Písmo obsahuje poklady pravdy, ktoré môže odhaliť iba usilovný, pokorný a zbožný hľadač. Boh si prial, aby Biblia bola učebnicou pre všetkých ľudí – v detstve, v mladom veku i v dospelosti, aby ju všetci študovali po celý život. Zveril ľudstvu svoje slovo ako zjavenie samého seba. Každá novopoznaná pravda ukazuje v novom svetle povahu jej Pôvodcu. Boh umožnil ľuďom štúdiom Biblie sa lepšie zoznámiť so svojím Tvorcom a poznať jeho vôľu. Biblia je prostriedkom komunikácie medzi Bohom a človekom.

I keď valdenskí považovali „bázeň pred Hospodinom“ za začiatok múdrosti, neprehliadali význam styku so svetom, dôležitosť poznania ľudí i aktívneho života, a preto stále rozširovali svoje vedomosti a zdokonaľovali svoje poznanie. GC 70 Zo svojich škôl v horách vysielali niektorých mladých ľudí do vzdelávacích ústavov do miest vo Francúzsku alebo v Taliansku, kde získali väčšiu možnosť študovať, premýšľať a pozorovať než v ich rodných Alpách. Týmto mladým ľuďom hrozilo pokušenie, videli rôzne neresti, stretli sa so zákernými satanovými pomocníkmi, ktorí ich zvádzali tými najnebezpečnejšími podvodmi a najrafinovanejšími bludmi. V detstve však dostali takú výchovu, že na to všetko boli pripravení.

V školách, do ktorých prichádzali, sa nesmeli nikomu príliš zdôverovať. Odev mali upravený tak, aby v ňom mohli ukryť svoj najväčší poklad – vzácne opisy Písma. Tieto rukopisy, ovocie usilovnej práce trvajúcej mnoho mesiacov, ba rokov, nosili stále pri sebe, bez toho, aby vzbudili podozrenie. Opatrne zverovali časti týchto opisov ľuďom, o ktorých sa domnievali, že sú ochotní prijať pravdu. Mladí valdenskí boli vychovávaní už v náručí svojich matiek s cieľom pochopiť a verne plniť svoju úlohu. Práve v týchto vzdelávacích ústavoch získavali stúpencov pravej viery a často sa stalo, že zásady pravej viery prenikli do celej školy. Stúpenci pápežstva nemohli ani pri dôkladnom pátraní zistiť, odkiaľ takzvané „zhubné kacírstvo“ pochádza.

Kristov duch je duch misijný. Prvým želaním obráteného srdca je priviesť aj iných ľudí k Spasiteľovi. To bol postoj valdenských kresťanov. Cítili, že Boh od nich žiada viac, než len aby zachovali čistú pravdu vo svojich zboroch. Cítili, že na nich spočíva vážna zodpovednosť za šírenie svetla ľuďom, ktorí žili v tme. Mocou Božieho slova sa snažili zlomiť jarmo, ktoré na nich uvalil Rím. Valdenskí kazatelia boli vychovávaní k misijnej práci. Od každého, kto sa chcel stať kazateľom, sa očakávalo, že najskôr získa skúsenosti evanjelistu. Každý musel slúžiť najskôr tri roky na nejakom misijnom poli, až potom sa mohol ujať práce v domácom zbore. GC 71 Misijná služba vyžadovala sebazaprenie a obeť. Bola to vhodná príprava pre kazateľský život v čase ťažkých skúšok. Mladí ľudia, vysvätení pre duchovnú službu, nemali pred sebou vyhliadky na pozemské bohatstvo alebo slávu. Čakal ich život ťažkej práce a nebezpečenstva, možno i údel mučeníkov. Valdenskí misionári pracovali vždy v dvojiciach, podobne ako Pán Ježiš vysielal svojich učeníkov. S každým mladým mužom obvykle odchádzal starší a skúsenejší pracovník, viedol ho a zodpovedal za jeho ďalší rozvoj. Od mladého pracovníka sa očakávalo, že sa bude riadiť pokynmi staršieho. Títo spolupracovníci neboli stále spolu, ale často sa schádzali pri modlitbách, radili si navzájom a posilňovali vo viere.

Keby boli prezradili účel svojho pôsobenia, znamenalo by to ich porážku. Preto tak starostlivo tajili svoj pravý zámer. Každý kazateľ ovládal nejaké remeslo alebo živnosť a pod zámienkou svetského povolania plnili títo misionári svoje pravé poslanie. Veľmi často vystupovali ako obchodníci alebo kupci. „Predávali hodváb, šperky a iný tovar, ktorý bolo možné dostať len na vzdialených trhoch, a boli preto vítaní ako obchodníci tam, kde ich ako misionárov neprijali.“ (Wylie, diel 1, kap. 7) Pritom však v srdci prosili Boha, aby im dal múdrosť ponúkať ľuďom poklady vzácnejšie než zlato a drahé kamene. Nosili so sebou dobre ukryté opisy Biblie, buď jej časti alebo celé Písmo a ak sa im naskytla príležitosť, upozorňovali svojich zákazníkov na tieto rukopisy. Často tým vzbudili záujem o Božie slovo a radi nechali časť Písma ľuďom, ktorí po ňom zatúžili.

Pôsobenie týchto misionárov začalo v rovinách a údoliach na úpätí ich rodných hôr, no čoskoro sa rozšírilo omnoho ďalej. Bosí, v hrubých jednoduchých šatách, v akých chodil ich Majster, prechádzali veľkými mestami a prenikali až do vzdialených krajín. Všade zasievali vzácne semeno pravdy. Kadiaľ prešli, vznikali zbory a krv mučeníkov vydávala svedectvo o pravde. Kristov deň ukáže bohatú žatvu spasených ľudí, ktorú prinieslo pôsobenie týchto verných mužov. GC 72 Božie slovo sa šírilo ticho a nenápadne v kresťanských krajinách, ľudia ho radostne prijímali do svojich domovov i sŕdc.

Pre valdenských nebolo Písmo len záznamom o tom, ako Boh zaobchádzal s ľuďmi v minulosti, a zjavením toho, akú majú teraz ľudia zodpovednosť a povinnosť, ale aj správou o nebezpečenstvách a slávnej budúcnosti. Verili, že koniec všetkých vecí nie je ďaleko. Čím viac s modlitbou a slzami skúmali Bibliu, tým viac na nich pôsobili jej drahocenné výroky a tým viac si uvedomovali svoju povinnosť podeliť sa s druhými o jej zachraňujúcu pravdu. Zo stránok Písma pochopili plán záchrany človeka a vo viere v Pána Ježiša nachádzali útechu, nádej a pokoj. Čím viac Božie svetlo osvecovalo ich rozum a prinášalo radosť do ich sŕdc, tým viac túžili osvietiť jeho svetlom ostatných ľudí, ktorí žili v temnote pápežských bludov.

Sledovali, ako sa mnohí ľudia pod vedením pápeža a kňazov márne snažia dosiahnuť odpustenie hriechov tým, že trýznia svoje telá. Títo ľudia boli zameraní len na seba, pretože im kňazi vštepovali, že spasenie dosiahnu svojimi dobrými skutkami. Stále mysleli na svoju hriešnosť, báli sa, že neuniknú Božiemu hnevu, trápili svoje duše i svoje telá, ale aj tak nenachádzali úľavu. Rím svojím učením takto spútal ľudí s citlivým svedomím. Tisíce takýchto ľudí opúšťalo priateľov a príbuzných a trávili život v kláštorných celách. Častými pôstmi a krutým bičovaním, nočným bdením a mnohohodinovými modlitbami na kolenách, na studených, vlhkých podlahách vo svojich smutných celách, dlhými púťami, pokorujúcimi kajúcnymi skutkami a strašným mučením sa tisíce ľudí márne snažilo získať pokoj. Deptaní vedomím hriechu a prenasledovaní strachom z Božieho hnevu, prežívali muky, kým sa od vyčerpania nezrútili a bez jediného lúča svetla a nádeje neklesli do hrobu. GC 73

Valdenskí túžili priniesť týmto hladným dušiam chlieb života, otvoriť im posolstvo pokoja, obsiahnuté v Božích sľuboch a povedať im, že Kristus je jedinou nádejou na záchranu. Učenie, že dobré skutky môžu odčiniť prestúpenie Božieho zákona, pokladali za falošné. Spoliehanie na ľudské zásluhy odporuje učeniu o nekonečnej Kristovej láske. Ježiš zomrel ako obeť za človeka, pretože hriešne ľudstvo nemôže vykonať nič pre to, aby sa zmierilo s Bohom. Zásluhy ukrižovaného a vzkrieseného Spasiteľa sú základom viery kresťana. Človek je závislý od Krista a jeho spojenie s ním musí byť také tesné, ako tesne je spätý každý úd s telom alebo ako sa vetvy spájajú s kmeňom.

Učenie v cirkvi viedlo ľudí k tomu, že Boha i Ježiša Krista považovali za prísneho, zachmúreného a neprístupného. Spasiteľa predstavovali tak, akoby nemal s hriešnym človekom súcit, a preto potrebuje prostrednícku službu kňazov a svätých. Ľudia, ktorých myseľ bola osvietená Božím slovom, chceli predstaviť ostatným Ježiša ako súcitného a milujúceho Spasiteľa, ktorý s otvorenou náručou volá všetkých ľudí i s ich bremenami hriechu, s ich starosťami a obavami. Snažili sa odstrániť prekážky, ktoré satan navŕšil týmto ľuďom do cesty, aby nemohli poznať Božie sľuby a nešli priamo ku Kristovi, aby mu nevyznávali svoje hriechy a neprijali odpustenie a pokoj.

Valdenskí misionári nadšene odhaľovali záujemcom vzácne pravdy evanjelia. Obozretne rozširovali starostlivo opísané časti Písma svätého. Ich najväčšou radosťou bolo poskytnúť nádej takému hriešnikovi, ktorý si uvedomoval svoju hriešnosť a ktorý dosiaľ poznal len Boha pomsty, pripraveného vykonať spravodlivosť. GC 74 S chvejúcim sa hlasom a so slzami v očiach, často na kolenách zoznamovali svojich blížnych s Božími sľubmi, v ktorých je jediná nádej hriešnika. Svetlo pravdy tak prenikalo do zatemnených myslí a odstraňovalo mraky skľúčenosti, kým Ježiš Kristus – Slnko spravodlivosti – zažiaril v ich srdciach a priniesol im svojimi lúčmi uzdravenie. Často museli niektorú časť Písma prečítať niekoľkokrát, pretože si ju poslucháči priali počuť opakovane, akoby sa chceli uistiť, že počuli správne. Poslucháči si priali znovu počuť najmä slová: „Krv Ježiša Krista, jeho Syna, očisťuje nás od každého hriechu.“ (1 Ján 1,7) „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,14.15)

Mnohí ľudia sa nedali oklamať tvrdeniami Ríma. Pochopili, aké zbytočné sú príhovory ľudí alebo anjelov za hriešnika. Keď pravé svetlo preniklo do ich myslí, radostne volali: „Kristus je mojím kňazom, jeho krv je mojou obeťou, jeho oltár je mojou spovednicou.“ Spoľahli sa plne na zásluhy Pána Ježiša a opakovali si slová: „A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu.“ (Žid 11,6) „A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,12)

Niektorým utrápeným ľuďom sa uistenie o láske Spasiteľa zdalo príliš krásne, než aby mu mohli uveriť. Prinieslo im však veľkú úľavu, zaliala ich taká záplava svetla, že si pripadali ako v nebi. S dôverou uchopili Kristovu ruku, ich nohy zostali stáť na „Skale vekov“. Stratili strach zo smrti. Teraz už boli ochotní ísť do väzenia alebo dať sa upáliť, ak by tým mohli osláviť meno svojho Vykupiteľa.

Valdenskí misionári prednášali a čítali Božie slovo na tajných miestach, niekedy len jednému poslucháčovi, inokedy malej skupine ľudí, ktorí túžili po svetle a pravde. Takýmto spôsobom často trávili celé noci. Úžas a obdiv poslucháčov bol často taký veľký, že hlásatelia Božej milosti museli prerušiť čítanie, aby poslucháči mohli plne pochopiť zvesť o spasení GC 75 Zneli i slová ako: „Prijme Boh naozaj moju obeť? Usmeje sa na mňa? Odpustí mi?“ Ako odpoveď mohli počuť slová Písma: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obtiažení, a ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11,28)

Prijímali vierou zasľúbenie a radostne volali: „Už nemusím konať dlhé púte, nemusím chodiť na sväté miesta. Môžem prísť k Pánu Ježišovi taký, aký som, i keď som hriešny a biedny, a Kristus neodmietne pokornú prosbu. ‚Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy.‘ I mne, áno aj mne môže byť odpustené.“

Ľudské srdcia napĺňala záplava čistej radosti. Títo šťastní ľudia oslavovali meno Ježiša, chválili ho a ďakovali mu. Šťastní ľudia sa vracali do svojich domovov, aby šírili ako najlepšie vedeli svetlo a svoju novú skúsenosť – to, že našli pravú a živú „cestu“. Zo slov Písma zaznievala do sŕdc ľudí, ktorí túžili po pravde, podivuhodná a posvätná moc. Bol to Boží hlas, ktorý presviedčal poslucháčov.

Posol pravdy potom pokračoval vo svojej ceste. Jeho skromný zjav, jeho úprimnosť, vierohodnosť a oddanosť Bohu vzbudzovali často pozornosť. V mnohých prípadoch sa ho poslucháči ani nepýtali, odkiaľ prichádza alebo kam ide. Boli tak ohromení, najskôr prekvapením a neskôr vďačnosťou a radosťou, že im ani nenapadlo, aby sa ho na to spýtali. Keď ho žiadali, aby šiel s nimi do ich domovov, odpovedal, že musí navštíviť stratenú ovcu zo stáda. Často si potom kládli otázku: Nebol to náhodou anjel z neba?

V mnohých prípadoch už posla pravdy nikdy nevideli. Odobral sa do iných krajov alebo dožil svoj život v nejakom väzení, možno zložil kosti na mieste, kde vydal svedectvo o pravde.

GC 76 Slová, ktoré zanechal, sa však nedali zničiť, pôsobili ďalej v ľudských srdciach a ich blahodarné výsledky budú známe len v deň súdu.

Valdenskí misionári prenikali do satanovho kráľovstva a vzbudzovali pozornosť mocností temna. Knieža zla sledoval každú snahu o šírenie pravdy a vyvolával strach a obavy svojich podriadených. Predstavitelia rímskej cirkvi spoznali, že pôsobenie skromných pocestných vyvoláva nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo ich záujmy. Keby dovolili, aby svetlo pravdy nerušene žiarilo, zmietlo by ťažké mraky bludu, ktoré zastierali ľud. Ľudia by sa zamerali len na Boha, a to by mohlo nakoniec podkopať nadvládu Ríma.

Už samotná existencia ľudí, ktorí si zachovali vieru starej cirkvi, nezvratne svedčila o odpadlíctve Ríma, a preto vyvolávala rozhorčenú nenávisť a prenasledovanie. Rím tiež nemohol zniesť urážku, že valdenskí sa odmietli vzdať Písma. Preto sa rozhodol, že ich zničí. Tak sa začali hrozné križiacke boje proti Božiemu ľudu, ktorý našiel domov v horách. Inkvizítori sa vydali po ich stopách a prípad nevinného Ábela, ktorý padol vražednou rukou Kaina, sa mnohokrát opakoval.

Znovu a znovu bola pustošená ich úrodná pôda, ich obydlia, zbúrali ich modlitebne, takže tam, kde kedysi boli kvitnúce polia a domovy bohabojného, pracovitého ľudu, zostala len púšť. Ako sa divá šelma ešte viac rozzúri, keď ucíti krv, tak besnenie pápežencov vzrástlo, keď videli utrpenie svojich obetí. Mnohých svedkov pravej viery prenasledovali po horách a údoliach, skrývali sa v hlbokých lesoch a v skalách.

Proti mravnému charakteru prenasledovaných sa nedala vzniesť ani najmenšia námietka. Aj ich nepriatelia o nich prehlasovali, že sú mierumilovní, pokojní a zbožní ľudia. Ich jediným previnením bolo, že neuctievali Boha tak, ako si to priala mocná cirkev. GC 77 Za tento zločin ich ponižovali, urážali a vystavili všetkým spôsobom mučenia, aké si len človek alebo diabol dokáže vymyslieť.

Keď sa Rím už rozhodol, že túto nenávidenú sektu vykynoží, vydal pápež bulu, ktorá ich označila za kacírov a vyniesla nad nimi rozsudok smrti. (pozri Dodatok č. 15) Neboli obviňovaní z toho, že vedú lenivý spôsob života alebo že sú nepoctiví či neporiadni. Šírilo sa však o nich, že ich predstieraná zbožnosť a svätosť zvádza „ovce pravého stáda“. Preto pápež nariadil, aby „táto zhubná, ohavná sekta škodcov bola vyhubená ako klbko jedovatých hadov, ak sa odmietnu podriadiť“. (Wylie, zv. 16, kap. 1) Nenapadlo tohto namysleného mocipána, že sa so svojimi slovami ešte raz stretne? Uvedomoval si, že tieto slová sú zaznamenané v nebeských knihách a že sa s nimi stretne pri súde? Pán Ježiš riekne: „Nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste učinili.“ (Mat 25,40)

Zmienená bula vyzývala všetkých členov cirkvi, aby sa zúčastnili boja proti kacírom. Aby prilákala ľudí ku krutému dielu, „oslobodzovala od všetkých cirkevných trestov, obecných i jednotlivých, každého, kto sa zapojí do krížového ťaženia. Zbavila ich akýchkoľvek prísah, ktoré urobili, dávala im právo na majetok, ktorý možno nadobudli nezákonne, a sľubovala odpustenie všetkých hriechov každému, kto usmrtí nejakého kacíra. Bula rušila všetky zmluvy, ktoré boli výhodné pre valdenských, nariaďovala slúžiacim, aby od nich odišli, zakazovala všetkým, aby im poskytovali akúkoľvek pomoc a dávala každému právo zmocniť sa ich majetku.“ (Wylie, zv. 16, kap. 1) Tento dokument jasne odhaľuje, aký duch za tým stál. Znel z neho rev draka, nie Kristov hlas.

Pápežskí vodcovia nechceli prispôsobiť svoje povahy príkazom Božieho zákona. Vytvorili si vlastné pravidlá, ktoré im vyhovovali a rozhodli sa donútiť všetkých, aby sa nimi riadili – pretože si to praje Rím. Tak došlo k hrozným tragédiám. Skazení a rúhaví kňazi i pápeži konali dielo, ktoré im uložil satan. Milosrdenstvo nepoznali. GC 78 Rovnaký duch, ktorý ukrižoval Krista a popravil apoštolov, rovnaký duch, ktorý podnietil krvilačného Nera proti veriacim v jeho dobe, sa teraz snažil zniesť zo sveta tých, ktorí boli milí Bohu.

Stáročia trvajúce prenasledovanie, ktoré znášali títo bohabojní ľudia trpezlivo a neochvejne, oslávilo ich Vykupiteľa. Napriek krížovým ťaženiam a neľudskému týraniu, ktorému boli vystavení, vysielali ďalej svojich misionárov, aby šírili vzácnu pravdu. Boli prenasledovaní až na smrť, ich krv však zavlažovala zasiate semeno, ktoré prinášalo plody. Tak valdenskí niesli svedectvo o Bohu stáročia pred narodením Luthera. Rozptýlení do mnohých krajín zasievali semeno reformácie, ktoré vzklíčilo v dobe Viklefa, rozrástlo sa do šírky a do hĺbky v dobe Luthera a bude sa šíriť až do konca sveta ľuďmi, ktorí sú rovnako ochotní trpieť „pre slovo Božie a pre svedectvo Ježiša Krista“. (Zj 1,9)


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy