^{GC 409} Základom a hlavným pilierom viery v príchod Ježiša Krista sa stal predovšetkým text: „Až bude dva tisíce tristokrát večer a ráno, potom bude ospravedlnená svätyňa.“

(Dan 8,14) Tieto slová veľmi dobre poznali všetci, ktorí verili v blízky príchod Pána Ježiša. Tisíce úst opakovalo toto proroctvo ako heslo svojej viery. Verili, že od predpovedaných udalostí závisí splnenie ich najkrajšej nádeje a najväčšej túžby. Vypočítali, že lehota určená proroctvom sa skončí na jeseň v roku 1844. Adventisti s ostatnými kresťanmi verili, že svätyňa je zem alebo nejaká jej časť. Verili, že očistenie svätyne bude znamenať očistenie zeme ohňom posledného súdu a stane sa to pri druhom príchode Ježiša Krista. Tak došli k záveru, že Kristus sa vráti na túto zem v roku 1844.

Stanovený dátum uplynul a Pán neprišiel. Veriaci vedeli, že Božie slovo sa nemôže mýliť, že chyba musí byť v ich výklade proroctva. V čom sa teda zmýlili? Niektorí riešili problém vyhlásením, že obdobie 2300 dní neskončilo v roku 1844. Nemali na to žiadne zdôvodnenie, iba to, že Pán Ježiš neprišiel vtedy, keď ho čakali. ^{GC 410} Dospeli k záveru, že keby lehota predpovedaná proroctvom skončila v roku 1844, Kristus by sa vrátil, aby očistil svätyňu – vyčistil zem ohňom. Pretože neprišiel, lehota sa nemohla skončiť.

Prijať takýto záver by znamenalo zavrhnúť doterajší výpočet prorockých období. Ďalším štúdiom zistili, že obdobie 2300 prorockých dní sa začalo na jeseň v roku 457 pred Kr., keď vstúpil do platnosti Artaxerxov dekrét o obnove Jeruzalema. Ak vezmeme tento dátum za východiskový bod, sled všetkých predpovedaných udalostí z knihy Daniel 9,25-27 dokonale súhlasí. Šesťdesiatdeväť týždňov, teda prvých 483 rokov z 2300 rokov, siaha po Mesiáša, k Pomazanému. Kristov krst a jeho pomazanie Duchom Svätým v roku 27 po Kr. sa vyplnili presne podľa predpovede. Uprostred sedemdesiateho týždňa mal byť Mesiáš zabitý. Tri a pol roka po svojom krste, na jar roku 31 po Kr., bol Kristus ukrižovaný. Sedemdesiat týždňov alebo 490 rokov bolo prednostne oddelených pre Židov. Koncom tohto obdobia spečatil národ zavrhnutie Krista prenasledovaním jeho učeníkov a apoštolovia sa v roku 34 po Kr. obrátili k pohanom. Vtedy sa skončilo 490 rokov, prvá časť z 2300 prorockých dní, a ostávalo 1810 rokov. Obdobie 1810 rokov od roku 34 po Kr. sa skončilo v roku 1844. Anjel vyhlásil: „A prídu k obnoveniu svojmu sväté služby.“ Všetky proroctvom predpovedané údaje sa neklamne splnili v určený čas.

Všetko v tomto výklade bolo zrozumiteľné a jasné, okrem toho, že nevymedzoval, aká udalosť je predpovedaná očistením svätyne, ku ktorému došlo v roku 1844. Poprieť, že prorocké obdobie sa skončilo v uvedenom roku, by znamenalo vniesť do celej veci zmätok a nebrať do úvahy skutočnosť, že sa rad dôležitých udalostí odohral presne v dobe určenej proroctvom.

Boh viedol svoj ľud vo veľkom adventnom hnutí. Sprevádzal toto dielo svojou mocou a slávou, nedopustil, aby sa skončilo sklamaním a aby ľudia mohli tvrdiť, že išlo o falošné a fanatické nadšenie. Boh nedovolí, aby sa jeho Slovo stalo predmetom pochybností a neistoty. ^{GC 411} I keď po sklamaní mnohí ľudia odmietli výpočty prorockých lehôt a zavrhli hnutie, ktoré na ich základe vzniklo, iní veriaci neboli ochotní vzdať sa svojej viery a svojich zážitkov, ktoré boli postavené na Písme a svedectve Ducha Svätého. Verili, že štúdiom proroctiev došli k správnemu výkladu a ich povinnosťou je držať sa poznanej pravdy a pokračovať ďalej v štúdiu Biblie. S úprimnou modlitbou preverovali svoj výklad Písma a snažili sa odhaliť svoju chybu. Pretože vo svojom výpočte prorockých období nemohli nájsť žiadnu chybu, začali sa podrobnejšie zaoberať otázkou svätyne.

Štúdiom Písma poznali, že neobsahuje ani jediný podklad, ktorý by podporoval všeobecne prijatý názor, že svätyňa predstavuje našu zem. V Biblii ale našli vysvetlenie, čo je to svätyňa, aký má účel, kde sa nachádza a aká služba sa v nej koná. Svedectvo biblických pisateľov je také jasné a podrobné, že nedáva priestor pre pochybnosti. Apoštol Pavol napísal v liste Židom: „Mala teda aj prvá zmluva pravidlá svätoslužby a svetskú svätyňu. Lebo ustrojený bol prvý stánok, v ktorom bol svietnik a stôl a predloženie chlebov, a ten sa zovie svätyňa. A za druhou oponou bol stánok, zvaný svätyňa svätých, ktorý mal zlatý oltár na kadenie a truhlu zmluvy, zo všetkých strán pokrytú zlatom, v ktorej bolo zlaté vedierce, obsahujúce mannu, potom palica Áronova, ktorá bola zakvitla, a dosky zmluvy. A nad ňou, nad truhlou, cherubi slávy, zatôňujúci pokrývku, zvanú zľutovnica.“ (Žid 9,1-5)

Svätyňa, o ktorej apoštol hovorí, bol stánok, postavený na Boží príkaz Mojžišom ako pozemský príbytok Najvyššieho. „A spravia mi svätyňu, aby som býval prostred nich“

(2 Moj 25,8), prikázal Boh Mojžišovi, keď bol s ním na vrchu. ^{GC 412} Keď Izraeliti putovali púšťou, bolo možné svätyňu sťahovať z miesta na miesto, napriek tomu to bola veľkolepá stavba. Jej steny boli z dosák bohato obložených zlatom, vsadené do strieborných podstavcov, strechu tvorila vrstva kobercov a pokrývok, jej vrchná časť bola z kože. Vnútrajšok bol z jemného plátna, ktoré bolo prekrásne ozdobené postavami cherubínov. Okrem vonkajšieho nádvoria, na ktorom stál oltár na zápalné obete, tvorili samotný svätostánok dve miestnosti, nazývané svätyňa a svätyňa svätých. Tieto miestnosti oddeľovala od seba krásna a drahocenná opona, podobná tej, ktorá uzatvárala vchod do prvej miestnosti, do svätyne.

Na južnej strane svätyne stál svietnik so siedmimi lampami a osvetľoval svätyňu vo dne i v noci. Na severnej strane stál stôl s chlebmi predloženia a pred oponou, oddeľujúcou svätyňu od svätyne svätých, bol zlatý kadidlový oltár, z ktorého každý deň stúpal k Bohu oblak príjemnej vône spolu s modlitbami Izraela.

Vo svätyni svätých stála truhla zhotovená zo vzácneho dreva, obložená zlatom, v ktorej boli dve kamenné dosky, na ktoré Boh vyryl Desatoro prikázaní. Zľutovnica, vrchnák posvätnej truhly bol drahocenným umeleckým dielom. Nad zľutovnicou stáli dvaja cherubíni, z každej strany jeden, zhotovený z rýdzeho zlata. V tejto časti svätyne sa zjavovala Božia prítomnosť v podobe oblaku slávy medzi cherubínmi.

Keď sa Hebreji usadili v Kanaáne, postavili miesto tohto svätostánku Šalamúnov chrám, teda už pevnú stavbu omnoho väčších rozmerov. Zachovali pôvodné proporcie a vnútorné zariadenie. V tejto podobe svätyňa existovala – s výnimkou obdobia proroka Daniela, keď bola v ruinách – až do roku 70 po Kr., keď ju zničili Rimania.

Je to jediná pozemská svätyňa, o ktorej Biblia podáva nejaké správy. Apoštol Pavol ju nazýval svätyňou prvej zmluvy. ^{GC 413} Ako je na tom nová zmluva, tá nemá žiadnu svätyňu?

Keď sa ľudia, ktorí hľadali pravdu, znovu obrátili k listu Židom, zistili, že citované slová apoštola Pavla hovoria aj o existencii druhej svätyne - svätyne novej zmluvy: „Mala teda aj prvá zmluva pravidlá svätoslužby a svetskú (pozemskú) svätyňu.“ Spojkou „aj“ apoštol Pavol naznačuje, že sa o tejto svätyni zmienil už skôr. Keď sa vrátime na začiatok predchádzajúcej kapitoly listu Židom, môžeme čítať: „Ale hlavné pri tom, o čom je slovo, je to, že máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil po pravici trónu Veličenstva v nebesiach, svätoslužobník svätyne a pravého stanu, ktorý postavil Pán a nie človek.“ (Žid 8,1.2)

Tu sa hovorí o svätyni novej zmluvy. Svätyňu prvej zmluvy vybudovali ľudia, postavil ju Mojžiš. Nebeskú svätyňu postavil Pán a nie človek. V starozákonnej svätyni konali službu ľudia ako kňazi, v nebeskej svätyni slúži Ježiš Kristus, náš veľký Veľkňaz. Prvá svätyňa bola na zemi, druhá je v nebi.

Navyše, Mojžiš zhotovil svätostánok podľa nebeského vzoru. Pán mu prikázal: „Podľa všetkého toho, čo ti ukážem, podobu Božieho príbytku a podobu všetkého jeho náradia, tak učiníte všetko.“ Tento príkaz dostal opätovne: „A hľaď, aby si spravil veci podľa ich podoby, ktorá ti bola ukázaná na vrchu.“ (2 Moj 25,9.40) Apoštol Pavol dodáva, že prvý svätostánok bol „obrazom vecí, ktoré sú v nebesiach“, že kňazi, ktorí obetujú dary podľa zákona, slúžia podľa „obrazu a tôní nebeských vecí“. „Lebo Kristus nevošiel do svätyne, učinenej rukou, protiobrazu to pravej, ale do samého neba ukázať sa teraz tvári Božej za nás.“ (Žid 9,9.23; 8,5; 9,24) ^{GC 414}

Nebeská svätyňa, v ktorej slúži Ježiš Kristus v náš prospech, je originál, zatiaľ čo svätyňa, ktorú postavil Mojžiš bola jej napodobeninou. Boh vložil svojho Ducha na staviteľov pozemskej svätyne. Remeselnícka zručnosť a umenie, ktoré sa prejavili pri stavbe, boli výrazom Božej múdrosti. Steny vyzerali akoby z jedného kusa zlata a odrážali svetlo siedmich lámp zlatého svietnika na všetky strany. Stôl s chlebmi predloženia a kadidlový oltár žiarili ako rýdze zlato. Nádherné koberce, ktoré tvorili strop a v ktorých boli votkané postavy anjelov v modrej, purpurovej a šarlátovej farbe, zvýrazňovali krásu stavby. Za druhou oponou bola nad zľutovnicou žiara, viditeľný prejav Božej slávy. K nej mohol prísť len najvyšší kňaz, ktokoľvek iný by zomrel.

Neobyčajná nádhera pozemskej svätyne znázorňovala ľuďom slávu nebeskej svätyne, v ktorej Ježiš Kristus, náš Vodca, slúži za nás pred Božím trónom. Veľkosť a nádhera príbytku Kráľa kráľov, kde „tisíc tisícov mu slúžilo a desaťkrát tisíc desaťtisícov stálo pred ním“ (Dan 7,10), onen chrám – naplnený slávou večného trónu, kde serafíni, jeho žiariaci strážcovia, zakrývajú v úcte svoje tváre – mohla len nejasne znázorniť najznamenitejšia stavba, akú kedy vybudovali ľudské ruky. Napriek tomu pozemská svätyňa a služby, ktoré sa v nej konali, učili o dôležitých pravdách nebeskej svätyne a o veľkom diele, ktoré tam prebieha na záchranu človeka.

Nebeská svätyňa znázorňovala dve oddelenia pozemského svätostánku. Keď apoštol Ján vo videní pozoroval Boží chrám v nebi, videl že „pred trónom horelo sedem ohnivých lampád“. (Zj 4,5) Videl anjela, ktorý „mal zlaté kadidlo a bolo mu dané mnoho kadiva, aby ho dal s modlitbami všetkých svätých na zlatý oltár, ktorý je pred trónom“. (Zj 8,3) ^{GC 415} Apoštol Ján smel sledovať prvé oddelenie nebeskej svätyne; videl tam „sedem ohnivých lampád“ a „zlatý oltár“, ktoré vo svätyni na zemi znázorňovali zlatý svietnik a kadidlový oltár. Nebeská svätyňa sa otvorila znovu (Zj 11,19) a Ján nahliadol za vnútornú oponu do svätyne svätých. Tam uvidel „truhlu jeho zmluvy“, ktorú na zemi znázorňovala posvätná truhla, do ktorej Mojžiš uložil Boží zákon.

Ľudia, ktorí hľadali riešenie vzniknutej otázky, našli neklamný dôkaz, že v nebi existuje svätyňa. Mojžiš postavil na zemi svätyňu podľa vzoru, ktorý mu Pán ukázal. Apoštol Pavol učí, že vzorom je pravá svätyňa, ktorá je v nebi. A Ján dosvedčuje, že ju v nebi videl.

V nebeskom chráme, v Božom príbytku, stojí Boží trón spravodlivosti a súdu. Vo svätyni svätých je uložený Boží zákon, základné meradlo pravdy, podľa ktorého Pán posudzuje celé ľudstvo. Truhla zmluvy, v ktorej sú uložené dosky zákona, je prikrytá zľutovnicou, pred ktorou ponúka Kristus svoju krv za hriešnika. Tým je znázornené spojenie spravodlivosti a milosti v pláne vykúpenia človeka. Len nekonečná múdrosť mohla vymyslieť také spojenie a len nekonečná moc ho mohla uskutočniť. Toto spojenie napĺňa celé nebo úžasom a úctou. Sochy cherubínov v pozemskej svätyni vzhliadali úctivo na zľutovnicu a znázorňovali záujem, s akým nebeské zástupy sledujú dielo vykúpenia ľudstva. To je tajomstvo milosti, ktoré by chceli pochopiť i anjeli: Že totiž Boh môže zostať spravodlivý, i keď ospravedlňuje kajúcneho hriešnika a obnovuje spojenie s hriešnym ľudstvom, že Kristus môže zostúpiť, aby zachránil nespočetné zástupy ľudí z priepasti skazy a prikryl ich nepoškvrneným rúchom svojej spravodlivosti, aby spolu s anjelmi, ktorí nepadli, mohli navždy žiť v Božej prítomnosti.

Dielo Ježiša Krista ako obhajcu človeka jedinečne znázornil prorok Zachariáš v proroctve o mužovi, „ktorého meno bude Cemach“. ^{GC 416} Napísal: „Vystaví chrám Hospodinov. On vystaví chrám Hospodinov a on ponesie veličenstvo a sadne a bude panovať na svojom tróne a bude kňazom na svojom tróne a rada pokoja bude medzi nimi obidvoma.“ (Zach 6,12.13)

„On vystaví chrám Hospodinov.“ Svojou obeťou a službou prostredníka je Kristus zakladateľom a staviteľom Božej cirkvi. Apoštol Pavol ukazuje na Krista, ktorý je „uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavenie prístojne dovedna pojené rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu“. (Ef 2,20-22)

„On ponesie veličenstvo.“ Kristovi patrí sláva za vykúpenie ľudského rodu, ktorý padol do hriechu. Po celú večnosť bude znieť spev vykúpených: „Tomu, ktorý nás zamiloval a umyl nás od našich hriechov svojou krvou... jemu sláva a sila na veky vekov.“ (Zj 1,5.6)

„Sadne a bude panovať na svojom tróne a bude kňazom na svojom tróne.“ Ešte nesedí na tróne svojej slávy, pretože kráľovstvo slávy ešte nebolo nastolené. Až keď ukončí svoje dielo prostredníka, „Pán Boh mu dá trón Dávida, jeho otca“ a „jeho kráľovstvu nebude konca“. (Luk 1,32.33) Ako kňaz sedí teraz Ježiš Kristus so svojím Otcom na Božom tróne. (Zj 3,21) Na tróne s večným Bohom, ktorý má život sám v sebe, sedí teraz Pán Ježiš, ktorý „vzal na seba naše nemoci a niesol naše bolesti“, „pokúšaný vo všetkom, podobne nám, bez hriechu“, preto „môže spomáhať pokúšaným“. „A keby niekto zhrešil, máme prímluvcu u Otca.“ (Iz 53,4; Žid 4,15; 2,18; 1 Ján 2,1) Prihovára sa svojím prebodnutým a stýraným telom, svojím nepoškvrneným životom. Ranené ruky, prebodnutý bok a prebodnuté nohy prosia za padlého človeka, ktorému vykúpil spasenie za nesmiernu cenu.

„Rada pokoja bude medzi nimi obidvoma.“ Láska Otcova je rovnako ako láska Synova zdrojom záchrany pre stratené ľudstvo. ^{GC 417} Pán Ježiš povedal svojim učeníkom skôr, než od nich odišiel: „Nehovorím vám, že ja budem za vás žiadať Otca, lebo sám Otec vás má rád.“ (Ján 16,26.27) Boh bol v Kristovi, keď zmieril svet so sebou. (2 Kor 5,19) A v službe v nebeskej svätyni je medzi obidvoma pokojná zhoda. „Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,16)

Biblia dáva jasnú odpoveď na otázku: Čo je svätyňa? Termínom „svätyňa“ Biblia označuje predovšetkým svätyňu postavenú Mojžišom ako napodobeninu nebeskej skutočnosti a po druhé „pravú svätyňu“ v nebi, ktorú znázorňovala pozemská svätyňa. Smrťou Ježiša Krista sa skončila predobrazná služba. „Pravá svätyňa“ v nebi je svätyňa novej zmluvy. A pretože proroctvo Daniel 8,14 sa splnilo v novej zmluve, musí byť svätyňa, na ktorú sa proroctvo vzťahuje, svätyňou novej zmluvy. Keď sa v roku 1844 skončilo obdobie 2300 prorockých dní, na zemi už mnoho storočí neexistovala izraelská svätyňa. Preto proroctvo: „Až bude dva tisíce tristokrát večer a ráno, potom bude ospravedlnená (očistená) svätyňa“ (Dan 8,14) sa nepochybne týka svätyne v nebi.

Zostáva ešte zodpovedať najdôležitejšiu otázku: Čo je to očistenie svätyne? Biblia podrobne opisuje túto službu v pozemskej svätyni. Môže byť v nebi niečo, čo je potrebné očistiť? V liste Židom v 9. kapitole sa hovorí o očistení pozemskej i nebeskej svätyne: „A skoro všetko sa krvou očisťuje podľa zákona a bez vyliatia krvi nedeje sa odpustenie. Bolo teda nevyhnutne potrebné, aby sa obrazy vecí, ktoré sú v nebesiach, tým očisťovali, ale samy nebeské lepšími obeťami ako tieto“ (Žid 9,22.23), totiž drahocennou krvou Ježiša Krista.

Očistenie v predobraznej i v skutočnej službe musí byť vykonané krvou. V obraznej službe krvou zvierat, v skutočnej službe krvou Pána Ježiša. ^{GC 418} Apoštol Pavol ako dôvod, prečo sa očistenie musí vykonať krvou, uvádza, že bez preliatia krvi nie je odpustenie. Odpustenie čiže vymazanie hriechov je dielo, ktoré je potrebné vykonať. Akú súvislosť ale majú hriechy so svätyňou v nebi alebo na zemi? To môžeme pochopiť štúdiom predobraznej služby v pozemskej svätyni, ktorá je svätyňou „obrazu a tôní nebeských vecí“. (Žid 8,5)

Služba v pozemskej svätyni sa delila na dve fázy. Kňazi slúžili každý deň vo svätyni a raz v roku konal veľkňaz vo svätyni svätých zvláštny úkon zmierenia a očistenia svätyne. Každý deň prinášali kajúcni hriešnici svoje obete k dverám svätostánku, kládli ruky na hlavu obetného zvieraťa a vyznávali svoje hriechy. Tým symbolicky prenášali svoju vinu na nevinnú obeť. Potom bolo zviera usmrtené. Apoštol vysvetľuje: „Bez vyliatia krvi nedeje sa odpustenie.“ (Žid 9,22) „Lebo duša tela je v krvi.“ (3 Moj 17,11) Porušenie Božieho zákona vyžaduje smrť priestupníka. Krv predstavuje život hriešnika, ktorý má byť odsúdený. Jeho vinu, ktorá prešla na obeť, zaniesol kňaz v krvi obetného zvieraťa do svätyne a kropil ňou priestor pred oponou, za ktorou bola truhla s doskami zákona, ktorý hriešnik prestúpil. Týmto obradom bol hriech prostredníctvom krvi obrazne prenesený do svätyne. V prípade niektorých obetí nebola krv vnášaná do svätyne, ale ich mäso zjedol kňaz, ako Mojžiš prikázal Áronovým synom: „Dal vám ju nato, aby ste niesli neprávosť obce.“ (3 Moj 10,17) Obidva obrady sú symbolom prenesenia hriechu z človeka, ktorý vyznal hriech, do svätyne.

Táto služba prebiehala vo svätyni každý deň po celý rok. Hriechy Izraela boli prenášané do svätyne a zvláštnym obradom ich bolo treba odstrániť. Podľa Božieho príkazu bolo nevyhnutné vykonať obrady zmierenia za každé oddelenie svätyne. ^{GC 419} Svätyňu „očistí od nečistôt synov Izaelových a od ich prestúpení čo do všetkých ich hriechov a tak urobí aj stanu zhromaždenia, ktorý býva s nimi prostred ich nečistôt“. Obrad zmierenia bolo treba vykonať aj za oltár, a preto „očistí ho a posvätí ho, očistiac ho od nečistôt synov Izraelových“. (3 Moj 16,16.19)

Raz v roku na veľký Deň zmierenia vstúpil najvyšší kňaz do svätyne svätých, aby očistil svätyňu. Tento úkon uzavrel celoročný cyklus služby vo svätyni. V Deň zmierenia postavili pred dvere svätostánku dvoch kozlov. Potom určili „jeden los Hospodinovi a druhý los Azázelovi“. (3 Moj 16,8) Kozol, na ktorého padol los pre Hospodina, mal byť zabitý ako obeť za hriech ľudu a kňaz mal jeho krv zaniesť za oponu a pokropiť ňou zľutovnicu a priestor pred zľutovnicou. Krvou mal byť pokropený aj kadidlový oltár, ktorý stál pred oponou.

„A Áron vloží obe svoje ruky na hlavu živého kozla a bude vyznávať nad ním všetky neprávosti synov Izraelových a všetky ich prestúpenia čo do všetkých ich hriechov a dá ich na hlavu kozla a vyženie ho človekom, ustanoveným na to, na púšť. A kozol ponesie na sebe všetky ich neprávosti do neschodnej zeme. A teda vyženie kozla na púšť.“ (3 Moj 16,21.22) Kozol, určený na vyhnanie, sa už do izraelského tábora nevrátil a muž, ktorý ho odviedol na púšť, sa musel pred príchodom do tábora umyť a oprať si svoj odev.

Celý obrad mal Izraelitom ukázať, aký je Boh svätý a aký odporný mu je hriech. Navyše im mal poukázať na to, že každý styk s hriechom ich znečisťuje. Boh žiadal, aby sa každý Izraelita kajal toho dňa, keď sa konalo dielo zmierenia. ^{GC 420} Museli odložiť všetku prácu a prežiť celý deň v úprimnej pokore pred Bohom, v modlitbách, pôste a skúmaní svojho srdca.

Predobrazná služba v pozemskej svätyni predstavovala dôležité pravdy o zmierení. Namiesto hriešnika bola v nej prijímaná krv náhradnej obete. Krv obetných zvierat nemohla odstrániť hriech. Bol to len prostriedok, ktorý prenášal hriech do svätyne. Obetovaním krvi hriešnik uznal autoritu zákona, vyznal, že sa previnil a vyjadril túžbu dosiahnuť odpustenie vierou vo Vykupiteľa, ktorý príde. Tým však nebol ešte úplne oslobodený od odsúdenia zákonom. V Deň zmierenia vošiel veľkňaz do svätyne svätých s krvou obetného zvieraťa, ktoré prinieslo celé zhromaždenie, a pokropil ňou zľutovnicu nad zákonom, aby splnil požiadavky zákona. Potom ako prostredník vzal všetky hriechy na seba a vyniesol ich zo svätyne. Položil ruky na hlavu živého kozla, vyznal nad ním všetky tieto hriechy, čím ich obrazne preniesol zo seba na kozla a ten bol potom vyhnaný na púšť. Tým boli hriechy ľudu symbolicky navždy odstránené.

„Svätoslúžia obrazu a tôni nebeských vecí.“ (Žid 8,5) To, čo sa pri službe v pozemskej svätyni konalo obrazne, koná sa pri službe v nebeskej svätyni v skutočnosti. Po svojom nanebovstúpení začal náš Spasiteľ konať dielo ako náš Veľkňaz. Apoštol Pavol napísal: „Lebo Kristus nevošiel do svätyne, učinenej rukou, protiobrazu to pravej, ale do samého neba ukázať sa teraz tvári Božej za nás.“ (Žid 9,24)

Kňazská služba počas roka v prvom oddelení svätyne, „za oponou“, ktorá oddeľovala svätyňu od nádvoria, predstavovala službu, ktorú Ježiš Kristus začal po svojom nanebovstúpení. ^{GC 421} Úlohou kňaza pri každodennej službe bolo prinášať pred Boha krv obete za hriech a kadidlo, ktorého vôňa stúpala s modlitbami Izraela. Kristus priniesol pred Otca svoju krv preliatu za hriešnikov a predložil pred neho aj vzácnu vôňu svojej spravodlivosti spolu s modlitbami kajúcnych veriacich. To bola služba v prvom oddelení nebeskej svätyni.

Tam sprevádzala Ježiša Krista viera jeho učeníkov, keď od nich odišiel do neba. Tam sa upierala ich nádej a túto nádej, ako napísal Pavol, „máme sťa kotvu duše, bezpečnú a pevnú, a ktorá vchádza do vnútra za oponu, kde ako predbehúň vošiel za nás Ježiš stanúc sa Veľkňazom podľa poriadku Melchisedechovho až naveky“. „Ani nie krvou kozlov a teliat, ale svojou vlastnou krvou vošiel raz navždy do svätyne vynájduc večné vykúpenie.“ (Žid 6,19.20; 9,12)

Osemnásť storočí trvala táto služba znázornená prvým oddelením svätyne. Krv Ježiša Krista predstavovala obhajobu veriacich, ktorí prejavovali pokánie a zaisťovala im odpustenie a prijatie u Otca. Ale ich hriechy zostávali stále zaznamenané v nebeských knihách. Ako v obraznej službe v pozemskej svätyni sa na konci roka konalo dielo zmierenia, tak sa musí pred ukončením Kristovho diela pre vykúpenie človeka vykonať zmierenie tým, že zo svätyne bude odstránený hriech. Táto služba sa mala začať po uplynutí 2300 prorockých dní. V určený čas, ako predpovedal prorok Daniel, vstúpil náš Veľkňaz do svätyne svätých, aby vykonal poslednú časť svojho slávneho diela – očistenie svätyne.

Tak ako sa kedysi hriechy ľudu vierou prenášali na obeť za hriech a potom boli obrazne jej krvou vnášané do pozemskej svätyne, tak sú podľa novej zmluvy hriechy kajúcnych ľudí vierou vložené na Ježiša Krista a v skutočnosti prenášané do nebeskej svätyne. Tak ako v predobraznej službe očistením pozemskej svätyne boli odstránené hriechy, ktoré ju znečistili, tak musí byť očistená nebeská svätyňa tým, že z nej budú odstránené alebo vymazané záznamy hriechu. ^{GC 422} Skôr než sa to môže stať, musia byť záznamy preskúmané, aby sa rozhodlo, na koho sa môže vzťahovať zmierenie v Ježišovi Kristovi, kto ho pokáním a vierou v Pána Ježiša prijal. Očistenie svätyne preto zahŕňa aj vyšetrovanie – súd. Toto dielo sa musí uskutočniť ešte pred príchodom Ježiša Krista. Keď Kristus príde, prinesie so sebou odplatu, aby odmenil každého podľa jeho skutkov. (Zj 22,12)

Ľudia, ktorí sledovali svetlo prorockého slova, poznali, že Kristus – namiesto toho, aby prišiel na túto zem – začal po skončení obdobia 2300 prorockých dní v roku 1844 službu v nebeskej svätyni svätých, aby vykonal záverečné dielo zmierenia pred svojím príchodom na zem.

Veriaci pochopili, že obeť za hriech predobrazne znázorňovala Ježiša Krista ako obeť, veľkňaz predstavoval Pána Ježiša ako Prostredníka, a kozol – určený na vyhnanie, na ktorého veľkňaz preniesol hriechy celého ľudu – symbolizoval satana ako pôvodcu hriechu, na ktorého budú nakoniec vložené všetky vyznané hriechy ľudí. Keď veľkňaz krvou obete za hriech očistil svätyňu od hriechu, vložil hriechy na kozla. Keď Ježiš Kristus svojou vlastnou krvou na konci svojej služby odstráni hriechy svojho ľudu z nebeskej svätyne, vloží ich na satana, ktorý podľa rozhodnutia súdu musí niesť konečný trest. Kozol bol vyhnaný na púšť, aby sa už nikdy nevrátil medzi Izraelitov. Satan bude navždy odstránený z prítomnosti Boha a jeho ľudu. Zahynie pri záverečnom zničení hriechu a hriešnikov.