GC 245 Zatiaľ čo Luther otváral ľuďom v Nemecku dovtedy neznámu Bibliu, Duch Svätý viedol Tyndala, aby vykonal to isté pre Anglicko. Viklef preložil Bibliu z latinského textu, ktorý obsahoval veľa chýb. Táto Biblia nebola nikdy vytlačená a ručný opis bol taký drahý, že si ho mohlo kúpiť len niekoľko bohatých a urodzených ľudí. Biblia bola pomerne málo rozšírená aj preto, že ju cirkev prísne zakazovala. V roku 1516, o rok skôr než Luther zverejnil svoje články, Erazmus vydal grécky a latinský text Nového zákona. Božie slovo bolo prvýkrát vytlačené v pôvodnom jazyku. V tomto diele opravil mnohé chyby predchádzajúcich rukopisov, zmysel textu bol zrozumiteľnejší. Mnohým vzdelaným ľuďom to pomohlo lepšie poznať pravdu a povzbudilo ich to v reformačnej činnosti. Väčšina obyčajných ľudí naďalej nemala prístup k Božiemu slovu. Tyndale mal pokračovať vo Viklefovom diele tým, že svojim krajanom dá Bibliu v ich jazyku.
Tyndale usilovne študoval a hľadal pravdu. Evanjelium pochopil z Erazmovho gréckeho znenia Nového zákona. Neohrozene hovoril o svojom presvedčení a žiadal, aby sa každé učenie preverovalo Písmom. Na námietku katolíkov, že Bibliu vydala cirkev a len cirkev ju môže vykladať, Tyndale odpovedal: „Viete, kto naučil orly hľadať korisť? GC 246 Ten istý Boh učí svoje hladujúce deti hľadať svojho Otca v jeho slove. Vy ste nám Písmo nedali, naopak, vy ste ho pred nami ukryli. Upaľujete tých, ktorí ho hlásajú a podľa neho učia. Keby ste mohli, upálili by ste i Písmo.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie 16. storočia, zv. 18, kap. 4)
Tyndalove kázne vzbudili veľký záujem. Veľa ľudí prijalo pravdu. Kňazi sledovali situáciu a len čo sa Tyndale vzdialil, snažili sa hrozbami a prekrúcaním zmariť jeho dielo. V mnohých prípadoch sa im to darilo. Tyndale o tom povedal: „Čo môžem robiť? Kým ja zasievam, nepriateľ pustoší pole, ktoré som opustil. Nemôžem byť všade. Keby kresťania mali Písmo sväté vo vlastnom jazyku, sami by odolali týmto špekulantom. Bez Biblie sa laici nemôžu utvrdiť v pravde.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie 16. storočia, zv. 18, kap. 4)
Začal sa zaoberať novou myšlienkou. Hovoril si: „V Hospodinovom chráme sa spievali žalmy v jazyku Izraela; nemalo by byť evanjelium hlásané medzi nami v angličtine?... Má mať cirkev menej svetla na poludnie, než mala ráno?... Kresťania musia čítať Nový zákon vo svojej materčine.“ Cirkevní učitelia a učenci sa neraz líšia vo svojich názoroch. Len Biblia môže priviesť človeka k poznaniu pravdy. „Jeden teológ hlása to, druhý ono... Jeden protirečí druhému. Ako môžeme poznať, kto hovorí pravdu a kto hlása lož?... Ako?... Naozaj len podľa Božieho slova.“ (D’Aubigné, Dejiny reformácie 16. storočia, zv. 18, kap. 4)
Krátko nato jeden katolícky teológ v spore s Tyndalom vyhlásil: „Ľahšie sa obídeme bez Božích zákonov ako bez pápežových.“ Tyndale mu odpovedal: „Odmietam pápeža so všetkými jeho zákonmi a ak mi Boh dopraje života, pričiním sa o to – a nepotrvá to dlho – aby každý roľník poznal Písmo lepšie než vy.“ (Anderson, Letopisy anglickej Biblie, str. 19)
Myšlienka dať ľuďom Písmo sväté, Nový zákon v rodnom jazyku, s ktorou sa doteraz len pohrával, sa od tej chvíle stala pevným rozhodnutím a Tyndale sa hneď pustil do práce. GC 247 Keď ho prenasledovanie vyhnalo z domova, odišiel do Londýna a tam nejaký čas nerušene pokračoval v práci. Zloba obhajcov pápežstva ho znova donútila utekať. Mal pocit, že celé Anglicko stojí proti nemu, a preto sa rozhodol hľadať útočisko v Nemecku. Tam aj začal tlačiť anglický preklad Nového zákona. Dvakrát musel prácu prerušiť. Keď mu zakázali tlačiť v jednom meste, odišiel do iného. Nakoniec sa dostal do Wormsu, kde pred niekoľkými rokmi pred snemom obhajoval Luther evanjelium. V tomto starobylom meste žilo mnoho priateľov reformácie a Tyndale tam pokračoval vo svojom diele bez ďalších ťažkostí. Čoskoro bolo vytlačených tritisíc Nových zákonov a ešte v tom roku nasledovalo ďalšie vydanie.
Tyndale pokračoval v práci svedomito a vytrvalo. Hoci anglické úrady veľmi starostlivo strážili prístavy, Božie slovo sa dostávalo rôznymi tajnými cestami do Londýna a odtiaľ sa šírilo po celej krajine. Zástancovia pápežstva sa pokúšali potlačiť pravdu, ale márne. Durhanský biskup kúpil od jedného kníhkupca, Tyndalovho priateľa, celú zásielku Biblií, aby ju zničil v nádeji, že do značnej miery zmarí jej edíciu. Dosiahol však pravý opak. Takto získané peniaze umožnili nákup materiálu pre nové a lepšie vydanie, čo by sa inak neuskutočnilo. Keď bol Tyndale neskôr uväznený, ponúkli mu slobodu pod podmienkou, že prezradí mená ľudí, ktorí mu finančne pomáhali vydať Bibliu. Odpovedal im, že durhanský biskup urobil pre to viac než všetci ostatní. Tým, že zaplatil veľkú čiastku za celú zásielku kníh, umožnil Tyndalovi pokračovať v činnosti ešte odvážnejšie.
Tyndale sa dostal do rúk svojich nepriateľov zradou a dlhé mesiace trpel vo väzení. Nakoniec zaplatil za svoju vieru mučeníckou smrťou. Zbrane, ktoré pripravil, však uľahčili iným bojovníkom ich zápas v ďalších storočiach až dodnes. GC 248
Latimer hlásal z kazateľnice, že Biblia sa má čítať v jazyku ľudu. Pôvodcom Písma svätého, ako tvrdil, „je sám Boh“, a preto má Písmo tiež niečo z moci a večnosti svojho Pôvodcu. „Všetci – kráľ, cisár, úradník i správca... sú povinní poslúchať... sväté Božie slovo.“
„Nechoďme okľukami, riaďme sa Božím slovom. Nekráčajme cestami... našich predchodcov, nerobme to, čo konali, ale to, čo konať mali.“ (Hugh Latimer, Prvá kázeň pred kráľom Edwardom VI.)
Aj Barnes a Frith, verní Tyndalovi priatelia, vystúpili na obranu pravdy. Po nich prišli Ridleyovci a Cranmer. Títo predstavitelia anglickej reformácie boli ľudia vzdelaní a často pre svoju zbožnosť v katolíckych kruhoch veľmi vážení. Postavili sa proti pápežstvu, pretože spoznali bludy „svätej stolice“. Keďže poznali tajomstvo „Babylona“, malo ich svedectvo o to väčšiu silu.
„Teraz vám položím zvláštnu otázku,“ povedal Latimer, „Kto je najusilovnejším biskupom a prelátom v celom Anglicku?... Vidím, že počúvate a očakávate, že ho budem menovať... Poviem vám to: je to diabol... Nikdy neopustí svoju diecézu. Zavolajte ho kedykoľvek, vždy je doma. Je stále pri svojom pluhu... Nikdy ho nepristihnete zaháľať. O tom vás môžem uistiť... Tam, kde sa zabýva diabol, miznú knihy a objavujú sa sviečky, mizne Biblia a objavuje sa ruženec, tam mizne svetlo evanjelia a nahrádza ho svetlo sviečok, a to i napoludnie. Tam sa stráca Kristov kríž a objavuje sa predaj odpustkov, prestáva odievanie nahých, sýtenie chudobných a pomoc bezmocným a nastáva uctievanie rytín a obrazov, zdobenie dreva a kameňa, vyzdvihujú sa výmysly človeka a jeho zákony a odmietajú sa Božie prikázania a najsvätejšie Božie slovo... Kiežby naši preláti rovnako zasievali semeno dobrého učenia, ako usilovne satan rozsieva kúkoľ a plevy!“ (Hugh Latimer, Kázeň) GC 249
Títo reformátori vyznávali veľkú zásadu – rovnakú, akú uznávali valdenskí, Viklef, Ján Hus, Luther, Zwingli a ich spolupracovníci – a to, že Písmo sväté je neomylným meradlom viery a života. Odmietali zdanlivé právo pápežov, snemov, cirkevných otcov a kráľov ovládať svedomie ľudí vo veciach viery. Uznávali zvrchovanú autoritu Biblie a každé učenie či názor posudzovali jej učením. Viera v Boha a v jeho slovo podopierala týchto svätých mužov, keď obetovali svoje životy na hranici. Keď plamene umlčovali ich hlas, obrátil sa Latimer na svojho spolutrpiaceho so slovami: „Buď dobrej mysli, ešte dnes zapálime v Anglicku z Božej milosti takú sviecu, ktorá dúfam, nikdy nedohorí.“ (Hugh Latimer, Dielo, diel 1, str. XIII)
Semeno pravdy, ktoré zasial v Škótsku Columba a jeho spolupracovníci, nebolo nikdy úplne zničené. Stáročia potom, čo sa anglické zbory podrobili Rímu, udržiavali si zbory v Škótsku svoju slobodu. V 12. storočí tam pápežstvo získalo moc a rozkazovalo tak neobmedzene ako v žiadnej inej krajine. Nikde nevládla väčšia temnota. Ale i tam sa dostali lúče svetla, prenikli tmou a sľubovali príchod nového dňa. Lolardi sem priniesli z Anglicka Viklefovu Bibliu a jeho učenie. Vykonali mnoho pre to, aby evanjelium neupadlo do zabudnutia. Každé storočie malo svojich svedkov pravdy a svojich mučeníkov.
Začiatok veľkej reformácie priniesli Lutherove spisy a potom Tyndalov anglický Nový zákon. Títo hlásatelia ticho prechádzali horami a údoliami, bez toho, aby si to všimla cirkevná vrchnosť a znova zapaľovali fakľu pravdy, ktorá v Škótsku takmer zhasla. Takto naprávali to, čo Rím napáchal za štyri storočia útlaku.
Krv mučeníkov podnietila rozvoj reformačného hnutia. Predstavitelia rímskej cirkvi si zrazu uvedomili nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo, a priviedli na hranicu niektorých z najušľachtilejších a najváženejších synov Škótska. GC 250 Tým len postavili kazateľnicu, z ktorej zneli po celej zemi slová umierajúcich svedkov, ktoré rozochvievali srdcia poslucháčov a napĺňali ich túžbou zvrhnúť okovy Ríma.
Hamilton a Wishart, šľachtici povahou i rodom, ktorí vychovali mnohých oddaných učeníkov, položili svoje životy na hranici. Wishartova hranica prebudila muža, ktorého plamene neumlčia a ktorý pod Božím vedením odzvoní pápežstvu v Škótsku umieračikom.
John Knox odmietol cirkevné tradície a mystiku a začal sa sýtiť pravdou Božieho slova. Wishartovo učenie v ňom posilnilo odhodlanie rozísť sa s Rímom a pridať sa k prenasledovaným reformátorom.
Jeho priatelia naňho naliehali, aby prijal kazateľský úrad. Knox sa naľakal takejto zodpovednosti. Až po dňoch premýšľania o samote a po ťažkom vnútornom zápase súhlasil. Akonáhle úlohu raz prijal, plnil ju vytrvalo, odhodlane a odvážne po celý svoj život. Tento úprimný reformátor sa nebál ľudí. Mučenícke hranice, ktoré horeli okolo neho, len posilňovali jeho horlivosť. I keď nad jeho hlavou výhražne visela sekera prenasledovateľov, stál pevne a silnými údermi ničil modlárstvo.
Keď ho predviedli pred škótsku kráľovnú, v prítomnosti ktorej ochladla horlivosť nejedného predstaviteľa protestantov, podal John Knox priame svedectvo o pravde. Nedal sa získať lichôtkami, nezľakol sa hrozieb a necúvol pred nimi. Kráľovná ho obvinila z kacírstva. Vyhlásila, že navádza ľud, aby prijal štátom zakázané náboženstvo a tým prestúpil Božie prikázanie, ktoré nariaďuje, aby poddaní poslúchali svoju vrchnosť. Knox rozhodne odpovedal:
„Keďže pravé náboženstvo nepochádza od svetských kniežat, ale len od večného Boha, nie sú poddaní povinní prispôsobovať svoje náboženstvo názorom vrchnosti. GC 251 Kniežatá často vedia o pravom náboženstve menej než ktokoľvek iný... Keby všetci Abrahámovi potomkovia prijali náboženstvo faraóna, ktorému boli tak dlho poddaní, povedzte, Vaše Veličenstvo, aké náboženstvo by bolo teraz na svete? Alebo keby všetci ľudia v apoštolskej dobe prijali rovnaké náboženstvo ako rímski cisári, aké náboženstvo by bolo teraz na zemi?... Z toho môže Vaše Veličenstvo vidieť, že poddaní nie sú povinní vyznávať náboženstvo svojej vrchnosti, i keď ju majú poslúchať.“
Kráľovná Mária riekla: „Vy vykladáte Písmo tak a oni (rímskokatolícki učitelia) inak. Komu mám veriť a kto to rozsúdi?“
„Máte veriť Bohu, ktorý hovorí jasne vo svojom slove,“ odpovedal reformátor. „Okrem toho, čo Vás učí Božie slovo, nemáte veriť ani tomu, ani onomu. Božie slovo je jasné a zrozumiteľné. Ak sa objaví na niektorom mieste nejasnosť, Duch Svätý, ktorý si nikdy neodporuje, tú istú vec vysvetľuje zrozumiteľnejšie na iných miestach, takže nemôže zostať žiadna pochybnosť, s výnimkou ľudí, ktorí chcú silou-mocou zostať v nevedomosti.“ (David Laing, Zozbierané spisy Johna Knoxa, diel 2, str. 281,284)
Túto pravdu predniesol neohrozený reformátor s nasadením vlastného života pred kráľovnou. S rovnako neochvejnou odvahou konal svoj zámer, modlil sa a bojoval Boží boj, kým sa Škótsko neoslobodilo od pápežstva.
Prenasledovanie sa v Anglicku zavedením protestantizmu ako štátneho náboženstva síce zmiernilo, no úplne neprestalo. Anglikánska cirkev zavrhla viaceré názory Ríma, niektoré si však ponechala. Odstránila síce nadvládu pápeža, ale namiesto nej sa hlavou cirkvi stal panovník. Anglikánska bohoslužba ešte stále zaostávala za čistotou a jednoduchosťou evanjelia. Nepochopila veľkú zásadu náboženskej slobody. GC 252 Protestantskí králi sa len výnimočne uchyľovali ku krutostiam, ktorými Rím bojoval proti kacírstvu, neuznávali však právo každého človeka uctievať Boha podľa hlasu svojho vlastného svedomia. Od všetkých vyžadovali, aby prijali jej učenie a zachovávali bohoslužobné zvyklosti predpísané štátnou cirkvou. Po stáročia boli ľudia, ktorí mali iný názor, vo väčšej či menšej miere prenasledovaní.
V 17. storočí vyhnali nepriatelia tisíce kazateľov z ich domovov. Pod hrozbou ťažkých pokút, väzenia alebo vyhnanstva zakazovali ľuďom zúčastňovať sa akýchkoľvek náboženských zhromaždení, ktoré cirkev neschválila. Verní ľudia, ktorí chceli i naďalej spoločne uctievať Boha, sa museli zhromažďovať v tmavých chodbách, na pôjdoch a niekedy v noci aj v lesoch. Prenasledovaní veriaci sa schádzali v Božom chráme hlbokého lesa, kde spevom a modlitbou oslavovali Boha. Napriek opatrnosti mnohí z nich trpeli pre vieru. Väzenia sa plnili, rodiny sa rozpadali. Mnohí museli odísť do vyhnanstva. Boh bol so svojím ľudom a jeho svedectvo nemohlo umlčať žiadne prenasledovanie. Veľa ľudí muselo odísť za more do Ameriky, kde položili základy občianskej a náboženskej slobody, ktoré sú základom bezpečnosti a slávy tejto krajiny.
Podobne ako v apoštolskej dobe, prenasledovanie len podporilo šírenie evanjelia. V odpornom väzení plnom zločincov, prežíval Ján Bunyan nebeskú atmosféru. Tam napísal svoje obdivuhodné dielo, alegóriu o ceste pútnika zo zeme skazy do nebeského mesta. Po tri stáročia prehovára tento hlas z bedfordského väzenia a posilňuje ľudské srdcia. Bunyanove spisy Cesta pútnika a Milosť dostatočná i pre najväčšieho hriešnika priviedli mnohých ľudí na cestu života.
Baxter, Flavel, Alleine a ďalší nadaní a hlboko vzdelaní ľudia vystúpili s veľkou kresťanskou skúsenosťou, aby statočne obhajovali vieru, ktorá bola raz navždy daná svätým. GC 253 Dielo, ktoré títo muži vykonali, nemôže byť nikdy zničené, i keď ich vládcovia tohto sveta prenasledovali a postavili mimo zákon. Flavelove knihy Prameň života a Metódy milosti naučili tisíce ľudí, ako sa priblížiť ku Kristovi. Baxterov spis Protestantský pastor sa stal požehnaním pre mnohých, ktorí túžili po oživení Božieho diela. Jeho kniha Večný odpočinok vykúpených splnila svoje poslanie a priviedla mnohých veriacich k „odpočinku“, ktorý má Boží ľud ešte stále pred sebou.
O sto rokov neskôr, počas ďalšieho obdobia veľkej duchovnej temnoty, vystúpili ako šíritelia Božieho svetla Whitefield a bratia Wesleyovci. Štátna cirkev priviedla anglický ľud do stavu náboženského úpadku, ktorý sa príliš nelíšil od pohanstva. Duchovní veľmi radi študovali prirodzené náboženstvo, čo bolo vlastne podstatou ich teológie. Príslušníci vyšších spoločenských tried sa posmievali zbožnosti a chválili sa, že sú povznesení nad tým, čo nazývali náboženským fanatizmom. Nižšie vrstvy boli nevzdelané, prepadali nerestiam a cirkev nemala odvahu ani vieru, aby bojovala za takmer stratenú vec pravdy.
Skoro úplne sa zabudlo na dôležité učenie o ospravedlnení z viery, ktoré tak zrozumiteľne učil Luther. Jeho miesto zaujala rímska zásada spoliehať sa na to, že spásu možno dosiahnuť dobrými skutkami. Whitefield a Wesleyovci boli príslušníkmi štátnej cirkvi, úprimne však hľadali Božiu priazeň. Boli poučení, že ju dosiahnu cnostným životom a plnením náboženských predpisov.
Keď Karol Wesley raz ochorel a cítil, že sa blíži smrť, dostal otázku, o čo opiera svoju nádej na večný život. Jeho odpoveď znela: „Snažím sa čo najlepšie slúžiť Bohu.“ Priateľ, ktorý mu otázku položil, nebol s jeho odpoveďou zrejme spokojný. Wesley si pomyslel: „Akože! Moja snaha nie je dostatočným dôvodom, aby som smel mať nádej? Chce mi snáď uprieť moje úsilie? Veď na nič iné sa spoliehať nemôžem.“ (John Whitehead, Život kazateľa Karola Wesleyho, str. 102) GC 254 Taká veľká temnota zahalila cirkev a zastrela učenie o zmierení, olúpila Krista o jeho slávu a odvrátila pozornosť ľudí od ich jedinej nádeje na spasenie – od krvi ukrižovaného Vykupiteľa.
Wesley a jeho priatelia dospeli k poznaniu, že pravé náboženstvo vychádza zo srdca a že Božiemu zákonu podliehajú myšlienky práve tak ako slová a činy. Boli presvedčení, že je nutná svätosť srdca ako aj bezúhonné správanie, preto začali žiť skutočne novým životom. Vrúcne a s modlitbou sa snažili potlačiť prirodzené zlé sklony ľudského srdca. Žili nesebeckým, obetavým životom, v láske a pokore. Prísne dodržiavali všetko, o čom sa nazdávali, že by im mohlo pomôcť dosiahnuť to, po čom najviac túžili – svätosť, ktorá im zaručí priazeň u Boha. Vytýčené ciele však nedosiahli. Márne sa snažili oslobodiť spod vplyvu hriechu či zlomiť jeho moc. Bojovali rovnako ako kedysi Luther v kláštornej cele v Erfurte. Trápila ich rovnaká otázka: „Lebo veď ako by mohol byť smrteľný človek spravodlivý pred silným Bohom?“ (Jób 9,2)
Oheň Božej pravdy, ktorý na protestantskom oltári takmer vyhasol, mal byť znovu zapálený ohňom starej fakle, ktorú po stáročia udržiavali českí kresťania v Jednote bratskej. Po reformácii katolícka cirkev v Čechách zlikvidovala protestantizmus. Všetci, ktorí sa nechceli vzdať pravdy, museli utiecť. Niektorí vyhnanci našli útočisko v Sasku a udržali si starú vieru. Potomkovia týchto kresťanov priniesli svetlo Wesleymu a jeho priateľom.
Ján a Karol Wesleyovci boli po svojom vysvätení za kňazov poslaní na misijnú cestu do Ameriky. Tou istou loďou cestovala skupina Moravanov (českých bratov). Plavbu sprevádzali silné búrky a Ján Wesley, tvárou v tvár smrti, poznal, že nemá istotu zmierenia s Bohom. Moravania naproti tomu prejavovali pokoj a dôveru, čo on nepoznal. GC 255
Neskôr napísal: „Omnoho skôr som si všimol v ich správaní hlbokú vážnosť. Vždy prejavovali pokoru, slúžili ostatným cestujúcim tak, ako by to žiadny Angličan neurobil. Za svoje služby nežiadali a ani by neprijali odmenu. Tvrdili, že je to užitočné pre ich pyšné srdce a že ich milovaný Spasiteľ pre nich vykonal omnoho viac. Každý deň mali príležitosť prejaviť tichosť, ktorú nedokázala prekonať žiadna urážka. Keď ich ostatní odstrkávali, odháňali alebo zvalili, vstali a odišli, ale nesťažovali sa. Mali možnosť ukázať, či sú zbavení strachu, pýchy, hnevu a pomstychtivosti. Pri speve žalmov na začiatku ich bohoslužby sa rozbúrilo more. Hlavná plachta sa roztrhala na kusy, voda zaplavila loď a vnikla do podpalubia, akoby nás pohlcovala hlbina. Angličania začali od strachu kričať. Moravania spievali pokojne ďalej. Neskôr som sa jedného z nich opýtal: ‚Nemal si strach?’ Odpovedal: ‚Vďaka Bohu, nie.‘ Opäť som sa spýtal: ‚Nebáli sa ani vaše ženy a deti?‘ Pokojne odpovedal: ‚Nie, naše ženy a deti sa neboja smrti.‘“ (Whitehead, Život kazateľa Jána Wesleya, str. 10)
Po príchode do mesta Savannah žil Wesley nejaký čas s Moravanmi a ich kresťanský život na neho hlboko zapôsobil. O ich bohoslužbe, ktorá sa tak líšila od bezduchého formalizmu anglikánskej cirkvi, napísal: „Keď som videl tu neobyčajnú prostotu a dôstojnosť, zabudol som takmer na to, že už uplynulo sedemnásť storočí a predstavil som si, že som v jednom z tých zhromaždení bez obradov a veľkoleposti, ktoré viedol apoštol Pavol, výrobca stanov, alebo rybár Peter, kde sa prejavoval Boží duch a jeho moc.“ (Whitehead, Život kazateľa Jána Wesleya, str. 11,12)
Po návrate do Anglicka Wesley pod vedením kazateľa Jednoty bratskej lepšie spoznal biblickú vieru. Pochopil, že ak chce byť spasený, nesmie sa spoliehať na vlastné skutky, ale musí plne dôverovať „Božiemu Baránkovi, ktorý sníma hriechy sveta“. GC 256 Na zhromaždení Jednoty bratskej v Londýne čítali Lutherov článok o zmene, ktorú Duch Boží spôsobí v srdci veriaceho. Wesley vypočul Lutherov článok a v jeho srdci sa prebudila viera. Opísal to slovami: „Pocítil som v srdci zvláštne teplo. Cítil som, že verím v Krista, len v Krista ako zdroj spasenia. Získal som istotu, že Kristus sňal moje hriechy a vyslobodil ma zo zákonitosti hriechu a smrti.“ (Whitehead, Život kazateľa Jána Wesleya, str. 52)
Po celé roky únavného a vyčerpávajúceho úsilia, prísneho odriekania, pokánia a pokory – sledoval Wesley vytrvale svoj cieľ - nájsť Boha. Teraz ho našiel a poznal, že milosť, ktorú si chcel zaslúžiť modlitbami a postami, almužnami a odriekaním, je vlastne dar, „ktorý si nemožno kúpiť ani zaslúžiť“.
Keď plne prijal vieru v Krista, celá jeho bytosť zahorela túžbou šíriť všade poznanie evanjelia o Božej milosti. Vyhlásil: „Celý svet chápem ako svoju farnosť. Nech som v ktorejkoľvek časti sveta, pokladám za vhodné, správne a za svoju svätú povinnosť hlásať všetkým, ktorí sú ochotní počúvať, radostnú zvesť o spasení.“ (Whitehead, Život kazateľa Jána Wesleya, str. 74)
Aj naďalej žil prísnym a odriekavým životom, no teraz už nie preto, aby si niečo zaslúžil. Bol to už dôsledok viery. Nešlo o podmienku, ale o ovocie svätosti. Božia milosť v Kristovi je základom kresťanskej nádeje, táto milosť však vedie k poslušnosti. Wesley zasvätil svoj život hlásaniu veľkých právd, ktoré poznal – ospravedlnenie z viery v Ježišovu očisťujúcu krv a premieňajúcu moc Ducha Svätého v ľudskom srdci. Táto moc prináša v živote človeka ovocie a nabáda ho, aby nasledoval príklad Ježiša Krista.
Príprava Whitefielda a Wesleyovcov spočívala v tom, že po dlhý čas žili v presvedčení, že sú stratení a ich stav je beznádejný. Naučili sa znášať ťažkosti ako dobrí bojovníci Ježiša Krista. Boli vystavení krutým skúškam opovrhnutia, výsmechu a prenasledovania tak na univerzite, ako aj vo svojej kazateľskej práci. GC 257 Ich bezbožní spolužiaci na univerzite ich spolu s ďalšími opovržlivo nazývali „metodistami“, teda menom, ktoré sa dodnes považuje za úctyhodné. Ide o jednu z najväčších náboženských spoločností v Anglicku a v Amerike.
Ako členovia anglikánskej cirkvi aj oni trvali na tradičných formách bohoslužby. Pán im však vo svojom slove ukázal lepšiu bohoslužbu. Duch Svätý ich vyzýval, aby kázali ukrižovaného Krista. Ich snahu sprevádzala Božia moc. Priviedli tisíce ľudí k poznaniu pravdy a k skutočnému obráteniu. Tieto ovce bolo treba chrániť pred dravými vlkmi. Wesley nemal v úmysle založiť novú náboženskú spoločnosť; vytvoril spoločenstvo pod názvom Jednota metodistov.
Títo kazatelia narážali na skryté i otvorené nepriateľstvo štátnej cirkvi, Boh však vo svojej múdrosti spôsobil, že práve vďaka tomu obnova začala pôsobiť v samotnej anglikánskej cirkvi. Keby reformačné hnutie nevzniklo v rámci cirkvi, nepreniklo by tam, kde to bolo potrebné. Pretože prebudeneckí kazatelia boli členmi cirkvi a pôsobili ako kazatelia v jej radoch, kdekoľvek našli príležitosť, našla si pravda vstup aj tam, kde by inak dvere zostali zatvorené. Aj niektorí ďalší duchovní sa prebudili z mravnej otupenosti a začali horlivo kázať vo svojich farnostiach. Zbory, ktoré zotrvávali vo formalizme, sa prebudili k životu.
Za čias Wesleyovcov, podobne ako vo všetkých obdobiach cirkvi, vykonali rôzne obdarení ľudia dielo, ku ktorému ich povolal Boh. Nezhodli sa vo všetkých bodoch učenia, ale všetkých viedol Boží Duch a všetkých spájal cieľ získavať ľudí pre Krista. V určitom období hrozilo, že názorové rozdiely medzi Whitefieldom a Wesleyovcami zapríčinia vzájomné odcudzenie, GC 258 no pretože sa učili v Kristovej škole tichosti, zmierila ich vzájomná znášanlivosť a láska. Nemali čas na spory, veď všade okolo vládli bludy a neprávosti a hriešnici sa rútili do záhuby.
Boží služobníci kráčali po úzkej ceste. Proti nim sa postavili vplyvní a vzdelaní muži. Po nejakom čase niektorí kňazi zaujali voči nim rozhodný nepriateľský postoj a zavreli dvere kostolov pred čistou vierou a pred tými, ktorí ju hlásali. Správanie duchovných, ktorí ich odsudzovali z kazateľníc, viedlo k nevedomosti, temnote a neprávosti. Ján Wesley opätovne unikal smrti len vďaka Božej milosti. Keď voči nemu začal dav prejavovať nenávisť a keď sa už zdalo, že neunikne, objavil sa po jeho boku anjel v ľudskej podobe. Dav sa vyľakal a Boží služobník odišiel bez úhony.
Po jednom takom vyslobodení pred rozzúreným davom Wesley napísal: „Mnohí sa ma pokúšali zraziť na zem, keď sme zostupovali z kopca po strmej, šmykľavej ceste do mesta. Dobre vedeli, že ak sa ocitnem na zemi, ťažko sa znova postavím na nohy. Ja som sa však nepotkol, ani nepošmykol, kým som nebol celkom mimo ich dosah... Mnohí sa ma snažili chytiť za golier alebo za šaty, aby ma mohli zraziť na zem, ale nemohli ma uchopiť. Len jeden zachytil vrecko môjho kabáta a za chvíľu mu zostalo v ruke. Druhé vrecko, v ktorom som mal jednu bankovku, zostalo len natrhnuté... Istý zúrivec, ktorý stál tesne za mnou, mával veľkou dubovou palicou. Keby zasiahol môj zátylok, zbavil by ma všetkých ďalších ťažkostí. Kedykoľvek sa však rozohnal, padla jeho rana vedľa. Neviem, ako je to možné, pretože som sa nemohol uhnúť ani vpravo ani vľavo... Iný sa pretlačil dopredu a zdvihol ruku, aby ma udrel, ruka mu však náhle klesla, takže ma len pohladil po hlave a povedal: ,Aké má hebké vlasy!’ Celé mesto poznalo týchto mužov ako najväčších výtržníkov, vždy stáli na čele zberby. Jeden z nich dokonca vyhral zápas s medveďom... GC 259
Ako láskavo a postupne nás Boh pripravuje, aby sme plnili jeho vôľu. Pred dvoma rokmi mi kus tehly zasiahol rameno. O rok neskôr som dostal kameňom medzi oči. Pred mesiacom som dostal úder, dnes večer dva, jeden skôr, ako sme vošli do mesta, druhý keď sme z neho odchádzali. Necítil som však ani jeden. Istý muž ma udrel silno do pŕs, druhý tak prudko do úst, že mi hneď vytryskla krv. Bolesť som však nepocítil, bolo to, ako keby sa ma dotkli steblom slamy.“ (Ján Wesley, Dielo, diel 3, str. 297,298)
Prví metodisti - jednoduchý ľud spolu s kazateľmi - sa stali terčom posmechu. Prenasledovali ich členovia anglikánskej cirkvi, ale aj neveriaci ľudia, ktorých podráždilo skreslené rozprávanie o ich učení. Ťahali ich pred súdy, ktoré presadzovali spravodlivosť len naoko, spravodlivosť bola vtedy na súdoch vzácnym hosťom. Prenasledovatelia sa na obžalovaných často dopúšťali násilia. Dav prenikal do ich domovov, ničil im nábytok a zariadenie, kradol, čo sa mu zapáčilo, a týral mužov, ženy i deti. V niekoľkých prípadoch sa objavili plagáty a vyzývali všetkých, ktorí sa chcú zúčastniť na rozbíjaní okien a rabovaní domov metodistov, aby sa zhromaždili v určený čas na určenom mieste. Úrady trpeli a mlčky schvaľovali toto verejné porušovanie ľudských i Božích zákonov. Ľudia, ktorých jediným priestupkom bola snaha viesť kroky hriešnikov z cesty skazy na cestu svätosti, boli ustavične prenasledovaní.
Ján Wesley o obvineniach vznesených proti nemu a jeho priateľom vyhlásil: „Niektorí ľudia tvrdia, že učenie týchto mužov je falošné, bludné a fanatické, že je nové a dosiaľ neslýchané, že je to kvakerstvo, fanatizmus a pápežstvo. Všetky tieto obvinenia boli už vyvrátené a bolo podrobne dokázané, že každý bod tohto učenia, ako ho vykladá naša cirkev, vychádza z Písma. GC 260 Preto nemôže byť ani falošné, ani bludné, ak prijímame Písmo ako pravdivé. Iní tvrdia: ‚Ich učenie je príliš prísne, príliš zužuje cestu do neba.’ To je naozaj prvá námietka (a bola takmer jedinou na nejaký čas) a skrýva sa za tisíc ďalších námietok najrôznejších podôb. Skutočne robia cestu do neba užšiu, než ako ju predstavil náš Pán a jeho apoštolovia? Je naozaj ich učenie prísnejšie než učenie Biblie? Zamyslime sa len nad niekoľkými jasnými textami: ‚Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou silou!‘ ‚Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré povedia ľudia, vydajú počet v deň súdu.‘ ‚A tak teda buď jete buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu.‘“ (5 Moj 6,5; Mat 12,36; 1 Kor 10,31)
„Ak je ich učenie prísnejšie než toto, zaslúži si výčitku. Vy však dobre viete, že to tak nie je. A kto môže byť čo i len o trošku menej prísny, bez toho aby porušil Božie slovo? Mohol by byť služobník Božích tajomstiev považovaný za verného, keby zmenil nejakú časť svätého pokladu? Nie, nemohol. Nemôže nič zmierniť, nemôže nič ubrať, musí hlásať všetkým ľuďom: ,Nesmiem podriadiť Písmo vášmu vkusu. Vy sa mu musíte podriadiť, inak zahyniete.‘ Z toho vychádza celý hurhaj, že títo ľudia sú ‚prísni a nemilosrdní‘. Naozaj sú prísni a nemilosrdní? V akom zmysle? Či nesýtia hladujúcich a neobliekajú nahých? Nie; v tom to nie je: v tom sú snaživí, sú však prísni a neúprosní v posudzovaní iných ľudí. Myslia si, že spasení budú len ľudia, ktorí sa správajú ako oni.“ (Ján Wesley, Dielo, diel 3, str. 152,153)
Duchovný úpadok v Anglicku krátko pred vystúpením Wesleya bol do značnej miery dôsledkom učenia bojujúceho proti Božiemu zákonu. Mnohí vtedy tvrdili, že Kristus zrušil mravný zákon, kresťan ho už nemusí zachovávať a veriaci človek už nemusí konať dobré skutky. GC 261 Iní síce pripúšťali, že zákon je večný, no tvrdili, že nie je potrebné, aby kazatelia viedli ľud k poslušnosti prikázaní, pretože tých, ktorých Boh vyvolil k spáse, „Božia milosť neodolateľne vedie k zbožnému a cnostnému životu“, zatiaľ čo ľudia predurčení k večnému zatrateniu, „nemajú silu plniť požiadavky Božieho zákona“.
Ďalší, ktorí tvrdili, že „vyvolený nemôže vypadnúť z milosti alebo stratiť Božiu priazeň“, dospeli k ešte hroznejšiemu záveru, že totiž „bezbožné činy, ktoré páchajú, nie sú v skutočnosti hriešne, že ich nemožno pokladať za prestupovanie Božieho zákona, a teda sa ani nemusia zo svojich hriechov kajať“. (McClintock and Strong’s, Cyklopaedia, heslo Antinómia) Tvrdili: „Ani ten najodpornejší hriech, považovaný všeobecne za prestúpenie Božieho zákona, nie je v Božích očiach hriechom,“ ak sa ho dopustí niekto z vyvolených, „pretože jednou z podstatných a význačných vlastností vyvolených je, že nemôžu robiť nič, čo by sa Bohu nepáčilo alebo čo by zakazoval jeho zákon“.
Toto príšerné učenie sa v podstate zhoduje s neskoršími názormi ľudových vychovávateľov a teológov, ktorí hlásali, že vlastne neexistuje nemenný Boží zákon ako meradlo pravdy, ale že kritéria mravnosti si určuje spoločnosť sama a ona ich aj stále mení. Tieto názory vymýšľa a šíri to isté knieža zla, ktoré už kedysi medzi bezhriešnymi obyvateľmi neba začalo svoje dielo a ktoré si kladie za cieľ odstrániť spravodlivé požiadavky Božieho zákona.
Takýto pohľad na Božie nariadenia, ktoré mali zušľachtiť povahu ľudí, viedol mnohých k tomu, že Boží zákon celkom zavrhli. Wesley rozhodne vystupoval proti bludom tých, ktorí hlásali odstránenie Božieho zákona a dokazoval, že učenie, ktoré znevažuje Boží zákon, odporuje Písmu. „Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom.“ GC 262 „Lebo je to dobré a príjemné pred naším Spasiteľom, Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy. Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš, ktorý dal sám seba ako výmenné za všetkých.“ (Tít 2,11; 1 Tim 2,3-6) Pán štedro udeľuje svojho Ducha všetkým ľuďom, ktorí prijímajú jeho ponuku spasenia. Tak Kristus, „pravdivé svetlo“, „osvecuje každého človeka“. (Ján 1,9) Ľudia strácajú spasenie tým, že svojvoľne odmietajú dar života.
Na tvrdenie, že smrť Ježiša Krista odstránila zákon o obradoch, rovnako ako aj prikázania Desatora, Wesley odpovedal: „Mravný zákon, obsiahnutý v Desatore a potvrdený prorokmi, Kristus nezrušil. Účelom Kristovho príchodu nebolo odvolať nejakú jeho časť. Mravný zákon nemôže byť nikdy zrušený, stojí pevne ako verný svedok v nebi... Tak to bolo na začiatku sveta, keď zákon ešte nebol vytesaný do kamenných dosiek, ale pri stvorení bol vpísaný do ľudských sŕdc. I keď zákon, ktorý kedysi napísala Božia ruka, je teraz do značnej miery znetvorený hriechom, napriek tomu nemôže byť celkom zrušený, pretože by sme nevedeli rozlíšiť dobro od zla. Každá súčasť tohto zákona musí platiť pre všetkých ľudí všetkých čias. Zákon nie je závislý od času či miesta ani od iných okolností podliehajúcich zmenám, ale len od podstaty Boha, od prirodzenosti človeka a od ich vzájomného nemenného vzťahu.
,Neprišiel som zrušiť, ale naplniť…’ Týmto výrokom Ježiš Kristus iste mieni, zhodne so všetkým, čo predchádzalo a s tým, čo bude nasledovať, toto: ,Prichádzam nastoliť zákon v jeho plnosti a odstrániť všetko, čo k nemu pridali ľudia. Prichádzam objasniť, čo je v ňom zatemnené a nejasné. Prichádzam ukázať pravý a plný význam každej jeho časti; dĺžku, šírku a celý dosah každého prikázania, ktoré zákon obsahuje, výšku i hĺbku a nevýslovnú čistotu a duchovnosť zákona všetkých jeho častí.‘“ (Wesley, kázeň 25) GC 263
Wesley vyhlásil, že zákon je v dokonalom súlade s evanjeliom. „Zákon a evanjelium spája ten najužší možný vzťah. Na jednej strane zákon neustále pripravuje cestu evanjeliu a odkazuje nás k nemu. Na druhej strane nás evanjelium trvalo vedie k dôslednejšiemu plneniu zákona. Zákon napríklad žiada, aby sme milovali Boha, aby sme milovali svojho blížneho, aby sme boli pokorní, tichí a svätí. Cítime, že na to nestačíme, že ‚pre človeka je to nemožné‘. Boh nám však sľúbil, že nám takú lásku, pokoru, tichosť a svätosť dá. Prijímame toto evanjelium, túto radostnú zvesť, a ono sa v nás stáva realitou na základe našej viery. ‚Spravodlivosť zákona‘ sa v nás napĺňa... vierou, ktorá je v Ježišovi Kristovi...“
Wesley tiež napísal: „Najväčšími nepriateľmi Kristovho evanjelia sú ľudia, ktorí otvorene a výslovne odmietajú Boží zákon a ohovárajú ho, ľudia, ktorí učia ostatných, aby prestupovali nie jedno, či už najmenšie alebo najväčšie, ale všetky prikázania naraz... Najprekvapujúcejšie na tom je to, že ľudia, ktorí prijali tento hrozný blud, naozaj veria, že uctievajú Krista, keď odmietajú jeho zákon a že oslavujú Boha, keď rušia Božie učenie. Uctievajú Krista práve tak, ako ho poctil Judáš, keď povedal: ,Zdravím ťa, rabbi!‘ a pobozkal ho. Kristus môže práve tak povedať každému z nich: ‚Bozkom zrádzaš Syna človeka?‘ Veď to nie je nič iné než zrádzanie Krista bozkom, ak niekto hovorí o jeho krvi a berie mu jeho korunu, ak zľahčuje niektorú časť jeho zákona pod zámienkou, že pomáha dielu evanjelia. Zodpovednosti sa nezbaví nikto, kto hlása vieru tak, že priamo alebo nepriamo navádza k neposlušnosti, kto káže Krista tak, že ruší alebo oslabuje trebárs to najmenšie z Božích prikázaní.“ (Wesley, kázeň 25) GC 264
Ľuďom, ktorí tvrdili, že „hlásanie evanjelia spĺňa všetky požiadavky zákona“, Wesley odpovedal: „To úplne odmietame. Odporuje to prvotnej požiadavke zákona, totiž usvedčovať ľudí z hriechu a prebúdzať tých, ktorí dosiaľ spia na pokraji záhuby.“ Apoštol Pavol napísal: „Skrze zákon prichádza poznanie hriechu“ (Rim 3,20) a „kým človek nepozná svoj hriech, nepocíti potrebu zmierujúcej Kristovej krvi... Pán Ježiš povedal: ‚Zdraví nepotrebujú lekára, ale nemocní.’ Je preto nezmyselné ponúkať lekára ľuďom zdravým alebo ľuďom, ktorí sú presvedčení o svojom zdraví. Najskôr ich musíme presvedčiť, že sú nemocní, inak vám za vašu ponuku ani nepoďakujú. Podobne nezmyselné je ponúkať Ježiša Krista ľuďom, ktorí majú pocit, že sú dokonalí a nikdy neprežili ľútosť nad sebou.“ (Wesley, kázeň 35)
Wesley, podobne ako kedysi jeho Majster, hlásal evanjelium o Božej milosti a pritom sa snažil vyvýšiť a zvelebiť Boží zákon. (Iz 42,21) Verne plnil Bohom zverenú úlohu a dožil sa skvelých výsledkov práce. Na sklonku jeho dlhého života – dožil sa vyše osemdesiat rokov a viac než pol storočia prežil na cestách ako kazateľ – sa k jeho učeniu hlásilo vyše pol milióna veriacich. Počet ľudí, ktorým jeho pôsobenie pomohlo uniknúť zo záhuby a z otroctva hriechu a začať kvalitnejší a čistejší život, ako aj tých, ktorí vďaka jeho učeniu prežili hlbšiu a plnšiu skúsenosť s Bohom, sa dozvieme až vtedy, keď sa celá rodina vykúpených zhromaždí raz v Božom kráľovstve. Wesleyov život poskytuje každému kresťanovi veľmi cenné poučenie. Kiežby sa viera a pokora, neúnavná horlivosť, obetavosť a oddanosť tohto Kristovho služobníka prejavovali aj v dnešných cirkvách!