REGISTER KNIHY

27. Moderné prebudenecké hnutia - Veľký spor vekov

Audio záznam

GC 461 Tam kde ľudia verne hlásali Božie slovo, všade bolo vidieť výsledky, ktoré svedčili o jeho nebeskom pôvode. Duch Svätý sprevádzal posolstvo Božích služobníkov a Božie slovo mocne pôsobilo na svedomie hriešnikov. „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“, ožiarilo tajné kúty ich vnútra, odhalilo ich tajné hriechy. V mysli i srdci boli hlboko presvedčení. Duch Svätý ich presvedčil o hriechu, spravodlivosti i súde, ktorý príde. Uvedomili si Božiu spravodlivosť a zhrozili sa pri pomyslení, že by sa takí hriešni a nečistí mali postaviť pred Pána, ktorý skúma ľudské srdce. V úzkosti volali: „Kto nás vyslobodí z tohto tela smrti?“ Keď sa potom zoznámili s golgotským krížom a nesmiernou obeťou za hriechy ľudstva, pochopili, že len zásluhy Ježiša Krista môžu odčiniť ich prestúpenie, len ony môžu zmieriť Boha s človekom. S vierou a pokorou prijali Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta. Len vďaka krvi Pána Ježiša získali odpustenie svojich hriechov.

Títo hriešnici prejavili skutočné pokánie. Uverili, dali sa pokrstiť a začali nový život ako nové stvorenie v Ježišovi Kristovi, aby nežili ako predtým podľa svojich hriešnych sklonov, ale aby vierou v Božieho Syna žili podľa jeho vzoru. Napodobňovali jeho povahu a očisťovali sa tak, aby boli čistí ako je on. GC 462 Veci, ktoré kedysi nenávideli, začali teraz milovať a čo im bolo kedysi príjemné, začali teraz nenávidieť. Predtým pyšní a panovační ľudia sa stali pokornými a láskavými. Predtým márnomyseľní a domýšľaví ľudia sa stali skromní a zdržanliví. Z bezbožných ľudí sa stávali zbožní, z opilcov abstinenti, zo zhýralcov ľudia cnostní. Odložili márnosti sveta. Veriaci nehľadali ozdobu „v zápletoch vlasov, vo vešaní na seba zlata alebo v obliekaní sa do nádherného rúcha, ale skrytý srdca človek v neporušiteľnom krotkosti a tichosti ducha, čo je drahocenné pred Bohom“. (1 Pet 3,3.4)

Prebudenecké hnutia viedli k dôkladnému sebaskúmaniu a k pokore. Vyznačovali sa slávnostnými, vážnymi výzvami voči hriešnikom a vrelým súcitom k ľuďom vykúpeným krvou Pána Ježiša. Muži i ženy sa modlili a prosili Boha, aby ich zachránil. Ovocie týchto prebudeneckých hnutí sa prejavilo u tých ľudí, čo sa nebáli sebazaprenia a obetí, ale ktorí sa radovali, že majú tú česť trpieť výsmech a súženie pre Ježiša Krista. Aj v živote formálnych kresťanov nastala zmena. Ich vplyv prospieval celej spoločnosti. „Zhromažďovali s Kristom“ a „zasievali s Duchom Svätým“, aby zožali večný život.

Mohlo sa o nich povedať: „Že ste sa boli zarmútili, ale že ste sa zarmútili na pokánie... Lebo zármutok podľa Boha pôsobí pokánie na spasenie, ktorého zármutku nikdy neoľutuje človek; ale zármutok sveta pôsobí smrť. Lebo, hľa, práve to, že ste sa boli zarmútili podľa Boha, akú velikú vám to spôsobilo snahu! Ba čo, koľkú obranu, koľkú nevôľu, koľkú bázeň, koľkú túžbu, koľkú horlivosť a pomstu! Vo všetkom ste preukázali, že ste čistí vo veci.“ (2 Kor 7,9-11)

To je výsledok pôsobenia Ducha Božieho. Jediným dôkazom pravého pokánia je náprava života. GC 463 Len keď človek splní, čo sľúbil, keď vráti, čo ukradol, keď vyzná svoje hriechy a začne milovať Boha a svojich blížnych, môže mať hriešnik istotu, že sa zmieril s Bohom. Takéto výsledky sa v minulosti vždy prejavili ako následok duchovnej obnovy. Podľa ovocia, ktoré tieto obdobia priniesli, je zrejmé, že Boh ich požehnal na záchranu človeka a pozdvihnutie ľudstva.

Mnohé prebudenecké hnutia modernej doby sa však zásadne líšia od prejavov Božej milosti, ktoré v predošlých dobách sprevádzali pôsobenie Božích služobníkov. Je síce pravda, že majú veľký ohlas, mnohí ľudia tvrdia, že sa obrátili a cirkvi zaznamenávajú prírastok členov. Dlhodobé výsledky nás ale neoprávňujú myslieť si, že priniesli aj zodpovedajúci vzrast skutočného duchovného života. Svetlo, ktoré nakrátko vzplanie, obyčajne opäť zhasne a zanechá po sebe ešte väčšiu temnotu, než aká bola predtým.

Populárne prebudenecké hnutia sa príliš často dovolávajú obrazotvornosti tým, že vzbudzujú pocity a uspokojujú túžbu po niečom novom a vzrušujúcom. Takto obrátení ľudia netúžia po biblickej pravde, málo sa zaujímajú o svedectvo prorokov a apoštolov. Bohoslužba nie je pre nich príťažlivá, pokiaľ neobsahuje niečo vzrušujúceho. Posolstvo, ktoré sa dovoláva triezveho rozumu, na nich nepôsobí. Nezaujímajú sa o prosté varovania Božieho slova, ktoré sa priamo dotýkajú ich večného života.

Najvyšším životným záujmom každého skutočne obráteného človeka je vzťah k Bohu a k večným hodnotám. Kde je ale v dnešných cirkvách pravá oddanosť Bohu? Novoobrátení ľudia nezanechávajú svoju pýchu ani lásku voči svetu. Nie sú o nič ochotnejší zaprieť sa, vziať na seba svoj kríž a nasledovať milujúceho a pokorného Ježiša, než boli pred svojím obrátením. Náboženstvo sa pre neveriacich a pochybovačov stalo predmetom posmechu, pretože mnoho vyznávačov kresťanstva nevie nič o jeho zásadách. Z mnohých cirkví sa takmer vytratila sila zbožnosti. Myšlienky na Boha vytlačili cirkevné výlety, divadelné predstavenia, bazáre, krásne budovy a veľkoleposť. GC 464 Majetok, bohatstvo a svetské záležitosti zamestnávajú ľudí natoľko, že si len ťažko povšimnú veci večného záujmu.

V týchto cirkvách sú aj napriek všeobecnému úpadku viery a zbožnosti ešte stále praví nasledovníci Ježiša Krista. Skôr než na zem prídu konečné Božie súdy, dôjde medzi Božím ľudom k takému oživeniu pôvodnej zbožnosti, aké sa neprejavilo od apoštolskej doby. Na Boží ľud zostúpi Boží duch a moc. Potom sa veľa ľudí oddelí od tých cirkví, v ktorých láska voči svetu potlačila lásku k Bohu a jeho slovu. Mnohí duchovní, ale aj členovia radostne prijmú veľké pravdy, ktoré prikázal oznámiť Boh, aby sa ľudia pripravili na druhý príchod Pána Ježiša. Nepriateľ spasenia by rád toto dielo zmaril. Skôr než príde čas tohto hnutia, pokúsi sa ho napodobniť. V cirkvách, ktoré dostane pod svoju klamnú moc, vzbudí dojem, že Boh zoslal na nich svoje požehnanie a prejaví sa niečo, čo budú považovať za veľké náboženské prebudenie. Zástupy ľudí budú jasať, že Boh koná pre nich úžasné veci, pritom ale pôjde o pôsobenie iného ducha. Pod zámienkou náboženstva sa satan pokúsi rozšíriť svoj vplyv na celý kresťanský svet.

V mnohých prebudeneckých hnutiach, ktoré vznikli v posledných päťdesiatich rokoch, pôsobili v menšej či väčšej miere rovnaké vplyvy, ktoré sa prejavia v oveľa väčších hnutiach v budúcnosti. Je to citové vzrušenie, zmes pravdy a klamu, ktorá je dobre pripravená na to, aby zmiatla ľudí. Nikto nemusí byť oklamaný. Vo svetle Božieho slova nie je ťažké rozpoznať podstatu týchto hnutí. Môžeme si byť istí, že tam – kde ľudia neberú vážne svedectvo Biblie a odmietajú jednoduché pravdy, ktoré preverujú ľudské srdce a vyžadujú sebazaprenie a odmietnutie sveta – Boh svoje požehnanie neudeľuje. A podľa pravidla, ktoré nám dal Pán Ježiš: „Po ich ovocí ich poznáte.“ (Mat 7,16) je zrejmé, že tieto hnutia nie sú dielom Ducha Božieho. GC 465

Boh sa zjavuje ľuďom prostredníctvom pravdy svojho slova. Všetkým, ktorí ho prijímajú, je štítom proti satanovým podvodom. Zanedbávanie týchto právd, ktoré je dnes v náboženskom svete rozšírené, otvára dvere všetkému zlu. Ľudia do značnej miery strácajú zo zreteľa podstatu a dôležitosť Božieho zákona. Nesprávne chápanie povahy, trvalej platnosti a záväznosti Božieho zákona vedie k mylným názorom na obrátenie a posvätenie, je príčinou úpadku zbožnosti v cirkvách. Tu hľadajme tajomstvo, prečo v dnešných prebudeneckých hnutiach chýba Boží Duch a jeho moc.

V rôznych cirkvách sú zbožní ľudia, ktorí poznajú tento stav a trápia sa nad ním. Profesor Edwards A. Park uvádza nebezpečenstvá, ktoré v súčasnej dobe ohrozujú cirkvi a výstižne píše: „Jedným zdrojom nebezpečenstva je to, že sa z kazateľníc nezdôrazňuje Boží zákon. V minulosti bola kazateľnica ozvenou hlasu svedomia... Naši najlepší kazatelia dávali svojim kázňam jedinečnú vznešenosť tým, že podľa vzoru Majstra vyzdvihovali Boží zákon, jeho prikázania a jeho varovania. Opakovali dve veľké zásady. Podľa prvej je zákon prejavom Božej dokonalosti a človek, ktorý nemiluje zákon, nemiluje ani evanjelium, pretože zákon – rovnako ako evanjelium – je zrkadlom, ktoré odráža Božiu povahu. Podľa druhej zásady znevažovanie Božieho zákona vedie k podceňovaniu závažnosti hriechu, k jeho šíreniu a prináša skazu. Neposlušnosť zákona je priamo úmerná tomu, aká dôležitosť sa prikladá zákonu...“

„So zmieneným nebezpečenstvom sa spája nebezpečenstvo podceňovania Božej spravodlivosti. V súčasnosti majú kazatelia sklon oddeľovať Božiu spravodlivosť od jeho dobroty, nevyzdvihujú Božiu dobrotu ako zásadu, ale kladú ju na úroveň citu. GC 466 Tieto nové teologické názory rozdeľujú to, čo Boh spojil. Je Boží zákon dobrý alebo zlý? Je dobrý. Potom je i spravodlivosť dobrá, pretože sa snaží zákon plniť. Zo zvyku podceňovať Boží zákon, spravodlivosť, rozsah a zhubnosť ľudskej neposlušnosti, človek ľahko dôjde k návyku nedoceňovať Božiu milosť, ktorá prináša odpustenie hriechov.“ Tým evanjelium stráca v mysliach ľudí hodnotu a význam, títo ľudia sú zakrátko ochotní vzdať sa Biblie.

Mnohí náboženskí učitelia tvrdia, že Kristus svojou smrťou zrušil zákon a že od toho času ľudia nemusia plniť požiadavky zákona. Iní považujú zákon za ťažké bremeno a ako protiklad záväznosti zákona vyzdvihujú slobodu evanjelia.

Proroci a apoštolovia posudzovali svätý Boží zákon úplne inak. Dávid hovorí: „A budem chodiť v slobode, lebo sa dopytujem tvojich nariadení.“ (Ž 119,45) Apoštol Jakub, ktorý písal po Kristovej smrti, považuje Desatoro za „kráľovský zákon“ a „dokonalý zákon, zákon slobody“. (Jak 2,8; 1,25) A Ján o viac ako polstoročie po ukrižovaní vyslovuje požehnanie tým, ktorí „činia jeho prikázania, aby mali právo k drevu života a aby vošli bránami do mesta“. (Zj 22,14)

Tvrdeniu, že Kristus svojou smrťou zrušil zákon svojho Otca, chýba akýkoľvek základ. Keby bolo možné zákon zmeniť alebo zrušiť, potom by Kristus nemusel zomrieť, aby zachránil človeka od trestu za hriech. Kristova smrť zďaleka neruší zákon, naopak dokazuje, že zákon je nezmeniteľný. Boží Syn prišiel, aby vyvýšil a zvelebil zákon. (Iz 42,21) Povedal: „Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon... dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona.“ (Mat 5,17.18) Pán Ježiš sám o sebe riekol: „Činiť tvoju vôľu, môj Bože, si želám a tvoj zákon je v mojich vnútornostiach.“ (Ž 40,9)

Boží zákon je vo svojej podstate nezmeniteľný. Je zjavením vôle a charakteru Zákonodarcu. Boh je láska a jeho zákon je láska. Dve veľké zásady zákona sú: láska k Bohu a láska ku človekovi. „Plnosťou zákona je láska.“ (Rim 13,10) Boží charakter je spravodlivosť a pravda, čo je tiež podstata Božieho zákona. Žalmista napísal: „Tvoj zákon je pravda.“ „Všetky tvoje prikázania sú spravodlivé.“ (Ž 119,142.172) A apoštol Pavol vyhlásil: „Tak teda je zákon svätý i prikázanie je sväté, i spravodlivé, i dobré.“ (Rim 7,12) Zákon, ktorý je výrazom Božieho myslenia Božej vôle, musí byť práve taký trvalý ako Zákonodarca. GC 467

Ľudia sa zmierujú s Bohom svojím obrátením a posvätením, teda zhodou so zásadami Božieho zákona. Na začiatku žil človek stvorený na Boží obraz v dokonalej zhode s Božím charakterom a s jeho zákonom. Zásady spravodlivosti boli zapísané do jeho srdca. Ale hriech odcudzil človeka Stvoriteľovi. Človek stratil Boží obraz. „Pretože myseľ tela je nepriateľstvom naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť.“ (Rim 8,7) „Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal“ (Ján 3,16), aby sa človek mohol zmieriť s Bohom. Zásluhou Ježiša Krista sa môžeme dostať do súladu so svojím Stvoriteľom. Ľudské srdce musí premeniť Božia milosť, človek musí prijať nový život od Boha. Táto zmena je znovuzrodenie, bez ktorého, ako povedal Pán Ježiš, nikto „nemôže vidieť kráľovstvo Božie“. (Ján 3,3)

Prvým krokom pre zmierenie s Bohom je presvedčenie o vlastnej hriešnosti. „Hriech je prestúpením zákona.“ „Lebo skrze zákon poznanie hriechu.“ (1 Ján 3,4; Rim 3,20) Ak má hriešnik poznať svoju vinu, musí posudzovať svoj charakter podľa Božieho meradla spravodlivosti. Zákon je zrkadlo, ktoré ukazuje na dokonalosť spravodlivého Božieho charakteru a umožňuje človeku, aby poznal svoje nedostatky.

Zákon ukazuje človeku jeho hriechy, ale neposkytuje žiadne riešenie. GC 468 Sľubuje život poslušnému, ale ukazuje, že údelom hriešnika je smrť. Len Kristovo evanjelium môže človeka oslobodiť od trestu za hriech alebo od znečistenia hriechom. Musí prejaviť ľútosť pred Bohom, ktorého zákon prestúpil a veriť v Krista a jeho zástupnú obeť. Tým, že mu budú hriechy odpustené, stane sa účastným Božskej prirodzenosti. (2 Pet 1,4) Stáva sa Božím dieťaťom, pretože prijal ducha synovstva, ktorého mocou volá: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15)

Môže človek prestupovať Boží zákon? Apoštol Pavol napísal: „Či teda maríme zákon vierou? Nijakým činom! Ale zákon staviame v platnosť.“ „Lebo veď, ktorí sme zomreli hriechu – ako budeme ešte žiť v ňom?!“ A apoštol Ján uvádza: „Lebo toto je tá láska Božia, aby sme zachovávali jeho prikázania a jeho prikázania nie sú ťažké.“ (Rim 3,31; 6,2; 1 Ján 5,3) Pri znovuzrodení sa srdce človeka stotožní s Bohom, pretože sa stotožní s Božím zákonom. Keď sa u hriešnika odohrala táto prenikavá zmena, prešiel zo smrti do života, z hriechu do svätosti, z neposlušnosti a vzbury k poslušnosti a vernosti. Starý život odcudzený Bohu sa skončil, začal nový život zmierenia, viery a lásky. Vtedy sa naplní „právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha“. (Rim 8,4) A ľudské srdce zvolá: „Ako veľmi milujem tvoj zákon! Každého dňa je on mojím premýšľaním.“ (Ž 119,97)

„Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvujúci dušu.“ (Ž 19,8) Bez zákona človek nemôže správne pochopiť Božiu čistotu a svätosť ani svoju vlastnú vinu a nečistotu. Nie je presvedčený o hriechu a necíti potrebu, že by mal činiť pokánie. Nevidí, že je ako priestupník Božieho zákona stratený, a neuvedomuje si, že potrebuje zmierujúcu krv Ježiša Krista. Prijíma nádej na záchranu bez prenikavej zmeny srdca a nápravy života. Preto je toľko povrchne obrátených, preto do cirkví prichádzajú toľkí ľudia, ktorí neprišli ku Kristovi. GC 469

V súčasných náboženských hnutiach prevládajú mylné názory na posvätenie, ktoré vychádzajú z prehliadania alebo odmietania Božieho zákona. Tieto teórie sú vieroučne falošné a v praktických dôsledkoch nebezpečné. Keďže majú veľkú obľubu, je dvojnásobne potrebné, aby všetci presne vedeli, čo o tom učí Písmo.

Učenie o skutočnom posvätení je biblické. Apoštol Pavol v liste Tesaloničanom napísal: „Lebo to je vôľa Božia - vaše posvätenie.“ A modlil sa: „A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť.“ (1 Tes 4,3; 5,23) Biblia jasne učí, čo je posvätenie a ako ho môžeme dosiahnuť. Spasiteľ sa modlil za svojich učeníkov: „Posväť ich v svojej pravde! Tvoje slovo je pravda.“ (Ján 17,17) Apoštol Pavol učí, že veriaci majú byť „posvätení Svätým Duchom“. (Rim 15,16) Čo pôsobí Duch Svätý? Pán Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ale keď príde on, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy.“ (Ján 16,13) Žalmista napísal: „Tvoj zákon je pravda.“ (Ž 119,142) Božie slovo a Boží Duch zoznamujú ľudí s veľkými zásadami spravodlivosti vyjadrenými v Božom zákone. Keďže Boží zákon je „svätý, spravodlivý a dobrý“ a je prejavom Božej dokonalosti, z toho vyplýva, že i povaha formovaná poslušnosťou tomuto zákonu bude svätá. Dokonalým príkladom takej povahy je Ježiš Kristus, ktorý riekol: „Tak ako som ja ostríhal prikázania svojho Otca.“ „Lebo ja vždycky činím to, čo sa jemu ľúbi.“ (Ján 15,10; 8,29) Nasledovníci Pána Ježiša sa mu majú podobať – z Božej milosti majú utvárať svoju povahu v súlade so zásadami svätého Božieho slova. To je biblické posvätenie.

Posvätenie sa uskutočňuje iba vierou v Ježiša Krista, mocou Božieho Ducha, ktorý pôsobí v človekovi. Apoštol Pavol napomína veriacich: „S bázňou a s trasením pracujte na svojom spasení; lebo je to Boh, ktorý vo vás pôsobí i chcenie i činenie pre záľubu.“ (Fil 2,12.13) Kresťan prežíva pokúšanie hriechom, ale trvalo proti nemu bojuje. Na to potrebuje Kristovu pomoc. GC 470 Ľudská slabosť sa spojí s Božou silou a viera zvolá: „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (1 Kor 15,57)

Písmo jasne ukazuje, že dielo posvätenia je postupný proces. Keď hriešnik pri obrátení získava vďaka zmierujúcej krvi pokoj s Bohom, jeho kresťanský život len začína. Potom „nesme sa k dokonalosti“ a „v dokonalého muža, k miere dospelosti plnosti Kristovej“. (Žid 6,1; Ef 4,13) Apoštol Pavol napísal: „Bratia, ja nemyslím o sebe, že by som už bol uchvátil. Ale jedno robím: na to, čo je za mnou, zabúdajúc a po tom, čo je predo mnou, sa vystierajúc ženiem sa za cieľom.“ (Fil 3,13.14) A Peter hovorí, čo je potrebné urobiť na dosiahnutie biblického posvätenia: „A tak práve preto vynaložte na to všetku snahu a poskytujte vo svojej viere chrabrú cnosť a v cnosti známosť a v známosti zdržanlivosť a v zdržanlivosti trpezlivosť a v trpezlivosti pobožnosť a v pobožnosti milovanie bratstva a v milovaní bratstva lásku..., lebo keď to budete robiť, neklesnete nikdy.“ (2 Pet 1,5-10)

Ľudia, ktorí prežívajú biblické posvätenie, prejavujú pokoru. Uvedomia si, ako kedysi Mojžiš, úžasnú veľkosť Božej svätosti a uvidia svoju vlastnú nehodnosť ako protiklad Božej vznešenej dokonalosti a čistoty.

Príkladom pravého posvätenia je prorok Daniel. Celý jeho dlhý život napĺňa ušľachtilá služba Pánovi. Z Božieho pohľadu bol „ľúby muž“. (Dan 10,11) A predsa o sebe netvrdil, že je čistý a svätý. Naopak, tento nebom poctený prorok sa považoval za súčasť hriešneho Izraela, keď prosil Boha za svoj národ: „Nie pre nejaké svoje spravodlivosti kladieme pred teba svoje pokorné prosby, ale pre tvoje mnohé zľutovania.“ „Keď sme už aj hrešili a páchali bezbožnosť.“ Ako sám napísal: „Ešte kým som ja hovoril, modlil sa a vyznával svoj hriech a hriech svojho ľudu Izraela.“ A keď sa mu neskôr zjavil Boží Syn, aby mu podal vysvetlenie, Daniel povedal: „Nezostalo ani vo mne sily a moja krása zmenila sa pri mne a porušila a nezadržal som v sebe sily.“ (Dan 9,18.15.20; 10,8) GC 471

Keď Jób počul Boží hlas z víchrice, zvolal: „Preto zavrhujem a ľutujem, a to v prachu a v popole.“ (Jób 42,6) Keď Izaiáš uvidel Božiu slávu a počul volanie cherubína: „Svätý, svätý, svätý Hospodin zástupov“ zvolal: „Beda mne, lebo zahyniem.“ (Iz 6,3.5) Apoštol Pavol po tom, čo bol vytrhnutý do tretieho neba a počul slová, ktoré žiadny človek nemôže vysloviť, hovorí o sebe ako o niekom, kto je „najmenší od všetkých svätých“. (2 Kor 12,2-4; Ef 3,8) Milovaný Ján, ktorý sa kedysi opieral o Ježišovu hruď, padol ako mŕtvy k nohám Syna človeka, keď uvidel jeho slávu. (Zj 1,17)

Ľudia, ktorí chodia v tieni golgotského kríža, sa nepovyšujú ani sa nevychvaľujú, že už zvíťazili nad hriechom. Uvedomujú si, že ich hriech zavinil smrteľný zápas, ktorý zvieral srdce Božieho Syna. Tieto myšlienky ich vedú k pokore. Ľudia, ktorí žijú v blízkosti Pána Ježiša, najlepšie poznávajú, aký je človek krehký a hriešny; ich jedinou nádejou sú zásluhy ukrižovaného a vzkrieseného Spasiteľa.

Posvätenie podľa dnešných predstáv v kresťanskom svete je úplne cudzie biblickému náboženstvu. Prináša sebavedomé pohŕdanie Božím zákonom. Obhajcovia tohto chápania učia, že posvätenie je dielo okamihu a človek dosahuje svätosť len vierou. Hovoria: „Len ver a dostaneš Božie požehnanie.“ Sú presvedčení, že človek nemusí na získanie posvätenia vynaložiť žiadne ďalšie úsilie. Popierajú záväznosť Božieho zákona a tvrdia, že sú oslobodení od povinnosti zachovávať prikázania. Môže však byť človek svätý a žiť v súlade s Božou vôľou a povahou, bez toho, aby sa stotožnil so zásadami, ktoré sú prejavom Božej povahy i vôle a ukazujú, čo sa Bohu páči? GC 472

Túžba po ľahkej a pohodlnej zbožnosti, ktorá nevyžaduje žiadnu námahu, sebazaprenie a zrieknutie sa nezmyselností sveta, veľmi spopulárnila učenie o viere ako jedinej podmienke. Čo však o tom hovorí Božie slovo? Apoštol Jakub napísal: „Čo to prospeje, moji bratia, keď niekto hovorí, že má vieru, a nemá skutkov? Či ho azda tá viera môže spasiť?... Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva? Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Teda vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami a že viera bola dokonaná zo skutkov... Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery.“ (Jak 2,14-24)

Božie slovo svedčí proti falošnému učeniu o viere bez skutkov. Žiadať o priazeň neba, a pritom neuznávať podmienky, za ktorých Boh milosrdenstvo udeľuje, nepredstavuje vieru, ale trúfalosť. Pravá viera je založená na zasľúbeniach a nariadeniach Písma svätého.

Nech sa nikto neklame presvedčením, že sa môže stať svätým, keď svojvoľne porušuje hoci len jedinú Božiu požiadavku. Vnútorný súhlas s jediným vedomým hriechom umlčuje hlas Ducha Svätého a odlučuje človeka od Boha. „Hriech je prestúpením zákona.“ A „nikto, kto hreší, ho nevidel ani ho nepoznal“. (1 Ján 3,4.6) I keď Ján vo svojich listoch obšírne hovorí o láske, neváha odhaliť skutočnú povahu ľudí, ktorí tvrdia, že sú posvätení, a pritom stále prestupujú Boží zákon. „Kto hovorí: Znám ho, a jeho prikázaní nezachováva, je lhár a v tom niet pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom je po pravde láska Božia dokonaná.“

(1 Ján 2,4.5) To je skúšobný kameň každého vyznania. Za posväteného nemôžeme považovať toho, kto neobstojí pri posudzovaní jediným Božím meradlom svätosti na nebi i na zemi. Keď ľudia neuznávajú závažnosť mravného zákona, podceňujú a zľahčujú Božie prikázania, keď prestupujú čo i len najmenšie z týchto prikázaní a učia to robiť ostatných, Boh ich neprijíma a my vieme, že ich tvrdenie nie je pravdivé. GC 473

Ak niekto o sebe tvrdí, že je bez hriechu, je to dôkaz, že od svätosti je veľmi ďaleko. Vôbec nechápe nekonečnú Božiu čistotu a svätosť, ani to, aký má byť človek, ktorý zodpovedá vzoru Božej povahy. Nechápe čistotu a vznešenosť lásky Pána Ježiša ani zhubnosť a zlo hriechu, preto sa môže považovať za svätého. Čím vzdialenejší je od Krista a čím nesprávnejšie predstavy má o Bohu a jeho požiadavkách, tým si pripadá spravodlivejší.

Posvätenie, o ktorom hovorí Písmo, sa týka celého človeka – ducha, duše i tela. Apoštol Pavol sa modlil za Tesaloničanov: „A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď príde náš Pán Ježiš Kristus.“ (1 Tes 5,23) Inokedy napísal: „Prosím vás teda, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, že by ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu.“ (Rim 12,1) V období starého Izraela musela byť každá obeť prinesená Bohu starostlivo prehliadnutá. Pokiaľ sa na prinášanom zvierati odhalila nejaká chyba, zviera bolo odmietnuté, pretože Boh prikázal, že obete musia byť „bez chyby“. Preto i kresťanom Pán prikazuje, aby „dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu“. Ak má byť táto obeť prijateľná, musí všetky svoje sily uchovávať v najlepšom stave. Všetko, čo oslabuje telesné alebo duševné sily človeka, robí ho neschopným pre službu Stvoriteľovi. Môže mať Boh radosť, keď mu neponúkame to najlepšie, čo môžeme? Pán Ježiš povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mat 22,37) Ľudia, ktorí milujú Boha celým srdcom, budú mu chcieť svojím životom čo najlepšie slúžiť a budú sa stále zo všetkých síl usilovať o to, aby žili v súlade zo zákonmi, ktoré rozvíjajú ich schopnosť plniť Božiu vôľu. Nebudú povoľovaním svojim chúťkam a vášňam oslabovať alebo poškvrňovať obeť, ktorú prinášajú svojmu nebeskému Otcovi. GC 474

Apoštol Peter píše: „Milovaní, napomínam ako pohostínov a pútnikov, aby ste sa zdŕžali telesných žiadostí, ktoré vojujú proti duši.“ (1 Pet 2,11) Každé uspokojovanie hriešnych túžob vedie k otupeniu duchovných síl a k oslabeniu duchovnej a duševnej vnímavosti, takže Božie slovo alebo Boží Duch môžu pôsobiť na srdce len slabo. Apoštol Pavol napísal veriacim v Korinte: „Očistime sa od každého poškvrnenia tela i ducha dovršujúc tak svätosť v bázni Božej.“ (2 Kor 7,1) Nesme ovocie Ducha, ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť“. (Gal 5,22)

Mnohí z tých, ktorí sa považujú za kresťanov, nedbajú na tieto inšpirované rady a oslabujú svoje sily honbou za majetkom alebo holdovaním móde. Koľkí z nich zabúdajú, že boli stvorení na Boží obraz a ničia sa obžerstvom, opilstvom a zakázaným pôžitkárstvom! Cirkvi, ktoré by mali zlo karhať, často ho ešte podporujú tým, že ho neodsudzujú a podnecujú túžbu po majetku a zábavách, aby znovu naplnili svoje pokladne, pretože láska ku Kristovi to nedokáže. Keby Pán Ježiš prišiel dnes do niektorých z cirkví a videl tam hodovanie a svetské obchodovanie podnikané v mene náboženstva, či by nevyhnal znesväcovateľov, ako kedysi vyhnal z chrámu peňazomencov?

Apoštol Jakub napísal, že múdrosť pochádzajúca od Boha je „ponajprv čistotná“. (Jak 3,17) Keby sa stretol s ľuďmi, ktorí berú vzácne meno Pána Ježiša do úst poškvrnených tabakom, ktorých dych a telo sú presiaknuté odporným tabakovým zápachom, znečisťujúcim vzduch a nútia všetkých okolo seba, aby vdychovali jed, keby sa apoštol stretol so zlozvykom odporujúcim čistote evanjelia, neodsúdil by ho ako „prízemný, zmyselný a diabolský“? Otroci tabaku môžu tvrdiť, že prežili požehnanie úplného posvätenia, môžu hovoriť o nádeji na nebo, Božie slovo, ale hovorí, že „nevojde do neho nikdy nič obecného (nečistého)“. (Zj 21,27) GC 475

„Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? Lebo ste kúpení za veľkú cenu. Nože teda oslavujte Boha svojím telom.“ (1 Kor 6,19.20) Človek, ktorý vie, že jeho telo je chrámom Ducha Svätého, sa nedá zotročiť škodlivými zlozvykmi. Jeho sily patria Kristovi, ktorý ho vykúpil vlastnou krvou. Jeho majetok patrí Pánovi. Ako by mohol beztrestne mrhať zvereným majetkom? Ľudia, ktorí sa považujú za kresťanov, každoročne vydávajú obrovské sumy peňazí na zbytočné a škodlivé pôžitky, zatiaľ čo vnútorne odumierajú a stávajú sa necitlivými voči Slovu života. Okrádajú Boha o desiatky i dary a dávajú na oltár škodlivých pôžitkov viac, ako venujú na pomoc chudobným alebo pre šírenie evanjelia. Keby všetci, ktorí sa považujú za nasledovníkov Ježiša Krista, boli skutočne posvätení, nevydávali by svoje prostriedky na zbytočné alebo škodlivé pôžitky, ale venovali by ich do Božej pokladnice. Kresťania by sa stali príkladom striedmosti, sebazaprenia a obetavosti. Boli by svetlom sveta.

Svet sa oddáva pôžitkárstvu. „Po čom dychtí človek, čo chcú jeho oči a na čom si v živote zakladá“, to ovláda ľudí. Pán Ježiš volá svojich nasledovníkov, aby boli svätí: „Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,... a nedotýkajte sa nečistého, a ja vás prijmem.“ (2 Kor 6,17)

Vo svetle Božieho slova smieme povedať, že posvätenie, ktoré nepôsobí, aby sa človek úplne zriekol hriešnych zlozvykov a svetských vášní, nie je pravé.

Ľudia, ktorí poslúchnu výzvu: „Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,... a nedotýkajte sa nečistého,“ platí Boží sľub: „Ja vás prijmem. A budem vám za Otca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci.“ (2 Kor 6,18) Každý kresťan má právo a povinnosť prežiť bohaté náboženské skúsenosti. „Ja som svetlo sveta,“ povedal Pán Ježiš. GC 476 „Ten, kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tme, ale bude mať svetlo života.“ (Ján 8,12) „Ale stezka spravodlivých je ako jasné svetlo rána, ktoré svieti viac a viac, dokiaľ nestojí deň na výši.“ (Prísl 4,18) Každý krok viery a poslušnosti privádza človeka do užšieho spojenia so Svetlom sveta, v ktorom nie je „najmenšej tmy“. Božích služobníkov osvecujú lúče Slnka spravodlivosti. Oni majú odrážať jeho svetlo. Ako nás planéty učia, že na nebi je veľké svetlo, ktorého žiaru odrážajú, tak majú kresťania svedčiť, že na tróne vesmíru je Boh a zaslúži si, aby sme ho chválili a napodobňovali. V jeho nasledovníkoch sa prejavia plody Ducha Božieho, čistota a svätosť jeho povahy.

Apoštol Pavol v liste Kološanom píše o požehnaniach, ktoré Boh udeľuje svojim deťom: „Neprestávame modliť sa za vás a prosiť, že by ste boli naplnení čo do známosti jeho vôle všetkou múdrosťou a rozumnosťou duchovnou, že by ste chodili hodne Pána, aby ste sa mu vo všetkom ľúbili nesúc ovocie v každom skutku dobrom a rastúc v známosť Boha, zmocňovaní každou mocou podľa sily jeho slávy ku všetkej trpezlivosti a zhovievavosti s radosťou.“ (Kol 1,9-11)

Inokedy napísal o svojej túžbe, aby bratia v Efeze mohli úplne poznať, aká veľká je to prednosť byť kresťanom. Čo najzrozumiteľnejšie sa im snažil opísať, akú obdivuhodnú moc a poznanie môžu dosiahnuť ako Boží synovia a dcéry. Boží duch im dáva možnosť „mocou zosilnieť na vnútornom človekovi“, aby boli „zakorenení v láske“, aby mohli „poznať lásku Kristovu, ktorá prevyšuje rozum, aby ste boli naplnení vo všetku plnosť Božiu“. O vrcholnej prednosti kresťanov sa apoštol zmieňuje vo svojej modlitbe, aby „ste boli naplnení vo všetku plnosť Božiu“. (Ef 3,16-19) GC 477

Tu vidíme najväčší zážitok, ktorý môžeme dosiahnuť vierou v zasľúbenia nášho nebeského Otca, ak splníme jeho požiadavky. Vďaka zásluhám Ježiša Krista máme prístup k trónu nekonečnej moci. „Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval!?“ (Rim 8,32) Otec dal Synovi plnosť svojho Ducha a my môžeme z tejto plnosti čerpať požehnanie. Pán Ježiš riekol: „Ak teda vy, súc zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o koľko skôr dá Otec z neba Svätého Ducha tým, ktorí ho prosia!“ (Luk 11,13) „Keď budete niečo prosiť v mojom mene, ja učiním.“ „Proste a dostanete, aby vaša radosť bola naplnená.“ (Ján 14,14; 16,24)

Život kresťana sa má vyznačovať pokorou, to však neznamená, že sa v ňom má prejavovať smútok a sebapodceňovanie. Každý človek má žiť tak, aby ho Boh mohol prijať a požehnať mu. Náš nebeský Otec nechce, aby sme stále žili s pocitom odsúdenia a zármutku. Dôkazom pokory nie je, že niekto chodí so zvesenou hlavou a so srdcom plným myšlienok o sebe. Máme možnosť prísť k Ježišovi a dať sa ním očistiť, potom môžeme stáť pred zákonom bez hanby a výčitiek svedomia. „A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi.“ (Rim 8,1)

Vďaka Pánovi Ježišovi sa synovia Adama, ktorí padli do hriechu, stávajú „synmi Božími“. „Lebo ako posväcujúci, tak i posväcovaní, všetci sú z jedného, pre ktorú príčinu nehanbí sa volať ich bratmi.“ (Žid 2,11) Život kresťana má byť životom viery, víťazstva a radosti v Bohu. „Lebo všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom, a toto je to víťazstvo, ktoré zvíťazilo nad svetom – naša viera.“ (1 Ján 5,4) Boží služobník Nehemiáš povedal pravdu: „Radosť Hospodinova je vašou silou.“ (Neh 8,10) A apoštol Pavol vyhlásil: „Radujte sa v Pánovi vždycky a zase len poviem: Radujte sa!“ „Vždycky sa radujte. Neprestajne sa modlite. Vo všetkom ďakujte, lebo to je vôľa Božia v Kristu Ježišovi čo do vás.“ (Fil 4,4; 1 Tes 5,16-18) GC 478

To je ovocie biblického obrátenia a posvätenia. Možno ich vidieť len výnimočne, pretože kresťania sú väčšinou ľahostajní k veľkým zásadám spravodlivosti, ktoré obsahuje Boží zákon. Preto sa prejavuje málo skutočných, trvalých účinkov pôsobenia Božieho Ducha, ktorými sa vyznačovali minulé prebudenecké hnutia.

Zameriavaním sa na Pána Ježiša sa meníme. Keďže ľudia nedbajú na biblické príkazy, ktorými Boh zjavuje ľuďom dokonalosť a svätosť svojho charakteru, pretože myseľ ľudí sa zameriava na ľudské učenie a teórie, nie je divu, že sa z našich cirkví vytráca živá zbožnosť. Pán hovorí: „Opustili mňa, prameň živej vody, aby si vyrúbali cisterny, deravé cisterny, dopukané, ktoré nedržia vody!“ (Jer 2,13)

„Blahoslavený muž, ktorý nechodí podľa rady bezbožných, na ceste hriešnikov nestojí a na stolici posmievačov nesedí. Ale má záľubu v zákone Hospodinovom a o jeho zákone rozmýšľa dňom i nocou. A bude ako strom, zasadený nad potokmi vody, ktorý dáva svoje ovocie svojím časom, ktorého list nevädne, a všetko, čokoľvek bude robiť, podarí sa mu.“ (Ž 1,1-3) Pôvodná viera a zbožnosť medzi Božím ľudom môže ožiť len vtedy, keď Boží zákon zaujme opäť miesto, ktoré mu patrí. „Takto hovorí Hospodin: Postojte na cestách a vidzte a pýtajte sa po chodníkoch veku, ktorá je tá dobrá cesta, a iďte po nej, a tak nájdite pokoj svojej duši!“ (Jer 6,16)


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy