REGISTER KNIHY

26. Dielo obnovy - Veľký spor vekov

Audio záznam

GC 451 O obnove zachovávania soboty, ku ktorej má dôjsť v dobe konca, proroctvo Izaiáša predpovedá: „Takto hovorí Hospodin: Ostríhajte súd a čiňte spravodlivosť, lebo je blízko moje spasenie, aby prišlo, a moja spravodlivosť, aby sa zjavila! Blahoslavený človek, ktorý to činí, a syn človeka, ktorý sa toho drží, ktorý ostríha sobotu, aby jej nepoškvrňoval, a ktorý ostríha svoju ruku, aby neučinila ničoho zlého!“ „A synov cudzinca, ktorí sa pripoja k Hospodinovi, aby mu svätoslúžili a milovali meno Hospodinovo súc mu za služobníkov, každého, kto bude ostríhať sobotu, aby jej nepoškvrňoval, a tých, ktorí sa budú držať mojej zmluvy, tých všetkých dovediem na vrch svojej svätosti a obradujem ich v dome svojej modlitby.“ (Iz 56,1.2.6.7)

Z kontextu vyplýva, že tieto slová sa vzťahujú na kresťanský vek: „Hovorí Pán Hospodin, ktorý zhromažďuje zahnaných Izraelových: Ešte zhromaždím k nemu, k jeho zhromaždeným.“ (Iz 56,8) Text naznačuje zhromažďovanie pohanov prostredníctvom hlásania evanjelia a vyslovuje požehnanie pre tých, ktorí budú zachovávať sobotu. Záväznosť štvrtého prikázania platí i po ukrižovaní, vzkriesení a nanebovstúpení Ježiša Krista až dovtedy, kým budú Kristovi služobníci kázať všetkým národom radostnú zvesť evanjelia. GC 452

Pán prostredníctvom proroka Izaiáša prikazuje: „Zaviaž svedectvo, zapečať zákon medzi mojimi učeníkmi!“ (Iz 8,16) Pečať Božieho zákona sa nachádza vo štvrtom prikázaní. Je to jediné zo všetkých desiatich prikázaní, ktoré uvádza meno a titul Zákonodarcu. Predstavuje ho ako Stvoriteľa neba i zeme a ukazuje, že predovšetkým Bohu patrí naša úcta a uctievanie. Okrem tohto údaja Desatoro neuvádza nič, čo by poukazovalo na totožnosť Zákonodarcu. Keď pápežstvo zmenilo sobotu, odstránilo tým z Božieho zákona pečať. Pán Ježiš vyzýva svojich nasledovníkov, aby ju obnovili tým, že vyvýšia sobotu štvrtého prikázania na miesto, ktoré jej patrí ako pamiatke Stvoriteľa a symbolu jeho moci.

„K zákonu sa obráťte a k svedectvu!“ Stretávame sa s mnohými vzájomne si odporujúcimi náukami a teóriami, ale Boží zákon je jediné neomylné pravidlo, ktorým máme posudzovať všetky názory, náuky a teórie. Preto prorok napísal: „Ak nebudú hovoriť takto, budú ako tí, pre ktorých niet svitania.“ (Iz 8,20)

Boh prikazuje: „Volaj celým hrdlom, nezadŕžaj; povýš svoj hlas ako trúba a oznám môjmu ľudu ich prestúpenie a domu Jákobovmu ich hriechy!“ Nie bezbožný svet, ale tí, ktorých Pán považuje za svoj ľud, majú byť karhaní za svoje priestupky. Ďalej Pán prikazuje: „Síce ma hľadajú deň ako deň a žiadostiví sú poznať moje cesty, ako národ, ktorý činí spravodlivosť a neopúšťa súdu svojho Boha.“ (Iz 58,1.2) Prorok hovorí o ľuďoch, ktorí sa pokladajú za spravodlivých a slávnostne dávajú najavo horlivosť za Božiu vec. Prísne a vážne napomenutie toho, ktorý pozná ich srdce, však dokazuje, že nerešpektujú Božie prikázania. GC 453

Prorok hovorí o zabudnutom prikázaní: „A pošlí z teba vystavia miesta pusté od veku, vyzdvihneš základy pokolenia a pokolenia, budú ťa volať opraviteľom trhlín, napraviteľom ciest, aby sa mohlo bývať. Ak odvrátiš svoju nohu od soboty, aby si nečinil toho, čo sa tebe ľúbi, v deň mojej svätosti; ale nazovieš sobotu rozkošou, svätú Hospodinovu ctenou, a keď ju budeš ctiť tak, že nebudeš konať svoje cesty a prevádzať to, čo sa tebe ľúbi, ani hovoriť daromné slovo, vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi.“ (Iz 58,12-14) Aj toto proroctvo sa vzťahuje na našu dobu. Rímska cirkev zmenila sobotu na nedeľu a tým narušila Boží zákon. Nastal čas pre obnovu tohto Božieho ustanovenia. Má byť obnovené to, čo po generácie ležalo v zabudnutí.

Sobotu, ktorú Stvoriteľ posvätil pokojom a požehnaním, zachovával už Adam v rajskej záhrade pred pádom do hriechu. Zachovával ju aj po páde do hriechu, keď musel ako kajúcnik odísť z pôvodného šťastného domova. Zachovávali ju všetci patriarchovia od Ábela po spravodlivého Noeho, Abraháma a Jákoba. Keď sa vyvolený národ dostal do egyptského otroctva, mnohí Izraeliti stratili v pohanskom prostredí povedomie o Božom zákone. Keď ich Pán vyslobodil, slávnostne oznámil svoj zákon celému zhromaždeniu, aby všetci poznali jeho vôľu, vždy mu preukazovali úctu a poslúchali ho.

Od onoho dňa až dodnes niektorí ľudia stále udržiavali poznanie Božieho zákona a zachovávali sobotu podľa štvrtého prikázania. I keď „človeku hriechu“ sa podarilo pošliapať Boží svätý deň, zostali verní ľudia aj v čase najväčšej nadvlády na skrytých miestach, ktorí zachovávali sobotu. Od čias reformácie boli v každej generácii ľudia, ktorí ju svätili. Napriek častému posmechu a prenasledovaniu stále svedčili o nemennosti Božieho zákona a o svätej povinnosti zachovávať sobotu ako pamiatku stvorenia.

Tieto pravdy, o ktorých sa píše v 14. kapitole knihy Zjavenie v súvislosti s „večným evanjeliom“, budú charakteristickým rysom Kristovej cirkvi pred jeho príchodom. GC 454 Výsledkom hlásania trojanjelského posolstva je: „Trpezlivosť svätých, tu tí, ktorí ostríhajú prikázania Božie a vieru Ježišovu.“ (Zj 14,12) Apoštol Ján videl bezprostredne po ohlásení tohto posolstva prichádzať Syna človeka v sláve zožať úrodu zeme.

Keď veriaci, ktorí prijali učenie o svätyni a o nemennosti Božieho zákona, spoznali krásu a súlad sústavy objavených právd, naplnila ich radosť a úžas. Priali si, aby o tom, čo považovali za drahocenné, vedeli všetci kresťania, pevne verili, že toto učenie radostne prijmú. Mnohí údajní nasledovníci Ježiša Krista však tieto pravdy neprijali, len preto, že ich svet neuznával. Poslušnosť štvrtému prikázaniu vyžadovalo obeť, pred ktorou väčšina ľudí ustúpila.

Proti požiadavke zachovávania soboty mali mnohí ľudia veľmi prízemné námietky. Hovorili: „Vždy sme zachovávali nedeľu, naši otcovia ju svätili a mnohí dobrí a zbožní ľudia zomreli v pokoji a v istote, aj keď svätili nedeľu. Ak mali pravdu, máme ju aj my. Zachovávaním soboty by sme sa odlíšili od sveta a nemali by sme naň vplyv. Čo zmôže malá skupinka ľudí, ktorí svätia siedmy deň týždňa, sobotu, proti celému svetu, ktorý zachováva nedeľu?“ Podobné argumenty použili kedysi aj Židia na ospravedlnenie toho, že odmietli Ježiša Krista. Ak Boh prijímal prinášané obete ich otcov, prečo by ich deti nemohli dosiahnuť spasenie rovnakým spôsobom? V Lutherovej dobe zástancovia pápežstva namietali podobne, že praví kresťania zosnuli v katolíckej viere, a preto katolícke náboženstvo postačí na spasenie. Takéto argumenty sú účinnou prekážkou akéhokoľvek pokroku v náboženských otázkach.

Mnohí namietali, že zachovávanie nedele patrí medzi zaužívané kresťanské náuky, potvrdené rozšírenou a po stáročia zachovávanou tradíciou cirkvi. GC 455 Proti tejto námietke stojí argument, že zachovávanie soboty je omnoho staršie a rozšírenejšie ako náš svet. Potvrdili ju anjeli i sám Boh. Keď boli položené základy zeme, keď spolu plesali hviezdy rána a keď jasali všetci synovia Boží, vtedy bol položený základ soboty. (Jób 38,6.7; 1 Moj 2,1-3) Toto ustanovenie si právom vyžaduje našu úctu. Nezaviedla ho ľudská autorita, nevychádza z ľudských tradícií; ustanovil ho „Odveký“ a nariadil svojím večným slovom.

Len čo sa ľudia začali zaujímať o sobotu, obľúbení kazatelia prekrúcali Božie slovo a vykladali ho tak, aby upokojili všetkých, ktorých otázka soboty zaujala. Ľudia, ktorí sami neštudovali Písmo, sa uspokojili s názormi a tradíciami otcov a autoritou cirkvi. Jej obhajcovia používali na potvrdenie platnosti štvrtého prikázania len Bibliu. Skromní ľudia, vyzbrojení len slovom pravdy, odolávali útokom vzdelancov. Tí s údivom a so zlosťou poznávali, že ich výrečnosť nič nezmôže proti jednoduchým a priamym dôkazom ľudí, ktorí sa skôr vyznajú v Písme než v intelektuálnom filozofovaní.

Pretože nemali dôkazy z Biblie, tvrdošijne argumentovali: „Prečo učenie o sobote neprijali naši velikáni? Len málo ľudí verí tomu, čomu veríte vy. Nie je predsa možné, aby ste vy mali pravdu a všetci učenci sveta sa mýlili.“ Pritom však zabúdali, že rovnaké argumenty použili kedysi proti Kristovi a jeho apoštolom iní odporcovia.

Podobné dôvody vyvracia Písmo a poznanie, ako sa Pán správal v každej dobe k svojmu ľudu. GC 456 Boh pôsobí prostredníctvom ľudí, ktorí počujú jeho hlas. Sú poslušní a keď treba, dokážu povedať i nepríjemné pravdy a neboja sa vytknúť všeobecne rozšírené hriechy. Boh často nevyberá vzdelaných a vysoko postavených mužov za vodcov reformačných snáh, pretože títo ľudia veria len svojmu vyznaniu, teóriám a teologickým systémom a necítia potrebu učiť sa od Boha. Iba ľudia, ktorí sú osobne spojení so Zdrojom múdrosti, môžu pochopiť a vykladať Písmo. Niekedy Boh povoláva na hlásanie pravdy mužov s nízkym vzdelaním, no nie preto, že sú nevzdelaní, ale preto, že nie sú márnomyseľní, namyslení a nechajú sa Bohom poučiť. Učia sa v Kristovej škole a svojou pokorou i poslušnosťou sa stávajú velikánmi. Boh im zveruje poznanie svojej pravdy a preukazuje im tým poctu, proti čomu pozemské pocty a ľudská veľkosť strácajú význam.

Väčšina adventistov neprijala pravdu o svätyni a o Božom zákone. Mnohí z nich tiež stratili dôveru v adventné hnutie a prijali bludné a nezmyselné názory na proroctvo o druhom príchode Ježiša Krista. Niektorí sa mylne pokúšali opakovane určovať dátum Kristovho príchodu. Biblické učenie o svätyni im malo ukázať, že žiadne prorocké obdobie nesiaha až do druhého príchodu Ježiša Krista a Biblia nepredpovedá presný dátum tejto udalosti. Oni ale odmietli poznanie Božieho slova, pokračovali v určovaní dátumu príchodu Pána Ježiša a prežívali neustále sklamanie.

Keď tesalonický zbor prijal mylné názory na príchod Ježiša Krista, apoštol Pavol im radil, aby svoje nádeje a očakávanie starostlivo preverili Božím slovom. Citoval im proroctvá, ktoré predpovedajú udalosti pred Kristovým príchodom, a ukázal im, že nemajú dôvod očakávať príchod Spasiteľa za svojho života. „Nech vás nikto nezvedie nijakým spôsobom“ (2 Tes 2,3), zneli jeho varovné slová. GC 457 Keby sa utešovali nádejami nepodloženými Písmom, zviedlo by ich to k nesprávnemu konaniu. Ich sklamanie by vyvolalo len posmech neveriacich. Hrozilo by im nebezpečenstvo, že sa stanú malomyseľnými a padnú do pokušenia pochybovať aj o pravdách nevyhnutných pre spasenie. Apoštolovo napomenutie veriacim v Tesalonike obsahuje dôležité poučenie pre tých, ktorí žijú v poslednej dobe. Mnoho adventistov si myslelo, že pokiaľ nestanovia konkrétny dátum Kristovho príchodu, nebudú sa naň ani horlivo a usilovne pripravovať. Ak sa znovu nadchnú nádejou, len aby prežili ďalšie sklamanie, ich viera natoľko oslabne, že je skoro nemožné, aby ich oslovili významné pravdy proroctva.

Určenie konkrétnej doby ako začiatku hodiny súdu, obsiahnuté v posolstve prvého anjela, nariadil Boh. Výpočet prorockého času, na ktorom sa toto posolstvo zakladá a podľa ktorého pripadá koniec obdobia 2300 prorockých dní na jeseň roku 1844, je úplne presný. Opakované pokusy určiť nový dátum pre začiatok a koniec tohto prorockého obdobia a nezmyselné argumenty, ktoré obhajujú nové stanoviská nielenže odvádzali pozornosť ľudí od aktuálneho dobového posolstva, ale navyše znevažovali akýkoľvek prorocký výklad. Čím častejšie ľudia určujú dátum druhého príchodu Ježiša Krista a čím intenzívnejšie ho oznamujú, tým viac to poslúži zámerom satana. Keď určený dátum pominie a nič sa nestane, vedie satan ľudí, aby zosmiešňovali zástancov takých názorov a odsúdili aj veľké adventné hnutie z roku 1843 a 1844. Ľudia, ktorí zotrvávajú v tomto blude, nakoniec stanovia pre Kristov príchod na túto zem veľmi vzdialený dátum. To ich uspáva vo falošnej istote a mnohí poznajú svoj omyl príliš neskoro.

Dejiny starého Izraela sú priliehavou ilustráciou toho, čo zažilo adventné hnutie. Boh viedol svoj ľud v adventnom hnutí podobne ako viedol Izraelitov, keď vychádzali z Egypta. Veľké sklamanie preverilo ich vieru podobne, ako bola skúšaná viera Hebrejov pri Červenom mori. Keby stále dôverovali Božej ruke, ktorá ich viedla a sprevádzala v minulosti, videli by aj Božie vyslobodenie. GC 458 Keby všetci, ktorí sa aktívne zúčastnili adventného hnutia v roku 1844, prijali posolstvo tretieho anjela a hlásali ho s mocou Ducha Svätého, Pán by prostredníctvom nich vykonal veľké dielo. Svet by zaliala záplava svetla. Obyvatelia celého sveta by už dávno boli varovaní, záverečné dielo by bolo dokončené a Kristus by už prišiel, aby vykúpil svoj ľud.

Boh nechcel, aby Izrael blúdil štyridsať rokov po púšti. Chcel Izraelitov viesť priamou cestou do Kanaánu a usadiť ich v ňom ako svätý a šťastný národ. Ale „nemohli vojsť pre neveru“. (Žid 3,19) Pretože sa búrili a odmietali Boha, zahynuli na púšti. Do zasľúbenej zeme vošli iní. Podobne si Pán neprial, aby sa príchod Ježiša Krista tak oddialil a jeho ľud zostal toľko rokov vo svete hriechu a zármutku. Nevera ich však oddelila od Boha. Keď odmietli splniť úlohu, ktorú im Boh zveril, povolal hlásať posolstvo iných. Z milosrdenstva voči svetu Pán Ježiš odkladá svoj príchod, aby poskytol hriešnikom možnosť vypočuť si varovanie a nájsť záchranu v Spasiteľovi skôr, než na svet dopadne Boží súd.

Hlásaná pravda, ktorá karhá hriechy a vytýka bludy, vyvoláva odpor a nepriateľstvo rovnako ako kedysi. „Lebo každý, kto robí zlé, nenávidí svetlo a nejde k svetlu, aby neboli trestané jeho skutky.“ (Ján 3,20) Keď ľudia poznajú, že svoje názory nemôžu obhájiť Písmom, snažia sa svoje stanovisko zastávať za každú cenu a zlostne osočujú charakter a pohnútky tých, ktorí obhajujú nepopulárne pravdy. To isté sa opakuje v každej dobe. Eliáš bol obvinený, že trápi Izrael, Jeremiáša označili za zradcu, Pavla obvinili, že zneuctil chrám. Vtedy i dnes boli verní obhajcovia pravdy označovaní za zvodcov, kacírov či rozkolníkov. GC 459 Zástupy ľudí, ktorí majú príliš málo viery, aby prijali pevné prorocké slovo, ochotne a bez výhrad dôverujú obvineniam vznášaným proti tým, ktorí sa opovažujú karhať všeobecne rozšírené hriechy. Tento jav bude stále častejší. Biblia učí, že sa blíži doba, keď budú štátne zákony v takom rozpore s Božím zákonom, že každý, kto bude chcieť zachovávať Božie nariadenia, bude súdený a trestaný ako zločinec.

Aké povinnosti má v tejto situácii posol pravdy? Má z toho usúdiť, že nemôže hlásať pravdu, pretože vedie ľudí len k tomu, aby sa vyhýbali jej požiadavkám alebo proti nej bojovali? Podobne ako prví reformátori nemá právo ponechať si svedectvo Božieho slova pre seba len preto, že vyvoláva odpor. Svedectvo viery, ktoré priniesli verní a mučeníci, bolo zaznamenané v záujme nasledujúcich pokolení. Tieto životné príklady svätosti a vytrvalosti boli zachované preto, aby vzbudzovali odvahu v ľuďoch, ktorých Boh teraz povoláva, aby o ňom svedčili. Boh im dal milosť a poznanie pravdy nie preto, aby si ju nechali pre seba, ale aby prostredníctvom nich poznanie Boha osvietilo celú zem. Aj v tomto pokolení zveril Boh posolstvo svojim služobníkom? Potom by ním mali osvietiť svet.

Kedysi Pán povedal prorokovi, ktorý hovoril v jeho mene: „Ale dom Izraelov ťa nebudú chcieť poslúchať, pretože nechcú mňa poslúchať.“ Napriek tomu Pán pokračoval: „Ale budeš im hovoriť moje slová, už či počujú a či nechajú.“ (Ez 3,7; 2,7) Pre Božích služobníkov v súčasnosti platí príkaz: „Volaj celým hrdlom, nezadŕžaj; povýš svoj hlas ako trúba a oznám môjmu ľudu ich prestúpenie a domu Jákobovmu ich hriechy!“ (Iz 58,1)

Každý, kto prijal svetlo poznanej pravdy, má v rámci svojich možností rovnako slávnu a závažnú zodpovednosť ako prorok Izraela, ktorému Pán riekol: „A ty, synu človeka, dal som ťa za strážcu domu Izraelovmu. GC 460 Keby som povedal bezbožnému: Bezbožníku, istotne zomrieš a nehovoril by si napomínajúc bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, on, bezbožník, zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky. Ale ty, keď napomenieš bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, aby sa odvrátil od nej, a keď sa neodvráti od svojej cesty, on zomrie pre svoju neprávosť, ale ty vytrhneš svoju dušu zo záhuby.“ (Ez 33,7-9)

Veľkou prekážkou prijatia a hlásania pravdy je skutočnosť, že prináša nepríjemnosti a odpor ľudí. To je jediný argument proti pravde, ktorý jej obhajcovia nemohli nikdy poprieť. Verných Kristových nasledovníkov to nemôže zastaviť. Nečakajú, kým sa pravda stane populárnou. Sú presvedčení o svojej povinnosti, ochotne berú na seba kríž a vedia – ako kedysi apoštol Pavol, že „terajšie kratučké ľahké nášho súženia nám pôsobí prenesmierne veľkú večnú tiaž slávy“ a považujú – ako kedysi Mojžiš „za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta... pohanenie Kristovo“. (2 Kor 4,17; Žid 11,26)

Iba ľudia, ktorí v srdci slúžia svetu, bez ohľadu na to, akého sú vyznania, sa správajú v náboženských veciach vypočítavo a bezzásadovo. Máme sa rozhodovať pre to, čo je správne, a to len preto, že je to správne a dôsledky prenechať Bohu. Zásadným, verným a statočným mužom vďačí svet za veľké reformy. Práve takí ľudia musia pokračovať v diele reformácie v súčasnosti.

Pán vraví: „Počujte ma, vy, ktorí znáte spravodlivosť, ľude, v ktorého srdci je môj zákon! Nebojte sa potupy smrteľného človeka, ani sa neľakajte ich urážok, lebo ich zožerie moľ ako rúcho a ako vlnu ich zožerie červ, ale moja spravodlivosť bude trvať na veky a moje spasenie na pokolenie pokolení.“ (Iz 51,7.8)


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy