REGISTER KNIHY

01. Zničenie Jeruzalema - Veľký spor vekov

Audio záznam
Zničenie Jeruzalema aj s chrámom

GC 17 „Ó, keby si aj ty bolo poznalo, a to aspoň v tento tvoj deň, čo je k tvojmu pokoju! Ale teraz je to skryté pred tvojimi očami! Lebo prídu na teba dni, že tvoji nepriatelia nahádžu okolo teba val a obkľúčia ťa a zovrú ťa zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia.“ (Luk 19,42-44)

Pán Ježiš sa díval z vrcholu Olivovej hory na Jeruzalem. Rozprestierala sa pred ním krásna, na pohľad pokojná krajina. Bol práve sviatok Pascha (Veľká noc) a zo všetkých krajov sa sem zhromažďovali potomkovia Jákoba, aby oslávili veľký národný sviatok. Uprostred záhrad, viníc a zelených strání posiatych stanmi pútnikov, sa dvíhali terasovité pahorky, obdivuhodné paláce a mohutné opevnenia hlavného mesta Izrael. Zdalo sa, akoby Sionská dcéra hovorila vo svojej pýche: „Sedím ako kráľovná a nepoznám zármutok.“ Bola krásna a domnievala sa, že je v bezpečí a že sa teší priazni nebies ako kedysi pred stáročiami, keď spieval kráľovský pevec: „Krásnou výšinou, radosťou celej zeme je vrch Sion,... mesto veľkého Kráľa.“ (Ž 48,3) Pohľad na budovy chrámu bol nádherný. Lúče zapadajúceho slnka ožarovali jeho bieloskvúce mramorové múry, ktoré sa odrážali od zlatej brány, veže a cimburia. Chrám, pýcha židovského národa, tu stál ako „dokonalosť krásy“. GC 18 Ktoré dieťa Izraela by sa na to mohlo dívať bez toho, aby ho nenaplnilo rozochvenie radosti a obdivu? Pán Ježiš však premýšľal nad niečím úplne iným. „A keď sa priblížil a uvidel mesto, zaplakal nad ním.“ (Luk 19,41) Uprostred všeobecného jasotu pri triumfálnom vjazde, keď ľudia mávali palmovými ratolesťami a z kopcov znela ozvena radostného „hosana“, keď ho tisíce hlasov prevolávali za kráľa, premohol Vykupiteľa sveta náhly nepochopiteľný zármutok. On, Boží Syn, Zasľúbený Izraelovi, ktorý svojou mocou zvíťazil nad smrťou a povolal jej zajatcov z hrobu, bol teraz v slzách. V jeho tvári nebol výraz obyčajného zármutku, ale veľkej, neprekonateľne smrteľnej úzkosti.

Neplakal nad sebou, i keď dobre vedel, kam povedú jeho kroky. Pred ním ležala Getsemana, miesto jeho nastávajúceho utrpenia. Na dohľad bola tiež Ovčia brána, ktorou po stáročia vodievali zvieratá k obetiam a ktorá sa mala otvoriť i pre neho, keď bude „vedený ako baránok na zabitie“. (Iz 53,7) Neďaleko odtiaľ bola Golgota, dejisko ukrižovania. Na cestu, po ktorej bude čoskoro kráčať, padne hrôza veľkej temnoty, keď položí svoju dušu ako obeť za hriech. Neboli to však myšlienky na dané udalosti, ktoré ho zarmucovali v tejto hodine radosti. Jeho nesebecké srdce nezovrela úzkosť predtuchy vlastného nadľudského utrpenia. Kristus plakal nad tisíckami odsúdených v Jeruzaleme, plakal nad slepotou a vzdorovitosťou ľudí, ktorých prišiel požehnať a zachrániť.

Pred Ježišovým zrakom sa premietlo vyše tisícročné obdobie, v ktorom Boh preukazoval vyvolenému ľudu mimoriadnu priazeň a zvláštnu starostlivosť. Stála tu hora Mória, na ktorej sa nechal Izák, „syn zasľúbenia“, bez odporu pripútať ako obeť k oltáru – symbol obete Božieho Syna. Tu bola Abrahámovi, „otcovi veriacich“, potvrdená zmluva požehnania, slávne mesiášske zasľúbenie. (1 Moj 22,9.16-18) Na tomto mieste plamene obete stúpajúce k nebu z humna Ornana Jebuzejského odvrátili meč anjela zhubcu (1 Par 21) GC 19 – boli vhodným symbolom obete Spasiteľa a jeho príhovorných prosieb za vinníkov. Jeruzalem bol poctený Bohom viac než celá zem. „Lebo Hospodin si vyvolil Sion, oň si žiada za svoj príbytok.“ (Ž 132,13) Tu po celé veky svätí proroci prednášali svoje varovné posolstvá. Tu kňazi mávali svojimi kadidelnicami a vôňa kadidla spolu s modlitbami veriacich stúpala k Bohu. Tu bola denne obetovaná krv baránkov, ktorá poukazovala na budúceho Božieho Baránka. Tu Hospodin zjavil svoju prítomnosť v oblaku slávy nad zľutovnicou. Odtiaľ vychádzal onen tajomný rebrík spájajúci zem s nebom. (1 Moj 28,12; Ján 1,52) To je ten rebrík, po ktorom zostupujú a vystupujú Boží anjeli a ktorý otvára svetu cestu do najsvätejších miest. Keby Izrael ako národ zostal Bohu verný, zostal by Jeruzalem, Božie vyvolené mesto, zachovaný navždy. Dejiny tohto obľúbeného národa boli však dejinami odpadlíctva a vzbury. Pohrdli Božou milosťou, zneužili svoje výsady a premárnili svoje príležitosti.

Napriek tomu, že Izraeliti „posmievali sa poslom Božím a opovrhovali jeho slovami a mali jeho prorokov za bludárov“ (2 Par 36,16), Boh sa im stále zjavoval ako „Hospodin silný, Boh ľútostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a veľký čo do milosti a pravdy“. (2 Moj 34,6) Božie milosrdenstvo ich sprevádzalo, aj napriek tomu, že ho stále odmietali. S láskou, ktorá prevyšuje súcitnú lásku otca k synovi, im Boh posielal svojich služobníkov „lebo mu bolo ľúto jeho ľudu a jeho príbytku“. (2 Par 36,15) Keď výzvy, prosby a napomenutia sklamali, poslal im najväčší dar nebies – a v tomto jedinom dare im Boh dal vlastne celé nebo.

Sám Boží Syn prišiel, aby zachránil tvrdošijné mesto. Bol to Kristus, kto vyviedol Izrael ako veľký vinný kmeň z Egypta. (Ž 80,9) Vlastnou rukou vyháňal pred ním pohanov. Zasadil ho „na úrodnom vrchu“. GC 20 Starostlivo ho ohradil, vyslal svojich služobníkov, aby sa oň starali. Zvolal: „Čo sa ešte malo učiniť mojej vinici, čo by som nebol v nej učinil?“ (Iz 5,1.4) Keď potom očakával chutné hrozno, plodila plané tŕpky. Neprestával však dúfať, že sa plody urodia, a preto prišiel osobne na svoju vinicu, aby zistil, či je možné ju šťastne zachrániť pred skazou. Okopal vinný kmeň, prerezal ho a ošetril. Bol neúnavný vo svojom úsilí zachrániť vinič, ktorý sám zasadil.

Počas troch rokov chodil Pán svetla a slávy medzi svojím ľudom. „Ktorý prešiel zem dobre činiac a uzdravujúc všetkých, ktorí boli premožení od diabla a držaní v jeho moci“, obväzoval ranených, ohlasoval zajatcom prepustenie, slepým návrat zraku. Vďaka jeho pôsobeniu chromí chodili a hluchí počuli, očisťoval malomocných, kriesil mŕtvych a chudobným zvestoval evanjelium. (Sk 10,38; Luk 4,18; Mat 11,5) Všetkým ľuďom bez rozdielu platila jeho milostivá výzva: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vám dám odpočinutie.“ (Mat 11,28)

I keď sa mu odplácali za dobro zlom a za jeho lásku nenávisťou (Ž 109,5), Pán Ježiš vytrvalo konal svoje poslanie milosti. Nikdy neodmietol tých, ktorí ho žiadali o milosť. Žil ako pútnik bez domova, jeho každodenným údelom bola chudoba a potupa. Slúžil potrebám ľudí, pomáhal im v ich biede a presviedčal ich, aby prijali dar života. Príliv zľutovania, odrážaný od zatvrdnutých ľudských sŕdc, sa k nim vracal ešte silnejším prúdom nevýslovnej, súcitnej lásky. Izrael sa však odvrátil od svojho najlepšieho Priateľa a Pomocníka. Ponukou jeho lásky pohrdol, jeho rady odmietol, jeho varovania zosmiešnil.

Čas nádeje a odpustenia rýchlo plynul. Kalich Božieho, tak dlho odkladaného hnevu sa takmer naplnil. Teraz sa temné mračno, tvorené po dlhé veky odpadlíctva a vzbúr, takmer roztrhlo nad vinníkmi. GC 21 A ten, ktorý ich jediný mohol zachrániť pred trestom, ktorý im hrozil, bol znevažovaný, ohováraný, zavrhovaný a mal byť onedlho ukrižovaný. Keď bude Kristus visieť na golgotskom kríži, skončí obdobie, v ktorom sa Izrael ako národ tešil Božej priazni a požehnaniu. Strata jediného človeka je nešťastím, ktoré je oveľa väčšie než všetky zisky a poklady sveta. Keď si však Pán Ježiš prezeral Jeruzalem, videl pred sebou údel celého mesta i celého národa – toho mesta a národa, ktorý kedysi bol Božím vyvoleným, jeho vzácnym pokladom.

Proroci plakali nad odpadnutím Izraela a nad strašnými spustošeniami, ktoré postihli ľud za jeho hriechy. Jeremiáš si prial, aby jeho oči boli prameňom sĺz, aby mohol dňom i nocou oplakávať zabitú „dcéru svojho ľudu“, „stádo Hospodinovo“, ktoré bolo odvedené do zajatia. (Jer 9,1; 13,17) Aký zármutok musel potom prežívať ten, ktorého prorocký zrak videl nie roky, ale celé veky dopredu! Videl anjela zhubcu s mečom pozdvihnutým proti mestu, ktoré bolo tak dlho miestom, v ktorom prebýval Hospodin. Z vrchu Olivovej hory, miesta, ktoré neskôr obsadil Titus a jeho vojsko, hľadel Kristus ponad údolie na sväté nádvorie so stĺporadím, a očami zaliatymi slzami videl v strašnom výhľade hradby obkľúčené cudzími vojskami. Počul dupot armád postupujúcich do vojny. Počul hlasy matiek a detí žobrajúcich o chlieb v obliehanom meste. Videl, ako krásna svätyňa, paláce i veže boli spustošené plameňmi a na mieste, kde to všetko predtým stálo, videl iba hromadu obhorených ruín.

Pri pohľade do budúcnosti videl vyvolený národ rozptýlený do všetkých zemí, bude „ako stroskotaná loď na pustom brehu“. V treste, ktorý mal čoskoro dopadnúť na obyvateľov mesta, Kristus videl iba prvý dúšok z kalicha hnevu, ktorý bude musieť národ vypiť do dna pri poslednom súde. Boží súcit a túžobná láska sa prejavili v trúchlivých slovách: „Jeruzaleme, Jeruzaleme, ty, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, ktorí sú kedy poslaní k tebe, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, tak ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste!“ (Mat 23,37) GC 22 Kiežby si, národ, poctený viac než ostatné, poznal čas svojho navštívenia a tie veci, ktoré by ti priniesli pokoj. Zadržal som anjela spravodlivosti, vyzýval som ťa na pokánie, ale nadarmo. Odmietal si a zavrhoval nielen služobníkov, vyslancov a prorokov, ale i Svätého v Izraeli, svojho Vykupiteľa. Ak zahynieš, ponesieš za to zodpovednosť ty sám. „Nechcete prísť ku mne, aby ste mali život.“ (Ján 5,40)

Kristus v Jeruzaleme videl symbol sveta zatvrdnutého v nevere a vzbure, ktorý stihne Boží odvetný súd. Utrpenie padlého ľudstva ťažilo jeho srdce, prinútilo jeho pery k žalostnému plaču. V ľudskej biede, v slzách a krvi videl stopy hriechu. Jeho srdce bolo plné nekonečného súcitu so sužovanými a trpiacimi na zemi. Túžil pomôcť všetkým. Ale ani jeho ruka nemohla zadržať príval ľudského utrpenia; len málo ľudí by hľadalo skutočný zdroj pomoci. Bol ochotný položiť život, aby im priniesol záchranu, ale len niektorí z nich prišli k nemu, aby mohli mať život.

Majestát neba v slzách! Syn večného Boha žiali, je skľúčený úzkosťou! Táto scéna naplnila celé nebo údivom. Tento výjav nám ukazuje nesmierne nebezpečenstvo hriechu. Ukazuje, aká ťažká je to úloha i pre nekonečného Boha zachrániť hriešnika pred následkami prestúpenia Božieho zákona. Ježiš pri prorockom pohľade na poslednú generáciu videl svet, ktorý bol zapojený do podvodu, podobnému tomu, ktorý zničil Jeruzalem. Veľkým hriechom Židov bolo to, že zavrhli Krista. Veľkým hriechom kresťanského sveta bude zavrhnutie Božieho zákona, ktorý je základom Jeho vlády na nebi i na zemi. Ľudia si nebudú vážiť Božie prikázania a zavrhnú ich. Milióny satanových otrokov spútaných hriechom, odsúdení na druhú smrť, odmietnu počúvať slová pravdy, keď nastane ich deň navštívenia. Aká strašná slepota! Aké neobyčajné poblúdenie!

GC 23 Dva dni pred Veľkou nocou (sviatkom Pascha), keď naposledy Kristus odišiel z chrámu, potom, čo odsúdil pokrytectvo židovských vodcov, vyšiel opäť so svojimi učeníkmi na Olivovú horu a posadil sa s nimi na trávnatom úbočí, prezerajúc si mesto. Ešte raz sa zahľadel na jeho hradby, veže a paláce. Ešte raz hľadel na chrám v jeho oslňujúcej nádhere, na diadém krásy, ktorý zdobil posvätnú horu.

Pred mnohými stáročiami velebil žalmista priazeň, ktorú Boh preukázal Izraelitom tým, že urobil ich svätyňu svojím príbytkom: „V Sáleme povstal jeho stan a jeho bydlisko bolo položené na Sione.“ Boh si vyvolil „pokolenie Júdovo, vrch Sion, ktorý miluje. A vystavil svoju svätyňu ako hrdé miesta vysoké“. (Ž 76,3; 78,68.69) Prvý chrám bol vystavený v období dejín, keď sa Izraelitom darilo najlepšie. Kráľ Dávid nahromadil pre tento účel obrovské poklady a pod Božím vnuknutím boli vypracované plány na stavbu chrámu. (1 Par 28,12.19) Šalamún, najmúdrejší panovník Izraela, dielo dokončil. Tento chrám bol najznamenitejšou stavbou, akú kedy svet videl. Napriek tomu Hospodin povedal o druhom chráme ústami proroka Haggea: „Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako tamtoho prvého.“ „ A zatrasiem všetkými národmi, a príde žiadúcne všetkých národov, a naplním tento dom slávou, hovorí Hospodin zástupov.“ (Hag 2,9.7)

Po tom, čo Nabuchodonozor prvý chrám zničil, bol znovu postavený asi päťsto rokov pred narodením Krista ľuďmi, ktorí sa z dlhodobého zajatia vrátili do zničenej a takmer opustenej vlasti. Medzi ľudom boli vtedy starci, ktorí si pamätali slávu Šalamúnovho chrámu a ktorí nariekali pri stavaní základov novej stavby, že nebude taká veľkolepá ako predošlá. Vtedajšie pocity pôsobivo opísal prorok: „Kto je medzi vami pozostalý, kto videl tento dom v jeho prvej sláve? A čo aký ho vidíte teraz? Či nie je proti tamtomu ako nič vo vašich očiach?“ (Hag 2,3; Ezd 3,12) Vtedy bolo dané zasľúbenie, že sláva druhého domu prevýši slávu prvého.

Druhý chrám sa však prvému nevyrovnal nádherou a veľkoleposťou. Neboli v ňom žiadne viditeľné dôkazy Božej prítomnosti ako v prvom chráme. Neprejavila sa v ňom nadprirodzená moc, ktorá by svedčila o jeho zasvätení. Nikto v ňom nevidel oblak slávy, ktorý by naplnil novovybudovaný svätostánok. Z neba nezostúpil oheň, ktorý by strávil obeť na jeho oltári. Medzi cherubínmi vo svätyni svätých neprebývala Božia sláva (šekinah), veď vo vnútri nebola truhla zmluvy, zľutovnica ani dosky svedectva. Z neba neprehováral hlas, ktorý by kňazom oznamoval Hospodinovu vôľu.

Po stáročia sa Židia márne pokúšali dokázať, že sa splnilo Božie zasľúbenie, ktoré oznámil Haggeus. Ich myslenie totiž zaslepila pýcha a nevera, preto nepochopili pravý význam prorockých slov. Druhý chrám nebol poctený oblakom Hospodinovej slávy, ale živou prítomnosťou toho, v ktorom prebývala plnosť božstva telesne - sám Boh zjavený v tele. „Túžba všetkých národov“ prišla skutočne do svojho chrámu, keď Ježiš z Nazareta učil a uzdravoval na jeho posvätných nádvoriach. Jedine Kristovou prítomnosťou prekonal druhý chrám prvý. Izrael však odmietol ponúknutý Dar neba. So skromným Učiteľom, ktorý toho dňa naposledy vyšiel z jeho zlatej brány, opustila Božia sláva chrám navždy. Práve sa splnili Spasiteľove slová: „Hľa, zanecháva sa vám váš dom pustý!“ (Mat 23,38)

Učeníkov naplnila hrôza a úžas, keď Pán Ježiš predpovedal zničenie chrámu. Chceli lepšie porozumieť zmyslu jeho slov. Viac než štyridsať rokov bolo vynakladaných mnoho prostriedkov, práce a staviteľského umenia, aby sa zvýšila jeho nádhera. GC 25 Herodes Veľký na to použil tak rímske bohatstvo, ako aj židovské poklady, a dokonca i cisár ho obohatil vlastnými darmi. Ťažké hranoly bieleho mramoru temer neuveriteľných rozmerov, ktoré boli na tento účel dovezené z Ríma, tvorili súčasť stavby chrámu. Na ne upozornili učeníci svojho Majstra slovami: „Učiteľu, pozri, aké kamene a aké stavby!“ (Mar 13,1)

Na tieto slová Pán Ježiš odpovedal vážne a prekvapivo: „Amen, vám hovorím, že tu nebude ponechaný kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.“ (Mat 24,2)

Učeníci spájali so zničením Jeruzalema udalosť, keď Kristus príde osobne na zem v pozemskej sláve, aby prevzal vládu nad celosvetovou ríšou, potrestal vzdorovitých Židov a zbavil národ rímskej nadvlády. Pán im sľúbil, že príde po druhýkrát. Keď sa na Olivovej hore zhromaždili okolo Spasiteľa, spýtali sa: „Povedz nám, kedy to bude, a čo bude znamením tvojho príchodu a skonania sveta?“ (Mat 24,3)

Budúcnosť zostala učeníkom milosrdne zahalená. Keby boli už vtedy pochopili dve strašné skutočnosti – utrpenie Vykupiteľa, jeho smrť a skazu mesta i chrámu – premohla by ich hrôza. Kristus im naznačil význačné udalosti, ku ktorým dôjde v závere dejín sveta. Vtedy ho úplne nepochopili. Skutočný význam jeho slov sa mal vyjasniť, keď to Boží ľud bude potrebovať. Proroctvo, ktoré Kristus vyslovil, malo dvojaký zmysel - predpovedalo zničenie Jeruzalema a zároveň hrôzy posledného veľkého dňa.

Pán Ježiš hovoril učeníkom o súdoch, ktoré postihnú neverný Izrael, a zvlášť o treste, ktorý na seba privolajú odmietnutím a ukrižovaním Mesiáša. Blízkosť hrozného vyvrcholenia budú oznamovať neomylné znamenia. Strašná hodina príde nečakane a rýchle. GC 26 Spasiteľ upozornil svojich nasledovníkov: „Keď teda uvidíte ohavnosť spustošenia, o ktorej hovoril prorok Daniel, že stojí na svätom mieste (Kto čítaš, rozumej!), vtedy tí, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy.“ (Mat 24,15.16; Luk 21,20.21) Keď sa objavia modloslužobné symboly Rimanov na posvätnej pôde, ktorá sa rozprestierala ešte niekoľko sto metrov za mestskými hradbami, vtedy majú hľadať Kristovi nasledovníci bezpečie v úteku. Keď uvidia varovné znamenie, nesmú ani na okamih zaváhať. V celom Júdsku i v samom Jeruzaleme musia okamžite poslúchnuť signál na útek. Ten, kto bude náhodou na streche domu, nesmie už do domu vojsť, ani keby tým mohol zachrániť svoje najvzácnejšie poklady. Tí, ktorí budú pracovať na poliach alebo viniciach, nesmú strácať čas tým, že sa vrátia pre vrchný odev, ktorý odložili pri práci v páľave dňa. Nesmú zaváhať ani na okamih, aby ich nezastihla skaza.

Za vlády Herodesa Jeruzalem vynikal nielen vonkajšou krásou, ale aj vybudovaním zdanlivo nedobytných veží, hradieb a pevností. Kto by vtedy verejne predpovedal jeho zničenie, bol by – tak ako svojho času Noe – nazvaný bláznivým panikárom. Kristus však povedal: „Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú.“ (Mat 24,35) Hriechy Jeruzalema vyvolali Boží hnev a nevera mesta spečatila jeho osud.

Hospodin prostredníctvom proroka Micheáša vyhlásil: „Nože, počujte to, hlavy domu Jakobovho a kniežatá domu Izraelovho, ktorí máte súd v ohavnosti a všetko, čo je pravé, prevraciate! Každý stavia Sion krvou a Jeruzalem neprávosťou! Jeho hlavy súdia za úplatok, a jeho kňazi vyučujú za plácu, jeho proroci veštia za peniaze a pritom sa spoliehajú na Hospodina a hovoria: Či nie je Hospodin v našom strede? Nepríde na nás zlé.“ (Mich 3,9-11) GC 27

Tieto slová presne opisujú skorumpovaných a farizejsky sa správajúcich obyvateľov Jeruzalema. Tvrdili, že presne zachovávajú požiadavky Božieho zákona, ale v skutočnosti prestupovali všetky jeho zásady. Nenávideli Krista, pretože jeho čistota a svätosť odhaľovala ich neprávosť. Obviňovali ho, že je príčinou všetkých ťažkostí, ktoré ich postihli ako dôsledok ich hriechov. Aj keď vedeli, že je úplne bez hriechu, vyhlasovali, že jeho smrť je nevyhnutná, aby sa zachránili ako národ. Židovskí vodcovia hovorili: „Ak ho necháme takto, všetci uveria v neho, a prídu Rimania a vezmú i naše miesto i náš národ.“ (Ján 11,48) Ak zabijú Krista, znovu sa môžu stať silným, jednotným národom. Tak uvažovali a súhlasili s rozhodnutím svojho veľkňaza, že bude lepšie, ak zomrie jeden človek, než aby zahynul celý národ.

Tak židovskí vodcovia budovali „Sion vraždami a Jeruzalem neprávosťou“. (Mich 3,10) A potom, keď zavraždili svojho Spasiteľa, pretože ich karhal za hriechy, pokrytecky sa považovali za Bohom vyvolený národ a očakávali, že ich Boh oslobodí od ich nepriateľov. Prorok pokračoval: „Preto, bude pre vás Sion oraný ako pole, Jeruzalem bude hromadami rozvalín a vrch toho domu výšinami lesa.“ (Mich 3,12)

Takmer štyridsať rokov – od chvíle, keď Ježiš Kristus predpovedal zničenie Jeruzalema - odkladal Pán svoje súdy nad mestom a národom. Božia zhovievavosť voči ľuďom, ktorí odmietli evanjelium a zavraždili jeho Syna, bola obdivuhodná. Božie zaobchádzanie so židovským národom vystihuje podobenstvo o neplodnom strome. V tomto podobenstve bol vyslovený rozkaz: „Vytni ho, načo ešte i tú zem kazí!“ (Luk 13,7) Božie milosrdenstvo ho však ešte na nejaký čas ušetrilo. Medzi Židmi bolo stále veľa jedincov, ktorí nevedeli nič o Kristovej povahe a jeho diele. Deti ešte nemali príležitosť stretnúť sa so svetlom, ktoré ich rodičia odmietli. GC 28 Boh ich chcel prostredníctvom zvestí apoštolov a ich nasledovníkov ožiariť svetlom. Mali poznať, ako sa splnili proroctvá nielen o narodení a živote Pána Ježiša, ale i o jeho smrti a vzkriesení. Deti neboli odsúdené za hriechy rodičov. Keď však s plným svetlom, ktoré bolo dané ich rodičom, deti odmietli ďalšie svetlo, ktoré osvietilo ich, stali sa spoluúčastníkmi hriechu svojich rodičov a naplnili mieru svojej neprávosti.

Božia zhovievavosť voči Jeruzalemu len utvrdzovala Židov v ich zaťatej nevere. Vo svojej nenávisti a krutosti voči Ježišovým učeníkom zavrhli aj poslednú ponuku milosti. Tak im Boh odňal svoju ochranu a prestal brániť satanovi a jeho nasledovníkom. Národ prenechal nadvláde vládcu, ktorého si vybral. Jeho deti pohrdli Kristovou milosťou, ktorá by im umožnila ovládnuť zlé povahové rysy, ktoré teraz nad nimi zvíťazili. Satan rozpútal ich najprudšie a najnižšie vášne. Ľudia prestali uvažovať, neriadili sa rozumom, ovládali ich pudy a slepá zúrivosť. Stali sa diabolskí vo svojej krutosti. V jednotlivých rodinách i v celom národe, v najvyšších i v najnižších spoločenských vrstvách zavládlo podozrievanie, závisť, nenávisť, hádky, vzbury, vraždy. Nikde nebolo bezpečia. Priatelia i príbuzní sa navzájom podvádzali. Rodičia zabíjali svoje deti a deti vraždili svojich rodičov. Vládcovia národa nemali dosť síl na to, aby ovládali samých seba. Rozpútané vášne z nich urobili tyranov. Židia prijali falošné svedectvo, aby odsúdili nevinného Božieho Syna. Falošné obvinenia teraz spôsobili, že si neboli istí vlastnými životmi. Už dávno hlásali: „Vybočte z cesty, odchýľte sa od stezky; urobte to, aby zmizol spred našej tvári Svätý Izraelov!“ (Iz 30,11) Teraz sa ich prianie splnilo. Božia bázeň ich už prestala znepokojovať. GC 29 Na čelo národa sa postavil satan a najvyššie občianske a náboženské úrady sa ocitli pod jeho vplyvom.

Vodcovia znepriatelených skupín sa niekedy spojili, aby lúpili a týrali svoje zúbožené obete, a potom sa znovu vrhli jeden na druhého a bez milosti sa zabíjali. Ani svätosť chrámu nemohla skrotiť ich strašnú zúrivosť. Vyznávačov zabíjali pred oltárom a svätyňa bola znesväcovaná telami zabitých. V slepej a rúhavej opovážlivosti pôvodcovia tohto diabolského diela verejne vyhlasovali, že nemajú obavy, že by Jeruzalem mohol byť zničený, pretože je mestom samotného Boha. Aby ešte viac upevnili svoju moc, podplatili falošných prorokov, aby hlásali, dokonca i keď rímske légie obliehali chrám, že ľud má očakávať Božie vyslobodenie. Do poslednej chvíle sa veľké množstvo ľudí držalo presvedčenia, že Najvyšší zasiahne a porazí ich nepriateľov. Izrael však zavrhol Božiu ochranu a teraz mu už nebolo pomoci. Nešťastný Jeruzalem rozdrobovali vnútorné roztržky. Jeho ulice farbila krv jeho detí, ktoré sa vzájomne vraždili, kým nepriateľské vojská dobývali jeho opevnenia a zabíjali jeho bojovníkov!

Všetky predpovede o zničení Jeruzalema, ktoré Pán Ježiš vyslovil, sa do písmena splnili. Židia spoznali pravdu jeho varovných slov: „Lebo akým súdom súdite, takým budete súdení.“ (Mat 7,2)

Ukázali sa znamenia a divy, ktoré ohlasovali príchod pohromy a skazy. Uprostred noci zažiarilo nad chrámom a nad oltárom nadprirodzené svetlo. Pri západe slnka bolo na oblohe vidieť obrazy vozov a bojovníkov, chystajúcich sa do boja. Kňazov slúžiacich v noci vo svätyni vydesili tajomné zvuky, zem sa chvela a bolo počuť volajúce hlasy: „Odíďme odtiaľto.“ GC 30 Veľká východná brána, ktorá bola taká ťažká, že ju sotva zavrelo dvadsať mužov a ktorá bola zaistená obrovskými železnými tyčami vsadenými hlboko do pevnej kamennej dlažby, sa o polnoci bez viditeľného zásahu otvorila. (Milman, Dejiny Židov, kniha 13)

Sedem rokov chodieval po uliciach Jeruzalema muž, ktorý hlásal, aké pohromy mesto postihnú. Vo dne i v noci spieval strašný žalospev: „Hlas z východu. Hlas zo západu. Hlas zo všetkých štyroch strán. Hlas proti Jeruzalemu a proti chrámu. Hlas proti ženíchom a nevestám. Hlas proti celému národu.“ – Ibid. Tento zvláštny človek bol uväznený a zbičovaný, z jeho úst však nevyšlo jediné slovo žiaľu. Na urážky a nadávky odpovedal len: „Beda, beda Jeruzalemu. Beda, beda jeho obyvateľom.“ Jeho volanie a nárek neprestal, kým nebol zabitý pri obliehaní, ktoré sám predpovedal.

Pri zničení Jeruzalema nezahynul ani jediný kresťan. Kristus dal svojim učeníkom pokyny a všetci, ktorí uverili jeho slovám, čakali na predpovedané znamenie. Pán Ježiš povedal: „Keď uvidíte Jeruzalem, že je obkľúčený vojskami, vtedy vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. A vtedy tí, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy, a ktorí v jeho strede, nech vyjdú.“ (Luk 21,20.21) Keď Rimania pod vedením Cestia obkľúčili mesto, prerušili nečakane obliehanie, i keď sa zdalo, že všetko hovorí v prospech okamžitého útoku. Obkľúčení bez nádeje na ďalší úspešný odpor sa už chceli vzdať, ale veliteľ rímskych vojsk stiahol svoje sily, bez toho, aby mal na to najmenší viditeľný dôvod. Ale milosrdná Božia prezieravosť riadila udalosti tak, aby priniesli dobro Božiemu ľudu. Čakajúci kresťania tak dostali sľúbené znamenie a všetci, ktorí poslúchli Spasiteľovo varovanie, získali teraz príležitosť. Udalosti prebiehali tak, že ani Židia, ani Rimania nemohli úteku kresťanov zabrániť. Keď Cestius ustúpil, Židia vyrazili z Jeruzalema a prenasledovali jeho ustupujúce vojsko. A zatiaľ čo vojská obidvoch strán boli takto plne zamestnané, kresťania mali možnosť odísť z mesta. GC 31 V tej dobe tam nebol žiaden nepriateľ, ktorý by sa mohol pokúsiť im v tom zabrániť. Židia v čase obliehania boli zhromaždení v Jeruzaleme, aby slávili sviatok stánkov, a tak kresťania v celej zemi mohli útek uskutočniť bez toho, aby ich pri tom niekto rušil. Bez váhania utiekli na bezpečné miesto – do mesta Pelly v Pereji za Jordánom.

Židovské vojská, prenasledujúce Cestia a jeho armádu, dorážali na jeho zadný oddiel s takou zúrivosťou, akoby ho chceli ohroziť úplným zničením. Rimanom sa podarilo ustúpiť len s veľkými ťažkosťami. Židia nemali takmer žiadne straty a víťazoslávne sa vrátili s korisťou do Jeruzalema. Tento zdanlivý úspech im však priniesol len zlo. Naplnil ich tvrdošijným odporom voči Rimanom, a to malo za následok, že na odsúdené mesto skoro doľahlo nevýslovné utrpenie.

Keď Titus znovu obkľúčil mesto, postihli Jeruzalem strašné pohromy. Mesto bolo obkľúčené počas Veľkej noci, keď sa za jeho hradbami zhromaždili milióny Židov. Zásoby potravín, ktoré by vystačili pre obyvateľov mesta na roky, keby boli starostlivo uskladnené, boli zničené z nenávisti a pomsty súperiacich skupín, a preto teraz všetci prežívali útrapy hladovania. Mierka pšenice sa predávala za talent. Hlad doliehal tak, že muži hrýzli kožu svojich opaskov, svoju obuv a povlaky svojich štítov. Mnohí ľudia sa vydávali v noci za hradby mesta, aby tam nazbierali divo rastúce byliny, no mnohých pritom chytili a po krutom mučení zabili. Tých, ktorí sa bezpečne vrátili, často olúpili o to, čo nazbierali s nasadením života. Vodcovia používali najneľudskejšie spôsoby mučenia, aby od biednych vymohli posledné skromné zásoby, ktoré snáď ešte mohli niekde ukryť. A týchto krutostí sa často dopúšťali ľudia, ktorí mali ešte dosť jedla a chceli si skôr len vytvoriť zásoby potravín pre budúcnosť.

Tisíce ľudí zahynulo hladom a morom. Zdalo sa, že prirodzené city celkom vymizli. GC 32 Muži okrádali svoje manželky, ženy okrádali svojich manželov. Bolo vidieť, ako deti brali jedlo od úst svojich starých rodičov. Keď sa prorok pýtal: „Či azda zabudne žena svoje nemluvňa?“ Odpoveď za múrmi tohto odsúdeného mesta znela: „Ruky ľútostivých žien varili svoje deti; boli im za pokrm v skrúšení dcéry môjho ľudu.“ (Iz 49,15; Plač Jer 4,10) Znovu sa splnilo varovné proroctvo vyslovené pred štrnástimi storočiami: „Rozmaznaná medzi vami a vychovaná v rozkoši, ktorá z rozkoše a z maznavej chúlostivosti nepokúsila sa ani len svoju nohu postaviť na zem, bude závidieť mužovi svojho lona i svojmu synovi a svojej dcére,... i svojich synov, ktorých porodí, lebo ich bude tajne jesť v nedostatku všetkého potrebného v obliehaní a v úzkosti, ktorou ťa zovrie tvoj nepriateľ v tvojich bránach.“ (5 Moj 28,56.57)

Rímski velitelia sa snažili vyvolať v Židoch strach a hrôzu, a tak ich prinútiť, aby sa vzdali. Zajatci, ktorí kládli odpor, boli bití, mučení a ukrižovaní pred mestskou hradbou. Stovky ich takto umierali každý deň. A toto príšerné dielo trvalo tak dlho, dokiaľ v údolí Jozafat a na Golgote nebolo postavených toľko krížov, že sa medzi nimi dalo iba ťažko prejsť. Tak desivo sa splnilo strašné zaklínanie, ktoré odznelo pred Pilátovým súdnym trónom: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mat 27,25)

Titus by bol rád ukončil tieto výjavy plné hrôzy, a takto zachránil Jeruzalem, aby sa jeho údel nenaplnil v plnej miere. Bol naplnený hrôzou, keď videl hromady mŕtvych tiel ležiacich v údoliach. Ako očarovaný pozoroval z vrcholu Olivovej hory veľkolepý chrám a vydal rozkaz, aby sa nikto nedotkol ani jediného z kameňov, z ktorých bol postavený. GC 33 Skôr než sa rozhodol zaútočiť na chrám, vyzval čestne židovských vodcov, aby ho nenútili znesvätiť posvätné miesto krvou. Ak vyjdú a budú bojovať na inom mieste, neznesvätí žiadny Riman svätosť chrámu. Sám Josephus presvedčivo žiadal a zaprisahal ich, aby sa vzdali a zachránili tak seba, svoje mesto a svoje bohoslužobné miesto. Na jeho slová však odpovedali len hrubým preklínaním. Keď pred nimi stál tento ich posledný ľudský sprostredkovateľ a zaprisahal ich, aby sa vzdali, zasypali ho šípmi. Židia už skôr odmietli prosby Božieho Syna a teraz dohováranie a zaprisahávanie ich ešte viac utvrdilo v odhodlaní odolávať až do konca. Titus sa márne snažil chrám zachrániť. Ten, ktorý je väčší než bol on, predpovedal, že tam nezostane kameň na kameni.

Slepá vzdorovitosť židovských vodcov a hrozné zločiny, spáchané v obliehanom meste, vyvolali u Rimanov hrôzu a rozhorčenie. Titus sa nakoniec rozhodol, že zaútočí na chrám. Zaumienil si pritom, že pokiaľ to bude možné, ochráni ho pred zničením. Jeho rozkazy však nik nepočúval. Keď sa v noci uchýlil do svojho stanu, Židia z chrámu zaútočili a napadli vojakov pred chrámom. Počas boja však vhodil jeden rímsky vojak do predsiene horiacu fakľu a v okamihu sa ocitli miestnosti okolo svätyne, obložené cédrovým drevom, v plameňoch . Titus sa v sprievode svojich generálov a veliteľov hneď poponáhľal na miesto a prikázal vojakom, aby oheň uhasili. Na jeho slová však nikto nedbal. Rozvášnení vojaci rozšírili požiar do ďalších priestorov susediacich s chrámom a svojimi mečmi zabili veľké množstvo Židov, ktorí sa tam ukrývali. Krv tiekla po chrámových schodoch ako voda. Zahynulo tisíce a tisíce Židov. Bojový pokrik prehlušovali hlasy volajúcich „Ichabod!“ – odišla sláva.

„Titus videl, že je nemožné upokojiť besniace vojsko. Vstúpil do chrámu so svojimi dôstojníkmi a prehliadal si posvätnú budovu zvnútra. Nádhera naplnila všetkých údivom, a pretože plamene dosiaľ neprenikli do svätyne, urobil posledný pokus o jej záchranu. Znovu prikázal vojakom, aby požiar nešírili. GC 34 Stotník Liberalis sa pokúsil vynútiť si poslušnosť u svojich vojakov, no ani úcta k cisárovi nedokázala potlačiť ich besniace nepriateľstvo voči Židom, bojovú vášeň a neukojenú túžbu drancovať. Vojaci videli, že všetko okolo nich sa v divokom svetle plameňov leskne zlatom. Domnievali sa, že vo svätyni sú uložené nesmierne poklady. Jeden vojak v nestráženej chvíli vhodil horiacu fakľu do otvorených dverí chrámu a v okamihu zbĺkla celá budova. Oslepujúci oheň a dym donútil dôstojníkov odísť a nádherná budova bola ponechaná svojmu osudu.

Bol to hrozný pohľad pre Rimanov, a ešte strašnejší pre Židov. Celý vrch hory, ktorý sa týčil nad mestom, blčal ako sopka. Jedna budova za druhou sa rúcali za strašného rachotu, pohltené ohňom. Strechy z cédrového dreva boli ako plamenné jazyky. Pozlátené veže svietili ako do červena rozžeravené klince. Z veží pri bráne šľahali plamenné jazyky a vystupoval dym. Okolité pahorky boli ožiarené svetlom požiaru. Postávali na nich tmavé skupiny ľudí, ktoré s hrôzou a úzkosťou sledovali pustošenie. Na hradbách a na vyšších miestach horného mesta bolo vidieť mnoho tvárí, niektoré bledé od strachu a zúfalstva, iné zamračené, pomstychtivé. Výkriky rímskych vojakov, ktorí pobiehali sem a tam, a nárek vzbúrencov, ktorí umierali v plameňoch, sa miesil s blkotom ohňa a dunením padajúcich trámov. Výkriky ľudí stojacich na vyvýšených miestach sa vracali ozvenou z okolitých hôr. Pozdĺž hradieb znel nárek a plač. Ľudia, vyčerpaní hladom, zbierali posledné sily, aby prejavili svoju úzkosť a zármutok. GC 35

Krviprelievanie v priestoroch chrámu bolo strašnejšie než to, čo sa dialo vonku. Muži a ženy, starí a mladí, vzbúrenci i kňazi – tí, ktorí bojovali i tí, ktorí prosili o zľutovanie, zomierali bez rozdielu. Počet zabitých prevyšoval počet tých, ktorí ich zabíjali. Vojaci museli preliezať hromady mŕtvol, aby mohli pokračovať vo vraždení.“ (Milman, Dejiny Židov, kniha 16)

Krátko po zničení chrámu padlo do rúk Rimanov celé mesto. Židovskí vodcovia opustili svoje nedobytné veže, takže Titus ich našiel opustené. Prezeral si ich s úžasom a prehlásil, že mu ich dal do rúk sám Boh, pretože žiadna zbraň, akokoľvek silná, by nič nezmohla proti takýmto opevneniam. Mesto i chrám boli zrovnané do základov so zemou a miesto, na ktorom stála svätyňa, bolo zorané „ako pole“. (Jer 26,18) Počas obliehania a vraždenia, ktoré nasledovalo, zahynulo viac než milión ľudí. Tí, ktorí prežili, boli odvedení ako zajatci, predaní do otroctva, odvlečení do Ríma, aby zvýšili slávu dobyvateľovho víťazstva. V arénach ich hádzali dravej zveri alebo boli rozohnaní ako tuláci po celej zemi.

Židia sa sami stali strojcami svojho osudu. Sami si naplnili pohár pomsty. V úplnej pohrome, ktorá ich ako národ postihla a vo všetkých biedach, ktoré potom nasledovali, keď boli rozptýlení, žali len to, čo sami zasiali. Prorok hovorí: „To ťa skazí, Izraelu, pretože ideš proti mne, proti svojej pomoci.“ „Klesol si pre svoju neprávosť.“ (Hoz 13,9; 14,1) Ich utrpenie sa často vykladá ako Boží trest. Veľký podvodník sa tak snaží utajiť svoju vlastnú činnosť. Vzdorovitým odmietaním Božej lásky a milosti, sa Židia pripravili o Božiu ochranu a satan ich mohol ovládať podľa svojej vôle. Strašná krutosť, ktorá sa prejavila pri zničení Jeruzalema, ukazuje aká je satanova sila pomsty nad tými, ktorí sa poddali jeho nadvláde. GC 36

Neuvedomujeme si, do akej miery vďačíme Kristovi za pokoj a ochranu, ktorú máme. Je to Božia ochraňujúca moc, ktorá bráni, aby sa ľudstvo nedostalo celkom pod nadvládu satana. Neposlušní a nevďační majú všetky dôvody na to, aby boli vďační Bohu za jeho milosrdenstvo a zhovievavosť, s ktorou drží pod kontrolou krutú a zlomyseľnú moc toho zlého. Keď však ľudia prekročia medze Božej trpezlivosti, prídu o jeho ochranu. Boh sa nespráva k hriešnikom ako vykonávateľ rozsudku za prestúpenie. Ale necháva ľudí, ktorí odmietajú jeho milosť, aby žali to, čo sami zasiali. Každý lúč svetla, ktorý sme odmietli, každé varovanie, ktorým sme pohrdli alebo ktoré sme nebrali vážne, každé povoľovanie vášni, každé prestúpenie Božieho zákona je zasiatym semenom, ktoré prinesie istú žatvu. Ak však svojvoľne vzdorujeme Duchu Svätému, ten nás nakoniec opustí, a potom už neexistuje moc, ktorá by bránila zlým pohnútkam ľudského srdca, niet ochrany pred zlobou a nepriateľstvom satana. Zničenie Jeruzalema je strašným varovaním pre všetkých, ktorí sa zahrávajú s ponukou Božej milosti a odmietajú prosby božskej milosti. Nikdy nebolo dané presvedčivejšie svedectvo, ako Boh nenávidí hriech, a svedectvo istého trestu, ktorý postihne hriešnikov.

Spasiteľovo proroctvo o tom, že Jeruzalem postihne trest, sa splní ešte po druhýkrát. Hrozné zničenie Jeruzalema je iba náznakom záverečného zničenia. V osude vyvoleného mesta môžeme vidieť osud celého sveta, ktorý odmieta Božiu milosť a pošliapava Boží zákon. Temné sú záznamy ľudskej biedy, ktorú zem zažila počas dlhých stáročí zločinu. Pri premýšľaní o tom, sa zviera srdce a myseľ ochabuje. Strašné boli následky odmietania Božej moci. Ešte temnejšie však budú výjavy, ktoré sa odohrajú v budúcnosti. Minulé udalosti – dlhý sled búrok, sporov a prevratov - GC 37 „Lebo každá zbraň ozbrojenca, používaná s hrmotom, i každé rúcho, pováľané v krvi, bude na spálenie, za pokrm ohňu.“ (Iz 9,5) – sú ničím v porovnaní s hrôzami doby, kedy bude ochraňujúci Boží Duch celkom odňatý zlým ľuďom a nebude už ďalej brániť prejavom ľudských vášní a satanovmu hnevu! Vtedy celý svet uvidí – ako nikdy dosiaľ – výsledky satanovej vlády.

V ten deň však podobne ako v dobe zničenia Jeruzalema, bude Boží ľud vyslobodený. Vyslobodený bude „každý, kto bude zapísaný na život“. (Iz 4,3) Ježiš Kristus povedal, že príde po druhýkrát, aby zhromaždil k sebe svojich verných: „A vtedy budú plakať všetky pokolenia zeme a uvidia Syna človeka, prichádzajúceho na nebeských oblakoch s mocou a slávou velikou. A pošle svojich anjelov s trúbou veľkého zvuku, a zhromaždia jeho vyvolených od štyroch vetrov, od jedných končín nebies až po ich druhé končiny.“ (Mat 24, 30.31) Vtedy budú tí, ktorí neposlúchali evanjelium, zahubení duchom jeho úst a zničení slávou jeho príchodu. (2 Tes 2,8) Podobne ako v starom Izraeli sa zlí ľudia zničia sami. Zahubí ich vlastná neprávosť. Životom v hriechu sa ich povaha tak nakazí zlom, že sami opustia Boha a prejav Božej slávy bude pre nich spaľujúcim ohňom.

Ľudia by mali byť pozorní a nemali by prehliadnuť ponaučenia, ktoré sú zaznamenané v Kristových slovách. Keď Kristus upozornil svojich učeníkov na zničenie Jeruzalema, oznámil im znamenie blížiacej sa pohromy, aby mohli včas odísť. Podobne upozornil svet i na dobu konečného zničenia a dal znamenia jeho blízkosti, aby všetci, ktorí chcú, mohli uniknúť blížiacemu sa hnevu. Pán Ježiš povedal: „A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi bude zovrenie národov.“ (Luk 21,25; Mat 24,29; Mar 13,24-26; Zj 6,12-17) Ľudia, ktorí uvidia tieto znamenia jeho príchodu, spoznajú, že „je blízko, predo dvermi“. (Mat 24,33) GC 38 „A tak bdejte“, sú jeho varovné slová. (Mar 13,35) Tí, ktorí dbajú na jeho upozornenia, nezostanú v temnote a ten deň ich nezastihne nepripravených. Ale na tých, ktorí nebudú bdieť, „deň Pánov príde tak ako zlodej v noci“. (1 Tes 5,2-5)

Súčasný svet nie je o nič ochotnejší prijať dané posolstvo, ako Židia neboli ochotní prijať Spasiteľovo varovanie, týkajúce sa Jeruzalema. Nech by nastal Boží deň kedykoľvek, na bezbožných príde nečakane. Keď život pôjde zdanlivo ďalej a ľudia budú plne zamestnaní zábavami, obchodom a zarábaním peňazí, keď náboženskí vodcovia budú ospevovať pokrok a osvietenosť sveta a ľudia sa uspokoja falošnou istotou – vtedy, podobne ako sa zlodej o polnoci vkráda nestráženými dverami, tak príde náhle zničenie na neopatrných a hriešnikov „a neujdú“. (1 Tes 5,3)


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy