REGISTER KNIHY

Dodatky - Veľký spor vekov

Dodatok č. 1. Pápežský titul – V článku, ktorý je zahrnutý v rímskokatolíckom kanonickom práve Corpus Iuris Canonici, platnom do roku 1918, vyhlasuje pápež Inocent III. (1198-1216), že rímsky pápež je „miestodržiteľom na zemi, nie len obyčajného človeka, ale aj samého Boha“ a v poznámke k tejto stati sa podáva vysvetlenie, že je to tak preto, že je miestodržiteľom Krista, ktorý je „Bohom a človekom“.

Pramene: Decretales Domini Gregorii Papae IX., zv. 1., De Translatione Episcoporum, odd. 7, kap. 3; Corpus Iuris Canonici (2. lipské vydanie, 1881), stĺpec 99 (Paríž 1612), zv. 2., Decretales, stĺpec 205.

V roku 1582 vydal pápež Gregor XIII. súhrn právnych zbierok Corpus Juris Canonici, zostavený z hlavných cirkevných právnych prameňov. Patrili k nemu tieto ucelené časti:

1. Decretum Gratiani, zozbierané v roku 1140 mníchom Gratianom, ktorý učil na univerzite v Bologni.

2. Dekretálie Gregora IX., nazvané Liber Extra, zostavené Raimundom von Pennaforta, uverejnené v roku 1234 ako prvý rímsky zákonník; obsahovali cirkevno-právne nariadenia vydané po Gratianovi.

3. Zbierka Bonifáca VIII., nazývaná Libier Sextus. Bola vydaná v r. 1298.

4. Clementinae Klementa V., vydané v roku 1314 ako zákonník.

5. Dve zbierky Extravagantes Jána XXII. A Extravagantes communes od Jeana Chappuisa, vydané v roku 1500 v Paríži.

V roku 1904 poveril pápež Pius X. komisiu kardinálov, aby vypracovala jednotný, všeobecne platný kódex, písaný súdobou jasnou právnickou latinčinou s priebežným číslovaním jednotlivých zákonov. Tak vznikol Codex Iuris Canonici, ktorý uverejnil v roku 1917 Benedikt XV. a ktorý nadobudol platnosť od Turíc roku 1918.

Pokiaľ ide o titul „Pán Boh pápež“, pozri poznámku k Extravagantes pápeža Jána XXII., oddiel 14, kap. 4, Declaramus. V antverpskom vydaní Extravagantes z roku 1584, sa slová „Dominum Deum Nostrum Papam“ („Náš Pán Boh pápež“) vyskytujú v stĺpci 153. V parížskom vydaní, ktoré vyšlo v roku 1612, sa vyskytujú v stĺpci 140. V rôznych vydaniach po roku 1612 bolo slovo „Deum“ („Boh“) vypustené.

Dodatok č. 2. Neomylnosť – V rímskom jezuitskom časopise „Civilta Cattolica“ z 9.februára 1869 vyšiel článok s bližšími informáciami o pripravovaných bodoch rokovania na zvolávanom vatikánskom koncile, medzi ktorými okrem iného bolo tiež vyhlásenie o neomylnosti pápeža. Článok vyvolal silné hnutie proti koncilu a proti chystanému vyhláseniu o pápežovej neomylnosti, ktoré podľa mienky oponentov malo mať ďalekosiahle následky. Hnutie odporu zasiahlo Francúzsko, Nemecko, Anglicko, Rakúsko a Spojené štáty. Štrnásť z devätnástich nemeckých biskupov požiadalo pápeža, vzhľadom na krátky čas a na nepokoj panujúci v cirkvi, aby vyhlásenie pápežskej neomylnosti stiahol z programu. Žiadosť bola zamietnutá. Pri prvom hlasovaní bolo prítomných 671 hlasujúcich, z toho 451 hlasov bolo za, 88 proti, 70 sa hlasovania zdržalo a 62 hlasovalo pre podmienečné prijatie. Viac ako štvrtina všetkých prítomných sa teda vyslovila proti prijatiu vyhlásenia o pápežskej neomylnosti. Medzi prvým a druhým hlasovaním vynaložili oponenti všetko úsilie, aby návrh neprešiel. Márne! Pred druhým hlasovaním preto značný počet hlasujúcich opustil koncil kvôli svedomiu. Pri konečnom hlasovaní bolo odovzdaných 533 kladných hlasov a 2 záporné, ale aj tie sa pred skončením zasadnutia 18.júla 1870 podrobili ostatným.

Neomylnosť je spätá len s úradom pápeža, nie s osobou bez úradu. Podľa Algermissena (Confessionskunde, 1950, str. 221) je pápež, ak je takéto rozhodnutie o viere „ex cathedra“, nielen bezchybný a neomylný, ale mýliť sa ani nemôže!

Vyhlásenie o neomylnosti má v najdôležitejších statiach toto znenie: „A tiež podľa tradície verne zachovanej od začiatku kresťanskej viery, na česť Boha, nášho Spasiteľa, na vyvýšenie katolíckeho náboženstva a pre blaho národov vyhlasujeme so súhlasom svätého koncilu, že Bohom zjavený článok viery znie: Keď rímsky pápež hovorí ex cathedra, t.j. keď zastáva úrad pastiera a učiteľa všetkých kresťanov a z moci svojho najvyššieho apoštolského postavenia rozhoduje o vierouke alebo obyčajoch, ktoré má zachovávať celá cirkev, má na základe božského stavu, ktorý mu je zasľúbený vo Svätom Petrovi, onú neomylnosť , ktorou chcel mať božský Vykupiteľ vyzbrojenú svoju Cirkev pri konečnom rozhodovaní o vierouke; preto sú také konečné rozhodnutia rímskeho pápeža nezmeniteľné.“

Pramene: Philip Schaff, The Creeds of Christendom with a History and Critical Notes, zv. 2., kde sú uvedené latinské texty a ich anglický preklad. Pre porovnanie s rímskokatolíckym hľadiskom pozri The Catholic Encyclopedia, zv. 7, heslo Infallibility; James kardinál Gibbons: The Faith of Our Fathers, kap. 7 a 11. Z rímskokatolíckeho hľadiska, ktoré oponovalo učeniu o pápežovej neomylnosti, pozri Johann Joseph Ignaz von Döllinger (pseudonym Janus): The Pope and the Council, New York 1869, a W. J. Sparrow Simpson: Roman Catholic Opposition to Papal Infallibility, Londýn 1909. Z protestantského hľadiska pozri George Salmon, Infallibility of Church, Londýn, 1914.

Dodatok č. 3. Zákaz Biblie – V starej cirkvi sa veriacim veľmi odporúčalo čítanie Biblie. Cirkevní otcovia boli jednoznačne za čítanie a štúdium Svätého písma, ako o tom svedčia ich výroky:

Klement Rímsky (okolo roku 100) povedal: „Čítajte usilovne Písmo sväté, pravé to výroky Ducha svätého!“ „Milovaní, poznáte dobre sväté spisy, dobre ste pochopili výroky Božie, majte na mysli, aby ste sa na ne rozpamätali.“

Polykarp (zomrel roku 155), predstavený cirkevného zboru v Smyrne: „Spolieham na vás, že sa v Písme svätom dobre vyznáte.“

Tertullian z Kartága (160-220): „Boh nám dal Písmo, aby sme dokonalejšie a podrobnejšie spoznali ako samotného Boha, tak jeho vôľu.“

Klement Alexandrijský (150-215): „Slovo Božie nie je predsa pred nikým zatajené; toto svetlo patrí všetkým, ponáhľajte sa teda k svojej spáse.“

Origines (185-254): „Boh to chcel a my sme splnili, čo je napísané: ‚Skúmajte Písma!‘ Blázni a slepí musia byť všetci, ktorí nepoznajú, že čítanie v Biblii vyvoláva veľké a vznešené city.“ „Chceme, aby ste sa naozaj snažili Božie slovo nielen v kostole počúvať, ale sa v ňom tiež doma cvičiť a zákon Boží dňom i nocou skúmať, lebo v ňom je Kristus a je blízky tým, ktorí ho hľadajú.“

Athanasius Veľký (295-313): „Sväté spisy máme k svojej spáse... Tieto knihy sú zdrojom blaženosti a ten, kto prahne, ukojí svoj smäd výrokmi, ktoré obsahujú, pretože len v týchto knihách je obsiahnutý návod k blaženosti. Nikto nech sa neodvažuje niečo k nim pridávať, alebo niečo z nich uberať!“

Chrysostomus (354-407): „Vy veríte, že čítanie Svätého písma je vlastné len mníchom, hoci vám je ho potrebné viac než im. Lebo tí, ktorí žijú vo svete a sú denne zraňovaní, potrebujú liečenie najviac, preto je tým horšie a nezodpovednejšie veriť, že Písmo sväté je nepotrebné,... pretože niečo také môže vymyslieť len satan. Nepočul si Pavla, že ‚všetko... je napísané na naše poučenie’ a ty sa evanjelia ani nedotkneš, aj keď je ti podané do tvojich neumytých rúk!... Prečo teda pohŕdaš Písmom svätým? Je to zmýšľanie diablovo, ktorý chce zabrániť tomu, aby sme nahliadli do pokladnice a žiadali bohatý úžitok.“

Hieroným (347-420): „Mal by si vo svätých spisoch čítať veľmi usilovne, ba nemal by si ich takmer nikdy púšťať z rúk.“

Augustín (354-430): „Bolo by od nás bezbožné, keby sme nechceli čítať to, čo bolo napísané pre nás.“ „Usilujte s pomocou Božou zo všetkých síl o to, aby Písmo sväté bolo vo vašich rodinách usilovne čítané.“

Gregor Veľký (okolo roku 600): „Čo je Písmo sväté iného než list, ktorý poslal všemocný Boh svojmu stvoreniu? Keby vám písal pozemský kráľ, nedopriali by ste si pokoja a spánku, kým by ste jeho list neprečítali. Keď teda Pán neba a zeme napísal list dôležitý pre tvoj život, či by si nemal byť žiadostivý si ho prečítať?“

Napriek týmto svedectvám bolo čítanie Písma Svätého v materskej reči po dlhé stáročia zakázané. Ešte v posledných dvoch storočiach sa pápeži ostro vyslovovali proti šíreniu a čítaniu Biblie. Gregor XIV. vyzval v bule vydanej roku 1844 duchovných, aby vytrhávali veriacim z rúk Biblie preložené do materinského jazyka!

Istý obrat sa prejavil až za pápeža Leva XIII. Každý mohol mať schválené biblické vydanie pôvodného textu a starého katolíckeho prekladu. Nekatolícke vydania Biblie, a to platí aj dnes, sa mohli používať len k vedeckému štúdiu, ak nebolo v predhovore a v poznámkach uvádzané niečo proti katolíckej vierouke. Katolíci môžu čítať Bibliu vo svojom materinskom jazyku, len ak je schválená pápežom, povolená biskupom a opatrená poznámkami. Protestantské preklady sa pokladajú za podvrhy!

Napriek všetkým prekážkam a všetkému odporu môžeme v katolíckej cirkvi posledných desaťročí pozorovať silné hnutie na podporu Biblie. V roku 1933 bolo založené katolícke biblické hnutie a v roku 1943 sa Pius XII. vo svojej encyklike „Divino afflante Spirit“ prihlásil k snahám biblického hnutia. Cieľom hnutia je šírenie Biblie a snaha o jej pochopenie.

Dodatok č. 4. Uctievanie obrazov – „Uctievanie obrazov... bolo jedným z tých porušení kresťanstva, ktoré sa vkradlo do cirkvi tajne a takmer nepozorovane. Táto zhubná zvyklosť sa ako iné kacírstva nevyvinula naraz, pretože v tom prípade by sa stretla s rozhodným nesúhlasom a s odmietnutím; začalo to však pod úplne nevinnou zámienkou a potom sa postupne zavádzal jeden zvyk za druhým, až cirkev hlboko padla do skutočného modlárstva bez toho, aby pritom narazila na nejaký odpor, ba bez toho, aby jej to bolo vôbec vytknuté, a keď sa potom konečne objavili snahy o jeho odstránenie, zistilo sa, že zlo už zapustilo korene tak hlboko, že ich nemožno odstrániť... Je nutné to pripočítať modlárskemu sklonu ľudského srdca a jeho náchylnosti slúžiť výtvoru viac než Stvoriteľovi...

Sochy a obrazy boli prvýkrát zavedené do kostolov nie preto, aby sa uctievali, ale jednak miesto kníh, aby boli poučením pre tých, ktorí nevedia čítať, jednak aby vyvolali vzrušenie mysle veriacich. Je pochybné, či sa splnil tento zámer. I keby sa pripustilo, že tomu tak spočiatku bolo, čoskoro to tak prestalo byť a ukázalo sa, že obrazy a sochy umiestnené v kostoloch skôr zatemňujú, než osvecujú myseľ nevedomých, skôr zmenšujú, ako zvyšujú zbožnosť veriacich. Aj keď boli určené na to, aby upútali ľudskú myseľ k Bohu, odvracali ju od uctievania Boha k uctievaniu výtvorov.“ (J. Mendham: The Seventh General Council, the Second of Nicea, Úvod, str. 3-4)

„Obrazy, pôvodne ako výzdoba, neskôr na poučenie, sa od najstarších čias dávali do hrobov, kostolov, boli na domoch a na náradí všetkého druhu. Narážalo to na odpor, ktorému bol urobený koniec v čase Konštantína. Z obrazov sa ľudia mali učiť dejinám, ktoré znázorňovali, boli to teda akési knihy pre nevzdelaných. Súčasne mal obraz zdobiť posvätné miesto. Pozvoľna však tu začal pôsobiť ešte ďalší záujem, proti ktorému sa stavalo rané kresťanstvo kedysi čo najprísnejšie. Uctievať relikvie a obrazy, uctievať stvorenie, vynímať ich z bežného používania a zaobchádzať s nimi s vnútornou pietou, je človeku vrodené. Obrazy Krista, Márie a svätých boli uctievané už od 5. storočia. Ľudia ich pozdravovali, bozkávali, vrhali sa pred nimi na zem, úplne ako kedysi za pohanstva. V naivnom a pevnom presvedčení, že modlárstvo nemôže kresťanov ohroziť, trpela cirkev prenikanie pohanstva, ba sama mu napomáhala... V 7. storočí a na začiatku 8. storočia prevádzkovali zvlášť mnísi výnosný obchod s obrazmi; kostoly a kaplnky boli plné obrazov a relikvií; bolo to ako za pohanstva, len vkus sa zmenil... S obrazmi ovládla ľud ‚mníšska zbožnosť’, spočívajúca v tupom pozeraní na obrazy a kresťanstvo začalo upadať.“ (Adolf v. Harnack: Lehrbuch der Dogmengeschichte, zv. 2, str. 452-454)

„Byzantské spory o obrazoch sa preniesli na západ, a to tým, že pápež Hadrián I. poslal Karolovi Veľkému uznesenia nicejského koncilu. Karol Veľký dal svojmu dvornému teológovi Alkuinovi vyhotoviť obsiahle pojednanie (Libri Carolini) odmietajúce uctievanie obrazov, v ktorej sa uznesenia nicejskej synody článok za článkom vyvracali a v ktorých sa ako jediný účel náboženských obrazov uznávalo len poučenie ľudu a dôstojná výzdoba cirkevných priestorov. Tieto zásady potvrdila francúzska synoda vo Frankfurte (roku 794).“ (Die Religion in Geschichte und Gegenward, zv. 1, stĺpec 1106)

Pramene: Záznam o rokovaniach a rozhodnutiach Druhého nicejského koncilu z roku 787, zvolaného v záujme schválenia uctievania obrazov: pozri Baronius: Ecclesiastical Annals, zv. 9, str. 391-407, Antverpy 1612; Ed. Stillingfleet: Defense of the Discourse Concerning the Idolatry Practiced in the Church of Rome, Londýn 1686; A Select Library of Nicene and Post-Nicene Fathers, zv. 14, str. 521-587, New York 1900; Charles J. Hefele: A History of the Councils of the Church From the Original Documents, vyd. T. and T. Clark, zv. 5, str. 260-304; 342-372.

Dodatok č. 5. Konštantínov zákon o nedeli – Zákon vydaný cisárom Konštantínom dňa 7. marca r. 321 po Kr., v ktorom sa hovorí o dni odpočinku, znie takto: „Všetci sudcovia, obyvatelia miest a remeselníci nech odpočívajú v úctyhodný Deň slnka. Vidiecky ľud sa však môže venovať práci na poli, pretože sa často stáva, že iné dni sa tak dobre nehodia na rozsievanie zrna do brázd alebo na prácu vo viniciach. Takto, požehnanie dané nebeskou prozreteľnosťou, by v krátkom čase mohlo vyjsť nazmar.“ (Joseph Cullen Ayr: A Source Book for Ancient Church History, New York 1913)

Pramene: Latinský originál je v Codex Justiniano, zv. 3., kap. 12, zákon 3. Zákon je publikovaný v latinčine a v anglickom preklade v knihe Philips Schaff: History of the Christian Church a v knihe James A. Hessey: Bampton Lectures Sunday. Pojednanie o ňom pozri tiež Albert Henry Newmann: A Manual of Church History, Philadelphia 1933; Le Roy E.Froom: The prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1950.

Dodatok č. 6. Prorocké časy – Dôležitou zásadou pri výklade proroctva v súvislosti s prorokovaním časových lehôt je zásada „deň za rok“, podľa ktorej sa deň prorockého času rovná kalendárnemu roku historického času. Skôr než Izraeliti vstúpili do krajiny Kanaán, poslali najskôr dvanásť vyzvedačov na prieskum. Špehovia šli štyridsať dní a po ich návrate, Hebrejov tak vydesila ich správa, že potom nechceli vyraziť na cestu, aby obsadili zasľúbenú krajinu. Preto nad nimi vyniesol Hospodin tento rozsudok: „Podľa počtu dní, v ktorých ste skúmali zem, štyridsať dní, počítajúc každý deň za rok, ponesiete svoje neprávosti štyridsať rokov.“ (4 Moj 14,34) Podobný spôsob počítania budúceho času je podaný ústami proroka Ezechiela. Štyridsať rokov trestu za spáchané neprávosti čakalo na júdske kráľovstvo. Hospodin riekol ústami proroka: „Budeš ležať na svojom pravom boku, po druhé, a ponesieš neprávosť domu Júdovho štyridsať dní; každý deň ti dávam za rok.“ (Ez 4,6) Táto zásada „deň za rok“ má veľký význam pri výklade časového obdobia v proroctve o 2300 dňoch (Dan 8,14) a o období 1260 dní, o ktorom sa rôzne hovorí ako o „čase a časoch a polovici času“ (Dan 7,25) o „štyridsiatich dvoch mesiacoch“ (Zj 11,2; 13,5) „o tisíc dvesto šesťdesiatich dňoch“ (Zj 11,3; 12,6) a „o tri a pol dňa“. (Zj 11,9)

Dodatok č. 7. Falšované listiny – Medzi dokumentmi, o ktorých sa v súčasnosti všeobecne pripúšťa, že sú falzifikáty, sú najdôležitejšie: listina Donation Constantini (Konštantínov dar) a Pseudoizidorské dekretálie.

„Donatio Constantini“ je od neskorého stredoveku tradičné pomenovanie pre listinu, ktorú údajne zaslal cisár Konštantín Veľký pápežovi Silvestrovi I., a ktorá sa prvýkrát našla v parížskom rukopise asi začiatkom 9. storočia. Od 11. storočia bola používaná ako dôkaz v prospech pápežových nárokov a od 12. storočia bola preto príčinou veľkých sporov. (The New Schaff-Herzog-Encyclopedia of Religious Knowledge, zv. 3, heslo Konštantínov dar)

Konštantínov dar je podvrh venovacej listiny cisára Konštantína Veľkého pápežovi Silvestrovi I. z vďačnosti za uzdravenie z malomocenstva, ktorý bol vyrobený pravdepodobne v západnom Francúzsku okolo roku 756 po Kr. Pozostáva z jednej veľkej listiny, v ktorej cisár uznal nadradenosť Ríma nad všetkými cirkvami, prepožičal pápežovi cisársky odznak a okrem toho mu odstúpil cisársky palác (Laterán) v Ríme a panstvo nad mestom, nad Talianskom a nad všetkými západnými ríšskymi provinciami. Táto listina, od stredoveku považovaná za pravú, bola zahrnutá do Pseudosidorských dekretálií. Konštantínov dar zohral významnú úlohu v sporoch medzi pápežstvom a cisárstvom v stredoveku. Taliansky humanista Lorenzo Valla a Mikuláš Kuzánsky (Cusanus) preukázali okolo roku 1440, že ide o podvrh. (De Falso credita et ementita Constantini donatione declamatio)

O historickej teórii vyplývajúcej z „daru“ podrobne píše Henry E. kardinál Manning: The Temporal Power of the Vicar of Jesus Christ, Londýn 1862. Dôkazy, ktoré svedčia o pravosti „daru“, sú scholastické. Možnosť, že by mohlo ísť o falzifikát, sa objavila až s rozvojom kriticizmu v historiografii v 15. storočí. Mikuláš Kuzánsky bol medzi prvými, ktorí došli k záveru, že Konštantín nikdy takýto dar nedal. Lorenzo Valla v Taliansku podal v roku 1450 skvelý dôkaz o tom, že ide o podvrh. (Pozri: Christopher B. Coleman: Treatise of Lorenzo Valla on the Donation of Constantine, New York 1927) Ešte celé storočia sa však udržiavala viera v pravosť „daru“ a falošných dekretálií. Martin Luther najskôr dekretálie uznával, čoskoro však povedal Dr. Eckovi: „Neverím v tieto dekretálie“ a Spalatinovi: „On (pápež) vo svojich dekretáliách falšuje a ukrižováva Krista, teda pravdu.“

Pokladá sa za dokázané, že „Konštantínov dar“ je (1) falzifikát, (2) dielo jedného človeka, (3) falšovateľ použil staršie dokumenty, (4) falzifikát pochádza z doby medzi rokom 752-778. Pokiaľ ide o katolíkov, vzdali sa obrany pravosti dokumentu Baroniovou publikáciou „Ecclesiastical Annals“ vydanou v roku 1592.

Ďalšie pramene: K. Zeumer: Festgabe für Rudolf von Gneist, Berlín 1888; preložené v Colemanovom pojednaní (pozri vyššie). Pozri tiež The New Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge, 1950; F. Gregorovius: Rome in the Middle Ages a Johann Joseph Ignaz von Döllinger: Fables Respecting the Popes of the Middle Ages, Londýn 1871; S. Lähr: Die Konstantinische Schenkung in der abendländischen Literatur bis zur Mitte des 14. Jahrhunderts 1926; H. Brunner, K. Zeumer: Die Konstantinische Schenkungsurkunde; Die Religion in Geschichte und Gegenwart; I. von Döllinger: Der Papst und das Konzil, 1869.

Medzi podvrhnutými listinami sú aj Pseudoizidorské dekretálie a ďalšie falzifikáty. Pseudoizidorské dekretálie sú objemnou zbierkou údajne veľmi starých prameňov cirkevného práva, ktorá obsahuje hlavne vymyslené alebo podvrhnuté dekretálie, listy pápežov (od Klementa I. po Gregora I.), Konštantínov dar, staršie uznesenia koncilov, články cirkevných otcov, články Biblie a úryvky rímskeho práva. Ako predlohy pre Pseudoizidorské dekretálie poslúžili čiastočne tri iné cirkevnoprávne podvrhy: tzv. Capitula Angilramni, zbierka pravých a podvrhnutých rozhodnutí rímskych synód, biskupov a cisárov, ďalej podvrhnuté nové spracovanie starého Collectio canonum Hispana a tzv. Benedictus Levita, zbierky údajne franských kapitulárií. Pseudoizidorské dekretálie vznikli okolo polovice 9. storočia pravdepodobne v diecéze Reims; vydavateľ sa volá Isdorus Mercator. Zmyslom zbierky bolo oslobodiť cirkev od štátnej moci, zlomiť moc arcibiskupov a upevniť primát pápežov. Biskupi mali byť vyňatí zo súdnej právomoci svetských orgánov, ako aj metropolitov a provinciálnych synod. Najdôležitejšie články Pseudoizidorských dekretálií prešli do neskorších zbierok cirkevného práva a do Corpus Iuris Canonici a mali zvlášť od reformného hnutia v 11. storočí vplyv na vývoj cirkevného práva.

Stredovek pokladal Pseudoizidorské dekretálie za pravé; ale už Mikuláš Kuzánsky vyslovil o nich v 15. storočí pochybnosti. Zbierka bola označená ako podvrh v Magdeburských centúriách Matthiasa Flacia v roku 1559, čo sú prvé protestantské cirkevné dejiny. Obsiahly dôkaz o nepravosti podal v spore s jezuitom Franzom Torresom reformovaný teológ David Blondel v roku 1628.

Izidor Mercator vzal za základ svojich podvrhov zbierku platných kánonov zvanú Hispana Gallica Augustodunensis, čím zmenšil nebezpečenstvo odhalenia, pretože zbierky kánonov sa zvyčajne tvorili tak, že sa pridali nové dokumenty k starým. Mercator pripojil svoj podvrh k pravým dokumentom, čím urobil podvrh menej zjavným. Nepravosť Pseudoizidorských podvrhov je teraz už nepopierateľne preukázaná preskúmaním prameňov a použitých metód a tiež tým, že látka nebola známa pred rokom 852. Historici sa zhodujú v názore, že najpravdepodobnejším dátumom pre zostavenie zbierky je rok 850 alebo 851, pretože dokument je prvýkrát citovaný v Admonitio kapituly v Quiercy v r 857.

Pisateľ týchto falzifikátov nie je známy. Je pravdepodobné, že vyšli z radikálnej skupiny novej cirkvi, ktorá sa vytvorila v 9. storočí v Reims vo Francúzsku. Je dokázané, že biskup Hinkmar remešský použil tieto dekretálie pri zosadení Rothada zo Soissons, ktorý dekretálie priniesol do Ríma v roku 864 a predložil ich pápežovi Mikulášovi I.

Medzi tými, ktorí pochybovali o ich pravosti, boli Mikuláš Kuzánsky (1401-1464), Charles Du Moulin (1500-1566) a George Cassender (1513-1564). Nevyvrátiteľný dôkaz o ich nepravosti podal David Blondel v roku 1628.

Dodatok č. 8. Dokonalosť cirkvi – Pápež Gregor VII. vyhlásil v roku 1075 neobmedzenú vládu pápeža v cirkvi a nad celým svetom (Dictatus Gregorii Papae).

Reformácia cirkvi a vytrhnutie pápežstva zo svetskej moci je dielom pápeža Gregora VII. Heuss píše vo svojom Kompendiu cirkevných dejín: „V Gregorovi VII. (1073-1085), jednom z najsilnejších a najúspešnejších zo všetkých pápežov, dosiahlo cirkevné reformné hnutie 11. storočia svoj vrchol. Vynútením celibátu kňazov a energickým potieraním simonie (svätokupectva) podporil Gregor vnútrocirkevnú reformu. Dal myšlienke pápežstva dôsledné pokračovanie: pápežstvo a cirkev začali byť jednoznačnými pojmami. Katolizácia a centralizácia západných krajín predstavovali významné pokroky. Predovšetkým však Gregor statočne prijal boj za oslobodenie cirkvi od svetskej moci a viedol ho s húževnatosťou veľkého politika.“

Jeho názory (pozri jeho listy a zvlášť Dictatus Gregorio Papae, 27 krátkych téz o pápežskej moci) vychádzajú z Augustínovho diela De civitate Dei, z Pseudoizidora a Mikuláša I. Sú medzi nimi aj tieto tézy:

„Pápež je neobmedzeným pánom univerzálnej Cirkvi. Môže zosadzovať a vymenovávať metropolitov a biskupov, ba svätiť pre každý kostol klerikov; on jediný smie zvolávať všeobecné synody; jeho legáti svojím postavením stoja nad biskupmi...

Pápež je najvyšším pánom sveta. Nosí cisárske insígnie, len jemu, nie ostatným biskupom, majú kniežatá bozkávať nohy, môže zbavovať hodnosti dokonca cisára a poddaných zbaviť povinnosti z prísahy vernosti. Pápežstvo a svetská moc sa správajú ako slnko a mesiac; mesiac prijíma od slnka svoje svetlo. Pápež je pod osobitnou ochranou Petrovou; zvolený pápež je nepochybne svätý Petrovými ‚zásluhami’. Rímska cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa nezmýli.“

Pramene: Carl Mirbt: Quellen zur Geschichte des Papsttums und des römischen Katholizismus, Tübingen 1924; Baronius: Annales Ecclesiastici a Christo nato ad annum 1198, Paríž 1869; F. A. Ogg: Source Book of Medieval History, New York 1907; Oliver J. Thatcher, Edgar H. McNeal: Source Book for Medieval History, New York 1905; James Bryce: Holy Roman Empire; James W. Thompson, Edgar N. Johnson: An Introduction to Medieval Europe; I. von Döllinger: Das Papsttum, Mníchov 1892.

Dodatok č. 9. Očistec – Očistec je podľa rímskeho jednotného katechizmu miestom trestu pre duše tých, ktorí – hoci zomreli v milosti Božej – neurobili božskej spravodlivosti plne zadosť. „Dušiam v očistci môžeme zmierniť trest modlitbami, odpustkami, almužnami a inými dobrými skutkami, celkom zvlášť potom obetou pri svätej omši.“

Pramene: K. R. Hagenbach: Lehrbuch der Dogmengeschichte, Lipsko 1847; Schröckh: Christliche Kirchengeschichte, Lipsko 1794; Charles Elliott: Delineation of Roman Catholicism; Hefele: Konziliengeschichte (7 zväzkov).

Dodatok č. 10. Odpustky – O vývoji učenia o odpustkoch v čase reformácie pozri článok Dr. H. C. Lea: Indulgences in Spain, uverejnený v Papers of the American Society of Church History, roč. 1, str 129-171. O cene tohto historického aspektu hovorí Dr. ​​Lea v úvode: „Nedbajúc na spor, ktorý zúril medzi Lutherom, Dr. Eckom a Silvestrom Prieriasom, kráčalo Španielsko pokojne ďalej po starej, vychodenej ceste a poskytuje nám nesporné oficiálne dokumenty, ktoré nám umožňujú preskúmať otázku čisto historicky.“ Učenia o odpustkoch podrobne približujú dejiny, pozri: Mandell Creighton: A History of the Papacy from the Great Schism to the Sack of Rome, Londýn 1911; W. H. Kent, H. C. Lea: A History of Auricular Confession and Indulgences in the Latin Church, Philadelphia 1896; T. M. Lindsay: A History of the Reformation, New York 1917; A. H. Newman: A Manual of Church History, Philadelphia 1953; Leopold Ranke: History of the Reformation in Germany, Londýn 1845; P. Smith: The Age of the Reformation, New York 1920.

Dodatok č. 11. Omša – „Obeť svätej omše je v katolíckej bohoslužbe sviatkom Kristovej obete na kríži. Slovo omša (z missa, neskorá latinská podoba slova mission = poslanie, prepustenie) označuje liturgický úkon slávnostného rozhrešenia a požehnania a značí, že omšová obeť je podstatným prostriedkom, ktorým môže byť ľudský život požehnaný a spasený.

Podstata omše spočíva v tom, že ako sprítomnenie Kristovej obete na kríži (obete Novej zmluvy) nie je ani len upomienkou na ňu, ani jej opakovaným napodobením alebo doplnením (čo by odporovalo plnej platnosti a jedinečnosti obete na kríži). Navyše je omša svojou podstatou totožná s obeťou na kríži a poukazuje na toho istého Veľkňaza, na tú istú prinášanú obeť – Krista. Len spôsob obetovania pri omši sa deje nekrvavo v podobe chleba a vína... Tým je omša v katolíckej vierouke prostriedkom života, skutočným stretnutím s Bohom a tým najviditeľnejším preniknutím milosti do existencie človeka.“ (Der Grosse Herder, zv. 4)

Walther von Loewenich píše v knihe Der moderne Katholizismus: „Luther zavrhol omšu ako dielo človeka. Pri omši prináša cirkev telo a krv Kristovu ako svoju obeť. Tým sa marí neopakovateľnosť a jedinečnosť obete Kristovej. Omša je preto pre Luthera ohavnou modloslužbou a zlorečeným modlárstvom. Ňou dosahuje falošné pobožnostkárstvo svoj strašný vrchol. Preto sa jeho hnev obracia proti tomuto obradu. Dnešný katolicizmus označuje Lutherovu polemiku za osudné nedorozumenie. Poukazuje sa pritom na 2. článok 22. zasadnutia Tridentského koncilu. Hovorí sa v ňom: ‚Je to jedna a tá istá obeť, ktorú teraz skrze službu kňazov prináša ten, ktorý ju kedysi priniesol na kríži, pričom len spôsob obetovania je rôzny.’“

„Nie cirkev, ale sám Kristus je tiež pri omši predmetom obetovania. Omša je síce pravou a vlastnou obeťou, je však v podstate totožná s Kristovou obeťou na kríži. Podstatná totožnosť je vyjadrená symbolom zastúpenia. Kristus sa sám obetoval pri prvej večeri, aby zanechal obeť, ktorou bude znázorňovaná tá jedinečná krvavá obeť na kríži, a tak bude jeho pamiatka trvať až do konca sveta. Obeť pri omši nie je však obyčajnou kópiou alebo spomienkou na obeť na kríži, ale sa koná ako skutočná obeť na oltári. Teológovia síce nehovoria o ‚opakovaní’ obete na kríži, ktorá sa deje na oltári. Tým však nemá byť dotknutá totožnosť pri omši s obeťou na kríži. Ak je Kristus sám chápaný ako subjekt obete na oltári, nedá sa Lutherova námietka proti ‚dielu človeka’ zrejme udržať. Je teraz dôležité, aby sme si v tomto bode urobili jasno. Nedá sa to však ľahko dosiahnuť, pretože sa zdá, že ani medzi katolíkmi samotnými v tom nie je jasno.“

Lutherovi nie je možné vyčítať, že nebral do úvahy totožnosť obete na kríži s obeťou pri omši, pretože to tridentský koncil (1545-1563) formuloval až po jeho smrti. V žiadnom predchádzajúcom oficiálnom rozhodnutí o viere to nie je jasne povedané. V Canon missae (kanón o omši), teda v cirkevnej liturgii, ktorej sa Luther musel v prvom rade držať, niet o tom jasnej zmienky. Naopak, všetky príslušné miesta v ňom hovoria jednoducho o obeti cirkvi a kňaza. Viackrát sa prosí o to, aby Boh milostivo prijal túto „svätú, čistú obeť“. Taká prosba je ťažko pochopiteľná pri vlastnej Kristovej obeti. Obeť je označovaná za obeť, „ktorú prinášame my, tvoji sluhovia a tvoja celá cirkev“. Kňaz prosí, aby Boh prijal našu obeť práve tak milostivo ako kedysi obeť Ábelovu, Abrahámovu a Melchisedechovu. Táto prosba určite predpokladá aj to, že subjektom obetovania je cirkev, prípadne kňaz... Z Canon missae nemohol teda Luther získať žiadny dôkaz proti svojmu poňatiu omše ako obete cirkvi. Luther nebol zrejme so svojím chápaním osamotený. V stredoveku sa vyskytovali hlasy, ktoré moc kňazov stavali nad moc Kristovu, pretože Kristus sa obetoval len raz, kňazi tak však robia denne. S podobným poňatím sa stretávame ešte v pastierskom liste arcibiskupa Johanna Katschthalera zo Salzburgu z 2. februára 1905. Okrem iného sa v ňom hovorí: „Mária priviedla božské dieťa na svet raz. A hľa, kňaz tak robí nie raz, ale stokrát, ba tisíckrát, tak často, ako slúži omšu. Sprítomňujú (kňazi) tým telo a krv Pána? Nie; oni obetujú, prinášajú nebeskému Otcovi obeť. Je to tá istá obeť, ktorú priniesol Kristus ako krvavú na Golgote a ako nekrvavú pri poslednej večeri. Pri svätej omši robia tak skrze svojho zástupcu, katolíckeho kňaza. Dosadil na svoje miesto kňazov, aby pokračovali v tejto obeti, ktorú priniesol. Na nich preniesol právo nad svojím svätým ľudom, tiež moc nad svojím telom. Katolícky kňaz ho môže na oltári nielen sprítomniť, uzavrieť do svätostánku, opäť ho vziať a dať požiť veriacim, môže dokonca jeho, Syna Božieho, ktorý sa stal človekom, obetovať ako nekrvavú obeť za živých a mŕtvych. Kristus, jednorodený Syn Boha Otca, skrze ktorého bolo stvorené nebo a zem, ktorý nesie celý vesmír, je tým katolíckemu kňazovi po vôli...“

Pramene: Z katolíckeho hľadiska: H. G. Schroeder: Canons and Decrees of the Council of Trent, St. Louis 1941; Catholic Encyclopedia; Nikolaus Gihr: Holy Sacrifice of the Mass, St. Louis 1937; J. A. Jungmann: Missarum Sollemnia, Freiburg 1952; K. Rahner: Die vielen Messen und das eine Opfer, 1951; B. Durst: Das Wesen der Eucharistiefeier, 1953; Thalhofer: Handbuch der katholischen Liturgie, 1912, Fr. Heiler: Der Katholizismus, 1923.

Z protestantského hľadiska: Philip Schaff: Creeds of Christendom; Ján Kalvín: Instituce učení křesťanského náboženství, Praha 1951; E. B. Pusey: The Doctrine of the Real Presence, Oxford 1855; K. R. Hagenbach: Lehrbuch der Dogmengeschichte.

Dodatok č. 12. Prvotné kresťanstvo v Anglicku – Pravdepodobne už pred koncom 1. storočia prišli do Anglicka kresťanskí učitelia. Predpokladá sa, že to boli grécki učitelia, ktorí prišli z Východu do Anglicka asi 50 rokov po Ježišovom nanebovstúpení. (Robert Pardon: Three Conversions of England)

Tertullian a Origenes tiež dosvedčujú vo svojich spisoch ranú evanjelizáciu v Anglicku. (Tertullian: Dei Fidei; Origenes: Žalm 149)

Je isté, že 100 rokov po Tertullianových údajoch prijalo Anglicko prvých utečencov Diokleciánovho prenasledovania. Boli to Albanus Verulamský, Aaron a Julius Caerleon a mnoho ďalších mužov a žien. (Eduard Winckelmann: Geschichte der Angelsachsen bis zum Tode König Aelfreds, Berlín 1883)

Dodatok č. 13. Valdenskí kresťania a sobota – Niektorí pisatelia vyhlasujú, že valdenskí kresťania všeobecne zachovávali sobotu ako siedmy deň. Tento názor pochádza z prameňov, ktoré o valdenských píšu po latinsky, že zachovávajú deň patriaci Pánovi (dies dominicalis), tzn. deň Pánov (mienená bola nedeľa). Tento pojem sa však od čias veľkej reformácie v protestantskom prostredí neprekladal slovom „nedeľa“, ale výrazom „deň odpočinku“ (anglicky „Sabbath“).

Existuje však historický dôkaz o tom, že sa medzi valdenskými kresťanmi niekedy zachovávala sobota ako siedmy deň? V správe inkvizície, pred ktorú sa v polovici 15. storočia dostalo niekoľko valdenských kresťanov z Moravy, sa hovorí, že medzi valdenskými ich „nemálo skutočne zachovávalo sobotu so Židmi“. (Johan Joseph Ignaz von Döllinger: Beiträge zur Sektengeschichte des Mittelalters, Mníchov 1890) Nie je teda pochýb o tom, že tento prameň potvrdzuje svätenie soboty ako siedmeho dňa.

Dodatok č. 14. Valdenský preklad Biblie – O posledných objavoch valdenských rukopisov pozri M. Esposito: Sur quelques manuscrits de l’ancienne littérature des Vaudois du Piémont v Revue d’Histoire Ecclésiatique, Louvain 1951; F. Jostes: Die Waldenserbibeln, Historisches Jahrbuch, 1894; D. Lortsch: Histoire de la Bible en France, Paríž 1910.

Klasickým dielom, ktoré napísal jeden z valdenských, je spis Jean Leger: Histoire Générale des Eglises Evangeliques des Vallées de Piémonte, Leyden 1669, ktorý bol napísaný v čase veľkého prenasledovania a obsahuje vlastné informácie s ilustráciami.

O valdenských textoch pozri: A. de Stefano: Civilta Medioevale, 1944; Riformatori ed eretici nel medioeve, Palermo 1938; J. D. Bounous: The Waldensian Patois of Pramol, Nashville 1936; A. Dondaine: Archivum Fratrum Praedicatorum, 1946.

O dejinách valdenských pozri niektoré z posledných spoľahlivých diel: E. Comba: History of the Waldenses in Italy, Torre Pellice 1934; E. Gebhart: Mystics and Heretics, Boston 1927; G. Gonnet: Il Valdismo Medioevale, Prolegomene, Torre Pellice 1935; Jalla: Histoire des Vaudois et leurs colonies, Torre Pellice 1935; Walther von Loewenich: Der moderne Katholizismus, Witten 1955.

Dodatok č. 15. Dekréty proti valdenským – Pápež Lucius III. vydal v roku 1183 so súhlasom cisára Friedricha Barbarossu prvý dekrét, po ktorom potom nasledovali ďalšie pápežské, cisárske a kráľovské výnosy z rokov 1192, 1220, 1229, 1236, 1243, 1253, 1332, 1380, 1400, 1476, 1487 a 1532.

Podstatná časť textu pápežskej buly Inocenta VIII. z roku 1487 proti valdenským, ktorej originál sa nachádza v knižnici univerzity v Cambridge, je v anglickom preklade obsiahnutá v knihe John Dowling: History of Romanism, 1871.

Ďalšie pramene: Hahn: Geschichte der Waldenser; Hefele: Konziliengeschichte; Realenzyklopädie für protestantische Theologie und Kirche, Lipsko 1885.

Dodatok č. 16. Viklef – Historici zistili, že meno Viklef sa písalo rozličným spôsobom. Podrobnejšie sa o tom hovorí v diele J.Dahmus: The Prosecution of John Wyclyf, New Haven 1952.

Originálny text pápežských búl proti Johnovi Viklefovi možno nájsť v knihe J. Dahmus: The Prosecution of John Wyclyf, New Haven 1952; John Fox: Acts and Monument of the Church, Londýn 1870.

Obsah búl, poslaných arcibiskupovi z Canterbury, kráľovi Edwardovi a rektorovi univerzity v Cambridge, pozri diela Merle d’Aubigné: The History of the Reformation in the Sixteenth Century, London 1885; August Nenader: Allgemeine Geschichte der christlichen Religion und Kirche ; George Sargent: History of the Christian Church, Dallas 1948; Gotthard V.Lechler: Johann v. Wiklif und die Vorgeschichte der Reformation, Leipzig 1873; Philips Schaff: History of the Christian Church, New York 1915.

Dodatok č. 17. Autentické znenie úryvku z Husovho listu priateľom, ktoré zanechal v Prahe, znie: „Utiekol som podľa naučenia Krista, aby som nebol nepriateľom príležitosťou večného zatratenia, spravodlivým príčinou utrpenia a strastí a aby nerozumní nezastavili Božie dielo. Neutekám od pravdy, dúfam, že Boh mi dá v tejto pravde aj zomrieť.“ (Husov list Pražanom z decembra 1412)

Dodatok č. 18. Rozkol v cirkvi – Cirkev, ktorá už bola rozdelená na dve pápežské cirkvi, stretlo ešte väčšie zlo. Na všeobecnom koncile v Pise v roku 1409 boli obaja pápeži, Gregor XII. a Benedikt XIII., vyhlásení za zosadených a bol zvolený nový pápež Alexander V., rodom Grék. Obaja zosadení pápeži sa však zdráhali vzdať svojich hodností a tak mala cirkev odvtedy troch pápežov.

Alexandra V. uznávalo Francúzsko a Anglicko, Benedikta XIII. Pyrenejský polostrov a Škótsko, Gregora XII. nemecký kráľ, početné nemecké územia, Rím a Neapol. Až na kostnickom koncile sa podarilo rozkol odstrániť.

Dodatok č. 19. Kostnický koncil – Prvoradým prameňom o kostnickom koncile je kniha Ulrich von Richental: Das Concilium so zu Constanz gehalten ist worden, Augsburg 1483. Zaujímavou štúdiou o tomto texte je Karl Küp: Ulrich von Richental’s Chronicle of the Council of Constance, New York 1936. Pozri tiež H. Finke: Acta Concilii Constanciensis, 1896; Hefele: Conciliengeschichte; L. Mirbt: Quellen zur Geschichte des Papsttums, 1934; Milman: Latin Christianity; Pastor: The History of the Popes.

Novšie publikácie o koncile: K. Zähringer: Das Kardinalkollegium auf dem Konstanzer Konzil, Münster 1935; H. Finke: Forschungen und Quellen zur Geschichte des Konstanzer Koncils, 1889; Th. F. Grogau: The Conciliar Theory as It Manifested Itself at the Council of Constance, Washington 1949; F. A. Kremple: Cultural Aspects of the Council of Constance and Basel, Ann Arbor 1955; J. P. McGowan: D’Ailly and the Council of Constance, Washington 1936.

O Jánovi Husovi pozri E. J. Kitts: Pope John XXIII. and Master John Hus, Londýn 1910; D. S. Schaff: John Hus, 1915; Schwarze: John Hus, 1915; Matthew Spinka: John Hus and the Czech Reform, 1941; F. Strunz: Hus, sein Leben und sein Werk, 1927.

Dodatok č. 20. Zneužívanie v duchovných veciach – Asi sto rokov po skončení rozkolu, v čase, keď sa konal koncil v Pise, vyhlásil pápež Hadrián VI. o pomeroch panujúcich v tejto zmätenej dobe toto: „Vieme, že sa po určitý čas pri Svätej stolici odohrávali mnohé opovrhnutia hodné veci, zneužívanie v duchovných veciach, prekračovanie kompetencie, všetko sa prevracalo k zlému. Od hlavy ide skaza do údov, od pápeža sa rozšírila cez prelátov; všetci sme sa odchýlili, ani jediný nerobil dobro.“

Ranke o ňom píše: „On naproti tomu sľuboval všetko, čo je vlastné dobrému pápežovi, podporovať cnostných a učených, odstrániť neporiadky, keď nie naraz, tak postupne, vykonať nápravu v hlave i v údoch, ktorá sa tak často požadovala. Ak chcel pápež zrušiť doterajšie dôchodky kúrií, nemohol tak urobiť bez toho, aby narušil získané práva tých, ktorých úrady boli na takých dôchodkoch založené a boli spravidla získané svätokupecky... Aby odstránil nešvár odpustkov, bol by rád obnovil staré pokánie.“ (L. v. Ranke: Die Geschichte der Päpste, Kolín 1955)

Dodatok č. 21. Obchod s odpustkami – Pápež Lev X., ktorý pre získanie prostriedkov na dostavanie nádherného chrámu sv. Petra vydal 18. októbra 1517 bulu o odpustkoch, rozdelil nemecké územie trom hlavným splnomocnencom, z ktorých jedným bol arcibiskup z Mohuča a Magdeburgu. Ten vymenoval za podzmocnenca Tetzela, dominikánskeho mnícha z Lipska, ktorý bol v tom zbehlý.

Dodatok č. 22. Jezuiti – V 31. článku stanov „Tovarišstva Ježišovho“ sa hovorí: „K pokroku je predovšetkým žiaduce, aby všetci prejavovali dokonalú poslušnosť, aby v nadriadených, nech je to ktokoľvek, videli zástupcu nášho Pána Krista a jemu boli oddaní vrelou úctou a láskou.“

V známom liste adresovanom členom rádu, píše Ignác, jeho zakladateľ: „Hľaďte na toho, ktorého máte v človekovi poslúchať, totiž na Krista, najvyššiu múdrosť, nekonečnú dobrotu a lásku, na Pána, o ktorom viete, že sa nemôže mýliť ani vás klamať.“

Práve preto, že jezuita vidí vo svojom predstavenom stále božskú osobu, znamená pre neho poslušnosť akýsi druh „mystického zjednotenia“ s vôľou Božou. Preto reč jezuitov, keď sa týka tejto poslušnosti, v mnohom pripomína terminológiu mystiky: „Kto chce dosiahnuť stav naozajstnej poslušnosti, musí vyzliecť vlastnú vôľu a obliecť božskú vôľu, ktorá mu je uložená jeho nadriadeným.“

Ignác starostlivo rozoznáva rôzne stupne poslušnosti: najnižší stupeň, len vonkajšia „poslušnosť činov“, spočíva v tom, že podriadený sa obmedzuje na vykonanie jemu uloženého činu; takú poslušnosť označuje Ignác za „veľmi nedokonalú“. Druhý stupeň sa vyznačuje tým, že podriadený berie aj vôľu nadriadeného za svoju; „tento stupeň už poskytuje radosť z poslušnosti“. Kto sa však chce úplne obetovať Božej službe, musí „okrem vôle vložiť tiež ešte rozum“. Musí dospieť tam, „že nielen chce to isté, ale aj myslí to isté ako nadriadený, že svoj úsudok podriadi úsudku svojho predstaveného natoľko, ​​nakoľko oddaná vôľa vôbec môže rozum podrobiť“. Ignác tým nepožaduje nič menšie než obetovanie vlastného rozumu, „neobmedzenú poslušnosť až k obetovaniu presvedčenia“.

Jezuita si nemá pripustiť ani najmenšie pomyslenie, či nadriadený má alebo nemá pravdu, a vôbec už nehovoriac o nejakom vonkajšom odpore. Má byť vopred presvedčený o tom, že udelený rozkaz mu „slúži k väčšej Božej sláve“ a má ho uskutočniť s radosťou, s vnútorným nadšením.

Bezpodmienečnosť jezuitskej poslušnosti musela však čoskoro viesť k ťažkej úvahe: Čo sa má stať, keď predstavený prikáže vykonať niečo hriešne; majú sa aj vtedy vykonať jeho príkazy?... Rovnako ako stanovy všetkých ostatných rádov, vyhradzujú aj stanovy Tovarišstva Ježišovho podriadeným právo „skromne vznášať námietky“, ak hrozí nebezpečenstvo hriechu. To výslovne dovoľoval už Ignác a v podobnom zmysle nariadil neskôr rádový generál Aquaviva, že predstavený musí dať podriadenému vždy príležitosť, aby mohol predniesť svoje námietky, „aby všetko bolo vedené v miernom otcovskom duchu“.

Tieto pokyny však nestačili, aby upokojili nepriateľov poriadku, ktorí tvrdili, že práve úplným potlačením vlastného úsudku sa pre jezuitov už vopred končí každá možnosť dané rozkazy vážne posúdiť a zvážiť; Ignác totiž varuje práve pred každým uvažovaním a pred každým pochybovaním, či je rozkaz účelný a správny. Napokon formula „ad quos potest cum caritate se obedientia extendere“ a niektoré ďalšie výhrady sú naozaj jediným obmedzením príkazu „slepej poslušnosti“. Stanovy rádu výslovne uvádzajú, že podriadený má mať na mysli, že vôľa a úsudok nadriadeného je meradlom pre jeho vôľu a jeho úsudok; dokonalá poslušnosť je slepá a „v tejto slepote“ je „jej múdrosť a dokonalosť“.

Ignác napísal: „Nech nás ostatné náboženské spoločnosti prekonávajú pôstmi a nočným bdením alebo striedmosťou v strave a odeve, naši bratia musia vynikať pravou a dokonalou poslušnosťou, dobrovoľným zrieknutím sa vlastného úsudku“.

Slávnym sa stal Ignácov výrok, ktorý sa v podobnej forme nachádza v exercíciách a z ktorého je odvodené označenie pre „absolútnu poslušnosť“ jezuitov: „Nesmiem chcieť patriť sebe, ale svojmu Stvoriteľovi a jeho zástupcovi. Musím sa dať viesť, nechať sa hniesť ako kus vosku, musím sa správať ako mŕtvy bez vôle a názoru, ako malý krucifix, ktorý sa dá bez ťažkostí premiestňovať z jedného miesta na druhé, ako palica v rukách starca, ktorý ma postaví, kam chce a kde ma môže najlepšie potrebovať. Musím byť stále po ruke, aby ma poriadok mohol použiť, a to spôsobom, ktorý pokladá za vhodný...“

Aj František z Assisi nabádal k bezpodmienečnej poslušnosti svojich rádových bratov (františkánov). Od neho pochádza veta, že mních sa musí pokladať „za mŕtvolu, ktorá skrze Ducha Božieho prijíma dušu a život, keď poslušne prijíma vôľu Božiu“. (René Fülöp – Miller: Macht und Geheimnis der Jesuiten, 1947)

O pôvode, zásadách a cieľoch Tovarišstva Ježišovho pojednáva René Fülöp – Miller vo svojom vyššie uvedenom diele.

Ďalšie pramene: A. Boehmer: Die Jesuiten, 1921; H. Becher: Die Jesuiten, 1951; E. Gotheim: Ignatius von Loyola und die Gegenreformation, Halle 1895; L. v. Ranke: Die Geschichte der Päpste, Kolín 1956; P. v. Hoensbroech: der Jesuitenorden, 1926-1928; F. Wiegand: Die Jesuiten, 1926; B. Duhr: Geschichte der Jesuiten in den Ländern deutcher Zunge, 1907-1928; M. Meschler: Die Gesellschaft Jesu, ihre Satzungen und ihre Erfolge, 1911; John Gerard: Concerning Jesuits, Londýn 1902; L. E. Dupin: A Compendious History of the Church, Londýn 1713; T. Campbell: The Jesuits (1534-1921), New York 1922; E. Schoell: Der jesuitische Gehorsam, Halle 1891; Th. Weber: Der Gehorsam in der Gesellschaft Jesu, Breslau 1872; J. G. Dreydorff: Die Moral der Jesuiten, 1893; F. W. F. Nippold: Der Jesuitenorden von seiner Wiederherstellung bis auf die Gegenwart.

Dodatok č. 23. Inkvizícia – „Stará katolícka cirkev poznala síce od konca štvrtého storočia účinné opatrenia proti kacírstvu, nemala však žiadny orgán na vyhľadávanie kacírov. Vlastná inkvizícia vznikla až v ťažkom boji katolíckej cirkvi proti veľkým sektám 12. storočia, katarom a valdenským. V roku 1183 presadil pápež Lucius III. v dohode s Friedrichom I. na koncile vo Verone nielen odsúdenie, ale aj vyhľadávanie kacírov a zaviedol tým biskupskú inkvizíciu. Pápež Inocent III. urobil drastické opatrenia. V roku 1199 vyslal dvoch cisterciánskych mníchov ako pápežských legátov s ďalekosiahlou plnou mocou do južného Francúzska na potlačenie katarov a albigenských, na pomoc vyzval aj svetskú moc. Štvrtý Lateránsky koncil (1215) urobil z vyhľadávania a trestania kacírov hlavnú úlohu biskupov. Koncil v Toulouse (1229) tieto ustanovenia iba pritvrdil. Mali byť vypátrané tajné útočiska kacírov a odhalení kacíri zajatí... Mená žalobcov a svedkovia boli obvineným zatajované... Nad kacírskymi krajinami bol vyhlasovaný interdikt. Telesné tresty, najmä trest smrti, prenechávala cirkev svetskej vrchnosti.“ (Der Grosse Brockhaus)

Pápež Gregor IX. povolal dominikánov za stálych pápežských inkvizítorov. V Nemecku prestala inkvizícia hneď po reformácii. Španielsko ju zrušilo až v roku 1834, Taliansko v roku 1859, Francúzsko v roku 1772.

V roku 1542 bola inkvizícia reorganizovaná a dostala názov Sacra Congregatio Romana (Sväte officium). Ako najvyššia inštancia vo veciach viery pôsobí inkvizícia ešte dnes. Nad čistotou katolíckej viery bdie ako Kardinálska kongregácia svätého officia (Congregatio sancti Officii).

Rímskokatolícke hľadisko pozri The Catholic Encyclopedia, zv. 8, heslo Inquisition; E. Vacandard: The Inquisition, A Critical and Historical Study of the Coercive Power of the Church, New York 1908.

Anglikánsky názor pozri Hoffman Nickerson: The Inquisition. A Political and Military Study of Its Establishment. Nekatolícke stanovisko nájdeme v dielach: Philip van Limborch: History of the Inquisition; H. C. Lea: A History of the Inquisition in the Spanish Dependencies; H. S. Turberville: Medieval Heresy and the Inquisition, Londýn 1920; L. v. Ranke: Die Geschichte der Päpste, Kolín 1955; H. Kübert, Zauberwahn: Die Greuel der Inquisition und Hexenprozesse, 1913; P. Flade: Das römische Inquistionsverfahren in Deutschland bis zu den Hexenprozessen, 1902; E. Schäfer: Beitrage zur Geschichte des spanischen Protestantismus und der Inquisition im 16. Jahrhundert, 1902.

Dodatok č. 24. Príčiny francúzskej revolúcie – O tom, aké ďalekosiahle následky malo zavrhnutie Biblie a biblického náboženstva pre ľud Francúzska pozri: H. von Sybel: History of the French Revolution; H. T. Buckle: History of Civilisation in England, New York 1895; Blackwood’s Magazine (november 1833); J. G. Lorimer: An Historical Sketch of the Protestant Church in France; Carlyle: The French Revolution, 1837; Thiers: Histoire de la Révolution francaise, 1855.

Dodatok č. 25. Zákaz čítania Biblie vo Francúzsku – „V snahe rozšíriť svoje panstvo nad kresťanstvom pokúsilo sa pápežstvo vnútiť bohoslužby v latinskom jazyku aj národom, pre ktoré tento jazyk nie je bežný... Pápež Ján VIII. zakázal vo svojom liste Metodovi v roku 879 používanie slovanského jazyka pri omši. A českému kniežaťu Vratislavovi v roku 1080 odpovedal Gregor VIII. na jeho žiadosť o povolenie slovanskej bohoslužby, že žiadosti nemôže vyhovieť, lebo sa Všemohúcemu Bohu páčilo, aby Písmo sväté zostalo neznáme, aby snáď nepadlo do opovrhnutia, keby bolo všetkým známe, alebo aby nezvádzalo k bludom, keby ho prostí ľudia nesprávne pochopili. Keď však v 12. storočí dostali valdenskí kresťania Písmo sväté vo svojej materčine a čítali ho s novou horlivosťou a rozširovali medzi ľudom, napísal pápež Inocent III. vo svojom liste biskupovi z Met v roku 1199, že požiadavku čítať Písmo sväté a povzbudzovať k jeho štúdiu nemožno síce odmietnuť, ba je nutné ho skôr odporúčať, napriek tomu však čítanie Písma nemožno trpieť, ak sa deje na tajných zhromaždeniach... V roku 1229 vydal potom koncil v Toulouse zákaz, že laikom nie je dovolené vlastniť knihy Starého a Nového zákona, iba ak by niekto chcel mať žaltár alebo breviár alebo hodinky svätej Márie na cvičenie v pobožnosti, no ani tieto nemôžu byť preložené do všeobecných jazykov... Vlastniť knihy Starého a Nového zákona v románskych jazykoch zakázala laikom mestská rada v Tarragone v roku 1234. Kto také knihy má, musí ich do ôsmich dní po uverejnení tohto neriadenia odovzdať biskupovi, aby boli spálené; kto tak neurobí, bude pokladaný za podozrivého z kacírstva, nech je to klerik alebo laik... V roku 1486 vyhlásil arcibiskup z Mohuča, že nemecký jazyk nie je vhodný pre vyjadrenie hlbokých náboženských právd.

Znovu a ešte ostrejšie bolo čítanie Biblie zakázané jansenistom (príslušníkom reformného hnutia vo Francúzsku), najmä po vydaní francúzskeho prekladu Nového zákona, ktorý pripravil páter Quesnel (Paríž 1693) s poznámkami, v ktorých sa hovorí, že Biblia je daná všetkým kresťanom, že je pre nich potrebná, ba nutná... Proti týmto poučkám sa postavil Klement XI. v preslávenej bule Unigenitus z roku 1713, obsahujúcej 101 článkov, v ktorých zatracuje nielen vety z Quesnelovho Nového zákona, ale aj tie, ktoré možno nájsť v takmer doslovnom znení Písma svätého, ako výkvet všetkého zla... Po tuhých bojoch sa jezuitom podarilo presadiť v parlamente zásah do ríšskych zákonov.“ (Meusel: Kirchliches Handlexikon)

Dodatok č. 26. Snahy o potlačenie Biblie – Rada mesta Toulouse, ktorá zasadala v čase, keď sa viedlo križiacke ťaženie proti albigenským, rozhodla: „Zakazujeme, aby ktokoľvek okrem duchovných vlastnil výtlačky Starého a Nového zákona... Zakazujeme všetkým čo najprísnejšie, aby tieto knihy mali v domácich prekladoch.“ „Obydlia, najbiednejšie chatrče, ba najskrytejšie útočiská týchto ľudí, u ktorých sa tieto spisy nájdu, majú byť úplne zničené. Takí ľudia majú byť prenasledovaní až do lesov a jaskýň, a kto im poskytne prístrešie, toho stihne prísny trest.“ (Concil Tolosanum, Pope Gregory IX. Anno chr. 1229, výnos 14 a 2)

„Tento mor (Biblia) sa tak rozšíril, že niektorí ľudia si sami ustanovili kňaza, a to aj niektorých evanjelikov, ktorí skomolili a pošliapali pravdu evanjelia a vytvorili si pre svoje ciele nové evanjelium... hoci vedia, že kázanie a výklad Biblie je laikom úplne zakázané.“ (Acts of Inquisition, Philip van Limborch: History of the Inquisition, kap. 8)

Rada mesta Tarragona nariadila v roku 1234: „Nikto nesmie vlastniť knihy Starého a Nového zákona v románskom jazyku a ktokoľvek ich vlastní, musí ich odovzdať miestnemu biskupovi do ôsmich dní po vydaní tohto výnosu, aby mohli byť spálené; inak bude obvinený z kacírstva.“ (D.Lortsch: Histoire de la Bible in France, 1910)

Na koncile v Kostnici v roku 1415 bol Viklef posmrtne odsúdený canterburským arcibiskupom Arundelom ako „zhubný šíriteľ prekliateho kacírstva, ktorý vykonal nový preklad Písma svätého do svojho materinského jazyka“.

Odpor rímskokatolíckej cirkvi proti Biblii trval stáročia a stupňoval sa zvlášť v čase, keď sa zakladali biblické spoločnosti. Dňa 8. decembra 1866 vydal pápež Pius IX. vo svojej encyklike Quanta Cura zoznam osemdesiatich bludov v desiatich rôznych kapitolách. Tu sú odkazom na predchádzajúce pápežské rozhodnutia ako „mor“ prekliate biblické spoločnosti spolu so socializmom, komunizmom, tajnými spoločnosťami a spoločnosťami liberálnych duchovných; už v roku 1864 však pápež Pius IX. hovorí v encyklike Qui pluribus o „úplne klamlivých biblických spoločnostiach, ktoré obnovujú starý trik kacírov a napriek najsvätejším predpisom cirkvi prekladajú knihy Písma svätého do všetkých jazykov sveta a opatrujú ich často prevrátenými vysvetlivkami“. Až v novšej dobe možno v tomto ohľade pozorovať istý obrat, aj keď zákaz čítania protestantských alebo Svätou stolicou neschválených prekladov stále trvá a jeho prestúpenie je stíhané cirkevnými trestami. Napriek tomu sa podarilo brzdiace vplyvy zatlačiť natoľko, že sa mohlo rozvinúť tzv. katolícke biblické hnutie, ku ktorému sa prihlásil aj pápež Pius XII. vo svojej encyklike Divino Afflante Spiritu (1943). Prakticky sa však tento vývoj neprejavuje tam, kde sa katolícka cirkev opiera o väčšinu alebo kde je dokonca štátnou cirkvou v krajine s prevažne katolíckym obyvateľstvom.

Dodatok č. 27. Hrôzovláda – Ako spoľahlivý, stručný úvod do dejín francúzskej revolúcie pozri L.Gershoy: The French Revolution, 1932; G.Lefebvre: The Corning of the French Revolution, Princeton 1947, a H. von Sybel: History of the French Revolution, 1869.

Parížsky denník Le Moniteur Universal bol polooficiálnym listom v čase revolúcie a je preto prvoradým prameňom, pretože obsahuje autentické záznamy o rokovaniach, uzneseniach a zhromaždenia, ako aj úplné znenie dokumentov atď. Bol vydaný ako pretlač.

Pozri tiež A.Aulard: Christianity and the French Revolution, Londýn 1927, a výborná štúdia W. H. Jervis: The Gallican Church and the Revolution, Londýn 1882.

O vzťahu medzi cirkvou a štátom vo Francúzsku za francúzskej revolúcie pozri Henry H. Walsh: The Concordate of 1801. A Study of Nationalism in Relation to Church and State, New York 1933; Charles Ledra: L’Eglise de France sous la Révolution, Paríž 1949.

Niektoré súdobé štúdie o význame revolúcie pre náboženstvo: G. Chais de Sourcesol: Le Livre des Manifestes, Avignon, 1800, v ktorej sa autor pokúša zistiť príčiny revolúcie a jej význam pre náboženstvo atď; James Bicheno: The Signs of the Times, Londýn 1794; James Winthrop: A System-matic Arrangement of Several Scripture Prophecies Relating to Antichrist, Boston 1795; Lathrop: The Prophecy of Daniel Relatinf to the Time of the End, Springfield 1811.

O cirkvi za revolúcie pozri W. M. Sloan: The French Revolution and Religious Reform, 1901; P. F. La Gorce: Histoire Religieuse de la Révolution, Paríž 1909.

O pomere k pápežstvu pozri G. Bourgin: La France it Rome de 1788-1797, Paríž 1808, vychádzajúci z tajných dokumentov rímskej stolice uložených vo vatikánskych archívoch; A. Latreille: L’Eglise Catholique et la Révolution, Paríž 1950. O protestantoch za revolúcie pozri E. de Pessensé: The Reign of Terror, Cincinnati 1869.

Dodatok č. 28. Ľud a privilegované triedy – Píše o tom Dr. Philippson v knihe Das Zeitalter Ludwigs XIV. v Onckenových Allgemeine Geschichte: „V zahraničnej i vnútornej politike utrpel Ľudovítov systém krach a vyvolal reakciu; podobne to bolo aj v cirkevnej politike. Sloboda svedomia, ktorú tak dlho potláčal a prenasledoval, povstala znovu v podobe jansenizmu bez toho, aby ju tentoraz mohol odstrániť. Aj keď to bola jediná vec, ktorá kráľa znepokojovala na smrteľnom lôžku, jeho tušenie ho v tom nesklamalo. Jansenizmus sa stal kvasom opozície proti kráľovstvu spojenému s pápežstvom a tak Ľudovítovo náboženské prenasledovanie prinieslo v plnej miere trpké plody jemu i jeho nasledovníkom.“

O veľmi smutnom postavení tzv. tretieho stavu v čase vypuknutia francúzskej revolúcie píše obšírne Oncken v knihe Das Zeitalter der Revolution, des Kaiserreichs und der Befreiungskriege.

Ďalšie pramene: H. v. Holst: Lowell Lectures on the French Revolution; H. Taine: Les Origines de la France contemporaine, 1875; A. Young: Travels in France.

Dodatok č. 29. Strašná žatva krvavej sejby – Ďalšie podrobnosti o spôsoboch odvety za francúzskej revolúcie pozri H. Gill: The papal Drama; E. de Pressensé: The Church and the French Revolution; G. de Cassagnac: Histoire des Girondins et des massacres de septembre, 1860.

Dodatok č. 30. Ukrutnosti hrôzovlády – pozri M. A. Thiers: History of the French Revolution, New York 1890; F. A. Mignet: History of the French Revolution, 1894; A.Alison: History of Europe 1789-1815, New York 1872.

Dodatok č. 31. Rozšírenie Písma – Podľa Williama Cantona z Britskej a zahraničnej biblickej spoločnosti nebolo v roku 1804 „všetkých výtlačkov Biblie rozšírených vo svete, v rukopise alebo vytlačených, oveľa viac ako štyri milióny“. Tieto štyri milióny exemplárov boli napísané asi v päťdesiatich jazykoch, medzi nimi aj v takých zaniknutých jazykoch, ako je gótčina a bedská anglosasčina. (What is the Bible Society? 1904)

Americká biblická spoločnosť uvádza, že v rokoch 1816 až 1955 rozšírila 481.149.365 Biblií, Nových zákonov a častí Biblie. K tomu treba prirátať vyše 600 000 000 Biblií a častí Písma, ktoré rozšírila Britská a zahraničná biblická spoločnosť. Len v roku 1955 vydala Americká biblická spoločnosť celkom 23 819 733 Biblií, Nových zákonov a častí Biblie po celom svete. V decembri 1955 sa Písmo, buď celé alebo jeho časti, tlačilo v 1 092 jazykoch a stále sa prekladá do ďalších jazykov.

Dodatok č. 32. Zahraničné misie – Misionárska činnosť ranej kresťanskej cirkvi bola obnovená v modernej dobe. Odumrela vlastne okolo roku 1000 a bola nahradená križiackymi výpravami. V období reformácie nemala misionárska činnosť v zahraničí veľký rozsah, čulejší boli len prví jezuiti. Obnovenie zbožnosti splodilo niekoľkých misionárov. Pozoruhodná je činnosť moravských bratov v 18. storočí. Angličania založili niekoľko misijných spoločností na hlásanie evanjelia v kolonizovanej Severnej Amerike. Veľké oživenie misionárskej činnosti v zahraničí sa začalo okolo roku 1800 „v čase konca“ (Dan 12,4). V roku 1792 bola založená anglická baptistická misionárska spoločnosť, ktorá vyslala do Indie Williama Careyho. V roku 1795 bola založená Londýnska misijná spoločnosť a v roku 1799 bola založená ďalšia spoločnosť, z ktorej sa v roku 1812 stala Cirkevná misijná spoločnosť. Krátko nato bola založená Wesleyovská misijná spoločnosť. V Amerike bol v roku 1812 založený Americký zbor misijných poverencov pre zahraničie a v tom istom roku bol vyslaný do Kalkaty Adoniram Judson. V nasledujúcom roku sa potom usadil v Barme. V roku 1814 bola založená Americká Baptistická misijná únia a v roku 1837 Presbyteriánska rada zahraničných misií.

„Koncom 18. storočia sa kresťanstvo v porovnaní s ostatnými náboženstvami rozšírilo už vo všetkých piatich svetadieloch. Od začiatku 19 . storočia nastalo jeho najväčšie geografické rozšírenie vôbec. V oblastiach, v ktorých sa už zachytilo, boli získané nové oporné body, bol poskytnutý prístup do krajín, na ostrovy, medzi národy a kmene, ktoré doteraz neprišli do styku s kresťanstvom. V Severnej, Strednej a Južnej Amerike začali misionári prácu medzi domorodcami, medzi ktorých sa doteraz nikto nedostal; aj väčšina černochov prijala kresťanstvo. Na tichomorských ostrovoch zaznamenalo kresťanstvo neobyčajný rast. Aj v Ázii a na Sibíri, v Indii, Barme, Siame, Ceylóne, v Malajzii, Indočíne, Číne, Kórei a tiež v Japonsku rástol počet kresťanov rýchlejšie než dovtedy. Na kultúru týchto krajín pôsobilo kresťanstvo silnejšie, než sa podľa veľkostí cirkví dalo očakávať.

Šírenie kresťanstva v 19. storočí bolo spôsobené predovšetkým oživením náboženského života... Ešte nikdy v takom krátkom časovom úseku neviedla iniciatíva kresťanov k vzniku toľkých nových hnutí. Kresťanstvo ešte nikdy nemalo taký veľký vplyv na ľud západnej Európy. A táto ohromná sila viedla potom k tomu, že boli organizované misie, ktoré v 19. storočí viedli k zvýšeniu počtu kresťanov a k posilneniu vplyvu kresťanstva.“ (Kenneth Scott Latourette: A History of the Expansion of Christianity, New York 1941)

Ďalšie pramene: Walther v. Loewen: Der Weg des Evangeliums durch die Welt; Martin Schlunk: Die Weltmission des Christentums, Hamburg 1925.

Dodatok č. 33. Zemetrasenie v Lisabone – Iste boli zemetrasenia väčšie a hroznejšie, ničivejšie a s väčším počtom mŕtvych, s väčšími škodami, ako bolo zemetrasenie v Lisabone. Žiadne však nezapôsobilo na duševnú a duchovnú stránku ľudí tak prenikavo ako zemetrasenie z roku 1755. Pretože práve v čase osvietenstva a rozumu bol vyhlásený boj proti Božej autorite a náboženstvu, verilo sa, že tento náhly a strašný otras je treba hodnotiť ako dôrazné znamenie prejavu Boha, ktorý sa takto postavil proti ľudskej trúfalosti. Duchovné účinky tohto zemetrasenia prenikli oveľa hlbšie do vedomia ľudí ako materiálne škody. Ľudia si uvedomili, že Boh je pánom dejín! Viera v rozum bola otrasená.

Dodatok č. 34. William Miller – Narodil sa 15. februára 1782 v Pittsfielde, v štáte Massachussets (USA). Zomrel 20. decembra 1849 v Low Hampton, v štáte New York, kam sa jeho rodičia presťahovali v roku 1786. Millerov rozsiahly životopis vydal jeho životopisec Sylvester Bliss: Memoirs of William Miller, Boston 1853.

Dodatok č. 35. Prorocké dátumy – Piaty mesiac (Ab) siedmeho roku Artaxerxovho panovania bol podľa židovského merania času od 23. júla do 21. augusta roku 457 pred Kr. Po Ezdrášovom príchode do Jeruzalema na jeseň toho istého roku vstúpil do platnosti výnos kráľa. Pre overenie presnosti dáta 457 pred Kr., ktorý bol siedmym rokom Artaxerxovej vlády, pozri S. H. Horn a L. H. Wood: The Chronology of Ezra 7, Washington 1953; The Seventh-day Adventist Bible Commentary, Washington 1954.

Dodatok č. 36. Pád Otomanskej ríše – Vpád mohamedánskych Turkov do Európy po páde Konštantinopolu r. 1453 bol taký prudký, aké katastrofálne boli výboje mohamedánskych Saracénov proti východnej časti Rímskej ríše v období 150 rokov po Mohamedovej smrti. V období reformácie bolo Turecko stálou hrozbou pri východnej bráne európskeho kresťanstva. Spisy reformátorov sú plné odsudzovania otomanskej moci. Od toho času sa kresťanskí dejepisci stále zaoberali úlohou Turecka v budúcich udalostiach a vykladači prorockých spisov poznali, že Písmo predpovedá tureckú moc a jej pád.

Pre neskoršie dejiny vypracoval Josiah Litch aplikáciu časových údajov obsiahnutých v proroctve o zániku tureckej nezávislosti, ktorý stanovil na august 1840, princípom „hodina, deň, mesiac, rok“. Litchove názory možno nájsť podrobne vyložené v jeho knihe The Probability of the Second Coming of Christ About A. D. 1843 (vydané v júni 1838), v knihe An Address to the Clergy (uverejnenej na jar 1840) a v článku v časopise Signs of the Times and Expositor of Prophecy z 1.8.1840 a z 1.2.1841. Pozri tiež J. N. Loughborough: The Great Advent Movement, 1905; Uriah Smith: Thoughts on Daniel and the Revelation, 1944.

Ranejšie dejiny Otomanskej ríše a úpadok tureckej moci popisuje aj William Miller: The Ottoman Empire and Its Successors, 1801-1927, Cambridge 1936; Goerge G. S. L. Eversley: The Turkish Empire From 1288 to 1814, Londýn 1923; Joseph von Hammer-Purgstall: Geschichte des Osmanischen Reiches, Pesth 1834-1836; Herbert A. Gibbons: Foundation of the Ottoman Empire; 1300-1403, Oxford 1916; Arnold J. Toynbee and Kenneth B. Kirkwood, Turkey, Londýn 1926; J. W. Zinkeisen: Geschichte des Osmanischen Reiches in Europa.

Dodatok č. 37. Zákaz Biblie v materinskej reči – O postoji rímskokatolíckej cirkvi k šíreniu Svätého písma v materských jazykoch medzi prostým ľudom pozri The Catholic Encyclopedia, heslo „Biblia“; G. P. Fischer: The Reforamtion, 1873; J. kardinál Gibbons: The Faith of Our Fathers, 1897; John Dowling: History of Romanism, 1871; L. F. Bungener: History of the Council of Trent, Edinburg 1853; G.H. Putnam: Books and Their Makers During the Middle Ages.

Pozri tiež William Muir: The Arrested Reformation, 1912; Herold Grimm: The Reformation Era, 1954; Index of Prohibited Books, 1930, Timothy Hurley: A Commentary on the Present Index Legislation, New York 1908; Translation of the Great Encyclical Letters of Leo XIII., New York 1903; Walther von Loewen: Der moderne Katholizismus, Witten 1955.

Dodatok č. 38. Rúcho pre nanebovzatie – Bájky o tom, že adventisti si zhotovujú šaty, v ktorých vystúpia, aby „sa stretli s Pánom v povetrí“, vymysleli tí, ktorí chceli pohaniť hlásanie Pánovho príchodu. Boli tak usilovne rozširované, že mnohí tomu uverili. Starostlivé skúmanie však dokázalo, že ide o výmysel. Po mnoho rokov bola ponúkaná značná odmena za dôkaz, že sa naozaj stal jediný takýto prípad, no dôkaz nebol podaný. Žiadni z tých, ktorí túžili po príchode Spasiteľa, nepoznali Písmo tak, aby sa domnievali, že by si na túto príležitosť museli zhotovovať nejaké šaty. Jediným odevom, ktorý svätí potrebujú, aby sa stretli s Pánom, je Kristova spravodlivosť. (Pozri Iz 61,10; Zj 19,8) Pre vyvrátenie legendy o rúchu pre nanebovzatie pozri v Francis D. Nichl: Midnight Cry, Washington 1944; Le Roy Edwin Froom: Prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1954.

Dodatok č. 39. Počítanie času v proroctve – Dr. George Bush, profesor hebrejskej a orientálnej literatúry na newyorskej univerzite, v liste odoslanom Williamovi Millerovi a uverejnenom v časopisoch Advent Herald A Signs of the Times Reporter, Boston, zo 6. a 13. marca 1844, napísal niekoľko dôležitých poznámok k jeho spôsobu počítania prorockých lehôt. Dr. Bush napísal: „Podľa môjho úsudku nemožno vám a vašim priateľom vyčítať, že venujete veľa času a pozornosti štúdiu počítania času v proroctvách a že vynakladáte veľké úsilie, aby ste stanovili začiatok a koniec veľkých prorockých období. Ak skutočne udáva Duch Svätý tieto obdobia v prorockých knihách, robí tak nepochybne s úmyslom, aby boli študované a aby sa im aj celkom rozumelo; a nikto nemôže byť označený za nerozumného, keď sa tak pokúša robiť s úctou... Tým, že beriete deň ako prorocký termín pre rok, používate podľa môjho názoru najsprávnejší výklad. Posilnili ho znamenité mená Isaaca Newtona, Kirbyho, Scotta, Keitha a ďalších, ktorí už dávno dospeli v podstate k tým istým záverom ako vy. Všetci sa zhodujú v tom, že hlavné časové obdobia, o ktorých hovorí Daniel a Ján, skutočne vypršia v našej dobe a bola by to zvláštna logika chcieť vás usvedčiť z kacírstva, keď dospievate k tým istým názorom, ktoré vyslovili títo významní teológovia.“ „Domnievam sa, že váš omyl leží inde ako v počítaní času.“ „Zmýlili ste sa úplne v povahe udalostí, ktoré sa majú v týchto časových obdobiach stať. V tom je jadro chyby vo vašom výklade.“ Pozri tiež Le Roy Edwin Froom: Prophetic Faith of Our Fathers, Washington 1950.

Dodatok č. 40. Trojité posolstvo – Zjavenie 14,6.7 hovorí o vyhlásení prvého anjelského posolstva. Potom prorok hovorí: „A iný, druhý anjel nasledoval a hovoril: Padol, padol Babylon, to veľké mesto,... A iný, tretí anjel nasledoval...“ Tu použité slovo „nasledoval“ znamená „ísť spolu s“, „nasledovať ho“, „ísť s ním“. (Pozri Henry George Little a Robert Scott: Greek English Lexicon, Oxford 1940) Tiež to znamená „sprevádzať“.(Pozri George Abbot-Smith: A Manual Greek Lexikon of the New Testament, Edinburgh 1950) Ide o to isté slovo, ktoré uvádza Marek 5,24: „A odišiel s ním. A išiel za ním veliký zástup a tlačili ho zo všetkých strán.“ Je tiež použité, keď ide o 144 000 vykúpených, v Zj 14,4, kde sa hovorí: „Nasledujú Baránka, kamkoľvek ide.“ Z oboch týchto citátov je zrejmé, že ich zmyslom je „ísť spolu“, „v spoločnosti niekoho“. Tak v 1 Kor 10,4, kde čítame o deťoch Izraela, že pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, je slovo „sprevádzala“ preložené z toho istého gréckeho slova a v poznámke je uvedené „išla s nimi“. Z toho poznávame, že zmysel verša v Zjavení 14,8 nie je v tom, že druhý a tretí anjel nasledoval prvého v časovej postupnosti, ale že išli s ním. Tri posolstvá sú len jediné trojnásobné posolstvo. Sú tri, len pokiaľ ide o ich vznik. Keď boli vyslovené, splývajú v jediné a sú neoddeliteľné.

Dodatok č. 41. Nadvláda rímskych biskupov – Hlavné okolnosti, ktoré viedli rímskych biskupov k získaniu nadvlády, pozri Robert Francis kardinál Bellarmine: Power of the Popes in Temporal Affairs; Henry Edward kardinál Manning: The Temporal Power of the Vicar of Jesus Christ, Londýn 1862; James kardinál Gibbons: Faith of Our Fathers, Baltimore 1917.

Od protestantských autorov pozri Trevor Gervase Jalland: The Church and the Papacy, Londýn 1944, a Richard Frederick Littledale: Petrine Claims, Londýn 1899; James T. Shotwell a Louise Ropes Loomis: The See of Peter, New York 1927; Christopher B . Coleman: The Treatise of Lorenzo Valla on the Donation of Constantine, New York 1914.

Dodatok č. 42. Mocenské opatrenia rímskej cirkvi – Ešte v 19. storočí sa v katolíckej tlači vyskytujú kladné vyjadrenia o inkvizícii. Časopis Analecta Ecclesiastica uverejnil v roku 1895 kópiu rozsudku inkvizície z 28.februára 1484, ku ktorému bol pripojený nadšený chválospev z pera kapucínskeho pátera na upaľovanie kacírov ako na spásne zariadenie: „Ó, vy požehnané plamene hranice, cez ktoré zahubením úplne malého počtu odsúdených ľudí boli stovky a tisíce duší vytrhnuté z tlamy bludu a večného zatratenia!“ Španielsky veľkoinkvizítor Torquemada a inkvizítor de Epila, za ktorých boli popravené stovky kresťanov, majú dodnes veľkú, ba najvyššiu úctu v katolíckej cirkvi.

Dodatok č. 43. Baženie Ríma po moci – Katolícka cirkev sa dnes, pokiaľ ide o dogmu, javí po všetkých stránkach netolerantná. Ako to vyzerá s náboženskou slobodou v krajinách, v ktorých má katolícka cirkev neobmedzenú moc, ukazujú pomery v Španielsku a v Kolumbii. V jednom letáku, vydanom v posledných rokoch v Španielsku, sa hovorí: „Dali by sme prednosť hraniciam inkvizície pred liberálnou toleranciou!“ (Loewenich: Der moderne Katholizismus)

Všade tam, kde má katolicizmus väčšinu, nepripúšťa náboženskú slobodu a znášanlivosť, vyžaduje ju však a považuje ju za svoje právo, ak je v menšine. Katolícka cirkev si osobuje právo na to, že má pravdu. Z tohto „nároku“ vyplýva jej neznášanlivosť voči inovercom. Katolícka stolica, reprezentovaná postavou pontifa maxima, určuje, čo je pravda, rozhoduje, v čo sa má veriť a osobuje si pritom nielen neomylnosť, ale aj nemožnosť omylu! Tradícia cirkvi je prvoradým zdrojom pravdy. Proti reformátorskej zásade „Sola Scriptura“ – iba Písmo – postavil tridentský koncil (1545-1563) zásadu Písmo sväté a apoštolská tradícia, ku ktorým sa počíta aj tradícia cirkvi. V článkoch tohto koncilu čítame: „Uznávam apoštolské a cirkevné tradície a ostatné obyčaje a články tejto cirkvi.“ „Uznávam aj Sväté písmo v tom zmysle, v ktorom ho uznáva matka cirkev, ktorej vecou je posúdiť pravý zmysel a výklad Písma svätého; nikdy ich nebudem chápať a interpretovať inak ako podľa jednomyseľného poňatia otcov.“

Podľa tohto znenia je cirkevná tradícia vykladačom Písma svätého. V čo sa má veriť a ako sa majú vykladať jednotlivé texty, o tom rozhoduje katolícka cirkev. Osobné poňatie jednotlivých katolíkov sa má prispôsobiť tomuto rozhodnutiu, aj keby sa vyznačovalo lepším poznaním. Pri rozpore medzi Bibliou a tradíciou sa dáva podľa situácie vždy prednosť tradícii, ktorá sa jednoducho do Písma zapracuje. Dnes je už len málo oblastí bežného života, v ktorých katolícka cirkev nestanovila hranice ešte prípustného „poznania“.

Privlastňovaním si práva rozhodovať čo je pravda a čo nie, sa katolícka cirkev stala absolutistickou; už nestojí pod evanjeliom, ale vládne nad evanjeliom a riadi ho! Tým sa však katolícka cirkev vzdialila od základov evanjelia a sama sa postavila namiesto pravdy. Všetky vyjadrenia z katolíckej strany ukazujú, že katolícka cirkev nie je ochotná vzdať sa svojho nároku na výlučnosť v otázkach pravdy. Rímskokatolícke poňatie znie, že pravda sa nikdy nevyjaví v spolku s katolíckou cirkvou, ale len v katolíckej cirkvi.

Dodatok č. 44. Etiópska cirkev a sobota – Až takmer donedávna zachovávala katolícka cirkev v Etiópii ako siedmy deň sobotu. Popritom Etiópčania zachovávali aj nedeľu, prvý deň týždňa, po celý čas, čo existujú ako kresťanský národ. Tieto dni sa vyznačovali osobitnými službami v kostoloch. Zachovávanie soboty ako siedmeho dňa však prestalo až v modernej Etiópii. Priame svedectvá o zachovávaní náboženských dní v Etiópii opisujú Pero Gomes de Teixeria: The Discovery of Abyssinia by the Portuguese in 1520; páter Francisco Alverez: Narrative of the Portuguese Embassy to Abyssinia During the Years 1520-1527, Londýn 1881; Michael Russell: Nubia and Abyssinia, New York 1937; S. Giacomo Baratti: Late Travels Into the Remote Countries of Abyssinia, London 1670; Samuel Goba: Journal of Three Years’Residence in Abyssinia, New York 1850; Peter Heylyn: History of the Sabbath; Arthur P. Stanley: Lectures on the History of the Eastern Church, New York 1882; C.F. Rey: Romance of the Portuguese in Abyssinia, Londýn 1929.


REGISTER KNIHY

Objednať zadarmo

Video

Veľký spor vekov - upútavka

Život - náhoda alebo zámer?

Karta Trump - Prof. Dr. Walter Veith

Video - Zjavenie - Nevesta, šelma a Babylon

Above the Clouds - Derrol Sawyer

Veľký spor vekov - kniha zadarmo

Môj životný príbeh - Prof. Dr Walter Veith

Veľký spor vekov - fakt alebo fikcia? - Ron Goss

Podvody doby konca - Mark Cleminson

Posledné udalosti biblických proroctiev - Doug Batchelor

Pátranie po sobote vo Vatikáne - Samuele Bacchiocchi

Deň za dňom - Fountainview Academy

Druhé prikázanie - Wintley Phipps

Vesmírny konflikt - Doug Batchelor

...Viac videí

Preklad knihy